Prečítané 7154x | 0

Donbas je k mieru stále ďaleko (2. časť)


Donbas je k mieru stále ďaleko (2. časť)Foto: Artur Bekmatov

Prímerie vyplývajúce z minských dohôd navonok podporujú všetci, no súčasný status quo nevyhovuje nikomu. Mnoho z povstalcov pochádza z mestečiek Donbasu, ktoré sú dnes pod kontrolou Kyjeva a do povstania sa zapojili preto, aby svoje domovy oslobodili. Politické vedenie DĽR na čele s Alexandrom Zacharčenkom však musí preukázať aspoň ochotu urovnať konflikt politickou dohodou, aj keď vie, že vzdanie sa nároku na celé územie by v očiach radových povstalcov bolo chápané ako zrada a vojenský puč by bol otázkou niekoľkých dní či dokonca hodín.

Podobné problémy má aj vláda v Kyjeve s prezidentom Porošenkom. Takisto musí prejaviť ochotu rokovať o ukončení vojny. Na druhej strane si je Porošenko vedomý faktu, že ak by pristúpil na akýkoľvek kompromis, výsledkom ktorého by bolo vzdanie sa území na Donbase, tak do niekoľkých dní má v Kyjeve tretí Majdan s pravicovými extrémistami z dobrovoľníckych bataliónov dnes bojujúcich na juhovýchode krajiny. Túto skupinu nemá Kyjev ani tri roky od udalostí na Majdane úplne pod kontrolou, o čom svedčí aj blokáda Donbasu – pravicoví extrémisti od konca januára blokujú dôležité železničné uzly na juhovýchode krajiny a bránia obchodovaniu s povstaleckými republikami. Poškodilo to najmä samotný Kyjev, ktorý prišiel o dodávky uhlia, no radikálov to neodradilo – chcú kontrolovať aj vlaky prichádzajúce z Ruska. Reakciou povstaleckých republík bolo znárodnenie všetkých súkromných podnikov, ktoré mali ukrajinského vlastníka.

Bratia na opačných stranách frontu

Po rozhovore odchádzajú Saňa aj Kosmos so svojimi chlapmi na pozície. Mne Roma vonku ukazuje okolie základne. „Nedávne ostreľovanie zasiahlo aj nás. Schytal to komín a jedna strela zasiahla aj budovu, ale v tejto časti nie je ubytovaný nikto,“ hovorí, ukazujúc na očiernenú dieru v budove.

Pred vchodom sa dávame do reči s povstalcom, ktorý je práve na stráži. Má 52 rokov, v povstaní je už od počiatku. Hneď na začiatku sa do vojny zapojil aj jeho brat, ale v radoch ukrajinskej armády. „Neprerušili sme kontakt. Ranili ho, ale opäť sa sem chcel vrátiť. Na čo ti to je? Ja tu bránim svoj dom, svoju rodinu. Načo sem chceš ísť? Seď na zadku v Černihovščine, hovorím mu,“ spomína povstalec. Následne si potiahne z cigarety a dodáva: „Neposlúchol.“

O polhodinku nastáva zmena stráží. Päťdesiatnika strieda mladší kolega. Môj údiv z toho, že jeho predchodca má brata v ukrajinskej armáde nezdieľa. Jeho brat totiž takisto bojuje na strane Ukrajiny. V tejto jednotke je aj povstalec s prezývkou Ukrop – čo je hanlivé označenie ukrajinských vojakov. Tento Ukrop však svoju prezývku neberie v zlom, naopak – je z mesta Krasnoarmejsk a považuje sa za Ukrajinca. Jeho rodné mesto ukrajinská vláda nedávno premenovala na Pokrovsk. Išlo o opatrenie tzv. dekomunizácie krajiny, v rámci ktorého sa premenovávali ulice, strhávali sochy či odstraňovali symboly pripomínajúce sovietske časy. Ukrop je presvedčený, že práve na strane povstalcov sa bojuje za Ukrajinu, nie proti nej: „Ja sám som Ukrajinec a nikdy som nebojoval proti Ukrajine, naopak. Ja tu bojujem proti politikom, ktorí v Kyjeve uchvátili moc.“

Pri týchto slovách už sedíme s viacerými vojakmi na izbe – okrem Ukropa je tu Roma, Kaukaz, Mudžahíd a striedavo prichádzajú a odchádzajú aj ďalší. Aj medzi týmito povstalcami vládne skepsa zo súčasného prímeria, no zároveň je badateľný istý posun v ich myslení. Tí na druhej strane frontu nemusia byť pre nich vždy nepriatelia na život a na smrť. Povstalci začínajú rozlišovať chlapov, ktorí sem prišli bojovať dobrovoľne a ktorých sem prísť prinútili. „Podľa mňa je rozdiel medzi radikálmi z dobrovoľníckych bataliónov a vojakmi ukrajinskej armády, ktorých sem nahnali pod hrozbou väzenia. Aj tam sú normálni ľudia, ktorí vedia, že táto vojna je nezmyselná,“ hovorí Roma.

Približne po polnoci ideme spať – v malej izbe, na ktorej je ubytovaný Roma sú síce dve postele, no na druhej sú porozhadzované náboje do automatu a granáty, ktoré treba najprv upratať – náboje do zásobníku a granáty do vesty, ktorú Roma položí pod okno. Už ležiac na posteliach sa zhovárame. O tom, kto mohol zabiť Giviho, o vojne, blízkych... Roma má pred štyridsiatkou a pochádza z ruského Povolžia. V Rusku mal ženu a dvoch synov, ktorých kvôli vojne opustil. Síce na synov prispieva a sporadicky sa s nimi aj stretne, no Donbas už neplánuje opustiť. Našiel si tu aj priateľku.

Napriek tomu, že táto noc je, podľa Romu, oveľa pokojnejšia ako tie predchádzajúce, nad ránom predsa len začína ostreľovanie. „Počuješ? To bol dopad na našu stranu. Zrejme pozdrav na dobré ráno. Ale bolo to ďaleko, asi tak 3 kilometre od nás, smerom na Jasinovatuju. Spi ďalej,“ hovorí Roma z postele a prehodí sa na druhý bok. Dokým sa rozvidní počuť ešte niekoľko ďalších dopadov rakiet smerom na tridsaťtisícové mestečko Jasinovataja.

 

Giviho pohreb

Ulica Artema, jedna z hlavných ulíc Donecka, je v piatok 10. februára krátko po deviatej uzavretá. Od desiatej hodiny totiž začína štátny pohreb Giviho a pred Divadlom T. G. Ševčenka, v ktorom je rakva s telom povstaleckého veliteľa uložená sa začína tvoriť dlhý zástup ľudí. Námestím pred divadlom zrazu zaznejú dva výbuchy kdesi v diaľke. „Dlho nestrieľali...“ sucho skonštatuje okoloidúca staršia pani.

Napriek tomu, že je len pol deviatej, zástup ľudí čakajúcich na to, aby sa mohli rozlúčiť s Givim, sa končí až stovky metrov od divadla. Sú v ňom civilisti aj vojaci. Priamo pred budovou stoja hlúčiky ľudí – väčšinou novinárov, no medzi ostatnými možno zahliadnuť aj Vladimíra Kononova – ministra obrany DĽR. V týchto miestach je pristavená aj lafeta, na ktorej povezú rakvu na cintorín. Krátko po desiatej prichádza k bočnému vchodu kolóna terénnych áut s tmavými sklami – s Givim sa prišiel rozlúčiť aj prezident Zacharčenko.

Po hodine čakania v rade a prechode cez detektor kovov sa ku Giviho rakve dostávam aj ja – stretli sme sa, avšak rozhovor už nezrealizujeme...

Ľudia po jednom prichádzajú k rakve obkolesenej kvetmi a vencami, pri ktorej stojí čestná stráž. Pred rakvou sa ľudia prežehnajú, alebo sa jej dotknú a odchádzajú preč. Takto sa s Givim prišlo rozlúčiť takmer 60 tisíc ľudí. Avšak nie každý v DĽR Giviho vnímal pozitívne, najmä medzi povstalcami. Givi si veľmi zakladal na PR svojej osoby – keď práve nebojoval, tak pózoval pred kamerou. V bojoch bol síce nekompromisný, no nie vždy z toho malo osoh povstanie. Medzi vojakmi sa šíria informácie, že počas bojov pod Marjinkou Givi a vojaci jeho bataliónu Somali strieľal po všetkom, čo sa pred nimi  pohlo – vrátane vojakov z povstaleckých bataliónov.

Faktom zostáva, že Givi spolu s ďalšími veliteľmi ako Motorola (Arsen Pavlov), Alexej Mozgovoj či Batman (Alexander Bednov) sú pre civilistov na Donbase symbolom prvej vlny povstania a krvavých bitiek v rokoch 2014 a 2015. Napriek negatívnym stránkam zostávajú títo velitelia obľúbenejší ako ich súčasní nástupcovia, ktorí si absencie v kľúčových bitkách kompenzujú udeľovaním hodností a vyznamenaní.

Nejasná budúcnosť

Donbas čaká ešte dlhá cesta k mieru a ako bude tento mier vyzerať dnes nevie nikto. Názorov je však mnoho. V Donecku sa stretávam s dvomi politikmi, každý má iný názor na to, ako by mala vyzerať budúcnosť tohto regiónu.

„Podľa mňa je o tom predčasné hovoriť. Najprv treba ukončiť vojnu a potom budeme hľadať kompromis – či bude Donbas súčasťou Ruska, Ukrajiny... Hlavné je, aby čo najskôr zavládol mier. Ak mám ale povedať osobný názor, najradšej by som bol, keby sa tu začne budovať Sovietsky zväz, samozrejme v nových podmienkach. Nie som komunista, ale tento model by som na Donbase privítal,“ povedal Oleg Stepanov, ktorý je poslancom parlamentu DĽR za združenie Donecká republika.

„Ja som za Novorusko. Nemám nič proti Haličanom a ďalším ľuďom na západe – tam nech si je aj naďalej Ukrajina, ale toto je Novorosuko,“ hovorí Rinat Biľjalov, poslanec parlamentu Novoruska. Rinat je pôvodom Tatár a je presvedčený, že vo východnej Európe žijú ruskí ľudia. Nie podľa národnosti, ale podľa mentality. „Preto si myslím, že v tejto vojne nebojujú proti sebe Ukrajinci a Rusi, ale ruskí ľudia proti ruským ľuďom,“ dodáva Rinat. Na otázku, v akom štádiu je v súčasnosti projekt Novoruska Rinat odpovedá, že je síce pozastavený, no kvôli minským rokovaniam. Federácia oboch povstaleckých republík je údajne pripravená opäť obnoviť svoju činnosť, akonáhle budú minské dohody neaktuálne.

 „Teraz je to opustené, ale ešte pred niekoľkými mesiacmi to bola naša pozícia, ktorú sme držali s Jirkom a ďalšími chalanmi,“ hovorí Kavkaz, keď kráčame po Ulici Krjukova v Petrovskom obvode. Petrovský obvod je síce súčasť Donecka, no táto časť mesta pripomína skôr chudobnú dedinu. Na jej okraji, niekoľko metrov za Ulicou Krjukova sa nachádza stará ťažobná banská veža. Práve v nej bola dlhé mesiace pozícia povstalcov a stopy vojny sú tu teda pomerne čerstvé. Na viacerých budovách, vrátane vysokého komína, vidno stopy po zásahu. Na prízemí západnej strany budovy je obrovská diera. Dva metre od budovy totiž svojho času dopadla raketa – kráter je vidno doteraz. Streľbu z ťažkých zbraní, aj keď v diaľke, počuť stále. Podľa vycvičeného sluchu Kaukaza streľba tenoraz smeruje na dedinku Spartak, ktorú držia povstalci.

Vzdialenosti medzi pozíciami ukrajinskej armády a povstalcami sú malé – od niekoľkých kilometrov až po niekoľko stoviek metrov – a identifikovať ich na diaľku je veľmi ťažké. No táto ťažobná veža je výnimočná v tom, že z nej vidno Staromichajlovku, Marjinku a Krasnohorivku. Posty pod Staromichajlovkou sú zároveň poslednými pozíciami povstalcov. Neďaleká Krasnohorivka je už pod kontrolou ukrajinskej armády. Vzdušnou čiarou sú od seba vzdialené necelý kilometer a na poli, ktoré obe dedinky od seba oddeľuje, z času na čas nájdu niektorí vojaci svoj hrob.

„Tá veža, bližšie k nám, je ešte územie DĽR. Na tej vzdialenejšej sú už Ukropi,“ hovorí Kaukaz. Tieto veže sú od seba vzdialené približne štyri kilometre a medzi nimi sa nachádza síce úzke, no nebezpečné územie nikoho – pomyselná hranica, ktorú všetci naoko akceptujú, no zároveň ju jedna aj druhá strana chce posunúť. Hranica, ktorá síce môže byť posunutá či zlikvidovaná, no ktorá napriek tomu zostane v mysliach obyvateľov Ukrajiny ešte po dlhé desaťročia.

Prvú časť reportáže nájdete tu: http://www.zemavek.sk/articles/view/donbas-je-k-mieru-stale-daleko-1-cast

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

31.03.2017 14:22 | Zo zahraničia 0


Artur Bekmatov
Zopár slov o autorovi...


V diskusii ešte nie sú žiadne príspevky, pridajte prvý!

Pre pridávanie komentárov sa prihláste alebo zaregistrujte.