Prečítané 18120x | 1

Malý prehľad veľkých militaristov Slovenska (I.)


Malý prehľad veľkých militaristov Slovenska (I.)Ilustračný obrázok: SFerdon / Shutterstock.com

Jedným z dôsledkov novembra 1989 bola aj zmena geopolitického kurzu našej krajiny. Kým v roku 1990 boj o verejnú mienku pred vyslaním protichemickej jednotky armády ČSFR nebol potrebný, časom začala potreba takéhoto boja narastať. A tak sa neustále zvyšuje intenzita servilnosti vybraných médií, politikov a počet tzv. nezávislých „expertov“ z mimovládok.

Zlom nastal najmä po vojne v Juhoslávii – Slovensko vtedy predstavovalo pre NATO jeden z posledných možných vzdušných koridorov do Juhoslávie (Grécko, Rakúsko a Švajčiarsko odmietli prelet aliančných lietadiel). Odsúhlasenie preletov stíhačiek bombardujúcich Srbsko vyvolalo u nás vlnu nevôle v podobe niekoľkých spontánnych, no pomerne početných protestov. Bombardovanie Juhoslávie (vrátane 60-tisícovej enklávy Slovákov vo Vojvodine) napokon prebehlo aj vďaka súhlasu slovenskej vlády.

V roku 2003, pred agresiou Severoatlantickej aliancie v Iraku (i počas nej) už prebiehal v západnom svete, vrátane Slovenska, tvrdý boj o verejnú mienku v podobe nasadenia rôznych expertov na medzinárodné vzťahy, bezpečnostných analytikov, brífingov americkej armády pre novinárov či servilnosti politikov vtedajšej vládnej koalície. Výsledok: NR SR schválila nasadenie slovenských vojakov v Iraku, médiá nekriticky preberali (ako neskôr ukázal čas) lživé tvrdenia americkej generality o zbraniach hromadného ničenia v Iraku a na protest proti vojne prišlo v Bratislave len niekoľko desiatok ľudí.

Tlak verejnej mienky bol však napriek tomu natoľko významný, že americké veľvyslanectvo v tajných depešiach do Washingtonu upozorňovalo: „Ľudia nedostávajú dostatok faktických informácií o pozitívnych výsledkoch koaličnej snahy v Iraku. Názor slovenských redakcií zatiaľ zostáva prevažne na našej strane. Na druhej strane, verejný názor, ktorý podporuje stiahnutie slovenských jednotiek z Iraku, spôsobuje, že politickí lídri sa začínajú domáhať diskusie na túto tému.“ Tieto depeše zverejnenila WikiLeaks Slovensko. Dopyt USA po boji o verejnú mienku a súčasné zapojenie mimovládnych organizácií do tohto boja potvrdzujú aj uniknuté dokumenty Nadácie otvorenej spoločnosti z polovice augusta 2016. Obrovské množstvo projektov, ktoré NOS v Európe podporila stovkami tisícok dolárov, si kladie za cieľ nakloniť verejnú mienku v prospech euroatlantických hodnôt, rodovej ideológie či LGBTI komunity.

Do súčasnej etapy sme sa dostali po udalostiach na Ukrajine. Argumentačný boj o verejnú mienku vystriedala vojna proti údajnej ruskej propagande. Denne vedú desiatky politikov, novinárov a „expertov“ frontálne útoky na naše kritické myslenie. My vám na nasledujúcich stranách prinášame ich stručný zoznam.

Pavol Demeš – šampión slobody

Jeden zo zakladateľov mimovládneho sektora na Slovensku nepatrí medzi pešiakov boja o verejnú mienku, ktorých názory a interpretácie médiá pravidelne sprostredkúvajú divákom. Demeša možno skôr označiť za šedú eminenciu – po novembri 89 spoluzakladal viaceré mimovládky, sprostredkoval kontakty, zabezpečoval tok financií z USA, ktoré boli určené pre „rozvoj mladej demokracie“ v ČSFR, neskôr v SR. Pripravoval tak pôdu na prípravu generácie súčasných expertov a analytikov.

Po tom, ako ukončil riadenie Ministerstva medzinárodných vzťahov (ministerstvo zahraničia Slovenska, ktoré bolo v tom čase ešte súčasťou ČSFR), niekoľko rokov radil prezidentovi Kováčovi v oblasti zahraničnej politiky. S nástupom nového milénia Demeš zmenil pôsobisko, začal sa venovať exportu demokracie do bývalých krajín východného bloku – začal v čerstvo zbombardovanom Srbsku, kde asistoval pri zosadení Miloševiča. Neskôr sa podieľal na vlne farebných revolúcií v republikách bývalého ZSSR – v Gruzínsku, na Ukrajine, v Kirgizsku a na pokuse o prevrat v Bielorusku. V Gruzínsku a na Ukrajine, kde boli revolúcie úspešné, sa dostali na čelo prozápadní politici – Michail Saakašvili a Viktor Juščenko. Za tieto aktivity ho prezident George Bush na návšteve Bratislavy v roku 2005 označil za „šampióna slobody“. Demeš v tom čase (2000 – 2010) riadil bratislavskú pobočku veľmi vplyvnej americkej mimovládky German Marshall Fund. Počas druhej vlády Roberta Fica Demeš dokonca pracoval ako externý poradca ministra zahraničia Miroslava Lajčáka.

Martin Bútora – poradca dvoch prezidentov

Nemyslím si, že George Bush klamal...“

Jeden zo zakladateľov VPN a poradca prezidenta Havla, patrí medzi najservilnejších obhajcov zahraničnej politiky USA. V roku 1997 založil Inštitút pre verejné otázky, ktorého jednou z hlavných úloh bolo nakloniť verejnú mienku pre vstup Slovenska do NATO. S týmto cieľom odchádzal Bútora v roku 1999 do USA, kde pôsobil v pozícii veľvyslanca do roku 2003. To už začala vojna v Iraku a Slovensko sa do nej zapojilo tiež. Bútora aj s odstupom času túto agresiu a postup prezidenta Busha niekoľkokrát verejne ospravedlňoval.

Po návrate na Slovensko sa vrátil na čelo IVO, neúspešne bojoval o prezidentský palác vo voľbách v roku 2004, do ktorého sa nakoniec dostal po posledných voľbách, ako poradca prezidenta Andreja Kisku pre zahraničnú politiku. A jeho vplyv na postojoch Andreja Kisku je evidentný.

Mikuláš Dzurinda má dobrý pocit z USA

„Irak nespolupracoval, skôr provokoval.“

Dzurinda dostal možnosť preukázať svoju servilnosť voči USA už pol roka po nástupe do funkcie premiéra. V marci 1999 prebiehala v Európe búrlivá diskusia o plánovanom zásahu NATO v Juhoslávii aj bez mandátu OSN. Neutrálne Švajčiarsko a Rakúsko prelety odmietli. Odvahu našlo aj Grécko, člen NATO.

Slovenská vláda na čele s Dzurindom schválila prelet lietadiel ihneď bez vedomia verejnosti či parlamentu. Neskôr, po úniku tejto informácie Dzurinda tvrdil, že pôjde len o prelet dopravných a tankovacích lietadiel. Pod tlakom verejnosti zvolal dva týždne po prvom zasadnutí vlády druhé, na ktorom rozhodnutie potvrdil. Dzurinda toto rozhodnutie dodnes obhajuje, pričom argumentuje, že to bolo nevyhnutné pre náš vstup do NATO. Ešte stále z pozície premiéra Dzurinda presadil nasadenie slovenských vojakov v Afganistane v roku 2001 a v roku 2003 sa slovenskí vojaci podieľali na ďalšej agresii NATO, tentoraz v Iraku. A aj tentoraz bez mandátu OSN.

V tajných depešiach amerického veľvyslanectva v Bratislave, ktoré unikli na verejnosť a sú zverejnené ako Wikileaks Slovensko, sa možno dočítať, že ho navštevovali viacerí politici, vrátane Milana Ježovicu – Dzurindovho poradcu pre zahraničie. Vtedajší americký veľvyslanec Ronald Weiser v jednej z depeší adresovanej Washingtonu o Dzurindovi píše, že „z neho vyžaroval dobrý pocit z USA“.

Dzurinda nevybočil z rokmi zabehnutých koľají ani v pozícii ministra zahraničných vecí v Radičovej vláde. Vtedy otvorene podporoval zásah proti Muammarovi Kaddáfimu a za celé Slovensko vyjadril „porozumenie vývoju v Líbyi“. Dlhoročné skúsenosti s orientáciou vládnej politiky na západ Dzurinda momentálne využíva na pozícii poradcu ukrajinského prezidenta Porošenka pre zahraničnú politiku.

Peter Osuský – obhajca zhodenia atómoviek na Hirošimu a Nagasaki

„My si ovšem pokrytecky umyjeme ruky a nedodáme zbrane... a budeme furt hovoriť o tom, že sa to má riešiť diplomaticky.“

Politický turista Peter Osuský nepatrí k politikom, ktorí by počas svojho dlhoročného pôsobenia vo verejných funkciách ovplyvňovali zásadné otázky vývoja republiky. O to jednoznačnejšie sa však k týmto veciam, najmä medzinárodnej situácii, vyjadruje. Pamätné sú jeho slová, keď obhajujúc americký útok na Japonsko atómovými bombami, označil ich zhodenie na Hirošimu a Nagasaki za „morálny čin“.

Na čo by sa však nemalo zabudnúť je, že to bol Osuský, ktorý inicioval petíciu za vstup SR do NATO, vehementne obhajoval americkú agresiu v Juhoslávii, a že Osuský bol jeden z dvadsiatky ľudí, nadšene vítajúcej americký vojenský konvoj na česko-slovenskej hranici v septembri minulého roku.

„Rusko je jediné impérium, ktoré neustupuje z dobytého a ukoristeného,“ podobnými výrokmi sa zviditeľňuje Osuský najmä v poslednej dobe. Možno ho vídať na protestoch pred ruskou ambasádou či zhromaždeniami na podporu NATO. Štvať do vojny však nezabúda ani v médiách či parlamente. V súvislosti s vojnou na Ukrajine sa Osuský zviditeľnil žiadosťou o priame dodávky zbraní na Ukrajinu. Aj keď by sa podľa jeho výrokov a činov mohlo zdať, že patrí k piatej kolóne práve on, Osuský si myslí, že „ak niečo vyzerá ako kačka, kváka ako kačka, chodí ako kačka, dostáva to hodnotné ruble za odmenu, tak je to piata kolóna“.

Andrej Kiska – prezident usilujúci o prítomnosť cudzích vojsk

"Som presvedčený o tom, že ľudské práva nesmú byť nadradené obchodným záujmom."

Napriek tomu, že Kiska vstúpil do politiky až v roku 2013, možno ho označiť za najusilovnejšieho militaristu súčasného Slovenska. Počas dvoch rokov v úrade stihol prisľúbiť výstavbu logistického centra NATO pri Poprade, zvýšenie výdavkov na zbrojenie na úroveň 1,6 % HDP, žiadať o „mohutnú, dôveryhodnú a udržateľnú prítomnosť aliančných vojsk“ či vyzývať na boj proti iným názorom v oblasti zahraničnej politiky. Podľa Kiskových slov „to nie je len demokratické šírenie vlastných názorov, ale aj platená informačná kampaň“.

V súlade s vedením NATO Kiska vedie konfrontačnú politiku voči Rusku – na konte má už niekoľko faux pas, ako demonštratívny odchod na začiatku príhovoru ruského chargé d'affaires počas spomienky na Dukle či kladenie vencov na Slavíne separátne od ruského ministra zahraničných vecí Lavrova, ktorý bol na návšteve Slovenska.

Slovenský jastrab František Šebej

„Akcie NATO sú humanitné akcie.“

Medzi domácimi vojnovými štváčmi snáď nemožno nájsť lepší príklad tzv. jastraba, ako je František Šebej. Vyštudovaný psychológ a spoluzakladateľ karate na Slovensku sa po novembri 1989 začal angažovať v politike, a tak ako je bohaté portfólio strán, ktoré od revolúcie reprezentoval, tak bohatý je aj zoznam tém, ku ktorým je Šebej fundovaný vyjadriť sa – v roku 1999 presviedčal poslancov parlamentu, že Albánci v Juhoslávii sú v rovnakej situácii ako Židia v Hitlerovom Nemecku a že „humanitné akcie NATO“ len zastavia nové Lidice. Dva roky nato vehementne obhajoval útok na Afganistan, o ďalšie dva roky verejnosť presviedčal, že Saddám vlastní zbrane hromadného ničenia. „V zásade podporujem dôvody na zmenu režimu v Iraku. Je skutočne hrozbou pre svet. Vlastní zbrane hromadného ničenia aj biologické zbrane a pracuje na vývoji nukleárnych zbraní,“ povedal Šebej v čase, keď sa k dôkazom Američanov stavali mimoriadne skepticky aj tajné služby Francúzska, Nemecka či Ruska. Ani po tom, čo sa stalo neodškriepiteľným faktom, že Irak nikdy ZHN nevlastnil, tak sa Šebej svojho presvedčenia nevzdal – dodnes obhajuje postup USA, vrátane útoku bez mandátu OSN, vrážd civilistov či mučenia na Guantáname.

Počas Arabskej jari označil Kaddáfího za psychopata, po smrti ktorého bude na svete lepšie, sýrskemu prezidentovi Assadovi pripísal na vrub väčšinu z 250-tisíc obetí vojny v Sýrii, neskôr bil na poplach, lebo Irán podľa neho vyvíjal nukleárne zbrane, ktoré by s určitosťou použil ako prvý. Nekritické obhajovanie politiky Izraela voči Palestíne nie je potrebné zvlášť pripomínať.

Najnovšie sa slovenský jastrab našiel v krížovej výprave proti Rusku. V marci 2014 Šebej slovenskú verejnosť presviedčal, že snajperi na Majdane museli byť Janukovičovi ľudia. Tiež, že potýčky vždy začala polícia, a nie demonštranti. Šebej pravidelne hovorí o ruskom imperializme, prirovnáva ruské médiá k propagande Tretej ríše, jazdy Nočných vlkov označuje za demonštráciu sily.„Je to v podstate to isté, len inými prostriedkami, ako keď sa ruské strategické bombardéry priblížia až k Floride,“ povedal Šebej v rádiu Expres. Expert koaličného Mostu-Híd pre zahraničnú politiku vyhodnotil Rusko za väčšiu bezpečnostnú hrozbu ako terorizmus islamistov.

Juraj Smatana – voľnočasový bojovník s ruskou propagandou

„Agresivita proti Líbyi mi je milšia ako úvahy o opustení východného krídla NATO.“

Učiteľ považskobystrického gymnázia sa „preslávil“, keď vo februári minulého roku zostavil zoznam webových stránok, ktoré podľa jeho názoru šíria na Slovensku a v Česku ruskú propagandu.

Po zverejnení a aktualizácii zoznamu nasledovala mediálna kampaň, ktorá Smatanu postavila do pozície erudovaného odborníka na propagandu. On sám sa však priznáva, že je to jeho hobby. Aj keď, na jednej strane, obviňuje šéfredaktora Zem&Vek, Tibora Rostasa, z napojenia na ruskú ambasádu na základe fotografií zhotovených pri príležitosti rozhovoru s ruským veľvyslancom, na strane druhej, on sám nemá najmenší problém prednášať o tzv. ruskej propagande na besedách spoluorganizovaných prozápadnými mimovládkami či dokonca ambasádou USA. Na nich zúčastnených presviedča, že Rusko vedie systematickú, cielenú a štedro financovanú propagandu zameranú na rozpad EÚ.

(Pokračovanie článku tu.)

07.12.2016 21:09 | Z domova 1


Artur Bekmatov
Zopár slov o autorovi...


Najnovšie príspevky

Mabicu | 09.12.2016 17:27 0

Ja by som to nazval - Veľké prehrabávanie sa odpadom slovenska.

Pre pridávanie komentárov a reagovanie na ne sa prihláste alebo zaregistrujte.