Prečítané 6453x | 3

Mohykán duše


Mohykán dušeFoto: Matúš Plecho

„Freud rozsvietil svetlo v niekoľkých miestnostiach vedomia rovnako ako Jung. Ale Grof v celom dome.“
James Fadiman

Svetoznámy psychiater a filozof s českými koreňmi, profesor a niekdajší vedúci výskumu v Marylandskom centre psychiatrického výskumu Stanislav Grof je jedným z najväčších žijúcich mysliteľov dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia. Jeho svetoznáme priekopnícke dielo v oblasti vedeckého výskumu zmenených a rozšírených stavov vedomia a techniky holotropného dýchania prekonáva horizonty existujúcej vedeckej paradigmy a prináša prelomový prienik k božskej, kozmickej podstate nášho ja. S priateľmi, akými bol svetoznámy mytológ a spisovateľ Joseph Campbell (Tisíc tvárí hrdinu), spisovateľ a vizionár Aldous Huxley (Prekrásny nový svet), vedec Albert Hofmann (objaviteľ LSD), filozof, vizionár a kybernetik Ervin László (Veda a ákášické pole), fyzik a spisovateľ Fritjof Capra (Tao fyziky), filozof a psychológ Abraham Maslow, spisovateľ a filozof Richard Tarnas (Vášne západnej mysle), vedec a autor Rupert Sheldrake (Mylné domnienky vedy)  mnohí ďalší, vytváral a vytvára prostredie na hlboké uvedomenie seba samého nové vnímanie ľudskej psyché.

Dielo a význam takmer šesťdesiatročných skúseností v oblasti zmenených stavov vedomia, holotropných stavov a transpersonálnej psychológie nie je možné pochopiť bez širokospektrálneho prehľadu v psychiatrii, psychológii, filozofii, mytológii, religionistike, ale aj dejinách umenia či mystike. Interdisciplinárne presahy vytvárajúce celistvý, holistický pohľad na svet sú fundamentom prevratného diela vizionára Stanislava Grofa. Na rozdiel od mnohých iných vedcov a autorov ako Raymond Moody (Život po živote) či Elisabeth Kübler-Rossová (Prežiť svoju smrť) sa nezastavil pri samotnom skúmaní fenoménov súvisiacich so smrťou (NDE), ale navrhuje zásadnú revíziu prístupu k ľudskej psychike. Grof prináša zlomové tvrdenia, že ľudské bytosti sú v mimoriadnych stavoch vedomia schopné vrátiť sa k zážitkom z vlastného pôrodu. Ten je tou najväčšou traumou našich životov, pretože novorodenec prechádzajúci pôrodnými cestami bojuje o život. Práve tieto skúsenosti neskôr vytvárajú celý rad nasledujúcich vzorcov správania a tráum. Tie je možné terapeuticky podchytiť opätovným prežitím pôrodného zápasu o život, ktorý sme schopní sledovať na vedomej úrovni v holotropných stavoch vedomia. Pre akademickú vedu sú tieto objavy neakceptovateľné, všetko za hranicami vedomia i transpersonálne stavy hodnotí ako patologické prejavy duševných porúch. V histórii však zotrvačnosť existujúcej paradigmy napokon pribúdajúce anomálie vždy prekonajú.

Kto v skutočnosti sme?

Esenciou alebo akýmsi modom operandi zintenzívňujúcim proces uvedomovania si súvislostí a samého seba sú mimoriadne, zmenené stavy vedomia. Samotný Grofov termín holotropné stavy vychádza z gréckeho holos (celistvý) a trepein (pohyb); čiže smerovanie k celistvosti, úplnosti. Stanislav Grof vraví, že „keď prežívame neobvyklé stavy vedomia, máme možnosť takmer nekonečného množstva identifikácií s rôznymi ľuďmi, so zvieratami, ale aj inými entitami z botanického sveta alebo kozmu všeobecne. Archívy psyché sú nevyčerpateľné. A keď ste zapojení do tohto typu procesu, podľa budhistickej psychológie raz dospejete do kritického bodu, kde zistíte, že v podstate môžete byť čímkoľvek, čo je súčasťou stvorenia, a to veľmi presvedčivým spôsobom. A v tej chvíli už vás to nebude tak zaujímať, pretože ono skúmanie sa zrazu stane len zábavou, ako keď sa pozeráte na stále ďalšie filmy, a privedie vás to k veľmi odlišnej otázke: Ak môžem byť všetkými tými vecami, ak môžem byť Stanislavom Grofom, ale aj slonom alebo tancujúcim Šivom, kto som naozaj? A keď sa spýtate na to, čo je tu spoločným menovateľom, odpoveď znie: bez ohľadu na to, čím v neobvyklých stavoch vedomia práve ste, vždy ste. Vždy je tu existencia; a to je niečo, čo sa nedá ďalej vysvetliť. Vždy je tu vedomie a schopnosť stávať sa nekonečným množstvom vecí. Stvorenie je vo svojej podstate dej, ktorého cieľom je sprostredkovať nám skúsenosti.“

Psychospirituálna smrť

Všetky svetové náboženstvá a mystika, staroveká antika, tradície šamanizmu a protokultúry kmeňa sú založené na iniciácii jednotlivca prostredníctvom autentického zážitku zmeneného stavu vedomia. Práve onen zážitok určuje povahu nasledujúceho života. Je veľmi dôležité uvedomiť si, že ak chceme spoznať novú a ucelenú dimenziu vnímania sveta a bytia, musíme sa ponoriť hlboko do vlastného ja. História nám dáva lekcie, že je to proces psychospirituálnej smrti a znovuzrodenia, ktoré zohrávajú najvýznamnejšiu rolu všetkých mytológií a princípov cesty hrdinu. Hoci sú vnímané ako výplody ľudskej fantázie, prelomové diela Carla Gustava Junga a Josepha Campbella vylučujú náhodné vízie jednotlivcov, ale, naopak, potvrdzujú organizačné procesy psyché a vesmíru. Jung ich nazval archetypmi. Objavujú sa práve v zmenených stavoch vedomia a sú prítomné v holotropných zážitkoch ľudí z kultúr, u ktorých sa tieto príbehy nikdy neobjavovali. Ústrednou témou ostáva smrť a znovuzrodenie ako v sumerskom príbehu o zostupe Inanny do podsvetia pre Dumuziho, egyptský mýtus o Usirovi, grécky o Orfeovi, aztécky o Quetzalcoatlovi, indický o Šivovi a Šakti, severský o Odinovi (Wotanovi) či kresťanský o znovuzrodení a nanebovstúpení Ježiša Krista. Mystické tradície už od prehistórie a staroveku prinášajú učenie, že zásadnú zmenu kvality chápania nášho bytia, ako aj zmyslu života nám dáva psychospirituálna smrť. Dokážeme ňou prejsť v zmenených stavoch vedomia, poskytujúcich netušené rozmery našej psychiky napojenej na univerzálne vedomie. Zmenené stavy vedomia majú pôvod za hranicami našej historickej pamäte a objavujú sa už v šamanizme.

Techniky znovuzrodenia

Bol to šaman, teda doslova „ten, kto vie“, kto v domorodých kultúrach stelesňoval sprievodcu hlbinami psyché na ceste k uzdraveniu alebo muža schopného predpovedať budúcnosť. Šaman však musí zostúpiť do podsvetia, do tranzu a stavov blízkych smrti, aby z tejto výpravy mohol priniesť onen pomyselný grál uzdravenia a preklenutia nad priepastnými situáciami a traumami. V každej z tradícií, počínajúc šamanizmom, sa objavujú techniky, prostredníctvom ktorých navodzujeme mimoriadne, holotropné stavy vedomia. Sú nimi rytmické bubnovanie, tanec, monotónny spev, zmeny dychu (v indickej duchovnej praxi pránajáma), opakovanie posvätných slabík (mantry) a spevy (kirtany a bhadžany), tance (sufijskí derviši), telesné pózy (ásany), gestá (mudry) alebo modlitby, mnohé telesné deprivácie ako odriekanie spánku či jedla. Najúčinnejšou metódou bolo pitie posvätných nápojov bohov, pripravených z rastlín a húb obsahujúcich psychoaktívne látky. Častokrát bol ich základnou zložkou psylocibín a psylocín alebo dimetyltryptamín (DMT). Gordon Wasson, Albert Hofmann a Carl Ruck po mnohých rokoch dôkladných štúdií uverejnili knihu The Road to Eleusis (Cesta do Eleuzíny), v ktorej priniesli presvedčivú hypotézu, že posvätný nápoj kykeón podávaný neofytom pri vyvrcholení iniciačných obradov eleuzínií obsahoval psylocibín v kyjaničke. Počas dvetisícročnej tradície sa každých päť rokov s týmto rituálom zasvätenia stretávali tisíce ľudí vrátane tých najväčších mien antického Grécka. Esejci, známa sekta judaizmu, ku ktorej spočiatku patril aj Ján Krstiteľ, zas na navodenie psychospirituálnej smrti a následnej transformácie ducha využívali techniku zabránenia dýchania vo forme krstu topením. V tretej kapitole Evanjelia podľa Jána sa Ježiš prihovára nasledovnými slovami: „Ak sa niekto nenarodí znovu, nemôže zbadať kráľovstvo Božie.“ V hinduizme sa pre tento fenomén smrti ega používa pojem dvidža – teda ten, kto sa narodil dvakrát.

Ottov mytologický príbeh

Stanislav Grof a jeho dielo má nesmiernu hodnotu, ktoré súčasnosť ešte stále nie je schopná doceniť v miere, akú by si zaslúžilo. Predkladá zásadnú revíziu paradigmy v psychiatrii a v psychológii, no napokon aj v celom svete spirituality. Prináša priekopnícku tézu, v ktorej je človek prostredníctvom psychoaktívnych techník schopný dosiahnuť hlboký vnútorný zážitok presahujúci bežné vnímanie. V tomto stave je schopný znovu prežiť tie najtraumatickejšie i najoslobodzujúcejšie momenty vzťahujúce sa k jeho vlastnému pôrodu. Obrazy a zážitky, ktoré pri tom vníma, majú povahu archetypov nášho kolektívneho nevedomia a konektivity v spoločnom napojení na Veľkú knihu poznania, ktorú Grofov priateľ Ervin László nazval ákášickým poľom. Súčasne vo svete archetypov našiel významové prepojenie s mytológiou. Zásadným posunom v tejto oblasti sa stalo jeho priateľstvo s najvýznamnejším svetovým odborníkom na mytológiu Josephom Campbellom. Stanislav a Joseph sa zoznámili na prednáške na newyorskej konferencii koncom šesťdesiatych rokov. Grof tam prezentoval svoj prípad z praxe v pražskom Výskumnom ústave psychiatrickom. Jeho pacient Otto s diagnózou patologického strachu zo smrti – tanatofóbie – sa na rozdiel od ostatných pacientov správal inak. Odmietal pri terapii ležať so zatvorenými očami a sústrediť sa na vlastný zážitok. Neoblomne sa domáhal papiera a ceruzky, aby mohol nakresliť obrázok. Hoci sa mu opätovne nedarilo zobraziť to, čo vo zmenenom stave vedomia videl, pokusy zachytiť zvláštne geometrické tvary ostali. Po čase sa tento a ďalšie obrázky dostali do Campbellových rúk, ktorý sa veľmi intenzívne zaujímal o výskum zážitkov pacientov znovu prežívajúcich svoj pôrod. „To je neuveriteľné,“ povedal Joseph, keď videl kresbu Otta trpiaceho strachom zo smrti. „To, čo sa Otto snažil nakresliť, bola Kozmická matka smrteľnej noci, Žravá bohyňa matka Melakulanov z Novej Guinei.“ Campbell vďaka svojmu úžasnému prehľadu vedel, že táto hrôzostrašná bohyňa s prasacími rysmi sedí pri vchode do podsvetia a stráži posvätný obraz bludiska – presne ten obraz, ktorý sa Melakulanovia po posvätných obradoch učia čo najvernejšie nakresliť. Práve tento obraz sa pokúšal zachytiť aj Otto. Spomínaný prípad viedol Grofa a Campbella k užšej spolupráci na skúmaní mytologických obrazov, aké videli ľudia vo zmenených stavoch vedomia. To, že ľudia majú tieto presvedčivé a autentické zážitky z oblasti úplne iných kultúr, v akých žijú, podporuje Jungovu teóriu archetypov a kolektívneho nevedomia.

Spomienky na vlastný pôrod

Prevratnou teóriou, ktorú Grof prináša, je schopnosť jednotlivca vo zmenených stavoch vedomia znovu prežiť vlastný pôrod. Tento proces vytvárajú štyri perinatálne matrice. Stanislav Grof nimi definuje novú mapu ľudskej duše, čo má pre našu civilizáciu veľmi podobnú hodnotu ako Bardo thödol, tibetská Kniha mŕtvych, pre budhistov. Akonáhle sa naše skúmanie dostane za hranice spomienok z detstva až do obdobia pôrodu, začínajú naše pocity nadobúdať mimoriadnu a doposiaľ netušenú intenzitu. V tejto perióde sa stretávame s princípom kozmickej dimenzie zrodu a zániku, boja na život a na smrť, ktorý je vlastný skutočným, biologickým okolnostiam prechodu ľudského telíčka pôrodnými cestami. Tieto zážitky boja o vlastné oslobodenie sú zároveň výsostnou témou mytológií a náboženstiev. Tu sa Grof zásadne rozchádza s tradičnou akademickou psychiatriou. Tá vylučuje našu schopnosť dostať sa k spomienkam na pôrod. Odôvodňuje to tým, že mozgová kôra novorodenca nie je úplne myelinizovaná, čo znamená, že neuróny ešte nie sú pokryté izolačnými látkami. Naproti tomu dogmatickí psychiatri tvrdia, že prvý pohľad do matkiných očí a dojčenie sme

schopní zafixovať si a vytvoriť si puto (bonding). Je to zvláštne tvrdenie, ak zvážime skutočnosť, že schopnosť pamätať si je vedecky dokázaná u podstatne nižších foriem života (Eric Kandel získal v roku 2000 Nobelovu cenu za výskum a preukázanie pamäte u morského pĺža aplysie). Z mnohých vedeckých štúdií vyplýva, že sa nám doposiaľ nepodarilo lokalizovať pamäť, ani potvrdiť hypotézu, že vedomie má pôvod v mozgu. Miera emočného a fyzického utrpenia spojeného s pôrodom presahuje akýkoľvek postnatálny zážitok, preto je skúmanie tejto oblasti psychiky zásadnou výzvou na revíziu psychiatrickej šablóny.

Štyri perinatálne matrice

Zážitky vychádzajúce z predpôrodných a pôrodných etáp sa prejavujú v štyroch zážitkových vzorcoch, ktoré Stanislav Grof označil ako perinatálne matrice. Každá z nich zrkadlí konkrétne telesné pocity a mimoriadne sugestívne emócie zanechávajúce otlačky v našej duši. Prvá z týchto matríc sa vzťahuje k vnútromaternicovému obdobiu života. Plod si nie je vedomý žiadnych hraníc, neexistuje rozdelenie na vnútorný a okolitý svet, pacienti vracajúci sa späť do týchto zážitkov popisujú svoje znovu prežité stavy extázy ako mimoriadne harmonické splynutia, častokrát s galaxiami, medzihviezdnym priestorom, morským svetom, delfínmi, prípadne so samotným oceánom. Bezpečie a nevýslovná blaženosť tohto obdobia však končí prechodom do druhej matrice – periódy, keď začínajú kontrakcie a samotný pôrod. Emocionálne sa dostávame do polohy ohrozenia, vťahovania do víru tajomných a hrozivo nekonečných síl pripomínajúcich mytologické zostupy do podsvetia. Maternicové hrdlo (cervix) ešte nie je dostatočne otvorené a každá kontrakcia vytvára silný tlak na maternicové tepny a zabraňuje prívodu kyslíka. To predstavuje v emocionálnom svete jeden z najhorších zážitkov zúfalstva a umierania bez akejkoľvek možnosti návratu. Pacienti popisujú tieto stavy vo víziách archetypálnej symboliky Tantalových múk, pádu do divokého víru, bezvýznamnosti existencie, márnosti a pekla. Tretia perinatálna matrica sa viaže k druhej klinickej fáze pôrodu, keď plod prechádza pôrodnými cestami. V tejto perióde prežívame všetky titanské aspekty hromadenia explozívnych energií totožných so sopkami, zemetrasením, cunami alebo uragánmi. Tu sa stretávame s pocitmi boja, sadomasochistických scén, démonov, zvrátenej sexuality a pohlcujúcich plameňov. Situácia už nie je beznádejná, ale otvára sa tu určitá perspektíva, a tým aj nutnosť jednotlivca k aktívnej účasti v boji o prežitie. Jeden z pacientov po prijatí psychoaktív popisoval tento stav nasledovne: „Každou bunkou svojho tela som vedel, že som v pôrodnom procese. Predstavoval som si seba, ako prechádzam obrovským mlynčekom na mäso alebo gigantickým lisom s mnohými zubami a valcami. Z jednej perspektívy som sa vnímal ako dieťa, ktoré podstupuje ťažký zápas o svoje prežitie, no súčasne som prežíval aj údel rodiacej matky. Intelektuálne som síce dobre vedel, že nie je možné, aby som ako muž rodil, avšak odrazu som cítil, že táto bariéra je akosi prekonaná a nemožné sa stáva skutočnosťou. Prežíval som celý rad scén, keď som bol ako vrah a obeť tou istou osobou. V jednej chvíli som prežíval hrôzy z nacistických koncentračných táborov. Keď som otvoril oči, videl som sa ako dôstojník SS. V hĺbke som vedel, že nacista i ja – žid, sme jedna a tá istá osoba. Cítil som v sebe Hitlera i Stalina a aj zodpovednosť za všetky zverstvá v histórii ľudstva. Celkom jasne som chápal, že problém ľudstva nespočíva v zlomyseľných diktátoroch vo svete, ale v onom skrytom zabijakovi, ktorého môžeme uzrieť, ak sa odhodláme nazrieť do temných hlbín vlastnej duše.“ Štvrtá perinatálna matrica súvisí s vypudením dieťaťa z pôrodných ciest a prestrihnutím pupočnej šnúry udržujúcej kontakt s matkou. V tejto fáze sa prelína dopad na kozmické dno a následná záplava božského svetla. Finále. Po apokalyptických víziách a hrôzostrašných pocitoch zúfalstva je dobojované. Smrť ega predchádzajúca znovuzrodeniu definitívne ukončuje všetky doterajšie vzorce a poňatia bytia. Ako nebeské dary sú nám umožnené vízie dúhy, pávích pier, archetypálnych svetelných bytostí v nekonečnej záplave dobrotivosti.

Smrť ega ako vykúpenie ľudstva

To, čo zahynulo, je naše iluzórne ego, ktoré sme až doposiaľ stotožňovali so samými sebou. Znovuprežitie záznamu najdramatickejších scén našej existencie má nesmierny terapeutický význam a pomáha zbavovať sa nánosov patologických defektov, strachu a tráum. Zmenené stavy vedomia, vyvolané psychoaktívnymi látkami pod dohľadom odborníkov alebo technikou holotropného dýchania, ktorú vyvinuli Stanislav Grof so svojou manželkou Christinou, nám dávajú obrovské poučenie do nasledujúceho života. Potvrdzujú to aj prípady pacientov v terminálnom štádiu rakoviny, ktorí sa dokázali zbaviť strachu zo smrti a výrazne zmierniť aj vlastné utrpenie. Vo svete, v ktorom dochádza k stále zvrátenejším podobám násilia, obscénností, satanistických tendencií, bezuzdnej agresivity, démonických prvkov, drancovania prírodných zdrojov, vzostupu okultizmu aj na najvyšších politických a ekonomických úrovniach, je príčinou týchto skutočností masívny úpadok etických hodnôt. Renesancia síce priniesla objav hodnoty individuality, no my sme sa s ňou stotožnili až do takej miery, že ešte aj naše minulé životy pokladáme za vlastné. Vôbec netušíme, že všetky ľudské životy vekov sa stanú našimi životmi ako súčasť jedného jediného Protagonistu. Dali sme mu mená ako Boh, Absolútne vedomie, Kozmická inteligencia, Brahma, Alah, Tao a mnohé iné. Len toto vedomie nás zbaví túžob prisvojovať si prežívané životy ako naše. Len toto vedomie nás naučí spojeniu, na rozdiel od pretrvávajúceho boja jedného na úkor druhého. Všetci vnímaví ľudia dnes cítia, že ľudstvo sa nachádza na rázcestí medzi zánikom alebo nevídanou transformáciou vedomia na vyšší stupeň. Západná industriálna civilizácia je jedinou v histórii, ktorá za cenu materialistického uspokojenia vytlačila spiritualitu a mimoriadne stavy vedomia úplne za hranice svojho záujmu. Cesta sebapoznávania je cestou epického hrdinu zdolávajúceho iluzórne medze priestoru, času a hmoty v nekonečnosti seba samého. Táto cesta by mala byť znovuobjaveným grálom nadchádzajúceho veku.

 

Pán profesor, je mi veľkým potešením stretnúť sa s vami a rozprávať sa o témach, ktoré sú mi blízke. Začal by som svojím osobným zážitkom. Jednej noci v Palestíne sa mi prisnil sen. Odohrával sa v akejsi osvetlenej jaskyni. Pristúpil ku mne Ježiš, usmieval sa a vravel: „Ja som ty a ty si ja.“ Hneď nato ku mne podišla druhá postava a vyriekla: „Ja som Budha. Ty si ja a ja som ty.“ Počiatočný zmätok vo mne vystriedal úžas a povznesenosť. Tento zážitok sa mi neskôr vybavil v súvislosti so sufijským básnikom a mystikom Mansúrom al-Halládžom, o ktorom som čítal aj vo vašej knihe. Ten prehlásil: „Ana l-Haqq“ – som Boh, som absolútna pravda, absolútna realita. Za tieto slová bol upálený. Vo vnútornej podstate ma hlboký význam tejto vízie utvrdil o božskej podstate každého jedného z nás.

Představa, že každý jedinec je v podstatě totožný s božstvím, s tím kosmickým tvořivým principem, je nejzákladnější tajemství, které je v centru všech velkých náboženství a více se to uplatňuje v mystických větvích než v organizovaných formách. Například v hinduismu ta představa je, že nejsme, čemu oni říkají namarupa, jméno a forma, nebo tělo a ego, ale že v naší nejhlubší podstatě se ztotožňujeme se zdrojem kosmického principu, který nosíme ve svém nitru. Ten název je átma. To není nějaká bludná myšlenka nebo pověra, to je něco, co se dá empiricky dokázat. Jestliže sledujeme určité rigorózní praktiky té doby, ten zážitek je něco, co je přístupné každému ze seriózních hledačů. A když máme zážitek ztotožnění s centrem, uvědomíme si, že naše energie, která je reprezentovaná v našem vnitru, je vlastně totožná s energií, která vytvořila vesmír, čemu říkají brahmá, čili my nejsme namarupa, my jsme átma. Upadišada – tam je otázka kdo jsem, kdo jsme. A v sanskritu ta odpověď na to tat tvam asi znamená: to jsi ty nebo ty jsi bůh, tvoje podstata je božská. A třeba Pierre Teilhard de Chardin, paleontolog, jezuita, filosof psal, že my nejsme lidské bytosti, které mají spirituální zážitek, my jsme spirituální bytosti, které zážitek prožívají v lidské podobě. Možno potom citovat příklady z mnoha dalších náboženství. My jsme strávili hodně času se Swamim Muktanandou, hlavou siddha jógy, a ten říkával, že Bůh sídlí v tobě jako ty. Každý z nás je v podstatě Budha, i dokonce mystický křesťanský model – tam najdeme věty jako Bůh ty a já jsme jedno království boží, ne král, Bůh král sídlí v nás. Mohamed říká: ten, kdo zná sebe sama, zná svého pána.

Jung hovoril, že nie psyché je v nás, ale my sme v psyché.

Ano. V konfucianizmu stojí, že lidé země a nebe jsou totéž.

Pragmatickej vede a skúmaniu sa nepodarilo lokalizovať ani peklo, ani raj, rovnako ako sa jej nepodarilo potvrdiť prítomnosť boha, anjelov či démonov. Tak ich vyhlásila za neexistujúcich. Práve vo vašej práci sa však stretávame s tým, že všetky tieto skutočnosti existujú vo svete našej najvnútornejšej podstaty. Ako ich tu dokážeme verifikovať?

Záleží na takovém základním nepochopení představy, že věda a náboženství tak nějak soupeří o tentýž terén. Potom se stalo, že cestovatelé procestovali povrch Země a nikde nenašli ráj, a tak si mysleli, že kompromitovali náboženské představy, že existuje ráj. Stejným způsobem dnes máme Hubblův teleskop, s ním astronomové prozkoumají celou nebeskou klenbu a nikdo neviděl Boha, a tak se vypořádali s náboženstvím, že uprostřed Země je tekuté železo a teplota je tam vyšší než na povrchu Slunce, a to zas není dobré místo pro peklo. Mně se velice líbila esej Aldouse Huxleyho, která se jmenuje Heaven and Hell (Nebe a peklo) potom, co prožil LSD sezení. Napsal, že nebe, peklo, ráj, všechno existuje, ale jsou to stavy vědomí, to nemá co dělat s tou materií, světem, kterým žijeme. Dostat se do nebe nebo do pekla znamená změnit vědomí. Když se pracuje s psychotropními látkami, když se pracuje s naším holotropním dýcháním, nebo když pracujeme s lidmi, kteří mají to, čemu říkáme spiritual emergency, teda spirituální krizi, zážitky jsou naprosto přesvědčivé, tak přesvědčivé nebo i přesvědčivější než cokoliv, co můžeme prožít v materiálním. To je obrovské spektrum zážitků v mimořádných stavech, čemu já říkám holotropní stavy, které svou intenzitou značně přesahují emoce z fyzických zážitků.

Ako umelec sa realizujem vo viacerých rovinách prejavu – či už ako publicista, výtvarník alebo hudobník. Práve v hudobnej polohe sa mi schopnosť transcendencie, spojenia s tým, čo nás presahuje, javí najintenzívnejšie. Sú umelci špeciálnou, zraniteľnejšou skupinou ľudí? Častokrát sú práve ich osudy mimoriadne pohnuté a tragické. Otázka teda je, či majú umelci vybudované silnejšie vnútorné radary ako iní ľudia?

V mé poslední knize Moderní vědomí a chápání umění se na začátku zabývám tím, co vyvinuli psychoanalytici, kde se používá model, kde psychologická historie začíná. No interpretace, které Freud nebo jeho žačka Marie Bonapartová přináší, vycházejí z omezeného modelu psychiky. Snaží se to všechno stáhnout na to, co se lidem stalo v dětství. V mé knize se snažím ukázat využití rozšířené mapy psýché, která se vynořila z výzkumů vědomí. Když tam přidáme to, čemu říkám perinatální, to znamená celý záznam porodu a prenatálního života, a potom to, čemu říkáme transpersonální, a co se do značné míry překrývá s Jungovým kolektivním nevědomím, máme daleko bohatší zdroj informací, kde můžeme chápat to, co se děje v umění. To opravdu vysoké umění, podle mého názoru, vznikne tak, že umělec netvoří ze sebe, nýbrž se stane takovým kanálem. Vlastně participuje na kosmické kreativní energii. Jako když se člověk začne učit hrát na piáno a hodně cvičit – nestane se Mozartem nebo Beethovenem. Nejvyšší formy umění jsou v podstatě tvořeny toutéž energií, která vytvořila svět. Zajímavá kniha, kterou napsal Willis Harman, se jmenuje Higher creativity, kde je spousta příkladů, jak se umělci opravdu stali nástrojem kosmické energie. Puccini například řekl, že nenapsal Madame Butterfly, jenom držel to pero, napsal to Bůh. Je velice zajímavý film, nevím, jestli jste to viděl, Amadeus. A tam je ten příklad jako Salieri a Mozart. Salieri znal všechno o muzice, o harmonii, měl kariéru jako císařský kapelník, jeho opery byly v té době známé. A když slyšel několik melodií od Mozarta, uvědomil si, že to bylo daleko za jeho schopnostmi. Jak je to možné, že Bůh dal takový talent Mozartovi, vždyť ten v každodenním životě nebyl právě nejlepší.

Salieri zrejme pochopil, že to už nehrá Mozart.

Hodně jsem se zabýval prací Hansruediho Gigera (pozn. tvorca výtvarnej podoby Votrelca, za ktorú získal v roku 1980 Oskara), a to používám v nové knize, abych ukázal, že existuje fenomén perinatální úrovně nevědomí, který ještě pořád není akceptován psychiatrií. Nevím, jestli jste byl v jeho muzeu ve Švýcarsku. Koupil celé křídlo zámku, kde jsou ty nejlepší obrazy. To jsou obrazy velké asi tak 4x2 metry a on pracoval tím způsobem, že si přistavil takový řebříček a maloval technikou americké retuše. Začal v levém rohu, neměl žádnou představu, co maluje, žádné skice. Jen tak zmáčkl ten knoflík – stal se v podstatě kanálem. Neměl žádnou představu, co z toho nakonec vyjde, jaká bude finální podoba obrovských obrazů. On byl nástrojem.

To je svet múz a inšpirácií. Ľudia sú však uvalení do diktatúry materializmu, znásilňovaní a zvádzaní k pôžitkom a povrchnosti, bezcieľnej letargii, bezduchému hyperkonzumu. Keby však pochopili svoju pravú, no spiacu esenciu bytia, svet by mohol byť iný. Je to vyšší zámer, že tento model tu pretrváva celé veky? Nie je nekonečné utrpenie, vojny, násilie, bieda a strach akýmsi pre nás nepochopiteľným vyšším zámerom? Veď predsa odvekou túžbou ľudstva je raz a navždy sa vymaniť z bolestí.

Když se podíváme na lidskou historii, není to krásný obrázek. Je tam bezuzdná agrese, nenasytná chtivost a ty jsou vlastně mezi nejdůležitějšíma hybnými pákami, hybnými silami, a ty se najdou v každém věku. Ale my jsme se dostali do takové situace, kde to nějakým způsobem vrcholí, kde to je spojené také s technologií. Dostali jsme se do situace, kde můžeme sebe sami zničit, zničit spoustu jiných živočišních druhů. Čili ta na jedné straně agrese teď vyústila ve zbraně hromadného ničení, atomovou energii, biologické, chemické zbraně. No na druhé straně tu máme explozi populační, bezuzdnost technologického a industriálního vývoje, že se tady jedná o sebevražední tendence pro lidi. Jsme biologická forma života, čili není nic důležitějšího pro nás než čistá voda, čistý vzduch a čistá země, kde bychom mohli růst, která je zdrojem naší potravy. Když se na to člověk podívá racionálně, nemělo by být nic důležitějšího než ochrana života a ochrana nezbytných zdrojů života. Čili žádné politické, ekonomické, náboženské, ideologické nebo jiné principy by neměly být důležitější. A přitom se chováme tak, že vyčerpáváme neobnovitelné zdroje energie a obracíme to na industriální znečištění. Myslím, že určitá polarita, ta zůstane, s tím se nic nedá dělat. Když se podíváme třeba na božstva z tibetské Knihy mrtvých, která uvidíme v době své smrti, vidíme nejdřív dharmakáju, primární světlo. Pak se zjeví božstva ve velice benevolentní, krásné formě, a pak v pokračování bardem tatáž božstva ukážou tu druhou stranu, tu hněvivou stránku. Nebo když se podíváme na astrologii: tam máme Slunce a Venuši, Jupiter, ale také Mars, Pluto, Saturn, čili ve stvoření je něco zásadně polarizovaného. Určitý stupeň polarity je nezbytný proto, aby vůbec došlo ke stvoření. A většinou si představujeme, že by se dal svět změnit tak, že bychom jenom eliminovali to, co považujeme za zlé, co se nám nelíbí. Ale my nemůžeme jako bohové zasahovat takovým způsobem, že bychom pořád měli svou důležitou funkci. Věřím, že spousta zla a negativních energií by se daly zvládnout tak, že by se lidi věnovali sebeobjevování a nechali by negativní archetypální síly rozpoutat ve vnitřním světě. Tak by se eliminovala negativní energie zevního světa. Třeba lidi, kteří prožijí spoustu velice násilných zážitků při sebezkoumání, se důsledkem toho stanou velice pacifistickými, mírumilovnými. Protože se ty tendence spotřebovaly vnitřním zážitkem.

Súčasná vedecká paradigma považuje vedomie za vedľajší produkt matérie ako fyzikálne a biologické aktivity vo vnútri nervovej sústavy. Už samotný vzdelávací proces uväzňuje naše chápanie bytia do priestoru, času a hmoty. Dnešný prevládajúci vedecký svetonázor nabáda ľudí žiť bez spirituality ako čohosi, čo je bezvýznamné a prekonané. Moderná fyzika však dnes potvrdzuje staré texty upanišád. Dokazuje, že neexistujú žiadne oddelené objekty, ale vzájomné prepojenie v zjednocujúcej sieti subatomárnych procesov. To, čo pred tisícimi rokmi popisovali hinduisti ako „hitá“, sú dnešné neutrína, ktorých miliardy prenikajú každou sekundou aj našimi telami. Premostenie vedy a spirituality je stále viac ťažiskovou témou 21. storočia. Má šancu vzniknúť nový model chápania sveta a existencie?

Starověká mystéria jsou velice důležitá v antickém světe, počínaje Sumerem, mystériemi v Egyptě Isis a Osiris, mystériemi bakchanálií, mystérie Dionýza a Adonis, kult Mitry, ve Střední Americe mysterie Quetzalcoatla, mayských hrdinských dvojčat. A ta byla velice důležitá, protože zasvěcenci prožili v mimořádném stavu vědomí smrt a znovuzrození. Transcendovali smrt, zbavili se strachu ze smrti a to velice ovlivnilo jejich způsob života, protože strach ze smrti je opravdu zdrojem velice nebezpečných tendencí ve světe. Když odmítáme akceptovat svou mortalitu, vede to k spoustě negativních věcí. Abraham a Sancta Clara, augustiniánský mnich ze 17. století, v Německu řekl: „Člověk, který zemře dřív než zemře, nezemře, když zemře.“ To jsme si uvědomili, když jsme začali pracovat s psychedelickými látkami. Lidi se dostávali do prenatálních zážitků, co byla vlastně renesance starých nebo znovuobjevených starých principů mystérií. Když se podíváte na Řecko, eleusínská mystéria se prováděla po dobu dvou tisíc let. A i po dvoutisících letech to neskončilo tím, že by je to přestalo bavit nějakým způsobem, nebo ztratili zájem, ale byli potlačeni Konstantinem, křesťanským císařem spolu s ostatními institucemi, které byly považovány za pohanské. A je tady otázka, co byli schopni těm lidem nabídnout po dobu dva tisíce let, že ta instituce přežívala? A tak Albert Hofmann, objevitel LSD, a Gordon Wasson přinesli teonanácatl, magické houby do Evropy, a spolu s Ruckem, klasickým vědcem, po léta pracovali na tom, aby odpověděli na otázku, co se vlastně dělo v Eleusíně. Zjistili, že tím klíčem byl nápoj, kterému se říkalo kykeon, a byl podán ve vrcholícím momentě mystérií. Také zjistili, že to byl derivát námelu, velice podobný LSD. Když jsme s Christinou, mojí zesnulou manželkou, navštívili Eleusínu, viděli jsme zříceniny Telestrionu. Byla to obrovská budova, kde se pořádala mystéria. Ptali jsme se průvodkyně, kolik lidí to prožívalo současně. Znáte to číslo?

Tritisíc.

Ano, tři tisíc. To je pro mě nejlépe ukrývané tajemství. Všichni obdivujeme Řeky, jejich filozofii, jejich umění, jejich zákonodárství. A to je postaví do jiného světla, když si představíme, že tři tisíce lidí tam každých pět let podstupovali obřady s psychoaktivními látkami.

Naproti tejto skutočnosti máme koncept súčasného vzdelávacieho systému postavený na známkovaní, memorovaní a učení sa predmetov, ktoré žiakov nebavia a sú na míle vzdialené od sveta, kde žijú. Navyše to, na čo upozorňujete aj vy sám, je absolútne chybná orientácia vzdelávacích inštitúcií so zastaraným svetonázorom. Výučba histórie sa namiesto náuky o mysliteľoch a nositeľoch dobra a lásky sústreďuje na príbehy vojvodcov, negatívne postavy, vojny a konflikt. Kladieme si otázku, čo je dnes vlastne tou západnou mytológiou, ktorá má synergický efekt? Duch civilizácie sa odvíja od úrovne vzdelávania. Primitívne národy, staré kmeňové kultúry, ale aj spomínané eleuzíniá zasväcovali neofytov do pochopenia súvislostí práve prostredníctvom transpersonálnych, extatických zážitkov a psychospirituálnej smrti. Nie je náš neuralgický bod práve tu? Nebol by návrat k starým múdrostiam určitým zlomovým bodom v súčasnom marazme šťastných otrokov?

Tyto kultury tak moc nezajímaly technologie, i když v jistém věku měly také svoje technologické objevy. Ale věnovaly se hlubokému sebepoznání, co je v podstatě také poznávání světa. Dnes je tady znovuobjevení principu, který byl známý před víc než tisíci lety v Indii. A tam se ty objevy dělaly meditací, vnitřním pozorováním. Tantrickí vědci měli velice vyvinutou kosmologii, kde počítali stáří vesmíru na bilióny let, podobně jako dnešní kosmologové. Vynalezli decimální soustavu a nulu, pokročilou astronomii, pokročilou vědu kosmických vibrací, zvukových vibrací atd. Všechno to vyšlo z vnitřních zážitků, ne z experimentů ve světe, na čem je postavená západní věda. Dnes se víc a víc hovoří o tom, jak psychedelika mohou podpořit kreativitu. Francis Crick, nositel Nobelovy ceny, přiznal, že mu LSD pomohlo objevit strukturu DNA. Kary Mullis dostal také Nobelovu cenu za objev procesu, který se používá při genetickém inženýrství. Ten otevřeně prohlásil, že to objevil pod vlivem LSD. John Markoff napsal knihu, která se jmenuje What the Dormouse said, v níž ukazuje úzký vztah mezi vývojem počítačů a užíváním LSD. Steve Jobs řekl, že ti lidé z jeho týmu, kteří nepožili LSD, měli potíže sledovat jeho myšlenky. Muž, který vynalezl myš, popsal víceméně detailně, jak mu LSD pomáhalo k myšlení. Probíhá obrovská renesance psychedelického výzkumu a já doufám, že se k těm pokusům tvořivosti vrátíme. Dnes začínají opakovat některé pokusy, které jsme dělali před 40 lety s pacienty umírajícími na rakovinu. Ale tady to je obrovské pole, které by se mohlo otevřít. Jaký vliv by to mělo na vývoj vědy? A možná vědy, která by byla spojená také s etikou, protože lidé, kteří mají tyto zážitky, vyvinou hlubokou kosmickou etiku. Třeba lidé, kteří by pracovali s psychedeliky zodpovědně, ne tím divokým způsobem jako Woodstock, nebo lidé, kteří jsou v našem tréninku a pracují s holotropním dýcháním. Ti vyvinou bez nějakého zevního vlivu od nás docela odlišný světonázor. Svět existuje jako islám, křesťanství, židovství, súfizmus, sunnizmus, protestantství, katolicizmus. Kdežto spiritualita, která se vyvine v důsledku holotropních stavů, je kosmická. Nevynechává nikoho. Pro tyto lidi je nepřijatelné přijmout agresi jako způsob řešení konfliktu. Plně si uvědomují toho, jak je všechno propojené. V podstatě jsme všichni v jednom člunu.

V našej Expedícii Archa sme precestovali celú Európu, aby sme navštívili mnohé známe komunity. Všade v nich sme sa stretli s veľmi rozhľadenými ľuďmi, ktorí pochopili, že systému, kde žijeme, zvoní hrana. Rozvíjali vlastné spôsoby vzájomného spolunažívania a sebestačnosti. Jedným z veľkých priekopníkov nového myslenia je Dieter Duhm, ktorý založil komunitu ZEGG v Nemecku a neskôr Tamera v Portugalsku. Veľmi zaujímavý prístup mal kedysi aj priemyselný magnát Adriano Olivetti a jeho vytváranie komunít a novej socio-ekonomickej štruktúry podobnej predstavám Fouriera a Owena. Mojím snom je pomôcť vytvoriť niečo podobné aj u nás. Deti by sa vychovávali v komunite s dôrazom na spiritualitu, filozofiu, umenie a kalokagatiu. Myslím, že vytvorenie prototypu takejto sebestačnej archy s vlastnou ústavou, menou, vzdelávaním, ale aj liečením, alternatívnymi pôrodmi a novou kvalitou medziľudských vzťahov by mohlo byť veľmi významným krokom k inšpirácii aj pre iných ako jeden z možných východiskových bodov pre našu budúcnosť.

Mám velice zajímavého přítele Bernarda Lietaera. Je o ekonom na velice vysoké úrovni. Před mnoha lety napsal knihu, která se jmenuje Budoucnost peněz. Používá tam zajímavý systém koordinát, kde je na vertikální ose ekonomický systém, který na planetě přežije, a ten dolní, pod horizontální osou, jako ekonomický systém, který bude kolabovat. A tam je představa světa, který by byl v podstatě ovládaný korporacemi, pro něž by se vlády staly naprosto irelevantními, protože to všechno již ovládají korporace. Ta dolní, když se ten systém zhroutí a bude pokračovat, kde je míň a míň jídla a všeho, tam se vyvine agrese. Lietaer ukazuje, že když se systém zhroutí, bude svět komunit. A on dokonce vyvíjí systém lokálních měn. Třeba já bydlím v Mill Valley; tak vedle dolaru bychom měli měnu Mill Valley. Existuje spousta lokálních zdrojů. Když zkolabuje dolar, není možnost fungovat. Proto je nezbytné vyměňovat, vlastně vrátit se k tomu, čemu se říká barter.

My tento koncept, alternatívnu menu alebo ideu alternatívnej ekonomiky vnímame ako jeden z dôležitých fenoménov, prostredníctvom ktorých by komunita fungovala. Keď sa dostávame do zlomového bodu hyperglobalizácie, ktorá unifikuje planétu a robí z nej one global village, ľudia začínajú paradoxne inklinovať k lokálnej úrovni, akoby úrovni kmeňa a totemu s novými socio-ekonomickými a kultúrnymi vzťahmi. Zisťujú, že ich matéria a ani boj kto z koho nenapĺňa. Mnoho mimoriadne úspešných ľudí po splnení svojich celoživotných cieľov zistilo, že im to šťastie neprinieslo. Joseph Campbell to popísal „ako vyšplhanie sa na vrchol rebríka, kde človek nakoniec zistí, že sa opiera o nesprávnu stenu“. Aj preto je stále viditeľnejší nástup nového myslenia a cítenia spirituality. Aký nás a našu koncepciu revolúcie vedomia môže čakať osud?

Byl jsem členem také malé skupiny několika lidí, kteří formulovali to, čemu se říká transpersonální psychologie. A tam ta otázka vždycky byla, najít syntézu mezi vědou a spiritualitou. Ne vědou a náboženstvím, dogmaty. Čili nás zajímá to, co se dělo v těch mystických odvětvích, kde se jedná o přímý spirituální zážitek. Co se děje v organizovaných náboženstvích, to patří historii. To nemá vůbec nic se spiritualitou. Spiritualita je něco, co je mezi mnou a vesmírem. Nepotřebuji žádné hierarchie. Organizované náboženství se odehrává někde venku, čili potřebuje zprostředkování církví, hierarchie. Kdežto mystici, ti mají to, čemu já říkám hotline, přímé spojení s Bohem, a všechno se děje v jejich těle a v přírodě. Nepotřebují nějakou specifickou budovu. To není nějaká organizace, to je abstraktní spojení, takový ten pocit pospolitosti s lidmi, kteří se zabývají vnitřním zkoumáním. Doufám, že budoucí náboženství bude takové, že lidem dáme prostředky k tomu, aby mohli mít vlastní spirituální zážitky a oni sami si zvolí cestu. Jestli to bude spíš křesťanská, súfická, šamanská, alchymická nebo kundaliní, na tom nesejde. To je naše filozofie. My nemáme žádnou emoční investici, jestli ty zážitky budou křesťanské, súfické, africké nebo australské. Tohle náboženství by bylo univerzální. Jakmile si systém zvolí nějaké objekty uctívání, řekněme nějaké archetypy, tak je problém. Poněvadž potom sjednotí tu skupinu lidí, kteří jsou schopni nebo ochotni to vidět a uctívat tím způsobem, ale zároveň ty lidi obrátí proti jiné skupině, která má jiný přístup. Když začneme uctívat jenom nějaké specifické formy, ať je to Mohamed nebo Ježíš, Panna Marie, tak se ten svět a spirituální vývoj zastaví, nedostaneme se až k tomu zdroji, z kterého vlastně všechna ta náboženství pocházejí. Doufám, že to bude budoucí náboženství, že každý bude mít příležitost zažít osobní spirituální zážitek.

13.12.2016 19:42 | Rozhovory 3


Tibor Eliot Rostas
Zopár slov o autorovi...


Najnovšie príspevky

magdala | 14.12.2016 12:35 0

Reagujem na vetu:
To opravdu vysoké umění, podle mého názoru, vznikne tak, že umělec netvoří ze sebe, nýbrž se stane takovým kanálem. Vlastně participuje na kosmické kreativní energii.
Ak vychadzame z hypotezy akasskeho pola, potom uplne kazdy prejav nasho vesmiru - to, ze teraz pisem, dycham, hybem sa, vnimam... je stahovanie cez urcity kanal z akase - v podstate zo stvoritela. Cez kanal nejdu len fenomenalni umelci, ale vsetci a stale. Nikto z nas nic netvori zo seba. Bez vynimky. Ani len vieckom zo seba nemihne. Tvorime zo zdroja, zo stvoritela limitovaneho jeho vlstnymi limitmi. Umelec stahuje antenou, teda vlastnym mozgom urcity vysek spektra tak isto ako iny vysek spektra stahuje svojou antenou napr. sustruznik. Len antenky inak vystelovali - podla vlastnej info v DNA, ktora jednemu da do vienka maliarstvo, inemu manualnu zrucnost. Ten dela to a ten zas tohle a dohromady sme boh. Hamlet mal v sebe i okolo seba Shakespeara a bol limitovany autorovymi limitmi. Stahoval zo Shakespearovej mysle, citov... ani viac ani menaj a neustale. Vsetci mame rovnake schopnosti, nikto nema silnejsi radar. Mozart stahoval z toho isteho zdroja a s tou istou intenzitou ako Čubirková, len z iného suflíka:-). Ak pripustime pravdivost hypotezy akasskeho pola tak toto som prave postahovala, zaroven s dychanim, klepkanim po klavesnici... a v podstate som nic nevytvorila, tak ako ten Hamlet. Tvorca je len jeden.

InfoTribune | 04.01.2017 14:32 0

Kľudne si tu splietajte tie svoje bludy o všeobjímajúcich pocitoch, kozmických energiách a nemenovaných "tvorcov"... Do akého "šťastia" vás dovedú uvidíte sami

magdala | 13.01.2017 11:44 0

Je zaujimave, ako ste dospeli k takemuto nazoru.
V uvode som pouzila vetu: Ak vychadzame z hypotezy akasskeho pola, potom ....
V zavere som pouzila vetu: Ak pripustime pravdivost hypotezy akasskeho pola tak...
Logicky z toho vyplyva, ze som sa len zamyslela nad hypotezov, predkladanou v clanku. Nikde nie je ani zmienka o tom, ze sa s nou stotoznujem. Zamyslame sa nad vselicim - hypotezou pola, hypotezou chaosu, hypotezou dvojrozmernych strun... Dokonca aj nad fasizmom, ci nihilizmom - to vsak neznamena, ze sa snim stotoznujeme. Vy sa nezamyslate? Alebo sa zamyslate, len ak sa aj stotoznujete?

Pre pridávanie komentárov a reagovanie na ne sa prihláste alebo zaregistrujte.