Prečítané 8388x | 0

Posledná bitka Aliho Pašu


Posledná bitka Aliho PašuPrinc Eugen Savojský, obraz Jacoba van Schuppena

Pred 300 rokmi bol turecký útok na Habsburskú ríšu konečne zastavený: Princ Eugen Savojský zvíťazil proti osmanskej nadvláde pred Petrovaradínskou pevnosťou.

Princ Eugen Savojský si predstavoval pokojnú starobu. Ako 53-ročný bol pokladaný za najtalentovanejšieho poľného veliteľa doby kresťanstva, vo viacerých bitkách porazil Turkov na Východe a Francúzov na Západe. Teraz sídlil ako cisársky generalissimus v krásnom paláci Belvedere vo Viedni a venoval sa so svojou priateľkou Eleonórou Batthyányovou vyberaným umeleckým dielam.

No agresívny islam nedal pokoja ani na začiatku 18.storočia. Sultán Achmed III. nechcel pripustiť stratu Maďarska a polovice Balkánu. Porážky, ktoré utrpeli Turci v rokoch 1683 pri Viedni, 1686 pri Budapešti, 1687 na hore Harsány a 1697 pri Zente, mali byť odmietnuté a napravené novými víťazstvami. Sultán zodvihol hrozivo svoje zbrane a vyhlásil v apríli 1716 rímsko-nemeckému cisárovi Karolovi VI. vojnu.

Princ Eugen si musel znova opásať meč a nastúpil 9. júla k cisárskym jednotkám vo Futagu, v posádkovom meste západne od Nového Sadu, 80 kilometrov od Belehradu. Tu našiel svoju armádu v „naozaj dobrom a bojovom stave“. Eugen prenikol so svojimi 70 000 mužmi k pevnosti dnešného Petrovaradína (časť Nového Sadu), obsadeného Turkami pod vedením veľkovezíra Damada Aliho Pašu. K tomu použil ako prepravný prostriedok aj flotilu dunajských člnov. Petrovaradín ležal na úzkom ohybe rieky a preto bol pokladaný za „Gibraltár na Dunaji“ a musel bezpodmienečne vydržať.

Utáborená turecká armáda mala mať približne 200 000 mužov. Toto číslo treba brať s rezervou, pretože na rozdiel od európskych armád ťahali Turci vždy so sebou sprievod. K tomu patrili nielen remeselníci, kupci a prostitútky, ale aj, ako píše Eugenov životopisec Nicholas Henderson, „sťahovaví cigáni, kupliari, klauni a kúzelníci, ktorých úloha bola udržiavať morálku jednotiek. Pritom im pomáhala aj špeciálna jednotka janičiarov-spevákov, ktorí boli už od mladosti školení koncipovať a prednášať oplzlé pesničky“. Táto „družina“ bola pokladaná často za regulárnu armádu, no treba iste akceptovať, že bojaschopné regimenty veľkovezíra boli dvojnásobne väčšie ako cisárske.

Stále dopredu, naspäť nikdy

Preto mnohí generáli, medzi inými velitelia pechoty Sigbert Graf von Heister a princ Alexander von Wűrtemberg, zaprisahávali svojho veliteľa, aby neriskoval otvorenú bitku, ale nechal Turkov vyčerpať sa v obrannej vojne proti Petrovaradínu. Taká taktika bola však útočnému charakteru princa Eugena úplne cudzia. Oveľa viac bol presvedčený, že ťažkopádne čakanie by bolo pre bojového ducha jeho vojakov škodlivé. Preto veliteľ jazdy gróf Ján Pálfi (tiež Pálffy) vyzval svojich panciernikov k odvážnemu útoku v predvoji. 2. augusta previedol Eugen svoje jednotky ponad viaceré pontónové mosty na pravý breh Dunaja.

Turci táborili 3.augusta len tri kilometre od pevnosti pri Karlovaci v srbskej Vojvodine. Damad Ali Paša poslal do pevnosti Petrovaradín parlamentára s písomnou výzvou, aby bola pevnosť vydaná bez boja. Eugenova krátka odpoveď znela: „Veľkovezír môže robiť, čo chce a vie, ale iste nebude chýbať stretnutie v pravý čas.“ Tým premárnili Turci všetky šance na rýchly útok na Petrovaradín a začali namiesto toho sústredenú delostreľbu.

5. augusta 1716 vypukla bitka. Kvôli búrke, ktorá poškodila na Dunaji mnohé pontónové mosty, musel byť útok preložený na siedmu hodinu ráno. Eugen využil výhodu územia, v ktorom oprel obe krídla svojej hlavnej vojenskej sily na jednej strane na Dunaj, na druhej strane na budovy pevnosti. Na ľavom krídle sa pod vedením Alexandra von Wűrtemberga rozbehlo prvých šesť peších práporov. Okamžite vypukol turecký protiútok na centrum cisárskych vojsk. 40 000 janičiarov pod vedením elity armády Husseina Pašu, „bojujúc so smrteľnou odvahou a divokým hnevom“, získalo zdanlivo prevahu. Zlomili centrum a dvaja generáli padli v boji.

Naplnení bojovým zápalom odhalili Turci predsa svoje boky. Tam vrazili rakúski panciernici a maďarskí husári pod grófom Jánom Pálfim. Súčasne zaútočila čelne Eugenova rezerva a obkľúčila prielom. On sám bojoval uprostred svojich vojakov a bol „vo veľkom nebezpečenstve, že ho Turci zabijú alebo zajmú“, ako oznamoval účastník bitky princ Ferdinand von Braunschweig-Bevern.

Tlak z oboch strán už nemohli janičiari udržať a tak utekali, čím strhli so sebou aj celú armádu. Veľkovezír Ali Paša pozoroval toto krviprelievanie zo svojho stanu. Keď videl, že jeho jednotky ustupujú, vrhol sa sám do boja, no jeho mužov už nebolo možné udržať. Bol postrelený guľkou do hlavy a po ceste smerom na Belehrad umrel. S ním našlo smrť asi 20 000 mužov. Cisárske straty obnášali 2 000 vojakov.

Víťazstvo, sláva a tučná korisť

Po piatich hodinách, okolo 12. hodíny, bola bitka pri Petrovaradíne vyhraná. Celý turecký vojenský tábor s nezmerateľnými drahocennosťami padol do rúk cisárskych vojsk, medzi nimi aj 2 000 tiav, čo boli dovtedy v Európe takmer nepoznané zvieratá. V jednej súvekej správe sa opisovalo, ako „armáda s nevídanou udatnosťou bojovala, dobyla najkrajšie víťazstvo a ... ukoristila tábor, všetky stany ako aj hlavný stan veľkovezíra,172 diel, 156 zástav...“. Sám Eugen dostal ako vojnovú korisť luxusný stan Damada Aliho, ktorý bol rozdelený na niekoľko častí, vyzdobených zlatou intarziou a hodvábom. Na postavenie tohto okázalého stanu bolo potrebných 500 mužov. Cisár Karol VI. poslal Eugenovi list plný priazne a vzdania úcty a pápež Klement XI. požehnaný prepychový meč.

Bitkou u Petrovaradína nebol ešte koniec tureckým ťaženiam. O rok neskôr prenikla opäť turecká armáda so 150 000 vojakmi k pevnosti pri Belehrade, ktorá bola obsadená armádou princa Eugena. Tu prišlo 16. augusta 1717 k bitke, kde sa Eugenovi podaril umelecký kúsok, a to nielen že porazil viacpočetného protivníka, ale aj dobyl Belehrad. V roku 1718 boli Turci donútení uzavrieť mier a museli odstúpiť ďalšie územia na Balkáne Habsburgovcom, ktorí tým dosiahli najväčšie geografické rozpätie vo svojich dejinách.

Zdroj: Jan von Flocken, Compact 8/2016, www.compact-online.de/

17.08.2016 22:19 | Veda a spoločnosť 0


Mária Hutirová
Zopár slov o autorovi...


V diskusii ešte nie sú žiadne príspevky, pridajte prvý!

Pre pridávanie komentárov sa prihláste alebo zaregistrujte.