Prečítané 5361x | 0

Vajanského synovec preložil Havrana


Vajanského synovec preložil HavranaObrázok: shutterstock.com

Vladimír Roy - synovec Svetozára Hurbana Vajanského (vlastným menom, JUDr. Svetozár Milostav Hurban), ako prvý preložil do slovenského jazyka poému Havran, ktorú napísal americký novinár a esejista Edgar Allan Poe.

Napísal ju v Taliansku, na bojisku pri Piave v apríli 1918. Neskoršie, ju zhudobnil Milan Schneider - Trnavský a nazval ju: „Havran letí“. Ako keby Roy vtedy tušil, že hlavu jeho strýka - velikána slovenskej histórie Vajanského, o necelých sto rokov neskôr pošpiní protislovenský radikál Michal Havran. „Skutok sa stal.“

S. H. Vajanský takmer štyridsať rokov novinárčil v ťažkých časoch v Národných novinách v Martine. A bola to uznávaná autorita.

Na Slovensku máme na každú dieru záplatu - aj vďaka Vajanského profesionalite. Aj na dieru, ktorú dnes kľuje na poli národnom Michal Havran. Ako by povedal baťko Vajanský: „Mišo, Mišo, daj sa na inšvô, bo ti budú gate malé...“

EDGAR ALLAN POE: HAVRAN

Už polnočné zlietli tône, myseľ v ťažkej dume tonie,
hlavu kloním ponad listy dávnych spisov starých vier,
sen už temer sadnul v riase, v príšer plnom nočnom čase,
zrazu šuchot, klepot v hlase čudnom znie od mojich dvier.
„Pozdný hosť snáď — myslím stajme — tápe hen u mojich dvier.“
Toľko len a nič viac, ver.

December bol práve chmúrny, čarodejne divobúrny,
uhoľ z krbu odblesk chmúrny vrhal vôkol v tôní sbor.
Túžil som za rána svitom, za srdcom od mieru sýtom,
nie od smútku, bôľu spitom, myseľ dvíhal k raju hor,
kde Lenorou mŕtvu milú menuje anjelov chór;
v kruhu hviezdnom žiaden spor!

Tu zhyb kortíny sa zvlní, steskom, žasom dušu plní,
zvlní, plní hodváb šumný srdce desom ako mor,
divo, divšie srdce búši, duša temnú sudbu tuší;
„Pozdný hosť snáď, — tíšim strachy — tápe hen u mojich dvier,
iste, iste hosť to pozdný vstúpiť chce do mojich dvier,
toľko len a nič viac, ver.“

Vzmužím dušu, zvládam žasy, nebude v tom hrôzy asi:
„Pán, či pani — diem — odpusťte, myseľ pomýlila smer,
v snách som trímal dušu dumne a predo mnou zväzky umné,
vy, ach, siahli ste jemne po závore mojich dvier,
neslyšal som temer šumu“ … v tom otvorím závor dvier;
vonku tma a nič viac, ver.

V husté temno prel som zraky, čakal divy a zázraky,
 trpiac, v pochýb hnal sa spory, v snoch som strácal duše mier,
 ale ticho vládlo kolom, chyžou, vôkol, domom — dvorom.
Slovo „Lenora!“ len znelo ako vlna vzdušných hier,
ja ho šepol, šuchlo echom ani vlna vzdušných hier,
toľko len a nič viac, ver.

Tu keď v chyžu kročím zasi, v duši planie vatra kási,
znova čujem, dakto šmátra a dač živšie ako driev.
„Iste — rečiem — u obloka niečo tápe do vysoka,
 nechže zlietne beľmo z oka, strhnem závoj z šerých vier,
 na kmit stíš sa srdce, závoj odhrniem hneď šerých vier;
van to vetra, nič viac, ver.“

Zrazu oblok otvorí sa a velebne vovalí sa
 havran zrutný, ruchom, šumom sťa keď búrkou stená bor,
 tužibuď a bleskurýchle, povedome, nebárs stíchle
 usadí sa panským kynom ponad čelo mojich dvier
 a na sochu Palladinu, okrasu to mojich dvier,
sadne si a nič viac, ver.

Zasmial som sa, zhora-dola keď som skúmal čierne stvora,
 keď som zbadal vážnosť veľkú načechraných bŕk a pier,
„Bárs si búrkou okmásaný, smelýs’, bárs aj nie si zvaný,
 tvore bludných duchov druhu, ošarpaný ani ker,
 riekni, jak ťa zvú tam Dolu, podsvetia kde králi mier,“
havran rečie: „Nikdy ver.“

Zázrak kýsi, vraví divne, vtákom je, preds’ vraví plynne,
 v slove síce zmyslu málo podľa mysle jasných mier,
 ale čudno, hosť ten čierny vraví i bez ľudskej perny
 a do chyže vteperí sa, sadne ponad temä dvier,
 vták, či tvor to beštiálny, sadne ponad sochu dvier,
menuje sa: nikdy ver.

A na soche havran v tichu sedí, nevydá ni dychu,
 jedno slovo riekol len, sťa v ňom by duch vrel túh a vier,
 ani hlesu viac, ni šuchu nečuť, ani chvenie ruchu
 nezaletí k tvojmu sluchu: zmizne, mniem, i táto zber,
 nádej’ zhynulo už veľa, sťa blesk rána z pávích pier,
letún riekne: „Nikdy ver“.

Odpoveď tá striasla duchom — príšer kási v slove suchom,
„Iste — dumám — bájou čírou je, čo žvatle táto zver,
 majstra jeho sudba krutá, v putá beznádejne skutá,
 stínala na stezkách bludných — ulúpila duše mier,
 on ho zučil v zvukoch nudných koktať vlastnej biedy žer
tajným slovom: „Nikdy ver.“

Zasmial som sa, zhora-dola keď som skúmal čierne stvora,
 kreslo mäkké potisol som voči soche mojich dvier;
 klesol tam na baršún, snami, predpodivnými dumami
 chtiac rozuzliť zdania, mamy — ominóznych slov a sfér —
ký v nich obsah, čože chechtá hrozne chudý, starý zver,
kváčúc: „Nikdy, nikdy ver.“

Onemel som v mysli zmesi, blúdiac v šírke-diaľke kdesi,
 kým on ohňom očú žravých sťaby upír-netopier
 vŕtal v hruď; ja sklonil hlavu na baršúna riasu smavú,
 na nej lúče lampy mávu, v zhyboch hrá si tieňov šer.
Ona tiež raz divom zrela chyže fialkovú šer,
nevzhliadne viac nikdy ver.

Tu kadidiel nevídaných tymian sála, neslýchaných
 zvukov zvonia zvony zvučne z serafínskych božských hier.
„Čuj, to anjelov sú sbory, boh ich zoslal, aby chorý,
 komu srdce žiaľom horí, našiel vytúžený mier!
 Rozpomienku na Lenoru bôľnu zhladil jeho mier!“
Havran rečie: „Nikdy ver.“

„Veštcu! riekni, duchu zlosti! — a či vtáku nemilosti! —
Posle sudby, hoc orkánom vyrvaný hneď z pekla dier;
 musím tedy strádať? kdesi večne šliapať pusté lesy,
 hrôzy kúzla, samôt desy skúšať v stane čiernych vier?
Nieto lieku v Gileade pre mňa? — riekni — zhyniem ver!“
Havran rečie: „Nikdy ver!“

„Veštcu! riekni — duchu zlosti! — a či vtáku nemilosti?
Pre boha a nebies slávu, prosím, taje pootvor —
srdcu stiesnenému riekni, tam kde chvie sa Eden pekný,
 môž tam k hrudi milú, riekni, privinúť, kde svätých sbor —
už Lenorou menuje i jasných duchov spevný chór?
„Nikdy“ — v odvet havran-tvor.

„Ta sa v besy búrok zase, vtáku-diablu, v pozdnom čase —
skríknem hrôzou — k brehom Noci Večnej, strašnej, ta sa ber!
Čo si vravel, klam je púhy. — Samota, cieľ mojej túhy!
Vyrvi z hrude klov svoj suchý, nechcem vidieť tvojich pier!
Ni páperia nenechaj tu, zmizni z sochy mojich dvier!“
Havran rečie: „Nikdy ver.“

Havran nepohne sa ani, žhavým okom na mňa gáni —
z Palladinej bielej sochy, sponad čela mojich dvier,
zraky ani démon snivý, koldúň sťa, čo vidí divy,
nad ním pablesk lampy živý jeho tôňu vrhá z dvier,
a môj duch viac nesprostí sa nikdy tône jeho pier,
nikdy, nikdy — nikdy ver!

14.05.2017 20:02 | Komentáre 0


Mária Vidomská
Zopár slov o autorovi...


V diskusii ešte nie sú žiadne príspevky, pridajte prvý!

Pre pridávanie komentárov sa prihláste alebo zaregistrujte.