Prečítané 10561x | 0

Význam toho „zlého“


Význam toho „zlého“Ilustračné foto: flickr.com

Starý čínsky príbeh rozpráva o sedliačikovi, ktorému jediný koník ušiel do hory. Zhŕkli sa okolo neho susedia a lamentovali: „Aké nešťastie sa ti stalo!“ Sedliak pokojne odvetil: „Ešte uvidíme, či je to zlé alebo dobré.“ Po čase sa kôň vrátil a priviedol so sebou stádo divých koní. Opäť pribehli susedia a vykrikovali: „Aké šťastie ťa postretlo!“ Sedliak len: „Ešte uvidíme, či je to zlé alebo dobré.“ Jeho najstarší syn sa podujal divoké kone krotiť. Pritom sa jeden kôň spätil, syna doráňal a dokaličil mu ruku. Susedia znovu lamentovali a sedliak len to svoje: „Uvidíme“. Krátko na to cisár vyhlásil vojnu, veľa mladíkov z dediny narukovalo, ale sedliakov syn sa odvodu vyhol, vďaka svojmu zraneniu. A v takomto duchu príbeh pokračuje.

Keď máme narodeniny (a nielen vtedy), zvykneme si želať veľa zdravia, šťastia, peňazí, lásky... Ako ideálny si predstavujeme život, kedy by sme boli stále zdraví, obľúbení, mali veľa peňazí a vysnívaného partnera, s ktorým sa nikdy nepohádame. Inými slovami: túžime po živote bez problémov, konfliktov, strastí, utrpenia a bolesti. Odmietame ich, pretože si neuvedomujeme ich význam.

Falošné pozitívne myslenie, zjednodušene interpretované v mnohých ezoterických knihách, nás nabáda, aby sme si ich nevšímali. Ak sa vraj budeme každý deň vyškierať do zrkadla a opakovať si magické formulky typu: „Každý deň sa cítim lepšie a lepšie“, tak všetko negatívne odíde. Neodíde, len to v sebe potlačíme a bude to pracovať proti nám na nevedomej úrovni. Tým, čo takýmto duchovným skratkám veria, odporúčam pozrieť si skvelú nórsku čiernu komédiu Kurz negatívneho myslenia.

Pravé pozitívne myslenie spočíva v uvedomení, že „všetko zlé je na niečo dobré“. Utrpenie je tu na to, aby nás učilo. Väčšinou až vtedy, keď padneme, začneme sa zamýšľať nad našim životom. Utrpenie nás zbavuje pýchy a nadradenosti, prichádza po období, keď sme začali príliš vysoko dvíhať nos. Ale môže prísť aj preto, že sme sa utvrdzovali v úlohe obete, udupávali si svoje sebavedomie a nestále mysleli na to, ako nám niekto ubližuje. Čo je vlastne len iná forma pestovania pocitu vlastnej výnimočnosti.

Alebo sa nám deje preto, aby mohlo prísť niečo dobré (ako keď si sedliakov syn dokaličil ruku a zachránil sa tak pred vojnovými útrapami). Rozpadne sa nám vzťah, aby sme mohli stretnúť niekoho pre nás vhodnejšieho. Prepustia nás z práce, aby sme sa mohli začať venovať niečomu, čo nás bude napĺňať, aby sme konečne začali rozvíjať dar, s ktorým sme sa narodili. To všetko môže byť súčasťou Božieho plánu s nami, my však do toho plánu nevidíme. A už vôbec netušíme, ako je načasovaný. Nová životná realizácia či partner nepríde pravdepodobne hneď, skôr nastane temné obdobie, keď sa budeme trápiť, upadať do depresií, zúfať si, či dokonca každý večer sa opíjať alebo rozmýšľať o samovražde.

V duchovnej literatúre sa tomu hovorí „temná noc duše“. Obdobie osobného pádu na dno. Ak sa ním necháme úplne pohltiť, temnota nad nami zvíťazí a my sa z toho dna už nikdy nepozviechame. Riešenie ale nie je ani v umelom potláčaní utrpenia a tvárení sa, že sme vlastne v poriadku a nič sa s nami nedeje. Rozumný prístup je príchod temnoty vedome privítať a snažiť sa s ňou tvorivo pracovať. Psychológ a teológ Thomas Moore napríklad odporúča začať svoje čierne pocity vyjadrovať cez umelecké formy – či už spevom, písaním, kreslením alebo akokoľvek inak. Rozprávať sa o nich s niekým. Nedusiť to v sebe. Navštevovanie psychoterapie môže byť takisto nápomocné. Všetky tieto pomôcky však nemajú za účel zbaviť vás temnej noci duše alebo ju pre vás nejako umelo skrátiť. Pretože to utrpenie je samo o sebe terapiou, ktorú vám naordinoval Boh. Je to vaše malé súkromné ukrižovanie, vaša malá smrť. Ak jej nepodľahnete, zrodíte sa ako silnejší, lepší a celistvejší človek.

Je to aj nevyhnutná fáza na akejkoľvek duchovnej ceste. V každom z nás je dobro aj zlo. Kým len tak prechádzame životom bez vyšších ideálov a náš jediný cieľ je „mať sa dobre“, zlo v nás zvyčajne drieme. Ak však niekto začne na sebe duchovne pracovať, zlo spozornie a začne sa prebúdzať. Snaží sa nás zviesť z cesty. Kristus strávil 40 dní na púšti, kde ho pokúšal diabol. Až keď to prekonal, mohol ísť kázať medzi ľudí. Keď tým musel prejsť on, bolo by naivné myslieť si, že my sa môžeme duchovne pozdvihnúť a zároveň sa tomu vyhnúť.

Zlo nás veľmi ľahko dostane na našu pýchu. A duchovná pýcha môže byť skutočne deštruktívna. Keď s pozície našej „múdrosti“ začneme posudzovať a odsudzovať druhých, keď sa začneme nad nich vyvyšovať ako nad tými „neduchovnými“, náš pád je len otázkou času. Padneme, aby sme sa očistili. Ďalšia skvelá príležitosť pre zlo sú naše slabosti. Ak máme sklony k alkoholu, po nastúpení na duchovnú cestu sa z nás môže stať pijan. Ak máme slabosť pre opačné pohlavie, môžeme skĺznuť do smilstva alebo perverzných praktík. Pri duchovných praktikách sa stávame vedomejšími, všetko sa v nás prebúdza a zosilňuje, aj to, čo by sme najradšej nechali spať.

Našou úlohou však je svoje temné stránky si uvedomiť, prijať ako svoju súčasť a potom ich transformovať. Preto sa na každej skutočnej duchovnej ceste zdôrazňuje význam sebadisciplíny a sebapozorovania. Neznamená to, že sa musíme bičovať za naše hriechy a zlyhania. Skôr, že by sme si mali byť vedomí procesov, ktoré sa v nás dejú. A dokázali sa postaviť tvárou v tvár aj tomu „zlému“. A v najvyššom uvedomení za to aj poďakovať, tak ako Karel Kryl v svojej piesni „Děkuji“:

04.12.2016 17:43 | Duchovno a vzťahy 0


Marián Benka
Po predchádzajúcom pôsobení v rôznych tituloch ekonomickej tlače som napokon prešiel do redakcie Zem a Vek. Jednak preto, že som sa dostával k čoraz viac informáciám o pravej podstate a neudržateľnosti súčasného ekonomicko-politického systému. Jednak vďaka môjmu záujmu o prírodné duchovno, alternatívy všetkého druhu a vývoj spoločnosti ako takej.


Súvisiace články

V diskusii ešte nie sú žiadne príspevky, pridajte prvý!

Pre pridávanie komentárov sa prihláste alebo zaregistrujte.