Debakel provokatérov

Add Comment

Stretnutia s čitateľmi vo zvolenskej knižnici sa už tradične zúčastnilo množstvo ľudí, ktorým nie je ľahostajný osud a smerovanie Slovenska. Takmer trojhodinová diskusia a prezentácia geopolitického a kultúrneho mesačníka Zem & Vek pred preplnenou sálou knižnice sa v mnohých častiach stretla s búrlivým potleskom.

Vo Zvolene sa konečne podarilo diskutovať aj s našou názorovou opozíciou (partia priateľov z Denníka N, Zväzu židovských náboženských obcí, a Nadácie Milana Šimečku prišla v námorníckych tričkách s nápisom MYSLÍM, TEDA NEKONŠPIRUJEM). Nie najvhodnejšie si vybrali čas na diskusiu, pretože tá už tradične býva na konci našej prezentácie. Napriek tomu diskutujúci dostali priestor na otázku, ktorá znela: „Čo zlé je na liberálnej demokracii?“ Reakciu našich redaktorov na otázku si však skupinka šiestich ľudí ani nevypočula a odišla uprostred besedy.

 

Jeden z nich, bloger Denníka N, pán Farárik, sa nás pred mnohopočetným publikom spýtal absurdnú otázku: „Koho vlastne zastupujete?“ a dodal, že on s jeho piatimi priateľmi zastupujú slušnú väčšinu, ktorá prišla slušne diskutovať. Táto situácia mi v tomto kontexte pripomenula čaro absurdity z Hellerovej Hlavy XXII.

Treba však dodať, že slušná diskusia sa nevedie tak, že nám hneď v úvode skáču ľudia z nadácie do reči a názorových oponentov ako kolegu Huďa nazývajú agresívnym psychopatom, ako to spravil pán Farárik. Slušná diskusia sa nevedie tak, že už pred našou besedou takíto ľudia bombardujú mailami vedenie knižnice. Slušná diskusia sa nevedie tak, že tvrdím, že som neprišiel provokovať ľudí a pritom mám na tričku nápis – Myslím, teda nekonšpirujem – podobne ako by sme ju neviedli my s nápisom „Som čestný, neplatí ma žiadna Sorosova nadácia“ na stretnutí priaznivcov Denníka N. A už vôbec sa slušná diskusia nevedie tak, že pred očami prítomných budem klamať, ako pán Návojský, ktorý tvrdil, že za besedu vyberáme vstupné. Keď sme mu túto lož vytkli pred očami prítomných, pán z Nadácie Milana Šimečku, ku ktorej sa sprvu nechcel priznať (zakladali ju známe esá ako  Bútora, Kusý, Zajac, Gál  – nadácia operuje s rozpočtom 270 000 € na rok pre 11 zamestnancov) vzápätí opustil sálu knižnice.

 

Argumentačné fiasko a verbálny debakel, aký sa hneď tak nevidí končil tým, že za odchádzajúcimi hodil jeden z mnohých rozhorčených účastníkov besedy zopár drobných a dodal: „Vraciam vám vaše vstupné.“ Ak by dáma a páni ostali aspoň na odpoveď na ich otázku, isto by počuli, že sme vyjadrili rešpekt voči tomu, že našli odvahu prísť diskutovať. Na rozdiel od tábora Denníka N a myslenia ľudí ako zástupca šéfredaktora Čikovský – my ľudí s iným názorom necenzurujeme ani v diskusii, ani v komunikácii na internete.

Po skončení besedy sme sa ešte dlho rozprávali s ľuďmi a dostávali slová podpory, ktoré asi najkrajšie ilustruje dojemný mail Slavomíra Dlubača, zdravotne postihnutého človeka na vozíčku:

 „Som šťastný, že som sa mohol stretnúť s vami aj vašimi spolupracovníkmi a zároveň s ostatnými podobne zmýšľajúcimi ľuďmi. Veľmi ma teší, že nás je už viac. Ako ste videli, nemám veľa dôvodov  na radosť – aj manželka je na vozíku, 6 dní do týždňa pracujem (aj keď práca je pre mňa radosť) aby sme prežili život. Niekto-niečo mi vzal všetko nádherné, ale dnes som predsa po dlhom čase naozaj šťastný a pocítil som nádej. Nádej, že nie som sám a že predsa len sa tento úžasný národ môže mať lepšie a bude sa mať. Nepotrebujem vám pochlebovať, ale vaše myšlienky sú mi blízke. Už 13 rokov sa živím sám a za ten čas som sa naučil poznať ľudí. Máte moje uznanie hlavne kvôli zapáleniu pre vec. Vidím, že veríte tomu, čo robíte a to je dnes už naozaj vzácne. Svet aj v minulosti a dnes ešte viac potrebuje ľudí, aby sa mohol posunúť dopredu. Keď som čítal rozhovor s pánom Troškom, mal som pocit, že mi hovorí priamo zo srdca. Celý život som sa snažil správať k ľuďom tak, ako chcem aby sa oni správali ku mne. Nie vždy sa mi to oplatilo, ale našli sa iní, ktorí mi to vrátili tak, že sa to nedá ani opísať. Na tom mojom malom piesočku sa snažím okoliu ukazovať pravdu a učím to aj svoje deti. Sú úžasne vnímavé, no bohužiaľ už teraz im v škole skresľujú veľa vecí. Od našej hrdej histórie až po úbohú revolúciu. Prajem vám zo srdca, aby sa vám darilo v tom, čo robíte. Aj keď nikto nie sme neomylní, niekto sa ozvať musí. Robíte dobrú vec. Verte, že človeku ako ja je ťažké dať novú nádej, no podarilo sa.“

Zem a Vek
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

& Časopis