Ekonomická demontáž Juhoslávie a rekolonizácia Bosny

1 Comment

Keď ťažko ozbrojené jednotky USA a NATO nariadili mier v Bosne, mainstream a politici opisovali západnú intervenciu v bývalej Juhoslávii ako oneskorenú, ale ušľachtilú reakciu na vypuknutie etnických nepokojov a porušovanie ľudských práv. V nadväznosti na mierové rokovania v Daytone (1995) chcel Západ zdokonaliť svoj autoportrét spasiteľa južných Slovanov a pustiť sa do „reformy“ nových „suverénnych“ štátov.

Od začiatku bola verejná mienka vzorovo zavádzaná. Tradičné legendy boli ilustrované spismi bývalého amerického veľvyslanca v Juhoslávii, Warrena Zimmermanna, ktorý usúdil, že ťažká situácia na Balkáne je výsledkom „agresívneho nacionalizmu“, ktorý je počas histórie hlboko zakorenený v etnickom a náboženskom napätí. Za všetko mohli „mocenské hry na Balkáne“ a konflikt medzi Tudžmanom a Miloševičom, ktorí „trhali Bosnu na kusy.“

V salvách obrazov a samoúčelných analýz sa ekonomické a sociálne príčiny konfliktu stratili. Na hospodársku krízu, ktorá predchádzala občianskej vojne, sa dávno zabudlo. Strategické záujmy Nemecka a USA pri vytváraní základov pre rozpad Juhoslávie a ich rola v podobe  externých veriteľov sa nespomína. V mainstreamových správach nenesú tieto štáty žiadnu zodpovednosť za zbedačenie 24-miliónového národa.

Dominancia globálneho finančného systému a jeho strategické záujmy priviedli juhoslovanskú ekonomiku na kolená, čím tlejúce etnické a sociálne konflikty opäť vzbĺkli. Teraz sú to vojnou spustošené a novovytvorené štáty, ktoré majú pociťovať milosrdenstvo medzinárodných financií.

Keďže oči sveta boli upriamené na posuny vojsk a prímerie, medzinárodné financie šikovne manipulovali so zahraničným dlhom bývalej Juhoslávie a Balkán pretransformovali na bezpečné útočisko biznisu. S bosnianskym mierom pod hlavňami NATO, Západ na konci roku 1995 odhalil program „rekonštrukcie“, ktorý zbavil tento týraný kraj zvrchovanosti do takej miery, akú Európa nevidela od 2.svetovej vojny. Spočívala najmä v rozdelení teritória pod vojenskou okupáciou NATO a západným riadením.

Neokoloniálna Bosna

Kým Daytonské zmluvy stvorili bosnianskú „ústavu“, USA a európski spojenci nastolili plnokrvnú koloniálnu správu. Za jej hlavu bol vymenovaný Carl Bildt, bývalý švédsky premiér a zástupca EÚ v bosnianskych mierových rokovaniach. Bildt získal plnú právomoc vo všetkých civilných veciach, navyše so supremáciou nad vládami Bosny a srbskej Bosny. Pre pochopenie, v zmluvách sa uvádzalo, že „vysoký predstaviteľ (Bildt) je finálnou autoritou pri interpretácii dohôd.“

Bezpečnostná rada OSN taktiež vymenovala „komisára“ pod vysokým predstaviteľom pre vedenie medzinárodnej civilnej polície. Írsky policajný dôstojník Peter Fitzgerald, so skúsenosťami zo zásahov OSN v Namíbii, Salvádore a Kambodži, mal viesť 1700 policajtov z 15 krajín. Po podpise Daytonských zmlúv boli jednotky do Bosny vyslané po 5-dňovom výcviku v Záhrebe.

Nová „ústava“ zahŕňala aj dodatok k zmluvám, ktorými odovzdávala ekonomiku Svetovej banke, Medzinárodnému menovému fondu (MMF) a Európskej banke pre obnovu a rozvoj (EBOR). MMF bol splnomocnený vymenovať prvého guvernéra bosnianskej centrálnej banky, podobne ako ďalších, ktorí „nesmeli byť občanmi Bosny a Hercegoviny alebo susedného štátu.“ V kontexte MMF nemôže centrálna banka fungovať ako centrálna banka: „Prvých 6 rokov… nemôže poskytovať úver vytváraním peňazí, operujúc v tomto ohľade ako menová rada.“ Bosne nebolo povolené mať vlastnú menu, ani mobilizovať svoje vnútorné zdroje (vydávať papierové peniaze mohla len vtedy, keď bola plná devízová podpora). Schopnosť samofinancovať rekonštrukciu cez nezávislú menovú politiku bola obmedzená od začiatku.

Kým centrálna banka bola rukojemníkom MMF, EBOR stála nad Komisiou pre verejné spoločnosti a (od roku 1996) dohliadala na všetky podniky verejného sektoru v Bosne, vrátane energetiky, vody, pošty, telekomunikácií a dopravy. Prezident EBOR vymenováva predsedu komisie, ktorý je zodpovedný za reštrukturalizáciu verejného sektora, t. z. odpredaj štátneho majetku a obstarávanie investičných fondov. Západní veritelia vytvorili EBOR pre zabezpečovanie „politického rozmeru pri poskytovaní úverov“ (Stabilizing Europe, The Times, 22.11.1990).

Zatiaľ čo Západ proklamuje svoju podporu demokracii, súčasná politická moc spočíva v rukách paralelného bosnianskeho „štátu“, ktorého výkonné pozície obsadili „neobčania“. Západní veritelia zakotvili záujmy v ústavnej zmluve, napísanej pre nich. Učinilo sa tak bez ústavného zhromaždenia, bez konzultácie s organizáciami v Bosne, bez občanov. Neokolonizácia Bosny a zavedenie diktátu „voľného trhu“ bol logický krok, ktorý zároveň odvrátil pokus Juhoslávie o „trhový socializmus“ a robotnícku samosprávu.

Historické pozadie

Multietnická, socialistická Juhoslávia bola kedysi regionálnou priemyselnou mocnosťou a hospodárskym úspechom. Pred rokom 1980 bol rast ročného HDP v priemere 6,1%, lekárska starostlivosť bezplatná, gramotnosť na úrovni 91% a priemerná dĺžka života 72 rokov. Po dekáde západných ekonomických zásahov, vojne, bojkotoch a embargu sa hospodárstvo bývalej Juhoslávie a priemyselné odvetvia zosypali.

Juhoslovanská implózia bola čiastočne spôsobená machináciami spoza mora. Napriek neangažovanosti a rozsiahlym obchodným vzťahom Belehradu s Európou a USA, Reagan „namieril“ smernicou NSDD133 s názvom „Americký postoj voči Juhoslávii.“ Cenzurovaná verzia smernice NSDD64 o východnej Európe, odtajnená roku 1990, už obhajovala „rozšírené úsilie o podporu pokojnej revolúcie pre zvrhnutie komunistických vlád a strán“ a reintegráciu týchto krajín do trhovo orientovanej ekonomiky. Spojené štáty sa predtým pripojili k ďalšími internacionálnym veriteľom Belehradu, v prvom kole makroekonomických reforiem v roku 1980, krátko pred Titovou smrťou. Štartové kolo reštrukturalizácie udalo tempo.

Tendencie zvýrazňovania sociálnych a etnických rozdielov dostali impulz presne počas brutálneho ožobráčenia Juhoslovanov. Hospodárske reformy „spôsobili ekonomickú a politickú katastrofu…pomalší rast, akumuláciu zahraničného dlhu a najmä náklady na jeho servis, pokles životnej úrovne… ohrozenie politickej stability a zvýšené etnické napätie.“

Podpisy dohôd o reštrukturalizácii dlhov s oficiálnymi a komerčnými veriteľmi slúžili na oslabenie federálnych inštitúcií, čo vytváralo napätie medzi Belehradom, republikami a provinciami. „Federálna premiérka Milka Planinc, od ktorej sa čakalo plnenie programu, sľúbila MMF okamžité zvýšenie diskontných sadzieb a ešte viac reaganomických opatrení.“ V priebehu 80. rokov MMF a Svetová banka pravidelne predpisovali ďalšie dávky svojej horkej medicíny a juhoslovanská ekonomika upadla do kómy. Programy MMF urýchlili dezintegráciu priemyslu. Po prvej fáze reforiem klesol priemyselný rast (1980-1987) na 2,8%, neskôr na nulu a v roku 1990 na negatívnu mieru 10%. Proces sprevádzala čiastočná demontáž sociálneho štátu so všetkými predvídateľnými dôsledkami. Dohovor o reštrukturalizácii dlhu medzitým zvýšil ten zahraničný a devalvácia meny zasiahla bežný ľud.

Marković cestuje do Washingtonu

Na jeseň 1989 sa juhoslovanský premiér Ante Marković stretol vo Washingtone s prezidentom Bushom, aby sa dohodli na novom balíku finančnej pomoci. Na oplátku Juhoslávia súhlasila s ešte širšími hospodárskymi reformami, vrátane novej, znehodnotenej meny, zmrazenia platov, škrtov vládnych výdavkov a eliminácie štátnych firiem. Belehradská nomenklatúra, za asistencie západných poradcov, položila základ pre Markovićovu misiu tým, že vykonala mnohé požadované reformy a liberalizovala predpisy o zahraničných investíciách.

„Šoková terapia“ začala v januári 1990. Hoci inflácia znižovala výnosy, MMF nariadil zmrazenie miezd na úroveň z novembra 1989. Prvý polrok sa ceny neustále zvyšovali a reálne mzdy sa zrútili o 41%. MMF účinne kontroloval centrálnu banku. Prísna peňažná politika ochromovala schopnosť krajiny financovať svoje hospodárske a sociálne programy. V januári 1990 bol spustený ekonomický balík v rámci pohotovostného režimu MMF (Stand-By Arrangement) a úveru Svetovej banky na štrukturálne úpravy (SAL). Štátne príjmy, ktoré mali plynúť ako transferové platby do republík, boli presmerované do Londýna a Paríža ako hradený belehradský dlh a rozpočtové škrty (kvôli ekonomickému balíku) tomu prispeli. Väčšina republík sa musela spoľahnúť na vlastné prostriedky.

V jedinom kroku pripravili reformátori konečný kolaps federálnej fiškálnej štruktúry a smrteľne ranili politické inštitúcie. Prerezaním finančných tepien medzi Belehradom a republikami sa podporili tendencie nezávislosti, ktoré boli živené ekonomickými faktormi i etnickým rozdelením, čím sa de facto zabezpečilo štiepenie republík. Rozpočtová kríza, vyvolaná zo strany MMF, pripravila „fait accompli“ pre formálne oddelenie Chorvátska a Slovinska v júni 1991.

Rozdrvená neviditeľnou rukou

Reformy, požadované veriteľmi, zasiahli srdce Juhoslávie – štátne spoločnosti (Ralph Schoenman, „Divide and Rule Schemes in the Balkans“). Ako povedal istý pozorovateľ: „Cieľom bolo podriadiť ekonomiku masívnej privatizácii a demontovať verejný sektor.“ Členovia Komunistickej strany, najmä vojenskej a spravodajskej časti, boli zapojení a ponúkli podporu pri redukcii sociálnych istôt. V roku 1990 bola ročná miera rastu HDP na -7,5%, o rok klesla o ďalších 15% a priemyselná produkcia o 21%.

Veriteľmi nastolený program mal za cieľ zrušiť systém spoločnosťou vlastnených podnikov. Podnikateľský zákon (1989) vyžadoval zrušenie „organizácií pridružených prác“ a ich transformáciu na súkromné podniky, kde by radu zamestnancov nahradila tzv. sociálna rada, pod kontrolou majiteľov a veriteľov.

Korekcia právneho rámca

Na naliehanie a „rady“ západných konzultantov bolo mnoho podporných predpisov zavedených narýchlo. Zákon o finančných operáciách (1989) mal hrať rozhodujúcu úlohu pri deštrukcii priemyslu a zaisťoval „transparentný a spravodlivý mechanizmus“, ktorý by tzv. insolventné podniky priviedol nad priepasť. Súvisiaci zákon o povinnom urovnaní, konkurzoch a likvidácii zabezpečil „práva veriteľov“, s možnosťou žiadať o štart konkurzných konaní, zabezpečujúcich prevzatie alebo zničenie majetku dlžníckych firiem.

Predošlý zákon o zahraničných investíciách (1988) umožnil neobmedzený vstup zahraničného kapitálu nielen do priemyslu, ale aj do bankovníctva, poisťovní a služieb. Predtým boli tieto možnosti limitované. Následne zákony o obehu a riadení sociálneho kapitálu (1989,1990) umožnili odpredaj štátnych firiem zahraničiu. Druhý zákon stanovil vytvorenie „reštrukturalizačných a rekapitalizačných agentúr“ na „ocenenie“ podnikových aktív pred privatizáciou. Rovnako ako vo východnej Európe a ZSSR sa však oceňovanie zakladalo na „účtovnej hodnote“ v miestnej mene, čím sa cena majetku pohybovala veľmi nízko. Slovinsko a Chorvátsko si už roku 1990 vytvorili vlastné návrhy privatizačných zákonov.

Útok na socialistickú ekonomiku zahŕňal aj nový bankový zákon, ktorého cieľom bolo spustiť deštrukciu štátnych bánk. V priebehu dvoch rokov viac ako polovica bánk zmizla a nahradili ich „nezávislé inštitúcie“ orientované na zisk. V roku 1990 bol celý „trojvrstvový bankový systém“, zložený z Národnej banky Juhoslávie, národných bánk republík, autonómnych provincií a komerčných bánk, demontovaný pod vedením Svetovej banky. Federálna agentúra pre poisťovníctvo a rehabilitáciu bánk, zriadená v júni 1990, opäť fungovala pod dohľadom Svetovej banky. Tento proces sa mal odohrávať v priebehu 5 rokov. Mal sa podporovať rozvoj nebankových finančných sprostredkovateľov, vrátane maklérskych spoločností, investičných správcovských spoločností a poisťovní.

Program bankrotu

Priemyselné podniky boli starostlivo kategorizované. V rámci reforiem (sponzorovaných MMF a Svetovou bankou) boli úvery pre priemysel zmrazené s cieľom urýchliť proces bankrotu. 45-dňové „exit mechanizmy“ boli vytvorené v súlade so zákonom o finančných operáciách (1989), takže ak bol podnik neschopný 30 dní platiť účty, vláda nariadila konkurzné konanie v priebehu ďalších 15 dní. Mechanizmus umožnil veriteľom (vrátane národných a zahraničných bánk) bežne premieňať svoje úvery na kontrolu imania v insolventnej firme. Podľa zákona nemohla vláda zasahovať a v prípade, že nedošlo k vyrovnaniu, začal sa konkurz a zamestnanci už odstupné obvykle nevideli.

Roku 1989, podľa oficiálnych zdrojov, 248 firiem bolo zlikvidovaných alebo privedených k bankrotu a 90 tisíc ľudí prepustených. Za 9 mesiacov (1990) po prijatí programu MMF, bolo ďalších 889 podnikov a 525 tisíc pracovníkov podrobených konkurzu. Inými slovami, menej ako dva roky tzv. spúšťací mechanizmus Svetovej banky (podľa zákona o finančných operáciách) viedli k prepusteniu 615 tisíc zamestnaných (z celkového počtu 2,7 milióna). Najväčšia koncentrácia zbankrotovaných firiem a prepustených bola v Srbsku, Bosne, Macedónsku a Kosove.

Mnoho podnikov v spoločenskom vlastníctve sa pokúsilo vyhnúť bankrotu prostredníctvom nezaplatenia miezd. Pol milióna pracovníkov (20% priemyselnej pracovnej sily) nebolo na začiatku roka 1990 zaplatených, aby sa splnili požiadavky veriteľov v rámci „vyrovnania“ zo zákona o finančných organizáciách. Skutočné zárobky boli v stave voľného pádu, sociálne programy kolabovali spolu s bankrotom priemyslu, nezamestnanosťou, čím sa medzi ľudom vytvorila atmosféra zúfalstva a beznádeje.

Balíček MMF v januári 1990 prispel k rastúcim stratám podnikov a zároveň spôsobil krach elektrární, ropných rafinérií, strojárenstva a chemických podnikov. S dereguláciou obchodného režimu nastala záplava dovezených komodít, ktoré prispeli k ďalšej destabilizácii domácej výroby. Import bol financovaný z požičaných peňazí (z rôznych „rýchlych úverov“ od MMF, Svetovej banky a bilaterálnych darcov na podporu hospodárskych „reforiem“), živil externý dlh Juhoslávie, zvyšoval úrokové sadzby uložené vnútroštátnym podnikom a urýchľoval vysídlenie domácich výrobcov z vlastného, národného trhu.

„Prepúšťanie prebytočnej pracovnej sily“

Situácia prevládajúca pred odtrhnutím Chorvátska a Slovinska (v polovici 1991), potvrdená údajmi o konkurzoch, poukazuje na skutočný rozsah a brutalitu priemyselnej demontáže. Čísla však poskytujú len čiastočný obraz, ktorý znázorňuje situáciu na začiatku „bankrotov“, ktoré pokračovali aj po Daytonských dohodách, v novovytvorených štátoch.

Svetová banka odhadla, že v septembri 1990 ešte stále existovalo 2400 „stratových“ podnikov z celkového počtu 7500. Inými slovami, týchto 2400 firiem s pracovnou silou viac ako 1,3 milióna ľudí bolo zaradených do kategórie „platobne neschopných“ podľa ustanovení zákona, ktorý vyžaduje okamžité vykonanie konkurzného konania. Vzhľadom na fakt, že 600 tisíc bolo prepustených už predtým, dáta naznačujú, že asi 1,9 milióna ľudí (z 2,7 milióna) je „nadbytočných.“ Najväčšie „insolventné“ firmy boli sústredené v odvetviach energetiky, ťažkého priemyslu, metalurgie, lesníctva a textilu. Demontáž priemyselnej ekonomiky bola gigantická. Jej obrovský sociálny a politický dosah nie je jednoduché plne kvantifikovať. Prezident Borisav Jović varoval, že reformy „majú výrazne nepriaznivý vplyv na celkovú situáciu v spoločnosti…občania strácajú dôveru v štát a jeho inštitúcie…ďalšie prehlbovanie hospodárskej krízy a rast sociálneho napätia mali zásadný vplyv na zhoršenie situácie v oblasti politickej bezpečnosti.“

Ekonomika rozpadu

Niektorí Juhoslovania sa spojili v bitke za oslobodenie a obranu pred zničením ich hospodárstva a občianskeho poriadku. Ako zistil Ralph Schoenman, „pracovný odpor prešiel etnickými líniami ako Srbov, tak aj Chorvátov, Bosňanov a Slovincov, ktorí sa mobilizovali pri svojich spolupracovníkoch.“

Ekonomický boj však tiež zvýšil napätie medzi republikami a Belehradom a medzi republikami navzájom. Srbsko jednoznačne odmietlo úsporný plán a približne 650 tisíc srbských pracovníkov zasiahlo proti federálnej vláde, aby ju donútili k mzdovému zvýšeniu. Ostatné republiky šli po odlišných, niekedy samodeštrukčných cestách. Napríklad v relatívne bohatom Slovinsku podporovali reformy obhajcovia oddelenia sa ako predseda Sociálnych demokratov Jože Pučnik, ktorý povedal: „Z ekonomického hľadiska môžem súhlasiť len so sociálne škodlivými opatreniami ako je rast nezamestnanosti a redukcia zamestnaneckých práv, pretože sú nevyhnutné pre pokrok v procese ekonomickej reformy.“ Zároveň sa však Slovinsko pripojilo k ostatným štátom, ktoré odporovali federálnemu úsiliu o obmedzenie ich ekonomickej autonómie. Chorvátsky líder Franjo Tudžman, aj srbský Slobodan Milošević, sa pripojili k Slovincom a postavili sa proti pokusom Belehradu o zavedenie krutých reforiem z dielne MMF.

Počas volieb 1990 bola hospodárska politika centrom diskusie, keďže separatistické koalície sa chceli komunistov v Bosne, Chorvátsku a Slovinsku zbaviť. Ako hospodársky kolaps vyvolal posun smerom k oddeleniu, separácia zase prehĺbila krízu. Spolupráca medzi republikami prakticky prestala. Republiky a národy, ktoré od seba predtým záviseli, sa pustili svahom nadol. Proces urýchlilo republikánske vedenie, zámerne podporujúc sociálne a ekonomické rozkúskovanie pre upevnenie svojej vlastnej moci: „Republikánski oligarchovia, ktorí mali svoju vlastnú víziu ‚národnej renesancie‘ si, namiesto rýdzo juhoslovanského trhu a hyperinflácie, zvolili vojnu, ktorá by zamaskovala skutočné príčiny ekonomickej katastrofy.“

Simultánne zjavenie milícii a oddaných lídrov separatistov urýchlilo zostup do chaosu. Tieto milície (tajne financované zo strany USA a Nemecka) so svojimi krutosťami nielenže delili obyvateľstvo podľa etník, ale rozdeľovali aj robotnícke hnutia.

„Západná pomoc“

Úsporné opatrenia položili základ pre rekolonizáciu Balkánu. Či si to vyžadovalo rozpad Juhoslávie, bolo predmetom diskusie medzi západnými mocnosťami, pričom Nemecko viedlo tlak na rozdelenie a USA sprvoti argumentovali pre zachovanie celku.

Po rozhodujúcom víťazstve Franja Tudžmana v Chorvátsku (v máji 1990) bol nemecký minister zahraničia Hans-Dietrich Genscher so Záhrebom takmer v každodennom styku a tlačil na odštiepenie. Nemecké snahy neboli pasívne, ale „vnucovali tempo medzinárodnej diplomacie, podnecovali svojich západných spojencov uznať Slovinsko a Chorvátsko“ a usilovali o voľné ruky pri ekonomickej dominancii nielen v strednej Európe.

Washington na druhej strane „uprednostňoval voľnú jednotu a povzbudzoval demokratický vývoj…(minister zahraničia) Baker povedal Tudžmanovi a (slovinskému prezidentovi) Kučanovi, že USA nepodporujú jednostranné oddelenie…ale ak sa oddelia, vyzýva ich, aby odišli na základe spoločných rokovaní.“ Medzitým americký Kongres schválil zákon o zahraničných operáciách (1991), ktorý obmedzil všetku finančnú pomoc Juhoslávii. Zákon bol príležitostne CIA označovaný za „podpísaný trest smrti.“ CIA správne predpovedala, že „bude nasledovať krvavá občianska vojna.“ Zákon tiež požadoval, aby MMF a Svetová banka zmrazili úvery Belehradu. Americké ministerstvo zahraničia zároveň trvalo na tom, aby juhoslovanské republiky (považované de facto za politické subjekty) „podporovali samostatné volebné postupy.“

Povojnová premena a voľný trh

V nadväznosti na Daytonské dohody, západní veritelia obrátili pozornosť na „nástupné štáty“ Juhoslávie. Zahraničný dlh Juhoslávie bol starostlivo rozdelený a pridelený týmto štátom, ktoré boli škrtené v samostatných zmluvách o rozvrhu dlhov a štrukturálnych úpravách.

Konsenzus medzi donormi a medzinárodnými agentúrami spočíval v tom, že makroekonomické reformy MMF nedosiahli vo federálnej Juhoslávii svoj cieľ a bola potrebná ďalšia „terapia“ na obnovenie „ekonomického zdravia“ nových štátov. Chorvátsko, Slovinsko a Macedónsko sa dohodli na úveroch pre splatenie svojich podielov na dlhu, čo si vyžadovalo konsolidáciu procesu začatého v rámci „bankrotového“ programu Anteho Markovića. Všetko prebiehalo podľa známeho postupu zatvárania fabrík, krachov bánk a ochudobňovania, ktoré kontinuálne prebieha od roku 1996. A kto plnil príkazy MMF? Lídri nových, suverénnych štátov, ktorí s veriteľmi plne spolupracovali.

V Chorvátsku bola vláda Tudžmana povinná podpísať dohodu s MMF už v roku 1993, počas vrcholiacej občianskej vojny. Ako protihodnotu za nové pôžičky, ktoré boli do veľkej miery určené na záchranu dlhujúceho Záhrebu, súhlasila s ďalším drancovaním fabrík a desivo nízkymi mzdami. Oficiálna miera nezamestnanosti sa (podľa dát z článku „Zagreb’s About Turn” v magazíne The Banker) zvýšila z 15,5% (1991) na 19,1% (1994).

Záhreb tiež zaviedol oveľa prísnejší zákon o konkurze, spolu s postupmi na „rozbitie“ veľkých štátnych a verejnoprospešných spoločností. Podľa svojho „listu zámerov“ pre finančné inštitúcie z Bretton Woods, chorvátska vláda sľúbila reštrukturalizáciu a plnú privatizáciu bankového sektora za pomoci Európskej banky pre obnovu a rozvoj (EBOR) a Svetovej banky. Neskôr sa požadovala aj premena chorvátskeho kapitálového trhu, ktorá by poslúžila pre ľahší prienik západných investorov a maklérskych firiem.

Podľa dohody s MMF (1993) vláde Záhrebu nebolo povolené mobilizovať svoje vlastné produktívne zdroje skrze fiškálnu a menovú politiku, ktoré boli pevne pod kontrolou externých veriteľov. Obrovské rozpočtové škrty, požadované dohodou, vylúčili možnosť povojnovej rekonštrukcie. Tá by mohla byť vykonaná len prostredníctvom čerstvo udelených zahraničných pôžičiek, čo prispelo k nafukovaniu chorvátskeho dlhu a prolongácie do 21.storočia.

Macedónsko šlo po podobnej ceste. V decembri 1993 vláda v Skopje súhlasila s kompresiou reálnych miezd a zmrazením úverov, s cieľom získať pôžičku v rámci transformačného systému MMF (STF). Nečakaným zvratom bolo, keď sa multimiliardár George Soros zúčastnil stretnutia Medzinárodnej podpornej skupiny, v ktorej sedela holandská vláda a bazilejská Banka pre medzinárodné platby (BIS). Peniaze poskytnuté touto skupinou však neboli určené na „rekonštrukciu“, ale na splácanie dlhu voči Svetovej banke.

Vláda premiéra Branka Crvenkovskeho navyše musela súhlasiť s likvidáciou zostávajúcich „nesolventných“ podnikov a prepustiť „nadbytočných“ ľudí – čo zahŕňalo zamestnancov polovice priemyselných firiem. Ako poznamenal námestník ministra financií Hari Kostov, ohľadne astronomických úrokov a darcami sponzorovaných reforiem, „bolo doslova nemožné v krajine nájsť spoločnosť, ktorá by bola schopná pokryť (svoje) náklady.“ Činnosť MMF v Macedónsku bola pokračovaním „bankrotového programu“, ktorý začal (1989-1990) vo federálnej Juhoslávii. Najvýhodnejšie aktíva sa predávali na trhu, štátne podniky kolabovali, nezamestnanosť stúpala a globálny kapitál tlieskal.

Napriek vznikajúcej kríze sociálneho zabezpečenia a decimovaniu ekonomiky, macedónsky minister financií Ljube Trpevski hrdo informoval tlač (1996), že „Svetová banka a MMF radia krajinu medzi najúspešnejšie krajiny v súvislosti s prebiehajúcimi reformami.“ Hlava misie MMF, Paul Thomsen, súhlasil. Zdôraznil, že „výsledky stabilizačného programu boli pôsobivé“ a venoval osobitnú pozornosť „efektívnej mzdovej politike,“ ktorú Skopje prijalo. Napriek týmto „úspechom“, jeho vyjednávači trvali na ďalšom znížení rozpočtu (MILS News, 11.4.1995).

Rehabilitovaný kolonializmus

Západná intervencia však učinila svoj najvážnejší útok na národnú suverenitu v Bosne. Neokoloniálna vláda, kreovaná podľa Daytonských dohôd a podporená palebnou silou NATO, zabezpečila, že budúcnosť Bosny bude určovaná viac z Washingtonu, Bonnu a Bruselu, než zo Sarajeva.

Bosnianska vláda pred Daytonom odhadla, že náklady na obnovu predstavujú 47 miliárd dolárov. Západ prisľúbil pôžičky na rekonštrukciu vo výške 3 miliárd, z ktorých bola reálne poskytnutá len časť. Okrem toho veľký diel čerstvých peňazí vypožičaných Bosne bol určený na financovanie vojenského nasadenia IFOR a splácanie dlhu.

Nové pôžičky splácali starý dlh. Holandská centrálna banka veľkoryso poskytla preklenovací úver 37 miliónov, ktorými mohla Bosna uhradiť svoje nedoplatky voči MMF, bez čoho by MMF neposkytla ďalšie nové peniaze. Krutým a absurdným paradoxom je, že pôžičky z ďalšieho „pohotovostného programu“ MMF nebudú použité na povojnovú rekonštrukciu. Namiesto toho sa zase splácalo holandskej centrálnej banke.

Keďže dlh sa hromadí a obnova obetuje na oltári splácania, západné vlády a korporácie prejavujú záujem o prístup k strategickým prírodným zdrojom. S objavom energetických rezerv v regióne nadobudlo rozdelenie Bosny na 2 časti nový význam. Dokumenty v rukách Chorvátska a bosnianskych Srbov naznačujú, že uhlie a ropa boli identifikované na východnom svahu Dinárskych hôr, ktoré boli prevzaté chorvátskou armádou (za podpory USA) v záverečnej ofenzíve pred Daytonskými rokovaniami. Bosnianski predstavitelia oznámili, že chicagské Amoco patrí medzi niekoľko zahraničných firiem, ktoré následne iniciovali prieskumy v oblasti.

„Značné“ ropné ložiská sú pri meste Tuzla, ktoré je ústredím americkej vojenskej zóny (a Americkej univerzity). Prieskumné operácie prebiehali už počas vojny, ale Svetová banka a nadnárodné spoločnosti udržiavali v nevedomosti miestne samosprávy, ktoré si tak dostatočne nechránili svoje potenciálne hodnotné oblasti („Bosnia Leaders Say Nation Sit Atop Oil Fields”, San Francisco Chronicle, 28.8.1995). Kým ich pozornosť smerovala na splácanie dlhov a prechod energetiky do cudzích rúk, USA a Nemecko upriamovali snahy – so 70 tisíc vojakmi NATO na „presadzovanie mieru“ – na spravovanie rozdelenej Bosny, v súlade so západnými strategickými zámermi. Miestni lídri a západné záujmy si delili korisť bývalej juhoslovanskej ekonomiky, čím v oblasti zakotvili sociálno-etnické rozdelenie. Permanentná fragmentácia Juhoslávie podľa etnických rozmerov narušila jednotný odpor Juhoslovanov každého pôvodu proti kolonizácii ich vlasti.

Pozorovateľ uštipačne poznamenal: „Všetci súčasní vodcovia bývalých juhoslovanských republík boli funkcionári Komunistickej strany a každý z nich sa zaviazal plniť požiadavky Svetovej banky a MMF, čím sa kvalifikovali pre investičné úvery a podstatné výhody pri vedení.“

Z Bosny do Kosova

Ekonomická a politická dislokácia bola modelom v rôznych štádiách vojny na Balkáne: od počiatočnej vojenskej intervencie NATO v Bosne (1992) až po „humanitárne“ bombardovanie Juhoslávie (1999). Bosna a Kosovo sú len etapami rekolonizácie Balkánu. Model zásahu zbraní NATO v Bosne podľa Daytonských dohôd sa v Kosove opakoval v rámci formálneho mandátu OSN „udržať mier.“

V povojnovom Kosove šiel štátny teror a „voľný trh“ ruka v ruke. V úzkej spolupráci s NATO Svetová banka analyzovala dôsledky prípadného vojenského zásahu, vedúceho k okupácii. Rok pred vojnovým náporom vykonala Svetová banka príslušné „simulácie“, ktoré „predpokladali možnosť núdzového scenára, vyplývajúceho z kosovského napätia.“ To naznačuje, že NATO už stihlo Svetovú banku stručne informovať o svojich plánoch. Kým bombové útoky stále prebiehali, Svetová banka a Európska komisia dostali osobitný mandátna „koordináciu ekonomickej asistencie na Balkáne.“

„Reformy“ v Kosove kopírovali doložky zmluvy Rambouillet, ktorá bola modelovaná podľa Daytonskej, uloženej Bosne. Článok I (kapitola 4a) stanovuje: „Ekonomika Kosova bude fungovať v súlade so zásadami voľného trhu.“ Do Kosova bola vyslaná spolu s jednotkami NATO aj armáda právnikov a konzultantov, pod záštitou Svetovej banky. Ich mandátom bola kreácia „vhodného prostredia“ pre zahraničný kapitál a zabezpečenie rýchlej premeny na „prosperujúce, otvorené a transparentné trhové hospodárstvo.“ Dočasná vláda Kosovskej oslobodzovacej armády (UÇK) bola západnými darcami vyzvaná pre „zriadenie transparentných, efektívnych a udržateľných inštitúcií.“ Rozsiahle prepojenie UÇK s organizovaným zločinom a narkotikami nebolo považované „medzinárodným spoločenstvom“ za prekážku pri tvorbe „dobrej demokracie.“

V okupovanom Kosove, pod mandátom OSN, prevzali štátne podniky zástupcovia UÇK. Hlavní predstavitelia sa stali „prostredníkmi“ nadnárodného kapitálu, ktorému sa zaviazali odovzdať kosovské aktíva za výhodné ceny. Medzitým bola Juhoslovanská štátna banka, sídliaca v Prištine, zatvorená. Ako zákonné platidlo sa prijala nemecká marka a celý bankový systém v Kosove bol odovzdaný nemeckej Commerzbank AG, s plnou kontrolou nad komerčným bankovníctvom pre provinciu, vrátane peňažných prevodov a devízových transakcií.

Prebratie kosovských surovín

Počas západnej vojenskej okupácie bolo rozsiahle bohatstvo nerastných surovín a uhlia predurčené na vydraženie za výhodné ceny. Už pred bombardovaním boli západní investori zahľadení na masívny ťažobný komplex Trepča, ktorý je „najcennejšou nehnuteľnosťou na Balkáne za 5 miliárd dolárov.“ Trepča nezahŕňa len meď a veľké rezervy zinku, ale aj kadmium, zlato a striebro. Má niekoľko taviacich závodov, 17 tovární na spracovanie kovov, elektráreň a najväčší závod na priemyselné batérie v bývalej Juhoslávii. Severné Kosovo odhaduje zásoby uhlia a lignitu, odhadované na 17 miliárd ton.

Sotva mesiac po vojenskej operácii v Kosove šéf misie OSN (UNMIK) Bernard Kouchner vydal dekrét: „UNMIK bude spravovať hnuteľný, nehnuteľný (vrátane peňažných účtov) a iný majetok, ktorý je registrovaný v mene Federatívnej Juhoslávie alebo Srbskej republiky (a ich orgánov) na území Kosova.“

Pár mesiacov po okupácii Kosova vydala Medzinárodná krízová skupina (ICG – think tank, podporovaný Sorosom) knihu „Trepča: Ako sa vyznať v labyrinte“, v ktorej odporúča misii OSN (UNMIK) vziať tento banský komplex Srbom čo najskôr a dáva aj návod. V auguste 2000 Bernard Kouchner vyslal ťažko ozbrojených „mierotvorcov“ obsadiť baňu pod zámienkou, že sa vytvára nebezpečenstvo pre životné prostredie a v oblasti je prekročený limit znečisteného vzduchu. Na pomoc proti „jedovatým plynom“ si títo žoldnieri vzali len chirurgické masky.

Medzitým OSN odovzdalo vedenie celého komplexu západnému konzorciu. Podiel na dohode mala firma Morrison-Knudsen International, dnes združená s Raytheon Engineering and Construction. Nový konglomerát sa volá Washington Group International, jedna z najsilnejších konštrukčných a strojárskych firiem, ako aj významný dodávateľ ministerstva obrany USA. Menšími partnermi sú francúzsky TEC-Ingenierie a švédska spoločnosť Boliden Contech.

Inštalácia mafiánskeho štátu

Kým Soros investoval do obnovy Kosova, jeho agenti vytvorili Kosovskú nadáciu pre otvorenú spoločnosť (KFOS) ako súčasť siete „neziskových organizácií.“ Spolu s Poradným fondom Svetovej banky pre konflikty poskytla KFOS „cielenú podporu pre rozvoj miestnych samospráv, aby komunitám slúžili transparentným, spravodlivým a zodpovedným spôsobom.“ Keďže väčšina týchto samospráv je v rukách UÇK, ktorá má väzby na organizovaný zločin, je nepravdepodobné, že program plní svoj deklarovaný cieľ.

Na druhej strane „silná ekonomická medicína“, zavedená externými veriteľmi, prispela k  posilneniu zločineckej ekonomiky (v Albánsku už pevne implantovanej), ktorá sa živí chudobou a hospodárskou dislokáciou. S Albánskom a Kosovom v centre obchodu s balkánskymi drogami, to bolo opäť Kosovo, ktoré platilo zahraničným veriteľom prepratými špinavými peniazmi. Narkodoláre budú recyklované na plnenie kosovských dlhov, ako aj na „financovanie“ nákladov na „rekonštrukciu.“ Výnosný tok narkodolárov zabezpečuje, že zahraniční investori, ktorí sa na „rekonštrukcii“ podieľajú, získavajú značné výnosy.

Neoliberalizmus, jediný možný svet?

Podávaná v niekoľkých dávkach od 80. rokov, neoliberálna ekonomická „terapia“ (podporená zo strany NATO) pomohla zničiť Juhosláviu, a to aj napriek tomu, že globálne médiá starostlivo prehliadajú a popierajú túto hlavnú rolu. Namiesto toho sa pripájajú k chválospevom na „voľný trh“ ako základ pre obnovu rozorvanej ekonomiky. Sociálny a politický vplyv hospodárskej reštrukturalizácie v Juhoslávii bol vymazaný zo svetového povedomia. Tvorcovia verejnej mienky dokola prezentujú kultúrne, etnické a náboženské rozdiely ako jedinú príčinu vojny a devastácie. V skutočnosti sú však dôsledkom hlbšieho procesu ekonomického a politického štiepenia.

Takéto falošné vysvetlenia nielen zastierajú pravdu a skutočné zdroje konfliktov, ale aj zabraňujú tomu, aby sme vedeli o presných udalostiach. Ak sa uplatňujú na bývalú Juhosláviu, zakrývajú historické základy južnej slovanskej jednoty, solidarity a identity.

V stávke sú milióny životov ľudí na Balkáne. Makroekonomická reforma, v kombinácii s vojenským dobytím a „udržiavaním mieru“ zo strany OSN, zničila živobytie a urobila si vtip z práva na prácu. Základné potreby ako jedlo a prístrešie sú mimo dosahu mnohých. Kultúra a národná identita upadla. V mene globálneho kapitálu boli prekreslené hranice, prepísané právne kódexy, zničené odvetvia, demontované finančné a bankové systémy, odstránené sociálne programy. Akákoľvek alternatíva v Juhoslávii, ako „trhový socializmus“ alebo národný kapitalizmus“, bola zrušená.

Preložené z: Economic War Crimes: Dismantling Former Yugoslavia, Recolonizing Bosnia-Herzegovina; autor: Prof. Michel Chossudovsky, Centre for Research on Globalization, 19.2.2002

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Richard Strážan
(*1969, Bratislava) Geopolitický a spoločenský analytik dlhodobo pôsobiaci, bádajúci a študujúci vo viacerých mestách Európy a Ázie; konfrontuje korene, poznatky a vplyvy historických, filozofických a kultúrnych vied, smerov a náboženstiev na spoločnosť a jej pohyb v priebehu storočí...
One Response to "Ekonomická demontáž Juhoslávie a rekolonizácia Bosny"

    Pridaj komentár

    & Časopis