Český etnológ, kultúrny antropológ a spisovateľ Mnislav Atapana Zelený strávil veľa času medzi domorodcami viacerých prírodných kmeňov, najmä v Latinskej Amerike a v Iráne. Pôsobil ako veľvyslanec ČR v Kolumbii a v Ekvádore. Na rozdiel od týchto spoločenstiev moderná civilizácia podľa neho stratila duchovný rozmer, prirodzenosť a zrejme aj pud sebazáchovy. Smeruje tak k svojmu zániku.
Žili ste medzi viacerými domorodými spoločenstvami ako ich člen. Ako sa Vám to podarilo?
Nikdy som za nimi neprichádzal s nejakým konkrétnym cieľom. Proste som chcel spoznať ich život, dostať sa im dovnútra ich duše, žiť s nimi. Išlo iba o to, či ma prijmú alebo neprijmú. To bolo vždy riziko hry. Pre Indiánov je beloch veľké nebezpečenstvo, je to zlo, ktoré celých 500 rokov na nich vytváralo obrovský nátlak. Indiáni v Amazónii, teda tí, ktorí ešte žijú podľa svojich zákonov, nemajú dôvod belochom dôverovať. Ja som za nimi prichádzal s veľkou pokorou voči ich kultúre, voči nim všetkým. Nemohol som hrať nejakého chytrého, spupného belocha. Asi svojím spôsobom pochopili, že prichádzam s čistým srdcom, bez žiadnych záujmov. Veľa ľudí za nimi prichádza s určitými úmyslami. Chcú hrabať zlato, sekať stromy, vyhľadávať naftu, stavať vodné elektrárne… A pretože ja nie som viazaný na žiadnu organizáciu ani záujmovú skupinu, išiel som tam iba sám za seba, a tým pádom im zrejme došlo, že odo mňa im nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Nešiel som v nejakej bande alebo skupine, čo by mohlo vyvolať ich nedôveru. Vždy som cestoval sám, išiel som s kožou na trh, či ma zlikvidujú, vyhodia alebo prijmú medzi seba.
Ich kultúra je, z pohľadu ľudí u nás, zaostalá, Vy s tým zrejme nesúhlasíte…
Proti tomuto označeniu ja veľmi brojím, podobne ako brojím proti slovu barbar. Nie sú to barbari, sú to prírodné národy, ktoré žijú v lone matky prírody a sú jej súčasťou. Nie sú ako my. My sme páni všetkého tvorstva, ktorí si robia s prírodou čo chcú, aby ju vykorisťovali. Oni sú súčasťou prírody, pretože sú na nej veľmi závislí. Koristia, ale nevykorisťujú. Žijú zo dňa na deň. A nie sú zaostalí. To sú belošské názory. Životné podmienky veľmi determinujú ich kultúru, svojím spôsobom ju obmedzujú. Tropické pralesy Amazónie patria po Arktíde k najťažším životným prostrediam na Zemi. Iným spôsobom sa tu nedá žiť, než ako žijú oni. To znamená ako lovci, zberači a kopaničiari. Na tej najnižšej vývojovej priečke ľudských dejín, ale neznamená to, že sú zaostalí. Naopak. Žijú na jednom mieste skoro 4000 rokov a miestnu prírodu poznajú do väčšej hĺbky, tak, ako ju nepoznajú ani naši odborníci a univerzitní profesori. Rozumejú jej takým spôsobom, že si myslíme, že niekedy ich šamani robia zázraky.
Môžu oni zo svojho pohľadu vnímať nás ako zaostalých?
My si napríklad škatuľkujeme prírodu na živú a neživú, čo Indián nikdy nepochopí. Hovorí: Pre mňa je predsa všetko živé. A my naraz vyzeráme ako úplní hlupáci. Ich inteligencia je iná, než tá naša. Ich gramotnosť je iná. Stále sa ma niekto pýta, či sú gramotní. No to sa musím vždy skoro rozčúliť, prečo by mali byť gramotní podľa nášho systému, to znamená, vedieť čítať a písať? Oni majú svoju vlastnú gramotnosť. Nepotrebujú čítať a písať, všetko si pamätajú. Majú bohatý orálny folklór, aj orálnu výchovu. Všetko si uchovávajú v hlave, obrovské množstvo informácií. Viac-menej, naša veda má 400 rokov a šamanistické vnímanie sveta, čo je prvý svetonázor ľudských dejín, má skoro 40 000 rokov. Naša veda za ním v niečom aj zaostáva a ešte len teraz objavuje veci, ktoré Indiáni alebo šamani poznajú už dávno.
Napríklad?
Napríklad, že nerasty sú živé. Naraz kvantová fyzika pred 50-timi rokmi zistila, že kryštály rastú, kryštály kmitajú. A ako kmitajú, tak vydávajú určité vlnenie. Proste sú to živé tvory, s ktorými sa dá komunikovať. Vydávajú vlnenie a šaman vydáva svoje vlnenie, ktorým sa na ne napojí.
Keď už spomínate šamanov. V našej kultúre máme vedcov, technikov, odborníkov, na ktorých sa spoliehame. Sú domorodí šamani porovnateľní s inteligenciou v našej západnej kultúre?
Nie. To sa vôbec nedá porovnávať.
Niektorí hovoria, že šamani sú ako liečitelia alebo kňazi.
To sú všetko slová, keď sa snažíme všetko škatuľkovať, aby sme sa v tom takzvane vyznali. My si vytvárame múzeá, kde všetko škatuľkujeme na materiálnu kultúru, na spirituálnu kultúru atď. To sú všetko hlboké omyly. Takto oni nežijú, nefungujú týmto spôsobom. Pre nich je duchovné všetko. Absolútne všetko má spirituálny rozmer. Takže je to iný spôsob vnímania sveta. U nás sa hovorí, že šaman lieči, ale on nie je žiadny liečiteľ. U nás sú liečitelia. Šaman je niečo úplne iné, má inú hodnotu. Je to človek, ktorý riadi obrady, rituály, ale ktorý hlavne vychováva mladú generáciu. To je jeho hlavný čin. On je duchovný otec. Ale nestarie sa naším belošským spôsobom. Tam nevidíte, že sa niekto stará, že vychováva, alebo že niekto riadi spoločnosť. Tam je všetko robené tak veľmi jemným a prirodzeným spôsobom, že človek to musí iba obdivovať.
Ľudia z našej kultúry sa začali o prírodné národy zaujímať v 60. rokoch, a ten záujem trvá dodnes. Prečo nás tieto spoločenstvá začali odrazu priťahovať, keď predtým sme si ich toľko nevšímali?
To je o našom duchovnom vyprázdnení. O tom, že naša euroatlantická civilizácia je čisto materialistická a mnohí z nás začínajú cítiť, že nám chýba rovnováha. Vo všetkom musí byť rovnováha. Ako je biologická rovnováha, tak musí byť rovnováha aj v človeku i v kultúre, medzi materiálnym a duchovným. Posledných sto rokov sme sa upínali k technologickému pokroku ako k niečomu fantastickému. Ale potom začali nové generácie cítiť, že je tu vyprázdnenie a že im niečo chýba. Preto začal byť v kurze návrat k prírode, pretože príroda je nositeľkou duchovna. A ide len o to, vedieť to uchopiť a prijať za svoje. Aj keď niekedy je to len taká hra. Ak má niekto rád Indiánov, cestuje za nimi, stavia típí, oblieka sa do kože a robí koráliky, je to pekné trávenie času, aj duchovné. Ale samozrejme, žiť život Indiána, to proste nejde. Pretože k Indiánovi patria trebárs aj kmeňové vojny. To patrí k ich kultúre. Vojny, kradnutie žien atď. Takže u nás určité skupiny vytrhnú z indiánskeho života len tie krajšie a lepšie časti a s tým potom pracujú. Ale je to hra. Naša dnešná kultúra vyrástla na kresťanských hodnotách a aj keď mnohí už nie sme kresťania, stále sme kresťanskými hodnotami ovplyvnení.
Možno sú tie návraty k prírode pokusmi ozdraviť túto chorú civilizáciu, Vy ale tvrdíte, že tak či tak smeruje k svojmu zániku…
Naša kultúra smeruje k zániku, a je to prirodzené. Žiaden strom nerastie až do neba. To je úplne normálne. Človek sa narodí a zomrie. Preto ma tiež veľmi rozčuľuje, keď sa vedátori snažia predlžovať ľudský vek až donekonečna. Človek sa narodí a má zomrieť. To je prirodzené. Strom tiež zomrie, niekedy mu to trvá 200 rokov, inokedy 300 rokov, ale to je jedno. Donekonečna nejde predlžovať žiadnu kultúru. To je prirodzené a celé dejiny nám to ukazujú. My by sme si mali vziať poučenie z toho, čo sa tu dialo, na všetkých kontinentoch, či už to boli Aztékovia, Inkovia, Rimania, Egypťania, Sumeri. Všetci rástli a keď boli na vrchole, väčšinou keď boli na vrchole, tak padli. Keď sa cítili, že sú najsilnejší. My sa teraz cítime strašne silní, technicky vyspelí. Ale tým pádom sme veľmi zraniteľní v tom, ako sme bohorovní. V tom, ako si myslíme, že sa nemôže nič stať. Práve preto, keď príde rana, príde tak nečakane, že nás môže položiť na lopatky. A ja preto všade burcujem, aby si to politici uvedomili. Lenže, bohužiaľ, politici sú tu na 4 alebo 8 rokov a potom už ich to nezaujíma, po nich potopa. Čiže je to obrovské nebezpečenstvo, že sme v rukách politikov, alebo ešte horšie, v rukách byrokratov niekde v Bruseli.
V jednom rozhovore ste tvrdili, že dve najväčšie nešťastia tejto civilizácie sú konzum a politické strany. Politické strany práve preto, že nemyslia dlhodobo?
Bohužiaľ, vyzerá to tak, že sa nemyslí na 20 – 30 rokov dopredu, nikoho to nezaujíma. Každého, nielen politikov, zaujíma, ako sa má dnes. Samozrejme Indiáni, tí myslia iba na dnešok. Lenže oni majú istotu v prírode, že sa o nich stará. Oni vedia, že pokiaľ bude slnko svietiť a voda potečie v potoku, do tej doby budú žiť. Majú to poistené týmto spôsobom. My to nemáme, pretože nie sme viazaní na prírodu. Sme viazaní na štruktúry, ktoré sme si vyrobili, to sú nadnárodné skupiny a reťazce, ktoré bojujú o to slnko na zemi a o to, ako utrácame peniaze. A politici ich nie sú schopní udržať na uzde.
A zdôrazňujem, že Európska únia sa nestará nielen o našu bezpečnosť, ale ani o naše zdravie. Podporovanie farmaceutického priemyslu, ktorý do nás tlačí metráky antibiotík a iných chemikálií, je zločin. Ničí sa tým náš genofond, ľudstvo tu na to umiera. A preto mám veľkú radosť, keď vidím ten návrat k prírode, znovu sa vyťahujú recepty starých babičiek, bylinky báb korenárok. Moja dcéra ma úplne prekvapila, nikdy predtým jej tie veci nenapadli a zrazu je z nej baba korenárka. Tento trend ma veľmi teší.
Ak podľa Vás civilizácia aj tak padne, načo sú potom dobré tieto návraty k prírode a prirodzenosti? Alebo z týchto ľudí môžu vzniknúť nejaké ostrovčeky, ktoré aspoň zachovajú nejakú kontinuitu?
Presne toto mám na mysli alebo presne takto by som to cítil. Každá civilizácia raz padne, to je nevyhnutné. Ale mohlo by tu vzniknúť jadro do budúcnosti. A vidím to skutočne u tej mladej generácie, odchádzajú z Prahy, odchádzajú z väčších miest, idú do menších. Dediny sa vyľudňovali, dnes sa znova postupne zaľudňujú. Je to fantastické, poznám množstvo príkladov. Moje deti utiekli z Prahy a veľa ich kamarátov žije po rôznych dedinkách a majú tam buď malinké farmy alebo zvieratá, ktoré sú zase výborné pre výchovu detí. Mať nejaké ovečky, kone, kravy, sliepky. Aby deti videli, ako to funguje v živote. A v tom vidím trošičku ozdravný trend, ktorý by mohol trebárs aj spomaliť ten pád. Ale každopádne by mohol vytvoriť určité jadro, ktoré by nejakým spôsobom existovalo aj po páde. Alebo návrat k ručnej práci, návrat k remeslám. Čiže k všetkému pôvodnému, prirodzenému.
Toto obdivujem u všetkých prírodných národov, že sú prirodzené. Sú chudobné, ale sú prirodzené a šťastné. My si stále myslíme, že musíme byť bohatí, aby sme boli šťastní. To je obrovský omyl. Tí najchudobnejší ľudia na svete sú skoro najšťastnejší. Keď ľudia vidia v reklame alebo na internete, čo všetko by mohli mať, ale na to nemajú, stávajú sa nešťastnými. A keď tento životný štýl vnucujeme rozvojovým krajinám, robíme nešťastnými tých chudákov, ktorí boli predtým šťastní.
Ak naša civilizácia už smeruje k zániku, v čom sú hlavné príčiny?
Keď si ktokoľvek prečíta dielo britského historika Edwarda Gibbona, je to v ňom jasne špecifikované. Uviedol 15 bodov, ktoré spôsobili rozpad Rímskej ríše. A týchto 15 bodov my úplne spĺňame. Je tu obrovský materializmus, máme radšej našich zvieracích miláčikov než našich príbuzných. A množstvo takýchto vecí.
A je to aj v obrovskom nápore výroby, tej nekonečnej výroby, toho nekonečného trhu, kedy nás nútia neustále míňať peniaze, aby sme neustále konzumovali, konzumovali a nemali čas na nič iné. Pretože ľudia musia platiť účty. Tak-že vlastne nemajú čas na duchovný rozvoj, na rozjímanie, aby sa zastavili, aby sa rozhliadli, ako vychádza slniečko. Kto to dnes robí? Koho dnes zaujíma ako vyzerajú trebárs hviezdy v noci? V Prahe alebo vo veľkých mestách ani hviezdy poriadne nie je vidieť. Vôbec nikoho to nezaujíma. Pretože na to nemá čas, musí sa postarať, aby prežil, aby zarábal peniaze. Toto je obrovský kolobeh, ktorý z nás robí len súčiastky hodinového stroja, sme kolieska, ktoré musia makať a človek si vlastne pripadá ako myš vo valci, ktorá neustále šľape a šľape a ako prestane šliapať, tak je koniec.
Sme potom slabší alebo menej odolní voči prípadným hrozbám?
Áno, cítime sa silní, lebo máme obrovskú armádu, tak sme presvedčení, že nám nič neuškodí. Aj pri týchto migrantských vlnách, ktoré k nám prichádzajú, si myslíme, že to zvládneme, otvoríme náruč, urobíme veľké dobro. A ja si myslím, že to môžu byť tie rany, ktoré vždy prišli v dejinách, keď určitá civilizácia stála na vrchole. Naraz sa odniekiaľ akoby náhodou objavili skupiny, či už za Ríma germánski barbari alebo v Južnej Amerike španielski dobyvatelia, ktorí ako keby náhodou prišli v dobe rozkvetu tej civilizácie, v jej najväčšej sile. A civilizácia sa rozpadla ako domček z kariet. To isté sa stalo Egypťanom. Ale my túto hrozbu nevidíme. Vytvorili sme si tu posvätné kravy – ľudské práva a demokraciu. A tieto posvätné kravy nás potopia. Potopí nás demokracia a potopia nás takzvané ľudské práva. Tak sme si na seba ušili bič.
Ale oni v zásade neboli myslené zle…
No to nikto nehovorí. Samozrejme, že neboli. Ale akýkoľvek ľudský vynález sa časom stane kontraproduktívny. Chvíľu to trvá. Internet, sociálne siete – to sú diabolské veci, ktoré sme si vymysleli a už nás začínajú ničiť. Všetko, čo sme si vymysleli, je nakoniec proti nám. Niekedy to trvá 10 – 20 rokov. Potom zistíme tú hrôzu.
Na čo je potom celý vývoj? Nie je lepšie zostať tak ako Indiáni a nikam sa nevyvíjať?
Vývoj je na to, aby niekedy skončil. A potom to začalo všetko znova. Ale tak to je, to sú zákonitosti. A samozrejme, Indiáni sa nikam nevyvíjajú, pretože vďaka agresívnej džungli nemajú šancu. Takže oni nikam nestúpajú, preto nemôžu nikam padnúť. 4000 rokov sú na tom stále takisto, ako sú aj teraz.
Bolo by potom pre ľudstvo lepšie, keby žiadny vývoj nebol?
To je úplne zbytočná otázka. To nejde, musí to tak byť. Ľudia si to musia zažiť, musia si zažiť tú cestu hore, aj ten pád. Všetci si to musíme zažiť.
Takže na niečo je to aj dobré?
Áno, je to dobré. Život je tiež dobrý. To by ste mohli povedať, že je zbytočné, aby sa človek narodil, pretože aj tak zomrie. Áno, človek sa narodí a robí nakoniec rovnaké chyby ako jeho rodičia a prarodičia. Je to presne ono. Robí rovnaké chyby, nemôže sa ich naučiť obchádzať, musí si ich prežiť. A potom na niektoré chyby vyslovene doplatí. Hovorí si: Ja viem, že to nemám robiť, ale aj tak to urobím, padnem na „držku“ a je po mne. Musí to tak byť. Nejde to zrušiť. Ale politici to nechcú vidieť a potom všetci hovoria, že je pohoda a nič sa nedeje.
Barbari dobyli starý Rím vojensky. Môžu moslimskí prisťahovalci poraziť našu civilizáciu kultúrne?
Áno, iste. Vidíme snahy týchto skupín zavádzať svoj systém života, šáriu. Oni k nemu nejakým spôsobom vývoja prišli, je to súčasť ich kultúry, funguje im to tam, nech to majú, vôbec proti tomu nie som. Som iba proti tomu, aby naši potomkovia mali šáriu. Vôbec mi nevadí, ak budú zmiešaní, ak moji potomkovia budú tmavší alebo budú mať šikmé oči. Vôbec mi to nevadí. Len aby tu nebola šária. Len aby sa tí moji potomkovia kultúrne stále správali rovnako ako dnes, mali rovnaký vzťah k ekológii, k prírode, k ženám, k sebe a podobne. Čiže, aby naša kultúra bola zachovaná. Ale je tu nebezpečenstvo, že naša kultúra môže byť porazená inou kultúrou.
Ja som za to, aby sme pomáhali. Ale hlavne tým, ktorí sú k nám kultúrne bližšie, hovorím napríklad o sýrskych kresťanoch. My sme tu kresťanské teritórium, i keď sme vlažní kresťania. Pre moslimov je naše územie úplne cudzie a môžeme povedať aj nepriateľské. A preto hovorím, je predsa logické, že by títo moslimskí imigranti mali ísť k svojim bratom, do bohatých arabským krajín, ktoré majú nielen obrovské územie, ale aj financie.
Lenže tieto prúdy sú presne smerované, z čoho logicky vyplýva, že sú organizované. Migranti presne vedia, ako sa majú dostať peši do Nemecka a aké sociálne výhody si tam pýtať. K tým utečencom zo Sýrie, ktorí sú skutočne ohrození, sa nabaľujú ďalší a ďalší. Prakticky z celej Ázie a Afriky, pretože si povedali: Výborne, tu môžeme niečo získať. A nakoniec zistíme, že vlastne utekajú tí, ktorí majú na to peniaze, aby zaplatili prevádzačom niekoľko tisíc dolárov. A tí najväčší chudáci vlastne zostávajú doma. Čiže je to všetko len falošná hra o pomáhaní.
Za takéto reči dnes môžete byť v istých kruhoch označený za xenofóba alebo rasistu. Ale nie sú istým spôsobom xenofóbne aj Vaše známe indiánske kmene? V zmysle nedôvery voči cudzincom?
Dalo by sa tak povedať. Oni majú svoju kultúru, ktorú si chcú uchovať. Keď na ich územie vtrhne banda drevorubačov, tak ich postrieľajú, zabijú ich, rozmlátia im mozgy. Chránia svoje teritórium. To urobil náčelník Raoni asi 5 rokov predtým, ako som medzi nich prišiel. 14 drevorubačov vniklo na jeho teritórium. Trikrát im povedal, aby išli preč. Keď nešli, Indiáni vzali kyje a rozmlátili im mozgy. Chránili svoje územie. A nič sa im nestalo. Pred 50-timi rokmi by k nim vtrhli vojaci a Indiánov by zničili, teraz už nie. Oni na to majú vládou garantované právo, chrániť svoje teritórium. My by sme tiež mali chrániť svoje teritórium. Aj keď určite nie až takýmto drastickým spôsobom.