Je vôbec niekedy možné, aby sa krajina uvrhnutá už vyše sedem desaťročí do postavenia vazala Spojených štátov, mohla pokúšať o samostatné kroky na medzinárodnej aréne? Otázky tohto druhu si kladú v týchto dňoch mnohí Japonci zamýšľajúci sa nad zmyslom a bilanciou týždeň trvajúceho turné ministerského predsedu Šinzóa Abeho po západnej Európe a Rusku.
Samuraj na vandrovke
Ostrovné cisárstvo môže mať tretiu najsilnejšiu ekonomiku na svete a byť hospodársko-investičným obrom, no pokým ostáva – podobne ako Nemecko – plne vojensky podriadené okupačnej superveľmoci, bude nesamostatným satelitom, čo ako mohutným a výkonným. Obaja niekdajší spojenci z 2. svetovej vojny ostávajú takto postihnutí a svoj handicap sa pokúšajú kompenzovať rozvíjaním tzv. hospodárskej diplomacie, najmä využívaním svojho investičného potenciálu. Japonsko takýmto aktívnym globálnym investorom bývalo a ešte ostáva, no jeho hospodárska moc a vplyv vo svete ochabuje úmerne dlhodobej stagnácii japonského hospodárstva. Japonské kapitálové investičné toky tečú zväčša v nadnárodných korytách i keď si ponechali určitý vlastný manévrovací priestor. V Rusku im ho ale zužujú sankcie nadiktované a vymáhané Washingtonom. Vymedzil im natoľko pevné hranice, že si mohol dovoliť milostivo prehliadnuť rozhodnutie japonského ministerského predsedu nepočúvnuť “priateľskú radu” strýčka Sama a uskutočniť odkladanú návštevu u ruského prezidenta Vladimíra Putina. 61-ročný Šinzó Abe ju preklasifikoval na neoficiálnu a pracovnú na prejav vynútenej solidarity s doktrínou zatláčania Putina do medzinárodnej izolácie. V reálnom svetle vyznieva také zatískanie smiešne, ale tragikomické bývajú aj iné americké doktríny vymáhané silou. Plachý Abe sa pre istotu zastavil u ruského prezidenta nie na úvod, ale na záver svojho európskeho turné, a to nie v Moskve, ale v Putinovej prezidentskej rezidencii v Soči na pobreží Čierneho mora.
Neformálnou a neoficiálnou ostávala jeho návšteva len na papieri a vo frázach určených pre masmédiá hlavného prúdu. Ruskí hostitelia ju brali s plnou vážnosťou a prezident Putin povolal z Kremľa do 1400 kilometrov vzdialeného Soči ministra zahraničia Sergeja Lavrova, ministra pre hospodársky rozvoj Alexeja Uľukajeva, ministra priemyslu a obchodu Denisa Manturova, šéfa obrieho energetického koncernu Rosnefť Igora Sečina a ďalších vysokých činiteľov. Rozhovory trvali iba čosi vyše troch hodín a novinári chceli na tlačovej konferencii od S. Lavrova počuť iba jedno: prekonali Putin s Abem mŕtvy bod v otázke uzatvorenia mierovej zmluvy a územného sporu o Kurilské ostrovy?
Smelé predstavy
Laikovi môže pripadať ťažko uveriteľné, že Tokio neuzavrelo s Moskvou ani po 70 rokoch od skončenia vojny mierovú zmluvu. Japonsko ju podmieňuje návratom južných štyroch ostrovov Kurilského súostrovia, ktoré spravuje Rusko. Podľa Moskvy právoplatne a v zhode so závermi Jaltskej konferencie a Postupimskej dohody z rokov 1943 a 1945. Rusko bolo istý čas pripravené odovzdať Japonsku dva ostrovy, no Tokio si vzťahovalo nárok na všetky štyri (Šikotan, Kunaširm Iturup a Habomaj) a územný spor ustrnul.
Skúsený šéfdiplomat Sergej Lavrov povedal novinárom na rovinu, že k dohode o Kurilách a k mierovej zmluve majú obe krajiny ešte ďaleko. Neprezradil však, v čom učinili obe strany hlavný pokrok pri normalizácii vzájomných vzťahov. Vymenoval niektoré investičné ponuky Japoncov. Sústreďujú ich podľa očakávania do industrializácie ruského Ďalekého východu a Sibíri, čo sú geografické predpolia japonskej záujmovej sféry vo východnej Ázii. V japonských predstavách dominuje energetika, ťažba surovín, rozvoj infraštruktúra Tokio sa blyslo ponukou výstavby ultramoderných zdravotníckych zariadení. V zásade nič revolučného, čo by podnietilo Moskvu vymeniť zvrchovanosť nad Kurilami za japonské peniaze. V. Putin o tom ani vážnejšie ani neuvažoval. Určite však vzniesol všeobecnú obchodnú otázku typu “ak za peniaze, tak za aké konkrétne?” Hlavný správca Japonskej banky pre medzinárodnú spoluprácu Tadaši Maeda už vlani neoficiálne navrhol používať v platobnom styku do určitej výšky japonský jen namiesto doláru. “Vypracúvame s partnermi nástroje, ktoré by nám umožnili ochrániť naše investície pred vplyvom tretích strán,” oznámil vtedy na verejnej diskusii vysokopostavený činiteľ Vnešekonombanky Andrej Sapelkin. Na mysli mal ochranu pred sankčnými zásahmi z USA. Sergej Lavrov síce neuviedol, či prišiel Š. Abe s ponukou takejto formy dedolarizácie, no netreba pochybovať o tom, že odklon od dolára ostáva pri plánovaní bilaterálnych hospodárskych vzťahov na programe dňa.
Vymaniť sa bude ťažké
Z dostupných správ o rozhovore Putina s Abem, počas ktorého sa rozprávali vyše pol hodiny medzi štyrmi očami, vyplýva, že japonský premiér zrejme predložil svojmu hostiteľovi k uváženiu návrh na zásadné zlepšenie vzťahov nad rámec povolený Američanmi. Japonsko, ktoré nemá v susedstve spojencov v dôsledku zverstiev napáchaných počas 2. svetovej vojny cisárskou armádou, sa podľa všetkého chystá smelšie odpútať od svojho amerického Veľkého brata. V opačnom prípade sa mu nepodarí včas adaptovať na meniace sa pomery vo východnej Ázii, nad ktorou začína roztvárať ochranný dáždnik čoraz mohutnejšia Čína. Šinzó Abe pochádza z politickej dynastie, ktorá stála pri zrode povojnovej obnovy rozvrátenej krajiny a pričinila sa o jej hospodársky rozmach. Ten sa však zastavil už pred dvadsiatimi rokmi, Japonsko stagnuje a premiér Abe si uvedomuje nutnosť prejsť na nový koncept hospodárskeho rozvoja. Zo zotrvačnosti však ostáva vo vleku ochabujúceho Západu a hrá s ním vo fraške o smotánke klubu G7, ktorý má tento mesiac dva dni smrteľne vážne debatovať na summite v Japonsku o spravovaní sveta.