Keď je morálny spolupáchateľ rovnocenný so skutkovým páchateľom

Add Comment

Právne vzduchoprázdno pri morálnom spolupáchateľstve na vojnových zločinoch, ktorého sa dopúšťajú ich domáci či zahraniční podporovatelia – štátnici, politici, mainstreamové médiá a paradoxne i ľudskoprávne organizácie, očividne pretrváva. Podoby nadobúda mnohoraké: od mlčania či naoko nevinného podania ruky, cez vyslovené postoje, až po prejavy inšpirované osobnou iniciatívou. Hoci je príkladov viac, než by bolo únosné, ostáva táto sféra tabu aj pre expertov na domáce či medzinárodné právo. Takýmto postojom sa však dopúšťajú aj oni spolupáchateľstva na zločine prípravy útočnej vojny – nie menej významného, ako do nej priamo zaangažované osoby, ktorých správanie a konanie obchádzajú mlčaním.

Morálnych spolupáchateľov pritom nemusíme hľadať iba za hranicami SR. Nezabúdajme, že v novembri 2014 znesvätil čestné miesto v lóži SND Petro Porošenko – osoba zodpovedná za páchanie vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti na východe Ukrajiny, ktorú k nám pozval jej slovenský náprotivok Andrej Kiska. Zápal, s akým hlava slovenského štátu brojí proti neonacizmu, kontrastuje s jej mlčaním vtedy, keď potomkovia nemeckých nacistov, ktorí pred vyše siedmimi desaťročiami rozsievali v podrobených krajinách smrť, nacvičujú na poľskej Visle niečo ako historický revanš – útok na Rusov, dávajúc im lekcie z antifašizmu a z úcty k medzinárodnému právu. Učebnicový príklad toho, keď sa morálne spolupáchateľstvo štátnikov stáva s vojnovými zločinmi ich skutkových páchateľov, ktorých namiesto odsúdenia zahŕňajú vrúcnymi pozvánkami a čestnými poctami, rovnocenné.

Morálna spoluvina môže nadobúdať ďalšie nečakané, zavše až šokujúce podoby. Napríklad prijať výročnú cenu „obhajcu ľudských práv“ na pôde veľvyslanectva USA – štátu neoficiálne považovaného za ich najväčšieho likvidátora, ktorý v zahraničí sleduje, odpočúva, unáša, týra či usmrcuje ľudí a počas útočných vojenských intervencií chladnokrvne vyvražďuje civilistov, znamená inými slovami morálne sa identifikovať s jeho zločinnou podstatou. Tradičný rituál, ktorého účelom je nasvietiť zjavné opovrhovanie medzinárodným právom falošným lúčom spravodlivosti, priam srší cynizmom. Spomínaný „zoznam aktivít“ je navyše v kontraste s deklaráciou americkej diplomacie, že dodržiavanie ľudských práv sa zaraďuje k „trvalo najvyšším prioritám Spojených štátov na celom svete“.

Podiel, ako aj celková štruktúra faktického spolupáchateľstva na vojnovom zločine – a to je ďalší dôvod náročnosti jeho posudzovania – bývajú také komplikované, že niekedy je priam nemožné ho personifikovať. Kategóriu tých, ktoré sa dajú evidentne preukázať, tvoria zločiny nepriame – páchané štátnikmi a finančnou oligarchiou (sponorzmi vojny) štátu, ktorý voči napadnutej krajine vystupuje ako agresor, a zločiny priame – páchané tajnými službami a armádnym velením agresora. Ako z uvedeného vyplýva, na vykonávaní vojnových zločinov sa podieľajú nielen vojaci zodpovední za obsah rozkazov v rámci veliteľskej hierarchie, ale tiež politici, ktorí ich nariaďujú, voči ich iniciátorom či aktérom nevyvodzujú závery, prípadne ich tajne zahladzujú.

V najbližšom – septembrovom vydaní mesačníka Zem&Vek prinesieme celostný pohľad na kategóriu vojnového zločinu jednak v jeho historickom kontexte, jednak v rámci inštitútov medzinárodného trestného práva.

Juraj Pokorný
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

& Časopis