Kurdistan ako trójsky kôň

Tagged With: , , , , , , , , Add Comment

Referendum o nezávislosť Kurdistanu, ktoré sa konalo 25. 9. 2017 v Severnom Iraku, sa nezaobišlo bez zastrašovania a vyhrážania sa prezidentovi Masoudovi Barzanimu, že ešte nie je ten správny čas, aby sa porušila celistvosť Iraku. Očakáva sa, že by to mohlo spustiť vlnu pripojenia sa ďalších kurdských oblastí, vďaka dlhoročnej propagande Západu a Izraela. Dlho očakávaný projekt „Veľký Blízky východ“ už majú globálne chobotnice takmer na dosah.

Izrael ako dozorca veľmi trpezlivo spolupracuje s USA a napokon aj s Tureckom na vytvorení kontroverznej zvrchovanosti Kurdistanu, ktorý má prepísať mapu celého Blízkeho východu. „Balkanizácia”, ktorá tu hrozí, môže vo svojom finálnom štádiu vyzerať dosť chaoticky. Tak ako politické úsilie Izraela, ktorý ako prvý a vlastne oficiálne jediný štát uznal referendum a verejne ho podporil. Nikto nečakal, že plány, na ktorých sa pracovalo desaťročia, nebudú zrazu správne načasované a celý svet sa obráti proti Barzanimu, ktorý vo svojom poslednom volebnom období netúži po ničom inom, len sa dožiť tohto triumfu. Pripomeňme si nie ale niektoré udalosti, ktoré tomu predchádzali.

Vyhlásenie referenda za nezávislosť Kurdistanu malo jednoduché dôvody: Kurdovia boli obete dlhoročného útlaku v krajinách, kde žijú ako menšina, a preto majú právo na svoju zvrchovanosť. Aspoň tak to dookola tvrdí Barzani. Kurdskej menšine v Severnom Iraku bol v novej irackej ústave z roku 2005 priznaný región Kurdistan. Podľa Barzaniho však vláda v Iraku za celé tie roky kurdské právo na sebaurčenie ignorovala a nedala im žiadne možnosti na rozvoj ekonomiky; životný štandard bol vraj hlboko pod úrovňou domáceho obyvateľstva. V dôsledku nenaplnenia (porušenia) ústavných článkov o ich budúcej zvrchovanosti, sa Kurdi svojvoľne zmobilizovali a vybrali si cestu k samostatnosti. Bagdad „porušil ich ústavné práva” a pre Erbil (hlavné mesto Kurdistanu) sú výsledky referenda nespochybniteľné. Cesta späť už nie je možná.

V dôsledku týchto udalostí je nesporné, že ak Bagdad ponechá Barzanimu toto územie a dôjde k oddeleniu severného Iraku, bude to precedens s nemalým dopadom na okolité krajiny. Útlak Kurdov, o ktorý sa Barzani vo svojich argumentoch opiera, sa začal už v roku 1991, kedy USA v tejto oblasti vytvorili bezletovú zónu a dali už vtedy zelenú na vytvorenie samozvaného Kurdistanu. V roku 2005 sa začal politický proces, ktorý urýchlil aj legislatívne kroky smerom k vyhláseniu referenda na rok 2007. Nakoniec k nemu nedošlo. Kurdistan získal len vlastné štatutárne úrady, ktoré spolupracovali s centrálnou vládou v Bagdade.

Kurdské politické strany, ktoré sedeli v parlamente a orodovali za vlastný región, docielili aj to, že centrálna vláda bola prikrátka na to, aby udržala kontrolu nad kurdským regiónom. Z vládneho rozpočtu sa im podarilo odtrhnúť pre seba až 17%, čo vôbec nezodpovedalo príslušnému podielu na hlavu podľa počtu obyvateľstva. Bolo to omnoho viac ako im patrilo. Naopak, ostatné iracké oblasti trpeli hladom, príkladom je provincia na juhu Iraku Basra, odkiaľ pochádza takmer 90% vyťaženej ropy.

Konflikt Erbil – Bagdad nie je zďaleka etnický. „Ekonomický” útlak zo strany centrálnej vlády Iraku je pre Barzaniho už dávno neprijateľný. S Bagdadom sa nechce o ropu deliť, a preto vytrvalo vyjednáva so spojencami zvonku. Dôsledný plán ako sa dostať k Stredozemnému moru nenechá na seba dlho čakať.

Prvá kríza sa začala vtedy, keď Barzani chcel vyšachovať Bagdad a podpísal neoficiálnu (tajnú) dohodu s Tureckom (akoby bol už nezávislý štát) na vývoz ropy. Bagdad na to reagoval zmrazením všetkých štátnych dotácií do oblasti. A to sa stalo tesne po tom, ako 4,5 miliónové obyvateľstvo Kurdistanu získalo od irackej vlády za 9 rokov takmer 70 miliárd dolárov.

Otázka, čo s ostatnými kurdskými oblasťami, je ďalším bodom sporu, ktorý Barzani priradil k ekonomickému znevýhodneniu. Podľa 140. článku irackej ústavy malo v sporných regiónoch v dôsledku násilného „poarabšťovania”, ku ktorému došlo ešte za vlády Saddáma Husajna, najprv dôjsť k „normalizácii”, potom k „sčítaniu obyvateľstva” a následnému referendu, v ktorom sa príslušné regióny mali rozhodnúť, či sa chcú priradiť k Erbilu alebo k Bagdadu. Po americkej okupácii v roku 2003 sa však tento proces načas zastavil; demografický profil kurdistanskej oblasti sa značne pomiešal, a tak tento legislatívny článok zostal nefunkčný. Po skončení vojny sa očakávalo od novej vlády, že situáciu bude okamžite riešiť. Nestalo sa, ako tvrdí Barzani, ktorý svojvoľne, bez akejkoľvek podpory okolitých kurdských oblastí a ich politických strán, pristúpil k referendu. Nebol to teda krok „medzinárodne zbrataných Kurdov”, ako sa to nazývalo predtým, keď sa predpokladalo, že aj Kurdi v Sýrii, v Turecku a Iráne sa budú na tom podieľať. Napriek všetkým varovaniam a protestom zo strany Turecka a Iránu, ktoré sa tiež boja o svoje hranice, nepomohol ani nesúhlas USA, aby Barzani referendum odložil. V novembri sa budú totiž konať v Kurdistane prezidentské voľby. Barzanimu končí mandát a nikto z jeho rodiny a ani on sám kandidovať nebude. Boje s ISIL-om ešte nie sú ukončené, čo je jediný dôvod, prečo USA negatívne prijali Barzaniho unáhlenosť. V každom prípade si USA sú vedomé, že garantovať nadradenosť Izraela na Blízkom východe je  možné len za podmienky, že sa poruší celistvosť okolitých susedných štátov, a to práve vďaka Kurdistanu. Izrael je teda prvý, ktorý Barzanimu a úspešnému referendu fandí. Nejde totiž len o Severný Irak. Očakáva sa porušenie hraníc Sýrie, Jemenu, dokonca aj Libanonu. Barzaniho ropu z 80% dováža Izrael cez Sýriu, preto sa chcel Assada zbaviť.

Zdá sa, že aj R. T. Erdoğan si myslí, že Turecko je už beztak v ohrození a je len otázkou času, kedy sa jeho juhovýchodné oblasti k Barzanimu pridajú. Momentálne však manévruje a Barzaniho referendum odmieta. Ak by ukázal pravdu, že Kurdistan od začiatku podporuje a celé dlhé roky ho živí, skôr či neskôr by bol odsúdený za vlastizradu.

Izrael, aj keď je stále v úzadí, udržiava dobré vzťahy s Kurdmi už od 60-tych rokov. Vidí v nich spojencov voči sunitskému nepriateľskému okoliu. Kurdi na odplatu vravia, že chcú byť „druhý Izrael” a netaja sa, že zdieľajú rovnaký osud. Kurdi sú teraz strážcovia hraníc a teritórií, ktoré boli vyčistené od ISIL-u, a Izrael sa bojí, aby sa ich nezmocnil na východe Irán a na západe Libanon.

Nie vždy však ide všetko podľa konšpiračného plánu. USA sú momentálne opatrné, pretože hlavné slovo začína mať manévrujúce Turecko, ktoré vyzýva Irán a Rusko na spoločný postup v regióne. Napokon, niet sa čomu diviť. Všetky tieto mocnosti sa veľmi aktívne zapájali do vojny v Sýrii, s čím USA a Izrael určite nerátali.

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Henrieta Dogrukol
Emócie hýbu svetom, určite viac ako rozum. V Turecku to platí dvojnásobne. Preto sa tu stále niečo deje. Či už na prvý pohľad ordinárne, no “a la turca” model čohokoľvek zaručene vždy prekvapí. A ja mám potom o čom písať…

Pridaj komentár

& Časopis