Nepochopíte ISIL, ak nepoznáte históriu wahhabizmu v Saudskej Arábii

Add Comment

Dramatický nástup Islamského štátu (ISIL) v Iraku šokoval mnohých na Západe. Mnohí boli zmätení a vystrašení jeho brutalitou a evidentnou príťažlivosťou pre mladých sunnitov. Ale viac než len to, Saudská Arábia je ambivalentná a nevyspytateľná čeliac týmto problémom. Neuvedomujú si Saudi, že ich ISIL tiež ohrozuje?

Vyzerá to – dokonca aj teraz – že saudskoarabská elita je rozdelená. Časť tlieska, že ISIL bojuje proti iránskym šiítom, že nový sunnitský štát dostáva obrysy priamo v srdci toho, čo považuje za historické sunnitské územie, a je priťahovaní striktnou salafistickou ideológiou Islamského štátu.

Druhá časť sa viac bojí, pripomína históriu revolt wahhabistého Ikhwanu proti Abd-al-Azízovi (poznámka: Ikhwan nemá nič spoločné s Ikhwanom Moslimského bratstva – ďalšie odkazy sa teda týkajú wahhabistického Ikhwanu, nie Moslimského bratstva), ktorý takmer implodoval wahhabizmus koncom 20-tých rokov minulého storočia.

Veľa Saudov je hlboko znepokojených radikálnymi doktrínami ISIL-u a začína sa pýtať na niektoré aspekty saudskoarabského smerovania a diskurzu.

Saudská dualita

Saudskoarabský vnútorný nesúhlas a napätie kvôli ISIL-u môžu byť pochopené len pomocou vrodenej (a pretrvávajúcej) dualite, ktorá je jadrom doktríny kráľovstva a jeho historického pôvodu.

Jedna dominantná časť saudskej identity prináleží priamo  Muhammadovi ibn ʿAbd al-Wahhabovi (zakladateľovi wahhabizmu), ktorého radikalizmus a puritánstvo bolo využité Ibn Saudom.

Druhá časť tejto zmätenej duality, spojená s kráľom Abd-al-Azízom, následne smerovala k vlastnej štátnosti v roku 1920; so započatým ikhwanským násilím, inštitucionalizácii pôvodných wahhabistických myšlienok – a následnému obsadeniu petrodolárových polí v roku 1970, aby sa miznúci ikhwanský prúd rozšíril do zahraničia – šíriac kultúrnu revolúciu miesto násilnej revolúcie v moslimskom svete.

Ale táto „kultúrna revolúcia“ nebola prístupná reformám. Bola to revolúcia založená na jakobínizme Abd-al-Wahhaba plnom nenávisti, hniloby a úchylností, ktoré šíril – aj preto vyzýval vyčistiť islam od odpadlíkov a kacírov.

Moslimskí podvodníci

Americký spisovateľ a novinár, Steven Coll popísal, ako tento prísny a kritický žiak Ibn Taymiyyaha, učenca zo 14. storočia, Abd al-Wahhab, opovrhoval „vyfintenou, umeleckou, tabak fajčiacou, hašiš užívajúcou, bubnujúcou egyptskou a otomanskou smotánkou, ktorá cestovala cez Arábiu modliť sa do Mekky.“

Podľa názoru Abd al-Wahhaba toto neboli moslimovia; boli to podvodníci zamaskovaní za moslimov. Ale ani správanie sa miestnych beduínov nepovažoval za lepšie. Abd al-Wahhaba rozčuľovali uctievaním svätých, stavaním kamenných pamätníkov a ich „poverami“ (snívajúc o hroboch a miestach, ktoré boli navštívené bohom).

Každé takéto správanie nazval Abd al-Wahhab jednoducho bida – zakázané bohom.

Ako Taymiyyah pre ním, aj  Abd al-Wahhab veril, že obdobie, ktoré prorok Mohamed strávil v Medine bolo ideálom moslimskej spoločnosti (najlepšie časy), ku ktorým by sa mali všetci moslimovia snažiť dospieť (a to je jednoducho salafizmus).

Taymiyyah vyhlásil vojnu šiítizmu, sufizmu a gréckej filozofii. Hovoril tiež proti navštevovaniu hrobu proroka a oslavám dňa jeho narodenia, vyhlasujúc, že takéto správanie reprezentuje viac imitáciu kresťanského Ježiša ako boha (tvz. modloslužobníctvo). Abd al-Wahhab prijal všetko skoré učenie, vyhlásiac, že „každé pochybnosti, alebo zaváhanie“ veriaceho, ktoré by bolo v rozpore s týmto konkrétnym výkladom islamu, by malo „vziať človeku právo na jeho majetok a jeho život.“

Jedným z hlavných hesiel Abd al-Wahhabovej doktríny bola myšlienka o takfir. Podľa doktríny takfir, Abd al-Wahhab a jeho následníci mohli považovať moslimského spoluobčana za neveriaceho ak sa zapojil do aktivít, ktoré akýmkoľvek spôsobom porušovali suverenitu a absolútnu Autoritu (čiže Kráľa).  Abd al-Wahhab odsúdil všetkých moslimov, ktorí uctievali smrť, svätých, alebo anjelov. Tvrdil, že také myšlienky odvádzajú od úplnej podradenosti, ktorú človek musí cítiť k Bohu, a len k Bohu. Wahhabistický islam takto zakazuje všetky modlitby k svätým a milovaným mŕtvym, púte k náhrobkom a výnimočným mešitám, religiózne slávnosti oslavujúce svätých, uctievanie narodenín moslimského proroka Mohameda, a dokonca zakazuje používanie náhrobných kameňov pri pochovávaní zomrelých.

Abd al-Wahhab žiadal poslušnosť a poslušnosť mala byť preukazovaná fyzickým a hmatateľným spôsobom. Tvrdil, že všetci moslimovia musia individuálne preukázať oddanosť jednému moslimskému vodcovi (kalifovi). Tí, ktorí nesúhlasili s jeho názorom, mali byť zabití, ich manželky a dcéry znásilnené a ich majetok skonfiškovaný. Zoznam hriechov trestaných smrťou zahŕňal šiítov, sufizmus a ďalšie moslimské vyznania, ktoré Abd al-Wahhab nepovažoval vôbec za moslimské.

Neexistuje nič, čo oddeľuje wahhabizmus od ISIL-u. Trhlina sa objaví až neskôr: v následnej inštitucionalizácii Abd al-Wahhabovej doktríny „Jeden vládca, jedna autorita, jedna mešita“ – tieto tri piliere boli  použité saudským kráľom, ako absolútnou autoritou oficiálneho wahhabizmu, a na jeho kontrolu „sveta“ (t.j. mešity).

Táto trhlina – ISIL odmieta tieto tri piliere, na ktorých spočíva celá súčasná sunnitská moc – robí z ISIL-u, ktorý inak súhlasí s wahhabizmom, veľkú hrozbu pre Saudskú Arábiu.

Krátka história 1741- 1818

Abd al-Wahhab obhajuje ultra radikálne názory, čo vedie k jeho vypudeniu z jeho vlastného mesta – v roku 1741, po putovaní, našiel útočisko u Ibn Sauda a jeho kmeňa. Čo Ibn Saud získal z nového učenia Abd al-Wahhaba, boli prostriedky na zmenenie arabských tradícií a konvencií. Bola to cesta k uchopeniu moci.

Klan Ibn Sauda, uchopil Abd al-Wahhabovu doktrínu, vďaka ktorej mohol ospravedlniť prepadávanie susedných dedín a lúpenie ich majetku. Lenže dnes to nerobia v rámci arabských tradícií, ale pod vlajkou džihádu. Ibn Saud a Abd al-Wahhab tiež opäť predstavili myšlienku martýria v mene džihádu, pretože zabezpečili martýrom okamžitý vstup do raja.

Spočiatku obsadili pár miestnych komunít a zaviedli svoju vládu (obyvateľom bola daná obmedzená voľba: konvertovať na wahhabizmus alebo smrť). Do roku 1790 aliancia kontrolovala väčšinu Arabského poloostrova a opakovane útočila na Medinu, Sýriu a Irak.

Ich stratégia – rovnako ako dnešného ISIL-u – bola prinútiť ľudí, ktorých územie obsadili, k poslušnosti. Cieľom bolo šírenie strachu. V roku 1801 spojenci zaútočili na sväté mesto Karbala v Iraku. Zmasakrovali tisícky šiítov, vrátane žien a detí. Mnoho šiítskych svätýň bolo zničených, vrátane svätyne imáma Husseina, tiež zavraždili vnuka proroka Mohameda.

Britský úradník, poručík Francis Warden, pozoroval vtedajšiu situáciu a napísal: „Vyrabovali celú Karbalu a zničili hrob Husseina…zavraždiac počas dňa s obrovskou krutosťou asi päťtisíc obyvateľov…“

Osman Ibn Bishr Najdi, historik prvého Saudského štátu, napísal, že Ibn Saud vykonal masaker v Karbale v roku  1801. Hrdo o ňom hlásal. „obsadili sme Karbalu, povraždili a pobrali ľudí do otroctva, potom chválili Alaha, pána všetkých svetov, a neospravedlnili sa zato a vyhlásili: Pre všetkých neveriacich rovnaké zaobchádzanie.“

V roku 1803 Abdul Azíz vstúpil do svätého mesta Mekky, ktoré sa vzdalo pod náporom teroru a paniky (rovnaký osud postihol tiež Medinu). Nasledovníci Abd al-Wahhaba zdemolovali historický monument a všetky hroby a svätyne. Nakoniec zničili storočia islamskej architektúry blízko Veľkej Mešity.

Ale v novembri 1803 šiítsky zabijak zavraždil kráľa Abdul Azíza (ako pomstu za masaker v Karbale). Jeho syn, Saud bin Abd al Azíz, prevzal vládu a pokračoval v obsadzovaní Arábie. Otomanskí vládcovia ale nemohli len tak sedieť a prizerať sa ako je ich impérium rozoberané kúsok po kúsku. V roku 1812 otomanská armáda, vytvorená Egypťanmi, vytlačila alianciu z Mediny, Jeddahu a Mekky. V 1814 Saud bin Abd al Azíz zomrel na horúčku. Jeho nešťastný syn Abdullah bin Saud bol odvezený Otomanmi do Istanbulu, kde bol brutálne popravený (návštevník Istanbulu informoval, že videl ako bol tri dni ponižovaný na uliciach Istanbulu, potom obesený a sťatý, jeho odťatá hlava bola vystrelená z dela, a srdce bolo vyrezané a napichnuté na jeho telo).

V roku 1815 boli wahhabistické sily porazené Egypťanmi (konajúcich v mene Otomanskej ríše) v rozhodujúcej bitke. V roku 1818 Otomanci obsadili a zničili wahhabské hlavné mesto Dariyah. Prvý saudský štát už neexistoval. Zopár zostávajúcich wahhabistov sa stiahlo do púšte, aby sa sformovali, kde zostali potichu takmer celé 19. storočie.

História sa vracia s ISIL-om

Nie je zložité pochopiť, ako založenie Islamského štátu v dnešnom Iraku rezonovalo medzi tými, čo si pamätajú túto históriu. V skutočnosti étos wahhabizmu 18. storočia nevyschol v púšti Nejd, ale prebudil sa k životu, keď Otomanská ríša skolabovala v chaose prvej svetovej vojny.

V 20. storočí bol Al Saud vedený lakonickým a politicky rafinovaným Abd al-Azízom, ktorý zjednotil rozbité beduínske kmene, založil Saudský „Ikhwan“ v duchu Abd al-Wahhabovej a  Ibn Saudovej novej viery.

Ikhwan bol znovuzrodením skoršieho, divokého, polo nezávislého hnutia oddaných ozbrojených wahhabistických „moralistov“, ktorí takmer úspešne obsadili Arábiu na začiatku roka 1800. Tým istým spôsobom nový Ikhwan úspešne obsadil Mekku, Medinu a Jeddah medzi rokmi 1914 a 1926. Abd al-Azíz ale začal cítiť, že jeho širšie záujmy sú ohrozené revolučným „jakobínstvom“ reprezentovaným Ikhwanom. Ikhwan sa vzbúril, čo viedlo k občianskej vojne, ktorá trvala do roku 1930, keď ich kráľ porazil, rozstrieľal ich guľometmi.

Za kráľa Abd al-Azíza sa jednoduché pravdy predchádzajúcich desaťročí rozložili. Bola objavená ropa na poloostrove. Británia a Amerika boli na pytačkách u Abd al-Azíza, ale zároveň inklinovali k podpore Sharifa Hussaina ako jediného legitímneho vládcu Arábie. Saudi potrebovali nájsť premyslenejší diplomatický postoj.

Tak bol wahhabizmus násilne zmenený z hnutia revolučného džihádu a náboženského očistca takfir na hnutie konzervatívnych sociálnych, politických, teologických a náboženských da’wa (islamská výzva) a boli posilnené inštitúcie, ktoré podporovali lojalitu ku kráľovskej rodine Saudov a absolútnej moci kráľa.

Ropné bohatstvo rozšírilo wahhabizmus

S ropnou bonanzou – ako napísal francúzsky odborník Giles Kepel – bolo saudským cieľom rozšíriť wahhabizmus v moslimskom svete…wahhabizovať islam a tým redukovať „rozličné názory vnútri náboženstva“ na „jediný názor“ – na hnutie, ktoré odstráni národné rozdelenie. Miliardy dolárov boli a sú investované do manifestácii „soft power“ (nenásilných síl).

Bola to zmes soft power a saudskej ochoty ovládnuť sunnitský islam kvôli americkým záujmom, ktorá viedla k začleneniu wahhabizmus do vzdelania, sociálnych a kultúrnych procesov v islamských krajinách – čo spôsobilo, že závislosť západnej politiky na Saudskej Arábii, ktorá pretrváva od stretnutia Abd al-Azíza s Roosveltom na vojnovej lodi USA (pri návrate prezidenta z Jaltskej konferencie), trvá až dodnes.

Západniari pozerali na kráľovstvo a ich pohľad zaujalo bohatstvo, zjavná modernizácia, spojená s vodcovstvom vo svete islamu. Rozhodli sa predpokladať, že kráľovstvo smeruje jednoznačne k modernému životnému štýlu, a že vládnuci sunnitský islam prispeje tiež k modernizácii.

Ale saudský Ikhwan nezomrel v roku 1930. Obnovil sa, len zostal súčasťou systému – preto pozorujeme dualitu v saudských postojoch voči ISIL-u.

Na jednej strane je ISIL hlboko wahhabistický. Na druhej strane je ultra radikálny rozličným spôsobom. Môžeme ho považovať za korektívne hnutie súčasného wahhabizmu.

ISIL je „post-medinské“ hnutie: pozerá na skutky prvých dvoch kalifov, viac ako na skutky samotného proroka Mohameda, ako na zdroj rivality a násilne popiera saudské nároky na vládnutie.

Kedže saudská monarchia prekvitala vo veku ropy do oveľa nafúknutejšej inštitúcie, výzva Ikhwanu získala vhodnú pôdu (napriek modernizačnej kampani kráľa Faisala). „Prístup Ikhwan“ si užíval, a ešte aj užíva podporu mnohých prominentných mužov, žien a šejkov. V tomto zmysle bol Usáma bin Ládin presne reprezentantom neskoršieho rozkvetu prístupu Ikhwan.

Dnes ISIL, hoci podkopáva legitimitu kráľa, nie je považovaný za problémový, ale skôr za návrat k pravým ideálom saudo-wahhabského projektu.

V spoločnom ovládaní regiónu Saudi a Západ sledujú veľa západných projektov (boj so socializmom, baásizmom, nasserizmom, sovietskym a iránskym vplyvom), a západní politici zdôrazňujú ich videnie Saudskej Arábie (bohatstvo, modernizácia a vplyv), ale rozhodli sa ignorovať wahhabistické podnety.

Nakoniec mnoho radikálnych islamistických hnutí bolo vnímaných západnými spravodajskými službami ako efektívne zbrane v boji proti ZSSR v Afganistane – bojujúce v prospech blízkovýchodných lídrov a štátov.

Prečo by sme mali byť prekvapení, keď princ Bandar, saudsko-západný protežant, vyvolal nepokoje v Sýrii proti prezidentovi Asádovi a tiež spôsobil nový typ Ikhwan násilia, strach vyvolávajúceho hnutia ISIL? A prečo by sme mali byť prekvapení – vediac veľmi málo o wahhabizme – že „umiernené“ nepokoje v Sýrii sa stanú zriedkavejšie ako mýtický jednorožec? Prečo by sme si mali predstavovať, že radikálny wahhabizmus bude umiernený? Alebo prečo by sme si mali predstavovať, že doktrína „Jeden líder, jedna autorita, jedna mešita: podpíš to, alebo budeš zabitý“ môže nakoniec viesť k umiernenosti alebo tolerancii?

Zdroj: http://www.huffingtonpost.com/alastair-crooke/isis-wahhabism-saudi-arabia_b_5717157.html

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Martin Urminský
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

& Časopis