Novorusko – nepokojné územie slobody, 2. časť

Add Comment

V prvej časti článku sme si predstavili vývoj územia Novoruska, spomenuli sme kozácku tradíciu nezávislých slobodných občín. Práve táto tradícia sa stala inšpiráciou pre vytvorenie územia samosprávnych komunít a priamej demokracie v roku 1918.

Pokus o bezštátnu spoločnosť

S kozáctvom je spojená aj veľká postava svetového konštruktívneho anarchizmu Piotr Alexejevič Kropotkin, prezývaný aj anarchistické knieža alebo „Kristus z Ruska“. Jeho mama bola dcérou veľkého kozáckeho atamana a sám medzi kozákmi žil a bojoval. Práve život kozákov a ich spoločenské vzťahy v rámci kozáckych obcí mu boli veľkou inšpiráciou hlavne pri formulovaní optimálneho modelu samosprávnej komunity, modelu bezštátnej slobodnej spoločnosti založenej na samospráve a priamej demokracii, ktorému sa celý život venoval a rozpracovával v mnohých svojich dielach.

Kropotkinove myšlienky a sociálne vízie konštruktívneho anarchizmu sa stali veľkou inšpiráciou pre španielske anarchistické hnutie a odtiaľ preskočili do Latinskej Ameriky. Stáli na začiatku vzniku svetového občianskeho politického aktivizmu a mnohých dnes znovu objavených konceptov, ako sú priama alebo participatívna demokracia alebo hnutia za trvalo udržateľný život. Dokonca Kropotkin načrtol v knihe Dobývanie chleba ako jeden z prvých koncept biofarmárstva a permakultúry.

Veľkým nasledovníkom Kropotkina a realizátorom jeho myšlienok v praxi bol Nestor Machno, pochádzajúci z Novoruska zo záporožského mestečka Gulajpolje. Machno vstúpil do jednej z mnohých anarchistických skupín v Novorusku a rýchlo sa stal jej veliteľom. Vďaka jeho osobnosti a charizme sa všetky ukrajinské anarchistické partizánske skupiny v oblasti začali nazývať machnovci. Tieto skupiny sa spojili a vytvorili Revolučnú oslobodzovaciu armádu Ukrajiny (ROAU). Armáda viedla úspešné boje s ukrajinskými nacionalistami, bielogvardejcami a neskôr aj s Červenou armádou. Tieto víťazstvá dosiahla ROAU proti omnoho väčším armádam, a tak začala narastať Machnova reputácia ako špičkového vojenského stratéga.

V tomto období si Machnovci vytvorili konkrétny politický program, ktorý pozostával z piatich bodov: zákaz všetkých politických strán, zákaz akejkoľvek diktatúry a útlaku, zrušenie štátu, odmietnutie socializmu a aktívne rozhodovanie pracujúcich na výrobe. V novembri 1918 ROAU vytvorila Slobodné územie. Slobodné územie známe tiež pod názvami „machnovščina“ alebo anarchistická Ukrajina, bolo prvým a doposiaľ jediným úspešným pokusom v modernej dobe vo Východnej Európe o vytvorenie bezštátnej anarchistickej spoločnosti. Rozprestieralo sa na území Záporožskej, Dnepropetrovskej a Doneckej oblasti, tesne hraničiac s Donskou kozáckou republikou.

Machnovým cieľom bolo vytvoriť na juhu Ukrajiny anarchistickú spoločnosť, ktorá by mohla slúžiť ako príklad celému Rusku. Machno tak čiastočne pokračoval v tradícii kozáckych občín a kozáckeho federalizmu, t.j. slobodného spájania a spolupráce jednotlivých nezávislých občín, ktorá v tomto kraji bola veľmi živá a silná. S jeho aktívnou podporou boli v Jekaterinoslavskej oblasti organizované anarchistické komúny, každá pozostávajúca z asi 12 usadlostí, po asi sto až tristo obyvateľov v jednej komúne.

Sám Machno, keď mu to čas dovolil, pracoval ako roľník v jednej z guljajpolských komún. Každej komúne bolo poskytnuté toľko pôdy, koľko boli jej členovia schopní obrobiť bez dodatočnej námezdnej práce. Pôda a rovnako tak aj nástroje a hospodárske zvieratá boli komúnam prideľované na základe rozhodnutí regionálnych zhromaždení všetkých občanov komún daného regiónu. Rozhodovanie v každej jednotlivej komúne fungovalo na základe všeobecného zhromaždenia jej členov. Vlastníctvo pôdy v rámci jednej komúny bolo spoločné, kuchyne a jedálne boli rovnako komunálne. Ale členstvo v takejto komúne bolo dobrovoľné! Kto chcel, mohol žiť, hospodáriť aj stravovať sa samostatne.

Členmi komunít neboli len ľudia hlásiaci sa priamo k anarchizmu, ale väčšinou bežní roľníci, ktorí si uvedomili výhodnosť takto prevádzkovaných spoločenstiev. Otázka peňažného systému bola stále otvorená, takže na slobodnom území platili všetky peniaze. Každý mohol obchodovať za akú menu chcel, prípadne mohol vymieňať tovar za tovar alebo služby. Machno, ktorý rozhodne nebol žiadny vzdelanec, ale len „obyčajný“ dedinský človek, mal na uskutočnenie svojich vízií vymedzenú len veľmi krátku dobu. Preto je ťažké hovoriť, ako by sa tento sociálny experiment ďalej vyvíjal. No vo všeobecnosti mal podporu ľudí a v spoločnosti vládol pocit slobody.

Machno bol hlavne bojovník. Viac ako rozvíjaniu anarchistických komunít sa venoval boju. Všetky svedectvá sa zhodujú na skutočnosti, že Machno bol výnimočne schopný a statočný vojenský veliteľ. Jeho úspechy na poli organizovania ozbrojených síl a vedenia dlhého a úspešného boja, ak si odmyslíme niektoré úspechy španielskych anarchistov v 30-tych rokoch, sú unikátne v celých dejinách anarchizmu. Pri všetkých ťaženiach Machnovej armády viala v čele veľká čierna vlajka, ozdobená nápismi „Sloboda alebo smrť“.

Machno odmietajúci akýkoľvek typ vlády, nieto ešte diktatúru proletariátu, predstavoval pre boľševikov nevítanú prekážku a hrozbu. V júli 1918 prešlo 40 tisíc vojakov Červenej armády na Kryme do ROAU. Boľševici spustili po tomto protimachnovskú propagačnú vojnu, v ktorej ho obvinili z popráv svojich politických oponentov a z vytvorenia tajných služieb, ktoré mali rozvrátiť Sovietske Rusko. Historici obidve obvinenia vyvrátili ako lži. Machno dlho vzdoroval Červenej armáde, ale presila bola obrovská. Boľševici pod priamym vedením Trockého napadli v polovici roku 1921 Slobodné územie a po niekoľkých mesiacoch bojov ho porazili a pripojili k Rusku. Väčšina anarchistov aj s rodinami bola povraždená, malá časť ušla. Machnovi sa podarilo ujsť do Paríža, kde zomrel začiatkom júla 1934 na tuberkulózu.

Po dobytí územia Novoruska boľševikmi a jeho pričlenení k Ukrajine, zničení kozáckej a anarchistickej tradície sa zdalo, že spomienka na slobodný život jeho predchádzajúcich obyvateľov je z tohto územia vykorenená. Špeciálne postavenie získala Donecká oblasť (nazývaná aj Donbas) a Luhansk, ktoré sa stali miestom prudkého rozvoja baníctva a strojárskeho priemyslu.

Rozsiahle uhoľné ložiská objavené v 18. storočí sa stali základom výrazného rozvoja priemyslu. Tomuto územiu pripadla veľká rola v rámci industrializácie Sovietskeho zväzu nariadenej Stalinom. Donbas bol výkladnou skriňou tohto procesu, výkony stachanovcov v ťažbe uhlia sa stali pamätnými v celej východnej Európe. Miestni baníci sa zapísali do histórie v roku 1941, kedy bola sformovaná 383. banícka strelecká divízia zložená výhradne z miestnych baníkov. Tato divízia najprv v roku 1941 neúspešne bránila Doneck pred nacistami, potom ho v roku 1943 dobyla späť a v roku 1945 sa zúčastnila bitky o Berlín. Príslušníci Doneckej divízie bolí tí, čo bojovali o Ríšsky snem a podľa niektorých zdrojov práve oni vyvesili pamätnú vlajku naň.

David Sulik
Som vyštudovaný ekonóm, zaoberám sa širokou škálou tém kozmológiou počnúc, cez duchovnú evolúciu človeka, geomantiu, politiku, históriu, ekonómiu, mytológiu, umenie, ekológiu a komunitami končiac. Som autorom troch kníh "Duch sveta", "Zodpovedná spoločnosť" a "Sociálna trojčlennosť", v ktorých sa zaoberám vyššie uvedenými témami.

Pridaj komentár

& Časopis