Opozícia koordinovaná OSF pripravuje občanov na krvavý stret

Add Comment

Motto: Spoločenské zmeny sa dajú dosiahnuť iba násilím (Marcus Aurelius Cicero)
Dva dni stará „Matovičova derniéra“, ktorú keď som videla, oblial ma pot, pretože aj mne, a ako sledujem komentáre na sociálnej sieti, tak aj širokej verejnosti bolo okamžite jasné, že v poradí už za druhou plačlivou scénou Igora Matoviča na verejnosti je skrytá prípravu nového – rozsiahlejšieho politického podrazu na občanoch, ktorý by sa mal čoskoro odohrať na politickej scéne.

Čo nové nám treťosektoroví politici pripravili, sa vycítiť z Matoviča nedalo, ale po prezretí si ďalšej tlačovky zo včera, tentoraz SaS-kárskej, kde „stranícky veliteľ politického intrigánstva“ Ľubomír Galko po „óde na Matoviča a rozsudku politickej smrti nad Kaliňákom“ prečítal niečo v tomto zmysle, že čas odplaty za smerácku politiku sa blíži a nie si je istý, či sa skončí nežne, som zbĺkla hnevom ako fakľa. Znamená to totiž – s predpokladom takmer rovnajúcim sa istote, že sa opäť, teraz už pod sofistikovanejšou zámienkou pokúsia opoziční trolovia vyhnať občanov do ulíc ako stádo oviec, aby zatlačili na vládu. Nekomentujem, iba sa pýtam: Kto skončí po Gauliederovi pod vlakom tentoraz, aby opozícia vyhnala národ do ulíc?

Pripomína mi to obdobie z roku 1995, keď dal tretí sektor zavraždiť Remiáša a použil to proti Mečiarovi. Nikomu to však vtedy nepomohlo, pretože Mečiar voľby v roku 1998, v ktorých ho mala odrovnať Remiášová vražda, opäť vyhral a keby ho politickí partneri neboli podrazili, v roku 1998 opäť vládu zostaví a Dzurinda sa k moci nikdy nedostane. Politika sa teda takto robiť nemá, pretože potom je to spoločenská špinavosť, akú ju poznáme aj zo Slovenska, nie reálna politika pre ľudí.

Je načase si uvedomiť, že žiadne protivládne protesty, žiadne farebné revolúcie pozitívnu zmenu na Slovensku nikdy nepriniesli – vrátane nežnej revolúcie – a politici ako Matovič, Sulík alebo Kollár svoj národ iba špinavo zneužívajú na dosahovanie svojich politických cieľov.

Nechápte ma zle. Ja som prvá, kto podporí akýkoľvek zmysluplný protest na Slovensku, preto začnime úvahu tým, čo overila história. Protesty, ktoré reálne priniesli vo svete zmenu, sa nesnažili o zvrhnutie vlády – to je prvé pravidlo. Snažia sa vládu donútiť, aby akceptovala podmienky protestu, a to je rozdiel. Nás ale politici štvú proti vláde, čo nikdy nič pozitívne neprinieslo. Pozrite sa na Ukrajinu!

Zvrhnutie vlády nikdy občiansku zmenu neprinesie. Prinesie zmenu iba opozičným politikom, ktorí sa tak dostanú k moci, kolotoč politických klamstiev sa bude opakovať a vy po pár rokoch budete nútení protestovať opäť, pretože žiadna zmena sa nikdy neudeje – pozri politiku posledných 20 rokov. Mali sme Dzurindovu, Ficovu, potom Radičovej a teraz dvakrát po sebe opäť Ficovu vládu a nič sa nezmenilo. Aj politici ako Matovič a Sulík, čo dnes štvú ľudí, nám už vládli a čo zmenili? Nič. Tak prečo si mám myslieť, že práve teraz sa niečo zmení? Ak to niekto stále nepochopil, potom opakujem, že všetky doterajšie protesty je iba holá opozičná manipulácia.

Prebehol Bonaparte protest, Antifa protest, kde sa hanobili štátne znaky a antikorupčný protest. Čo sa zmenilo? Nič. Protestujeme už viac ako rok a nič sme „nevyprotestovali“! Prečo? Napadlo niekomu z vás sa to spýtať? Odpoveď je jednoduchá: pretože protesty nie sú vedené za účelom, ktorý je deklarovaný. Preto naše protesty vláda neakceptuje. Nikto ich požiadavky totiž neberie vážne. A potom z toho ľuďom, ako je Galko, preskočí a na tlačovke vyhlásia niečo v zmysle, že protesty nemusia dopadnúť dobre, čím vlastne oznamuje, že pravdepodobne chce protestujúcich v ďalšom kole nahuckať do krvavých stretov!

Problém je, že poprední členovia SaS sú spolčení so Sorosovou Open Sociality Fundation, čiže o ľudí a ich skvelú budúcnosť v týchto protestoch rozhodne nejde.

Urobme si akýsi malý „rýchlokurz úspešného protestanta“, pretože, ako sa zdá, objednávka časti dnešnej slovenskej spoločnosti je revolucionárstvo.

Protest nesmie byť pre politikov deštrukčný. Protest musí byť premyslený a aby bol účelný, musí donútil vládu konať a požiadavky ľudu splniť. Preto skalné – druhé pravidlo je, že sa protestuje proti politikom – nie s politikmi, ako to je na Slovensku zvykom. To je totiž čisté šialenstvo, nie protest.

Krajinou skutočného revolucionárstva, je nesporne Francúzko, preto za vzor úspešného protestanta, si beriem najúspešnejšiu francúzku odborovú organizáciu Confédération Générale du Travail (CGT), čo v preklade znamená všeobecná konfederácia práce. Jej špeciálne združenie – UD CGT Paris – zastrešuje všetky CGT únie v Paríži, bez ohľadu na ich profesiu.

Tu sa treba pristaviť a zdôrazniť jednu vec. Najúspešnejšou organizáciou na svete, čo sa dosiahnutých výsledkov týka, je odborový zväz. Žiadny politik, žiadny tretí sektor, ale obyčajní ľudia, združení v menej či viac radikálnejších zoskupeniach, vedení odborovými predákmi. Dôvod je jednoduchý. Francúzskym odborovým predákom ide naozaj o ľudí. Nemajú skryté mocenské ciele ako tretí sektor, ani politické ambície. Sledujú výlučne jediný cieľ – pomôcť ľuďom.

Isté úspechy odboroví predáci zaznamenali aj na Slovensku, napríklad pri štrajku lekárov, keď reálne druhú vládu Roberta Fica prinútili konať a požiadavky lekárov splniť. Takto sa teda dosahujú občianske požiadavky, nie zmanipulovanými protestmi opozičných politikov, na likvidáciu vlád. To je pučizmus, nie štrajk či protest, ako sa vám snažia nahovoriť dnešní opoziční politici. Ak chcú byť Slováci úspešní v protestovaní, potom treba spolupracovať iba a odborovými predákmi a občianskymi iniciatívami, reálne zameranými na podporu ľudskej práce. Vylučuje sa z toho akákoľvek politická strana a celý tretí sektor.

Keby ste dnes urobili spoločenský test tým, že založíte odborový zväz, stanovíte podmienky na zlepšenie životnej úrovne obyvateľov, stanovíte dátum štrajku a potom zájdete do centrál politických strán i organizácií tretieho sektoru a budete hľadať podporu pre pracujúcich, nikdy vám ju nikto neposkytne. Prečo? Pretože o ľudí a ich blaho tretiemu sektoru nikdy nešlo.

Najväčší štrajk (vlastne, bolo to viacej štrajkov v rovnakom čase) dvadsiateho storočia sa udial v máji roku 1968 v Paríži a organizovala ho aj CGT. Tento štrajk vytvoril kultúrne a sociálne hnutie nového typu. Na jednej strane popieral konzumnú spoločnosť a ideológiu produkcie, ktoré mali zabezpečiť finančnú rentabilitu skôr ako šťastie ľudí. Vyhlasoval odtrhnutie sa od hmotných vecí a permanentné zabezpečenie nových potrieb. Na druhej strane sa zasadzoval o rozvoj individuality, jej práv na šťastie, proti prísnej hierarchizácii a disciplíne. Tiež bol zamietnutý autoritársky model spoločnosti, hierarchické vedenie a byrokracia. Avšak hnutie „Mai ‘68“ prepadlo a nedosiahlo politickú moc. Preukázalo však na ňu hlboký dodatočný vplyv. Časť z neho si povedzme.

Bol transformovaný univerzitný systém na základe nového zákona Edgara Faura, ktorý vniesol podiel študentov do riadenia univerzít. Zákon o zamestnaneckých odboroch otvoril cestu k pomalej transformácii mzdového systému. V politike prezident de Gaulle následkom udalostí stratil autoritu. Jeho odchod po výsledku referenda v apríli 1969 bol toho následkom.

V politickej ľavici vyprovokovala kríza zo štrajku jej zablokovanie, čo vyvolalo rekonštrukciu socialistickej strany (PS) v roku 1972 a spoločný politický program s komunistami (PCF) v roku 1974. François Mitterrand a socialistická strana vtedy veľa získali. Víťazstvo vo voľbách v 1981 bolo toho odrazom. Preto politická kríza v roku 1968 prispela napriek neúspechu protestujúcich k modernizácii francúzskej spoločnosti.

Revolucionárstvo, ako je vidno, nie je teda o tom, že vyjdeme raz do ulíc a položíme vládu, či nebodaj účelovo  a protiprávne zmeníme ústavu, ako sme to urobili len pred nedávnom. A už vôbec nie o roxoroch, ako sa nám to istí jedinci snažia podsunúť. Je to beh na dlhšie trate. Ak chceme niečo dosiahnuť, potom štrajkujme a neveďme zaplatené revolúcie. Nikam okrem problémov nás to nedovedie.

Návod na úspech je, že sa všetci ľudia spoja v jedno. Slová spoja a všetci pritom podčiarkujem. A je úplne jedno, či sa spoja bieli a čierni, Kotlebovci a Antifa, alebo katolíci a moslimovia. Úloha organizátorov je týchto ľudí spojiť v jedno a popritom môžu zabojovať aj za podmienky opačnej skupiny. A práve v tomto je francúzska CGT svetová jednotka.

Ako príklad uvediem protesty, ktoré práve v týchto dňoch CGT vo Francúzku organizuje. Sú úplne iné ako tie, čo ste videli predtým, keď po Paríži pochodovali treťosektorové kone, aby sa do politiky dostal ich prezident Macron.

CGT má vo Francúzku obrovskú silu, ktorá plynie z jedinej veci. Dokáže spájať do protestov aj názorovo odlišné skupiny, ktoré tak bojujú na viacerých frontoch spolu. Teraz, už po prvom kole prezidentských volieb, keď CGT videlo, že politika sa po voľbách nijako nezmení, iba ak k horšiemu, vypovedali vláde doslova vojnu. Dokázali spojiť anarchistov s odborármi, ďalej feministkami, gejmi, študentmi aj dôchodcami. Spojili v jedno moslimov, kresťanov, čiernych aj bielych. Dokonca som na videu videla v pochodoch Hispáncov a Ázijcov. Do prvej línie, poslali členov Black Block (BB), čo sú radikálni anarchisti. Je to nárazová vlna protestu, ktorá zapaľuje policajné autá, hádže po policajtoch kamene, zapaľuje výklady obchodov a strieľa oceľové guličky z praku. Sú akousi „osinou v zadku“ polície a verte alebo neverte, všetci sa ich boja. Dokonca veľmi.

Tu treba vysvetliť jednu vec. Títo ľudia páchajú spoločenské škody, pretože CGT ľudí vo Francúzku naučilo jednu veľmi podstatnú vec. Ničenie majetku sa v revolucionárstve vníma ako obrovský symbolický význam pri boji proti kapitalistickej nadvláde a utláčaniu. Nie sú to teda žiadni pouliční výtržníci, ako vám to servíruje v spravodajstve mainstream, keď komentuje ich protesty. Sú to skutoční bojovníci za ľudské práva – a verte, zaberá to. Vo Francúzku sa pravidelne stáva, že CGT nakoniec prinúti vládu vyjednávať. Nikdy to nepriznajú, ale CGT sa vo Francúzku politici boja viac ako čohokoľvek iného. Viac ako Ruska a jeho vplyvu.

Ak vás teda v Slovenskej spoločnosti niekto rozdeľuje, je to iba sofistikovaný manipulátor – nič viac. Úspech v spoločenskej zmene je totiž iba v jedinej veci: v schopnosti sa spojiť v jedno.

Ak chceme, aby sa nás politici báli a rešpektovali nás, musíme nájsť odhodlanie sa spojiť. Musíme počas protestu zabudnúť na spory, iné názory, či na farbu trička – a hlavne vylúčiť z protestov akýkoľvek politický a treťosektorový vplyv. V proteste ide totiž iba o jedno. Dosiahnuť to svoje a nikdy sa toho nevzdať. Cicero sa teda v svojej teórii nemýlil. Francúzka CGT to dokazuje už viac ako pol storočia.

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Mária Vidomská
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

& Časopis