S kým bojuje Erdoğan v Afrine

Tagged With: , , , , , , , , Add Comment

Turecká vojenská operácia na severe Sýrie, nesúca názov „Olivový konár”, sa začala 20. 1. 2018 v oblasti Afrin, ktorá je zároveň aj mestom, patriacim pod správu Aleppa. Od roku 2012 je prakticky autonómnou oblasťou pod kontrolou tamojších Kurdov a ich hnutia YPD. Tento priamy vstup tureckých vojsk má za cieľ vyčistiť územie od teroristickej YPD, ktorá je priamo naviazaná na tureckú teroristickú organizáciu PKK na juhu tureckého územia. Aj keď YPD toto obvinenie rezolútne odmieta, priame videozáznamy tureckých vojakov svedčia o opaku. Tiež plagáty Abdullah Öcalana (kurdského nacionalistu a vodcu teroristickej organizácie PKK, odsúdeného na doživotie v tureckom İmralı) a americké zástavy v stanoch a úkrytoch, v ktorých sa teroristi zdržiavali.

Počas uplynulých 2 týždňoch sa európsky mainstream oháňal analýzami a kritikou na stranu Erdoğana, nehovoriac o skutočných súvislostiach a stratégii tureckej vojenskej elity. Sám Erdoğan je len vykonávateľom rozhodnutia, ktoré evidentne nie je spontánne, ale výsledkom dlhodobých rokovaní a vízií, pred ktorými tureckí generáli varujú, a to: neustály tlak USA na Kurdov, ktorým sa zatiaľ nepodarilo vyhlásiť nezávislý kurdský štát, ktorý je vážnou hrozbou pre celistvosť Tureckej republiky. Turecko nemá na výber. Možno prvýkrát sa otvorene postavilo proti politickému diktátu USA a ide si svojou cestou. Erdoğan by nebol schopný na takýto radikálny zásah, ak by nedostal odobrenie a podporu od Ruska a Iránu. Títo dvaja spojenci sa v Sýrii už militantne dosť anagažovali, pripomeňme si zopár zaujímavých detailov, ktoré tomu predchádzali, ako to vidí novinársky analytik a politológ Soner Yalçın.

Tureckí vojaci v Afrine nebojujú s teroristami, ale s imperializmom. Možno prvýkrát vo svojej NATO histórii. Treba to povedať jasne a bez okolkov. Ako sa to všetko začalo?

Libanonský premiér Saad Hariri v tieni USA sa stal rukojemníkov v Saudskej Arábii. Podal tam v novembri verejne svoju demisiu. Bez toho, aby sa vrátil do vlasti, jeho ďalší krok smeroval do Paríža, kde si odskočil k prezidentovi E. Macronovi a demisiu anuloval. Potom odišiel do Egypta a stretol sa s prezidentom A. Sisim. Keď sa vrátil do Libanonu, zúčastnil sa osláv pri príležitosti Dňa nezávislosti po boku prezidenta Michela Aouna akoby sa nič nestalo.

Aký to má súvis so Sýriou? Francúzsko bolo rovnako ako s Libanonom vždy v úzkom kontakte so Sýriou. Turecký vstup do Afrinu šokoval asi najviac Macrona, ktorý dal podnet na zvolanie Mimoriadnej rady OSN, ktorá sa konala za zavretými dverami a nepriniesla žiaden výsledok.

Čudujete sa? Niet čomu. Pretože história sa píše ďalej.

Turci a Arabi volali Sýriu vždy „Bilad-i Sham”, „Berr-i Sham”, „Arz-i Sham”, no pre Európanov to bola Sýria. Dnešná Sýria, Izrael, Jordánsko, Libanon a Palestína boli súčasťou veľkej Sýrie. Nestačil jej rozpad. Izrael sa snaží o jej rozpad na ďalšie tri časti. Podľa presláveného rímskeho výroku: Divide et impera! (Rozdeľuj a panuj!)

Na konci 18.storočia boli Anglicko a Francúzsko veľkými rivalmi. Generál Napoleon sa vrátil z Talianska ako pompézny víťaz a už plánoval okupáciu Anglicka. Svojho ministra pre otázky zahraničných vzťahov Talleyrand-Perigorda poveril, aby paralyzoval obchodné trate z Východu, cez ktoré Anglicko dovážalo veľa surovín a zmocnil sa v roku 1798 pomocou osmanskej okupácie aj Egypta. V tom čase bolo Francúzsko najväčším spojencom Osmanskej ríše.

Až kým sa Napoleon nevydal do Egypta, Anglicko nemalo žiadnu politiku a ambície na Blízkom východe. Napoleon však prestal dôverovať Osmancom a pozornosť Anglicka sústredil na túto oblasť. V 19.storočí sa Anglicko dostalo evolučne a technologicky o pár krokov pred Francúzsko. Práve vtedy sa otočilo na trhy Východu, odkiaľ začalo čerpať prírodné bohatstvo. Imperializmus na Blízkom východe sa mohol začal. Vďaka európskemu kapitálu krajiny na Blízkom východe ekonomicky rástli a pri výmennom obchode sa už prestala používať osmanská mena. Nahradili ju európske bankovky. Pobrežné oblasti a mestá bohatli, vnútrozemie chudobnelo. Bohatí obchodníci boli poväčšine gréckeho pôvodu, Arméni a Židia, ktorí sa v roku 1860 stali terčom „kresťanskej genocídy”. Osmanci nedokázali udržať kontrolu nad oblasťou, a preto Francúzi v roku 1861 vojensky zasiahli a podporili vytvorenie tzv. Libanonskej hory, ktorá sa v rámci Osmanskej ríše stala prvá autonómnou oblasťou, s prevažne kresťanským obyvateľstvom (Maroniti). Veľká Sýria sa začala rozpadávať…

Nielen politický, ale aj socio-kultúrny aspekt hral úlohu v regióne začiatkom tzv. kultúrneho obrodenia či priblíženia sa Arabov k západnej civilizácii. Aj keď Francúzi boli v ekonomickej oblasti trošku pozadu za Anglickom, vždy si dokázali udržať status kultúrnej nadradenosti a modernizácia islamského spoločenstva prebehla práve vďaka nim. V roku 1801 začali zásluhou Napoleona vychádzať prvé noviny „et-Tenbih” v arabčine, ktorý svoje názory na okupáciu Blízkeho východu zdieľal s tamojším ľudom. Imperializmus neprichádzal s vojakmi a so zbraňami. Nálepka „moslim” sa transferovala do identity „Arab”, čo postupne kŕmilo „arabský nacionalizmus”. Ten sa začal vzmáhať za podpory, ako inak, francúzskych intelektuálov, najskôr proti „osmanskému vykorisťovaniu”, neskôr prišla na rad „arabská revolúcia”, za ňou „arménska” a nakoniec aj “kurdská”. Nič nie je náhoda, ako sa hovorí.

Pôda pre plán „Sýria a Blízky východ” bola západným imperializmom pripravovaná dávno pred 1.svetovou vojnou. Bolo len otázkou času, kedy sa k Anglicku a Francúzsku pripojí najmladší imperialista USA.

Esad dlho a vytrvalo bojoval s imperializmom a vo svojej principiálnej podstate stále víťazil. Turecký „Mehmetçik” ako Turci volajú svoje vojská, nebojuje len proti YPK/PKK, ale proti celému svetu. Dúfajúc, že to je jedna z posledných vojen o sebazáchovu a nezávislosť Blízkeho východu. Francúzsko sa postavilo na odpor proti operácii v Afrine, no treba pripomenúť, že svet nezabudol ako padali bomby na Saddáma a Kaddáfiho…

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Henrieta Dogrukol
Emócie hýbu svetom, určite viac ako rozum. V Turecku to platí dvojnásobne. Preto sa tu stále niečo deje. Či už na prvý pohľad ordinárne, no “a la turca” model čohokoľvek zaručene vždy prekvapí. A ja mám potom o čom písať…

Pridaj komentár

& Časopis