Sme rukojemníkmi NATO

Add Comment

Prinášame plné znenie rozhovoru s Jozefom Banášom z nášho marcového čísla:

Žiaden Slovák sa v rámci volených štruktúr Parlamentného zhromažďenia NATO nedostal na taký vysoký post ako bývalý politik a diplomant  Jozef Banáš, dnes úspešný spisovateľ na voľnej nohe. Hoci sa už v politike neangažuje, nedávno podpísal mierovú výzvu proti novej vojne v Európe, ktorá vznikla v Nemecku. V týchto súvislostiach nás zaujímali jeho pohľady na Severoatlantickú alianciu a súčasnú napätú situáciu na Ukrajine.

Pôsobili ste ako viceprezident v Parlamentnom zhromaždení NATO, videli ste teda do istej miery fungovanie Aliancie zvnútra. Ako sa dnes dívate na túto organizáciu?

Žiaden Slovák nebol zvolený do takej vysokej medzinárodnej funkcie.  Zvolili ma v tajnej voľbe v roku 2004 v Benátkach. Vtedy som bol na to veľmi hrdý, pretože je to už dosť vážna funkcia a vďaka mojim jazykovým a komunikačným schopnostiam som dokonca vyradil významného britského politika lorda Petra Viggersa.To boli časy, keď sa Slovensko stalo členom NATO.

Dnes už na to veľmi hrdý nie som. Je mi ľúto, čo sa stalo z takej organizácie ako NATO, ktorá zohrávala  kľúčovú rolu v časoch studenej vojny a výdatne prispela k pádu komunizmu. Tým, že padol komunizmus,  NATO stratilo nepriateľa. Vôbec hovoriť o NATO ako o medzinárodnej organizácii je nadnesené, pretože sú to v podstate Spojené štáty a ostatní sú do počtu.

Ak si v PZ NATO v čase môjho pôsobenia trúfol niekto povedať vlastný názor, boli to občas  Francúzi. Inak to fungovalo presne rovnako ako za socializmu. Vtedy na hlasovaniach všetci po očku pozerali na sovietskeho predstaviteľa, a potom hlasovali rovnako. Tu to bolo to isté – všetci sa dívali na Američana, a potom hlasovali ako on. Ani raz som pri hlasovaniach – a bolo ich dosť – nezažil, že by bol niekto proti americkému návrhu.

Kedy ste prestali byť hrdý?

Veľmi som ostal sklamaný potom, ako nás Američania jednoducho oklamali pri vojne v Iraku. Tú kritizoval aj človek, ktorého si vážim a mal som s ním veľmi dobrý vzťah – americký kongresman Douglas Bereuter, ktorý bol prezidentom  Parlamentného zhromaždenia NATO v čase, keď som tam začínal.

Keď sa ukázalo, že žiadne zbrane hromadného ničenia v Iraku neboli, očakával som, že Američania sa aspoň ospravedlnia. Ale nič také neurobili. Jednoducho to tam rozbombardovali a vytvorili tak základ krízy, ktorá je tam doteraz, a bezpečnostnú situáciu na Blízkom východe výrazne zhoršili. Takže som čoraz viac strácal ilúzie o NATO, s ktorým som kedysi sympatizoval.

Aké je úloha Parlamentného zhromaždenia?

Máte Severoatlantickú radu, ktorá je výkonným orgánom NATO, a potom máte „akože“ parlamentný dohľad, ktorý by malo vykonávať Parlamentné zhromaždenie. Bol som teda kvázi podpredseda parlamentu.

Čo sa tam reálne riešilo? Aké ste mali právomoci?

Žiadne, aj tak o všetko rozhodovali Američania. Formálne sme mali kontrolovať Severoatlantickú radu. Bol som napríklad v delegácii, ktorá bola v Afganistane. Mali sme tam mapovať situáciu. Ale čo sme mohli zmapovať? Všetci vedeli, že sa to tam nedá vyhrať, len nahlas sa to nikto neodvážil povedať.

Tieto skúsenosti z Afganistanu popisujem aj v mojom najnovšom románe Velestúr. Videl som tam dezilúziu dôstojníkov aj vojakov NATO. Jednoducho nevedeli, prečo tam sú. Keď bol pri moci Taliban, zakázal pestovanie ópia. A za tých 13 rokov, čo ta fungovalo NATO, sa produkcia ópia znásobila asi dvadsaťkrát.

Sklamaný afgánsky prezident Karzaj povedal, že Američania za 13 rokov situáciu v krajine nikam neposunuli, spôsobili tam len chaos a hľadeli si svojich záujmov. Toto prednedávnom povedal do očí americkému veľvyslancovi pri príležitosti ukončenia misie NATO v jeho krajine. Informovali o tom svetové agentúry a naše médiá to, samozrejme, ignorovali.

Ako ste reagovali, keď ste začínali strácať ilúzie?

V Parlamentnom zhromaždení som navrhoval riešenie, aj keď ma kvôli tomu považovali za recesistu. Hovoril som: vojenské štruktúry OSN by mali fungovať tak, ako aj politické. Znie to ako ilúzia, ale keby boli pod jedným politickým vedením všetky členské krajiny OSN, máte mier prakticky garantovaný. OSN ako politická inštitúcia by mala k dispozícii aj vojenskú silu. Lenže táto myšlienka je neuskutočniteľná, pretože niekto potrebuje mať svet rozdelený. Keď niet nepriateľa, nemáte komu dodávať zbrane.

V dnešnom svete je naozaj ťažké predstaviť si niečo také. Nebolo by pre nás ako krajinu jednoduchšie vystúpiť z NATO?

Je to veľmi zjednodušené riešenie, ktoré by len prispievalo k istej polarizácii. Ak by prišlo k nejakému ostrému konfliktu s Ukrajnou a začali by nám sem posielať bojové jednotky NATO, čím by sme sa automaticky stali cieľom ruských rakiet, poviem bez váhania: poďme preč z NATO. Nie zo zbabelosti. Ale prečo by Slovenská republika mala byť zavlečená do knfliktu, s ktorým nemá nič spoločné, navyše do konfliktu proti svojim slovanským bratom?

Nebolo by lepšie vystúpiť z NATO preventívne už teraz, keď vidíme, že riziko takéhoto konfliktu narastá? A vôbec, viete si predstaviť Slovensko ako neutrálnu krajinu?

Mám veľa priateľov v neutrálnom Rakúsku a viem, že ľudia tam situáciu na Ukrajine do takej miery ako u nás neriešia. Sú v pohode, pretože sú neutrálna krajina. Na mojich besedách stretávam doslova tisíce ľudí a viem, že keby sa vypísalo referendum o vystúpení Slovenska z NATO, väčšina našich občanov by bola za vystúpenie. Má to však háčik, keby sme reálne vyhlásili, že vystupujeme z NATO, garantujem vám, že v krátkomčase by sa tu udialo niečo podobné ako v prípade Charlieho Hebdo. Málokto si všimol, že Francois Hollande 5.januára povedal, že sankcie voči Rusku sú nezmyslené, 7. januára sa udial atentát čudných teroristov na dovtedy neznámu redakciu Charlie Hebdo a vyšetrovateľ sa vraj z prepracovanosti zastrelil…Podobne – keby Gréci pvedali, že vystupujú z NATO, garantujem vám, že by nastal nejaký vážny problém v ich vzťahu s Tureckom.

Aj keď napätie medzi bežnými Slovákmi a Maďarmi až také nie je, stále je tu latentne skryté a kto chce, dokáže ho „vyhecovať!. Takže by sa u mohla stať napríklad nepredvídaná teroristická udalosť, po ktorej by sme prišli s „prosíkom“ za predstaviteľmi NATO: vezmite nás naspäť, predsa len sa bez vás necítime bezpečne.

Neutralita je krásny sen. Môžeme byť akokoľvek nahnevaní na Američanov, ale keď už sme v NATO, sme takpovediac jeho rukojemníkmi.. Napriek všetkým mojim výhradám som presvedčený, že nielen na Ukrajine, ale ani inde  k ostrému konfliktu NATO a Ruska nepríde, a preto si myslím, že je lepšie zostať. Iná situácia by bola, keby nám sem NATO začalo posielať svoje jednotky.

Tá situácia nie je až taká nereálna, vezmite si výzvu strany Most – Híd na prítomnosť spojencov na Slovensku a podobné vyjadrenia….

Most – Híd vyzval na prítomnosť vojsk NATO?

Mali nedávno takú iniciatívu….

Tak to je zrejme rukopis Fera Šebeja. Ale odcitujem vám presné vyjadrenie nášho prezidenta. Andrej Kiska vo svojom novoročnom prejave povedal: „Iste by som nesúhlasil, ak by si znova ktokoľvek  nárokoval na územie Slovenska. Keby sem vnikli cudzie vojská a keby nás niekto označoval za sféru svojho vplyvu.“

Ale Kiska to myslel v inom kontexte…

Mne je úplne jedno, v akom konexte to prezident myslel. Povedal to takto. Veď to je volanie po neutralite. Ak nie sme vo sfére vplyvu Ruska, prečo by sme mali byť vo sfére vplyvu USA?

A nestojí podľa vás snaha o vystúpenie z NATO aj za riziko, že tu niekto vyvolá konflikt, ako ste naznačili? Je tu viac namieste pragmatický prístup alebo morálny?

Som človek, otec, dedo, ktorý žije v tejto krajine, mám ju rád a chcel by som, aby tu bol pokojný mierový život. A keď už raz v tejto inštitúcii ste, nikdy vám nedovolia, aby ste z nej bez následkov vystúpili. Bola by to reťazová reakcia. Myslíte si, že Maďari, Rumuni, Bulhari sú šťastní, že sú v NATO? Myslíte si, že Nemci sú šťastní, že tam majú amerických a britských vojakov a sú vlastne nesvojprávna krajina? Mám v Nemcku veľa kamarátov aj medzi vplyvnými ľuďmi a medzi štyrmi očami mi povedia, ako to vidia. Potom idú do parlamentu a hovoria niečo úplne iné, pretože politici sú vazali. Keby Slovensko vystúpilo z NATO, neostlo by len pri Slovensku. A oni nedovolia, aby sa takáto reťazová reakcia spustila.

Hovorili ste, že v roku 2004 ste NATO vnímali ešte pozitívne, ale to už bolo niekoľko rokov po bombardovaní Juhoslávie. Nevnímali ste už toto bombardovanie ako varovný signál?

Úprimne Vám poviem, ža ak ma niečo z mojej politickej kariéry veľmi mrzí, tak to, že som bol vo vládnej koalícii, ktorá odsúhlasila inváziu do Iraku, a môj predseda vlády bol ten, kto päť rokov predtým podporil prelety lietadiel ponad Slovensko do Srbska. Pre to, že som bol pri tom, mám veľké vnútorné výčitky. Je pravda, že vtedy sme boli v istej eufórii, že sa nám otvárajú európske štruktúry. Stále som presvedčený stúpenec európskej myšlenky. Napriek všetkým problémom, ktoré Európa má, jej zjednotenie je najlepšou prevenciou proti vojne.

Ale nie je to prevencia proti prípadnej vojne Ruska a Západu, do ktorej by mohol prerásť ukrajinský konflikt. Premiér Fico vyhlásil, že podľa jeho dôverných informácií je pravdepodobnosť veľkej vojny okolo 70 percent. Vy to vidíte reálne?

Či je to vláda veľkej alebo malej krajiny, vždy sa jej najlepšie podarí zomknúť obyvateľstvo okolo seba, keď sa jej podarí nájsť nepriateľa. A keď ho nemá, vytvorí si ho. Fico to podľa mňa nevyhlásil na základe relevantných údajov.

Už aj americký predstavitelia hovoria o tom, že v krajinách susediacich s Ukrajinou treba nasadiť bojové jednotky. Nie je to signál, že sa treba začať báť?

Po prvé, my nemáme na Ukrajine čo hľadať. Myslím „my“ NATO. Ukrajina nie je členská krajina NATO. Keďže sme členmi Aliancie, nemáme žiadne záväzky voči Ukrajine. Keď si niektorá krajina, povedzme Poľsko, individuálne vymyslí , že ide posielať zbrane na UKrajinu, majú na to právo, ale potom musia myslieť aj na možné veľmi riskantné dôsledky.

Už aj predstavitelia západoeurópskych krajín sa začínajú vyjadrovať, že vojensky sa to na Ukrajine vyhrať nedá. Situácia sa obracia. Myslím si, že tam nastáva stav, o ktorom žiadne mainstreamové médiá neinformujú. Západ by im tam aj chcel dodávať zbrane (oceňujem odmietavý postoj premiéra Fica), ale namá ich tam kto chytiť do ruky. Ukrajinci im na to zvysoka kašlú. Skutočnosť, že sa situácia začína meniť k lepšiemu a nebude ostrý vojenský konflikt, je vďaka mladým ukrajinským chlapcom, ktorí jednoducho nechcú ísť bojovať. Veď tam po desiatkach pália  povolávacie rozkazy a ukrývajú sa v lesoch. Myslím si, že s týmto v Kijeve a Washingtone nerátali.

Sám Porošenko urobil veľké priznanie a bol som prekvapený, že naše mainstreamové túto informáciu vôbec nepriniesli – jeho vláda dá myslím 52 dolárov alebo eur  denne každému Ukrajincovi, ktorý pôjde bojovať poti rebelom. Nepamätám si to presne, ale pýtam sa, kde je tu vlastenectvo? Ak som občan krajiny, ktorú niekto ohrozuje, vezmem zbraň a nepýtam sa na nič, idem bojovať.

Ale keď sa nepodarí poštvať proti Rusom Ukrajincov, neostáva vám už nič iné, ako ísť bojovať sám. Ak sa poľská vláda rozhodne poslať na Ukrajinu vojakov, bude si musieť znášať dôsledky. Musia rátať s ým, že keď na niekoho zaútočia, ten na nich zaútočí späť.

Chápem, že Slovensko by toto nikdy neurobilo. Ale keby k nám prišli americké vojská alebo akékoľvek vojská NATO a z nášho územia by útočili na Ukrajinu….

To by bol problém. Tak by sme v tom boli namočení aj my. Keďže sme členská krajina NATO, musíme si plniť členské záväzky, ibaže stále opakujem to, čo vie každý normálny človek – nikto nás neohrozuje. Som proti akejkoľvek základni na území Slovenska v súlade s tým, čo povedal môj prezident, pretože ja som mu takto rozumel. Ak tu postavia nejakú základňu, kým nebude aktívna vo vzťahu k Ukrajine, nedá sa stým nič robiť.

Som však presvedčený, že k ostrému konfliktu nedôjde. NATO tu raz je a Putin to musí rešpektovať, či sa mu to páči alebo nie. Chápem, že v prípade Krymu už toho mal plné zuby, lebo si tam išli robiť základňu takpovediac priamo k nemu do spálne.

Priamu vojnu medzi Ruskom a NATO si ani jedna strana nedovolí. A my by sme nemali vystúpiť z NATO bez priameho dôvodu, že ideme útočiť na Ukrajinu. Lebo keby NATO zaútočilo zo Slovenska na Ukrajinu, už sme v konflikte a porušujeme Chartu OSN. Tým by sa potvrdilo, že NATO je agresívny pakt, pretože na Ukrajine nemáme čo hľadať.

A nepotvrdilo sa, že NATO je agresívna organizácia už v prípade Juhoslávie, Iraku a ďalších konfliktov? Neprekročil sa tu už dávno rámec obrannej aliancie?

Iste. Možno som tieto konflikty nevnímal tak osobne, pretože sa priamo netýkali Slovenska. Ale priznávam, že takéto skrývanie hlavy do piesku je amorálne. Sú hádam Sýrčania alebo Srbi niečo menej ako Slováci? Keby sa aspoň niektoré členské krajiny NATO alebo ich vlády dohodli, že pritlačia na rozpustenie NATO, bolo by to fajn, ale ako ich chcete k tomu donútiť?

Chápem vašu idealistickú predstavu, nech Slovensko vystúpi z NATO aj za cenu možného vyvolania problémov  na Slovensku, napríklad možného slovensko-maďarského konfliktu. Ako pragmatik tomu nie som veľmi naklonený. To by sa musel Fico s Orbánom dohodnúť, podpísať nejakú zmluvu, že Slováci s Maďarmi budú naveky, alebo aspoň najbližších 150 rokov žiť v mieri. No kto vám bude takýto mier garantovať?  Rakúsku neutralitu garantovali veľmoci, a to v tejto situácii v našom prípade nie je možné.

Keby sa, čisto teoreticky, dokázali na spoločnom postupe dohovoriť, povedzme, Česi, Slováci a Maďari?

To by bolo iné.To by som okamžite podporil. Poliaci by do toho za tejto vlády určite nešli, ale keby sa dohodli viacerí…To je presne ako v prípade jednotlivcov a odmietnutia vojenskej služby. Predstavte si, že by sa situácia zostrila a začali by sa posielať povolávacie rozkazy. Keď dvaja chlapci odmietnu, exemplárne ich potrestajú. Ale keby sa dohodli viacerí, už na nich nemajú. Takže keby sa dohodli Česi, Slováci, Maďari, možno Bulhari, to by bolo niečo úplne iné. Len si to v skutočnosti neviem predstviť, pretože vlády a politici sú neslobodní. Nerozhodujú suverénne. Vezmite si protivojnovú výzvu, ktorú som priniesol z Nemecka. V Nemecku ju podpísalo 64 významných osobností (okrem desaťtisícov podpisov bežných ľudí). Nemáte medzi nimi jediného aktívneho politika, okrem dvoch – troch opozičných.

Ale keby sa dohodli vlády dvoch – troch suverénnych krajín, možno by Fico nabral odvahu. Ak sa nemýlim, raz aj povedal niečo také, že ak by u nás mali byť vojská cudzích krajín, sám iniciuje  referendum o zotrvaní v NATO. Vojaci NATO už na našom území cvičia, v Maďarsku už je základňa NATO, len sa o tom veľa nehovorí.

Neviem, kto by bol ochotný sa takto dohodnúť.Prezidenti týchto krajín? Premiéri? I keď táto Vaša úvaha nie je celkom iracionálna, pretože vo chvíli, keby sa schyľovalo k nejakému väčšiemu ostrému konfliktu, mohla by byť väčšia vôľa na dohodu.

V jednom rozhovore ste spomenuli, že dve najmenej slobodné povolania sú politik a novinár…

Aby som bol pesnejší – vládny politik a mainstreamový novinár. Čítal som v nejakých slovenských novinách chronológiu udalostí na Ukrajine. A hovorím si : to snáď nie je pravda. Dve kľúčové udalosti tam chýbali. Zastrelenie 120 ľudí na Majdane (čo bol okamih, ktorý dostal Ukrajincov do varu) a zostrelenie malajzijského lietadla, po ktorom sa začali uvaľovať sankcie na Rusko, čím vlastne všetko začalo. Pritom dodnes nikto nevie, kto postrieľal tých 120 ľudí a kto zostrelil lietadlo. Čiže novinári už falšujú históriu, hoci od Majdanu uplynul sotva rok.

Alebo používajú zavádzajúce výraz ako „proruskí separatisti“. Nikde som nezachytil, že by títo ľudia mali v nejakom politickom programe pripojenie k Rusku. Ale novinári to používajú, akoby nám chceli vsugerovať, že sú to v podstate Putinovi ľudia. Jedna vec je evidentná, všetky mainstreamové médiá sú totálne protiruské. Nielen slovenské, ale aj západoeurópske a americké. Keby mali stopercentný dôkaz, že to lietadlo zostrelili Rusi, ukazovali by nám to 24 hodín denne, a nič také sa nedeje. Vyšetrovatelia majú čierne skrinky, no keďže sa k tomu nevyjadrujú, je to nepriamy dôkaz, že legenda o zostrelení Rusmi nesedí.

Hlavný argument proti Rusom je zabratie Krymu…

Áno, nominálne tým Putin porušil medzinárodné právo. Vezmime si to však historicky. Rusi viedli o Sevastopol vojny s Tureckom. Osmanská ríša dala Krym ruskému cárovi. Takže podľa medzinárodného práva Krym nepatrí ani Ukrajine, ale Osmanskej ríší, ktorá už tiež neexistuje. Neskôr Chruščov pridelil Krym Ukrajine. Keďže to  bol jeden štát, nikto to neriešil. Keď u nás padol komunistický režim, jeho krivdy sa naprávali reštitúciami. Teda keď padol Sovietsky zväz, ukrajinská vláda mala zavolať do Moskvy a spýtať sa: Počúvajte, ešte tu máme nevybavený Krym. Chcete ho späť?“ Rusi však ostali spokojní s tým, že si zmluvne zabezpečili základňu v Sevastopole. Mimochodom, ukrajinskú základňu v Sevastopole som navštívil a ukrajinsko – ruské prepojenie je tam veľmi výrazné. Kľúčovou otázkou je – prečo si Rusko vzalo Krym až teraz, keď to mohlo urobiť  počas viac ako dvadsiatich rokov? Prečo to spravili až po prevrate v Kyjeve? Povedzme si otvorene:  Janukovič bol pekný vtáčik, no bol to proruský vtáčik. Keby to bol proamerický vtáčik, tak tam sedí dodnes. Dosadili tam dočasnú vládu a bolo len otázkou času, kedy dočasná vláda povie Američanom: „ Chlapci, môžete si postaviť základňu na Kryme. „ Putin toto logicky nemohol dopustiť, Sevastopol bol v histórii vždy kľúčovým ruským južným prístavom.  A treba tiež dodať, že Krym bol pripojený k Rusku v referende vyhlásnom presne podľa Charty OSN. Navyše existuje medzinárodný precedens – Kosovo. Máte aj historický precedens, keď sa kolónie v Severnej Amerike vzbúrili proti Británii a vznikli Spojené štáty . USA vznikli presne tak, ako Kosovo, a ako teraz možno vznikne  nový štát na území Donecka a Luhanska.

Keď niekto v tomto prípade označuje Rusov za agresorov, musím to vážne odmietnuť. USA majú pod zámienkou akýchsi „ amerických národných záujmov“ 155 základní mimo svojho územia s 220- tisíc členmi personálu a Rusi majú jednu v Sýrii. Tak sa pýtam: kto je agresívnejší? Ked chceli mať Američania ďalšiu základňu v Putinovej spálni, Putin povedal: „Tak, toto už naozaj nie,“ a naraz je z neho agresor.

Treba povedať, že aj Putin je, prirodzene, muž moci. Keď malo Rusko v roku 1999 problémy s Čečenskom, v Moskve vyletel do vzduchu panelák a štyri dni na to ďalší. Vraj to urobili Čečenci, ale tiež na to neboli dôkazy. Vtedy sa celý ruský národ zjednotil za predsedom vlády Putinom a ruské vojská nastúpili do Čečenska. Čečenci chcú vlastný štát. Ak by sme mali byť dôslední a rešpektovať právo národov na sebaurčenie, Putin by im ho mal dať. Keď rešpektoval slobodné rozhodnutie obyvateľov Krymu, mal by rešpektovať aj slobodné rozhodnutie Čečencov. Ale potom by malo mať právo na vlastný štát aj Donecko a Luhansko. Od neslobodných novinárov a politikov je nekorektné, že na jednej strane priznávajú Američanom právo na obhajobu svojich národných záujmov na ruskej hranici a prakticky na celom svete, a na druhej strane odmietajú Rusom právo na obhajobu svojich  národných záujmov na hranici vlastnej.

Marián Benka
Po predchádzajúcom pôsobení v rôznych tituloch ekonomickej tlače som napokon prešiel do redakcie Zem a Vek. Jednak preto, že som sa dostával k čoraz viac informáciám o pravej podstate a neudržateľnosti súčasného ekonomicko-politického systému. Jednak vďaka môjmu záujmu o prírodné duchovno, alternatívy všetkého druhu a vývoj spoločnosti ako takej.

Pridaj komentár

& Časopis