O 45 dní sa končí historicky prvé slovenské predsedníctvo v Rade EÚ. Čo doteraz – okrem diskutabilnej skúsenosti – prinieslo Slovensku a čo Európe? „Naše predsedníctvo považujeme za mimoriadne plodné a veríme, že bude vnímané ako jedno z najúspešnejších. Ale na to si musíme počkať do 31. 12. 2016,“ poznamenal predseda vlády SR Robert Fico 14. 11. počas plenárneho zasadnutia konferencie COSAC. Podľa neho sme napriek neľahkej situácii túto funkciu prevzali s odhodlaním šíriť pozitívnu agendu a prinášať hmatateľné výsledky pre občanov.
Premiér je však nervózny z toho, v akom stave je EÚ. Podľa neho sa „zamilovala sama do seba a nechce rešpektovať, že svet okolo nej sa vyvíja“. Nie je celkom presvedčený, že sa európskym lídrom podarilo jej problém identifikovať presne. Ako zdôraznil, prezidentské voľby v USA ukázali, že svet je úplne iný, ako ho maľujú médiá.
Do istej miery možno chápať lojálnosť európskej myšlienke zo strany štátu, ktorý musí z titulu polročnej úlohy animátora „zachovávať dekórum“ a – tváriac sa, že to má zmysel – vnášať do čoraz skeptickejšej celoeurópskej rozpravy optimistické podnety. Táto dôverne známa „blbá nálada“ začína pripomínať pamätné zjazdy KSČ, na ktorých otrávení delegáti hlasovali vždy za akýkoľvek návrh a bezduchým omieľaním ideologických fráz prezrádzali svoju bezradnosť nad blížiacim sa pádom prehnitého komunistického systému.
Márne sa však domáci politici pokúšajú obhajovať pragmatickosť, zmysluplnosť a morálnu legitímnosť ďalšieho pokračovania EÚ v jej doterajšej podobe a so súčasným vedením na čele. Na tom, že je to úplne zbytočná, na fiasko vopred odsúdená snaha, nič nezmení ani „bratislavský proces“.