Tomáš Garrigue Masaryk a jeho vzťah k Slovákom

Tagged With: , , , , , , Add Comment

Tomáš Masaryk sa narodil 7.marca 1850 v Hodoníne na Moravskom Slovensku a zomrel 14. septembra 1937 v českom zámku Lány, sídle hlavy štátu dnes už nejestvujúceho Česko-Slovenska, ktorého bol jedným z hlavných zakladateľov a dlhoročným prezidentom (1918-1935). Podľa matričných spisov bol synom moravského Slováka Jozefa Masaríka… Český historik Josef Kalvoda, pôsobiaci v USA ako profesor v Hartforde (štát Connecticut), vo svojom diele The Genesis of Czechoslovakia na základe zistených časových dokumentov však dokázal, že skutočným prirodzeným otcom Tomáša bol finančný barón Nathan Redlich z Viedne.

Táto cukrovarnícka podnikateľská rodina mala v prenájme štátne majetky pri Hodoníne a Čejči, ktoré spravoval jeho podobne zámožný súkmeňovec Fleischmann. Počas jedného pobytu na jeho majetku padla Redlichovi do oka dcéra ponemčeného krčmára a mäsiara Josefa Kopaczeka Theresia, ktorá pracovala ako panská kuchárka u Fleischmannovcov a bola spoločníčkou ich dcéry. Keď potom vyšlo najavo, že Theresia očakáva od Redlicha dieťa (vtedy nemanželské dieťa znamenalo veľké verejné pohoršenie a spoločenskú hanbu), tak, ako to bolo dosť rozšíreným zvykom vo vyšších vrstvách, Theresia Kopaczek sa stala manželkou kočiša Jozefa Masaríka, ktorého za to povýšili na šafára. Jozef vraj po prvý raz videl zblízka Theresiu v deň ich svadby 15. augusta 1849 a bola od neho o 10 rokov staršia. O necelých sedem mesiacov sa narodil syn, ktorého dali pokrstiť menami Thomas-Johann…

V marci 1876 bol (Masaryk) promovaný za doktora filozofie. V septembri sa vybral do Lipska, kde si chcel postgraduálne doplniť vzdelanie a pripraviť habilitačnú prácu. Býval u zámožnej rodiny Göringovcov, ku ktorým na jar 1877 prišla na návštevu dcéra ich priateľov z Ameriky, Charlie Garrigueová. Jej otec emigroval do USA, kde najprv založil úspešné kníhkupectvo pre nemeckú a európsku literatúru, a potom sa stal generálnym riaditeľom protipožiarnej poisťovne Germania v New Yorku. Bol jedným z popredných členov tamojšej slobodomurárskej lóže. Počas 2-mesačného pobytu Charlie u Göringovcov sa s ňou Tomáš tak spriatelil, že tesne pred jej návratom do Ameriky sa formálne zasnúbili. O rok neskôr (15.3.1878) sa v New Yorku aj zosobášili. Vstupom do rodiny Garrigue si Tomáš zaistil nielen veľmi solídne finančné úzadie, ale veľmi pravdepodobne vošiel aj do priameho kontaktu so slobodomurárstvom (viď F.Katzer – Was über T.G.Masaryk und Böhmen oft im Dunkel bleibt, 2002). Podľa niektorých autorov za tým všetkým stál Tomášov otec Nathan Redlich, ktorý ho svojim vysokým vplyvom podporoval v kariére.

Ďalšia vedecká i politická kariéra Masaryka je dosť známa. Vo Viedni sa habilitoval ako súkromný docent  a o dva roky sa stal mimoriadnym profesorom na univerzite v Prahe. Tu si zakúpil elegantnú vilu, založil časopis Athenaeum, cestoval, robil politiku a založil svoju náboženskú sektu s heslom „Pryč od Říma“. Nikdy sa však nepriznal k tomu, že to bolo heslo hnutia, ktoré propagoval jeden zo zakladateľov germánskeho rasizmu Georg Ritter von Schönerer (1842-1921). Keď potom v roku 1897 otvorili Českú univerzitu, Tomáš Masaryk sa tam uchádzal o profesorské miesto. Český jazyk však neovládal, ale český židovský študent Josef Penížek mu po mohol napísať článok po česky, aby splnil podmienku konkurzu. Všetko svoje štúdium, ako aj diplomové práce predkladal vo svojom materinskom nemeckom jazyku. Národnosť si vždy udával ako „böhmisch“, s Čechmi vo Viedni sa dorozumel svojim slovenským dialektom, ale literárnu češtinu si podľa niektorých životopiscov nikdy dôkladne neosvojil.

Do politiky sa pustil a spolupracoval s mladočeskou stranou. V roku 1907 bol zvolený za poslanca viedenského Reichstagu. Na ríšskom sneme rečnil v zmysle oddanosti vládnucej dynastii (viď B.Chudoba – Jindy a Nyní. Dějiny českého národa, 1975 a prejavy zo 17.12.1908 a 4.2.1909), ale súčasne už v tom istom roku bol plateným agentom anglickej tajnej služby. Medzitým sa totiž Masaryk verejne exponoval proti pravosti Hankových Rukopisov z rokov 1817 a 1818, ale najmä sa tvrdo angažoval v procese proti Židovi Leopoldovi Hilsnerovi, ktorý bol v roku 1899 odsúdený za „rituálnu vraždu“ Agnesy Hrůzovej, ktorú našli v lese v Březine pri Polnej s podrezaným krkom. Hilsner odsúdený na smrť, bol však omilostený na doživotný žalár. Masaryk sa vehementne zasadzoval na obranu, čo síce nemalo účinok na osud Hilsnera, ktorému v roku 1916 nový cisár Karol I. udelil amnestiu (viď Masarykov spis Die Notwendigkeit der Revision des Polnaer ProzessesF.Thieberger – Polnaer Prozess, 1987), ale jemu (Masarykovi) to získalo veľké sympatie v židovských kruhoch nielen v Prahe a v monarchii, ale aj v Amerike. Od roku 1907 americkí Židia poskytovali Masarykovi finančné podpory (prostredníkom bol Wilsonov dôverník Louis Dembitz Brandeis) a keď mu v roku 1918 z Wall Street poskytli aj pôžičku 10 miliónov dolárov pre ešte neexistujúci československý štát, sám priznal, že to bola odplata za jeho „Hilsneriádu“ (Kalvoda, str.23). Americký multimilionár a neskôr aj diplomat Charles R. Crane (1858-1939) sa stal jedným z hlavných financovateľov Masarykových tajných politických zámerov. Masaryk si zriadil osobnú výzvednú sieť vo Viedni, financovanú anglickou tajnou službou, ktorej dodával vojenské informácie. Preto keď vypukla svetová vojna, mohol bez obáv prejsť na západ, kde iba pokračoval v tejto svojej protištátnej činnosti. Masaryk si však tieto sumy dolárov počas vojny dokázal doplniť aj vysokými sumami z iných prameňov, nevynímajúc ani české a slovenské krajanské spolky v USA (Kalvoda, str.44-52).

Aký mal vzťah T.G.Masaryk k Slovákom? Vo Viedni sa Masaryk stretával s českými, ako aj slovenskými študentmi. V ich spoločnosti si občas aj zanôtil slovenské ľudové piesne. Keď sa presídlil do Prahy, čoskoro si vyhradil takmer výlučný vplyv na spolok slovenských študentov Detvan, ktorému predsedal ateista českého pôvodu Jaroslav Vlček (1860-1930). Spravil z neho liaheň čechoslovakizmu a na tento cieľ im pomohol založiť protinárodný časopis Hlas. Odchovancom tohto spolku zveril potom v roku 1918-1919 kľúčové pozície v správe Slovenska.

Už od roku 1885 sa Masaryk usiloval kontaktovať slovenských dejateľov. 12.10.1886 sa obrátil listom na Vajanského, ktorého pozýval k spolupráci na encyklopedickom diele Ottův slovník náučný. Vajanský, ktorý pestoval čulé písomné i osobné styky s viacerými českými spisovateľmi, básnikmi a redaktormi, toto pozvanie prijal. Dokonca Masarykova rodina prijala Vajanského manželku Idu, aby sa v Prahe liečila, a jej dcérka Viera zostala dlhší čas. Nebolo to však celkom zadarmo. Bolo to v čase, keď Vajanský trpel ekonomickými ťažkosťami, ba priam biedou. Koncom októbra 1889 sa v liste zdôveril svojmu katolíckemu priateľovi, farárovi v Dolnom Kubíne: „.. .verte mi, mám mnoho práce, a čo je najhoršie, takú materiálnu biedu, že celý týždeň ja a deti moje mäsa nevidia. Mám 60 zl. na mesiac a 7 duší z toho živiť, knihu kúpiť, dcére do Prahy posielať na výchovu mesačne 15 zl., atď. Martin je drahý. (…) Keby ste mohli u niektorých našich majetnejších niečo urobiť za mňa, aspoň na zimu a drevom ma podoprieť, bol by som Vám vďačný.“ Ale keď sa práve cestou vzájomnej dôvernosti Vajanský presvedčil, aké pre kresťanské náboženstvo nebezpečné a slovenský národ zaznávajúce idey Masaryk vyznával a ktoré od roku 1898 aj na Slovensku jeho časopisom Hlas šíril, tak pocítil povinnosť varovať pred tými ideami slovenský národ. Už po vyjdení prvého čísla tohto časopisu Vajanský v prejave na bankete Živeny varoval proti tomuto „prorokovi západu“.

V roku 1915 Masaryk založil v Paríži „Radu českých krajín“. Vo svojom posolstve sľúbil síce Slovákom úplnú samostatnosť Slovenskej krajiny s vlastným slovenským snemom v Nitre, ale orgán svojej Rady nazval L´Indépendance Tchéque (Česká samostatnosť), v ktorom hovoril o „česko-slovenskom súštátí.“ Avšak memorandu, ktoré v tom istom čase predložil britskému ministrovi zahraničia, dal názov Independent Bohemia (Nezávislé Česko) a v ňom nehanebne tvrdil, že „Slováci jsou Čechy, přes to, že užívají svého nářečí jakožto spisovního jazyka“. Podobne sa vyjadroval v časopise The New Europe, ktorý začali vydávať jeho podporovatelia, poprední anglickí publicisti a slobodomurári Robert W. Seton-Watson (1879-1951) a Henry W. Steed (1871-1956). Po podpise Pittsburskej dohody vyhlásil: „Bude slobodné Česko a bude slobodné Slovensko. Na Slovensku politické vedenie, školy, súdnictvo a všetko iné bude slovenské, v Čechách české.“ Dohoda tiež obsahovala článok: „V samostatnom štáte z Českých zemí a Slovenska Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a súdy. Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec“. Potom 18.10.1918 vydal vo Washingtone „Vyhlášení nezávislosti československého národa dočasnou vládou Československa“, v ktorom o slovenskom národe a o jeho štátnosti nebolo ani stopy. Z Tokia protestoval proti tomuto vyhláseniu Milan Rastislav Štefánik veľmi tvrdým telegramom, lebo s tým vyhlásením, na ktorom našiel podpísané aj svoje meno, hoci o ničom nevedel, vo viacerých bodoch nemohol súhlasiť. Toto bol pravdepodobne začiatok jeho konfliktu s Masarykom a Benešom, ktorý vyústil do jeho tragickej smrti (viď J.Husár – Musel generál M.R.Štefánik zahynúť?, 2000). Pre Slovákov ešte oveľa neprijateľnejšie boli Masarykové heslovité výroky: „Po Vídni Řím!“, „Řím musí být souzen a odsouzen!“, „Katolíci budou mít tolik práv, kolik si uhájí“ a vulgárne útoky na katolícku Cirkev.

Francúzsky denník Le Petit Parisien 14.9.1921 publikoval rozhovor redaktora Richepierra s prezidentom Masarykom, ktorý na jeho otázku o Slovákoch odpovedal: „Niet slovenského národa. To je len výmysel maďarskej propagandy.“ A potom dodal: „Zakladáme na Slovensku školy. Musíme počkať na výsledky. O jednu generáciu nebude rozdiel medzi dvoma vetvami nášho národa“. To bola podstata jeho najzákladnejších zámerov vo vnútornej politike nového štátu. A určitý úspech skutočne dosiahol. Duchom i jazykom česká Komenského univerzita v Bratislave celých 20 rokov slúžila tejto, väčšine Slovákov nepochopiteľnej a ponižujúcej Masarykovej predstave. Skutočné postavenie Slovákov a Slovenska v centralistickom, polodemokraticky policajnom česko-slovenskom štáte bolo veľmi ďaleko od Masarykových prísľubov, vyhlásení, aj podpísanej dohody. Keď sa Slováci hneď od roku 1919 na čele najprv s Hlinkovou Slovenskou ľudovou stranou, neskôr aj so Slovenskou národnou stranou, ktorej predsedom bol Martin Rázus, dožadovali, aby bola Pittsburská dohoda včlenená do ústavy, Masaryk odpovedal, že to je zdrap papiera, ktorý k ničomu nezaväzuje. To odráža psychický, etický aj intelektuálny profil T. G. Masaryka. Kým potreboval Slovákov a ich doláre, neváhal podpísať aj ich požiadavky. Ale keď sa stal hlavou aj s ich pomocou založeného štátu, vyhlásil v Pittsburghu s nimi uzavretú dohodu za „falzum“ a „falsifikát“.

Neskôr sa Masarykov zdravotný stav zhoršoval a nepomáhali veľmi ani liečebné pobyty v najlepších európskych kúpeľoch. Zamýšľal preto rezignovať na svoj úrad, ale každopádne chcel zaistiť, aby za jeho nástupcu bol zvolený Edvard Beneš.

Celá Masarykova politická činnosť, založená na obnovení českej štátnosti, rozšírenej a posilnenej územím Slovenska a jeho obyvateľmi, z ktorých chcel mať tri milióny „Čechoslovákov“, bola vzdialenou, ale do základov toho štátu uloženou príčinou jeho nepevnosti. Nevieme, či si to sám Masaryk uvedomoval, ale svojim postojom od roku 1900 tak nepochopiteľne hrubo protirečil svojim vývodom, ktoré predložil verejnosti v roku 1894 vo svojom diele Die Tschechische Frage a ktoré znovu vydal ešte aj v roku 1908, že to možno pripísať iba novým politickým vplyvom jeho západných slobodomurárskych podporovateľov. Veď v celom tomto diele ani raz nepoužil výraz „československý“ a dôsledne rozlišoval medzi Čechmi a Slovákmi tak po národnej stránke, ako pri označovaní ich území. Na slabosť Masarykových teórií upozornil už v roku 1929 taliansky historik: „Filozof, profesor, prezident republiky… Ja by som sa odvážil povedať, že je to chatrný filozof, vôbec žiadny profesor a hlava štátu svojho druhu. (…) Pre nedostatok kritického domyslenia on nedokáže vytvoriť teóriu, v ktorej by sa rozuzlili protirečenia jeho myslenia. (…) V Masarykovi sa nájdu dajaké zvyšky pozitivizmu (vedecký dogmatizmus, ilúzia objektívnej pravdy) povedľa stôp jusnaturalizmu (Masaryk verí v prirodzené právo, ktoré patrí každému jednotlivcovi a každému národu na základe slobody a rovnosti) a humanitarizmu“ (G.Brughier – Cecoslovacchia d´oggi, 1929).

Karel Čapek, ktorý sa ako málo iných priblížil k T. G. Masarykovi, sa o ňom vyslovil, že Masaryk „rozděloval lidi na dvě kategorie: ten, kdo byl v pořádku a Masaryk měl o něm dobré mínění, byl ‚pěkný člověk‘. Ale běda, o kom se vyslovil, že je ‚človek nepěkný‘. Ten byl u prezidenta vyřízen.“ (J.Firt – Knihy a osudy, 1991). Slovenské národné osobnosti patrili takmer výlučne do tejto jeho druhej kategórie. Kto je presvedčený, že takáto historická osobnosť si zaslúži na suverénnom Slovensku verejnú úctu, pomenovanie ulíc, námestí alebo škôl, zrejme si môže držať a vysloviť svoju mienku. Je však na väčšine občanov Slovenskej republiky a na nimi zvolených štátnych, regionálnych a obecných činiteľoch, aby národ a štát nevystavili podobnému sebazneucťovaniu.

Z knihy Milan Stanislav Ďurica – T. G. Masaryk a jeho vzťah k Slovákom (edícia Linea recta brevissima), LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2007 (ISBN 978-80-7114-653-7)

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Richard Strážan
(*1969, Bratislava) Geopolitický a spoločenský analytik dlhodobo pôsobiaci, bádajúci a študujúci vo viacerých mestách Európy a Ázie; konfrontuje korene, poznatky a vplyvy historických, filozofických a kultúrnych vied, smerov a náboženstiev na spoločnosť a jej pohyb v priebehu storočí...

Pridaj komentár

& Časopis