Vo voľbách zaznel aj hlas ľudí, volajúcich po zmene systému

Add Comment

Na našich besedách s čitateľmi občas zvyknem spomínať amerického futurológa Alvina Tofflera, písal som o ňom aj na našej webovej stránke TU. V krátkosti, Toffler považuje všetky silne centralizované inštitúcie, vrátane národných parlamentov, za prežitok tzv. Druhej civilizačnej (priemyselnej) vlny. Tretia vlna sa začala dvíhať s nástupom internetu a informačnej spoločnosti. Spôsobuje to tzv. demasifikáciu, široké masy obyvateľstva sa rozpadajú na množstvo záujmových menšín a systém, založený na hlasovaní väčšiny, stráca dych. Po zverejnení výsledkov včerajších volieb som si na Tofflera opäť spomenul.

Hoci ho, samozrejme, nepovažujem za vševediaceho. Napríklad sa vôbec nevenuje problematike finančného systému, postaveného na nafukovaní zadlženosti a rútiaceho sa do čoraz väčšej nestability. Tak či onak, súčasný spoločenský systém sa už dávno zmieta v kríze a ľudí, ktorí s ním nie sú spokojní, pribúda. Ak by nepribúdalo, voľby by dopadli inak.

Ak si to zrátame, v novom parlamente 49 kresiel pripadne systémovej ľavici (Smer – SD), dokopy 61 poslancov budú mať strany, ktoré oslovili systémového pravicového voliča (SaS, OĽANO, Most – Híd a Sieť). Matovičovci sa síce pred minulými voľbami prezentovali ako protisystémová strana, dnes, po spojení s Lipšicovou Novou, sa však otvorene hlásia za kandidáta na zostavenie štandardnej pravicovej vlády. Zvyšných 40 mandátov získali SNS, Kotlebovci a strana Borisa Kollára. Menej ako tretinu, viac ako štvrtinu. Určite boli medzi ich voličmi aj prebehnutí priaznivci Smeru alebo KDH, no tieto strany vzbudzovali nádej aj u tých, ktorí sú proti systému ako takému. Do akej miery je táto nádej opodstatnená, to je už vec na diskusiu.

S radovými členmi SNS sa stretávame aj na našich besedách, ich kritické protisystémové názory sa do značnej miery zhodujú s našimi. Predseda SNS Andrej Danko ju však teraz prezentuje ako štandardnú stranu, ochotnú ísť do koalície s Ficom aj Sulíkom. A za najzásadnejšiu a najradikálnejšiu vec označuje obmedzenie privatizácie štátnych podnikov.

Kollár, ktorý sa prezentoval ako bojovník proti systému, sa vyjadruje v tom zmysle, že mu ide o „systém prepojenia oligarchov s politikmi“. Teda klasická protikorupčná rétorika, žiadne zásadné zmeny systému ako takého. Otvorene hovorí o podpore pravicovej koalície, i keď vstúpiť do nej nemieni (zrejme skôr z taktických dôvodov, uvedomuje si, že účasť v tak labilnej koalícii, aká sa teoreticky črtá, by mu viac uškodila ako prospela).

Ostáva Kotleba, ktorý je pre mňa v tejto chvíli veľkým otáznikom. Mainstreamové médiá a iní „strážcovia systému“ v ňom vidia ak už nie fašistu, tak pravicového extrémistu. Na toto označenie sme zvyknutí aj my v redakcii, hoci medzi našimi redaktormi sú minimálne dvaja čistí ľavičiari. Mne samému sú blízke liberálne hodnoty a pokojne by som volil niektorú štandardnú pravicovú stranu, keby som nevidel, že tieto hodnoty boli dávno pošliapané a systém, ktorý sa k nim hlási, sa rúti do záhuby. Viac o tom píšem TU.

Kotleba takisto od čias Slovenskej pospolitosti zmiernil rétoriku, aj keď netuším, či takticky (aby oslovil viac voličov), alebo sa naozaj umiernil. Pochybnosti vzbudzuje facebookový status Kotlebovho spolustraníka Mariána Magáta, v ktorom otvorene chváli Hitlera. Marián Kotleba má síce za sebou pôsobenie vo funkcii bystrického župana, kde však toho až toľko nedokázal (možno s výnimkou zníženia zadlženosti kraja) – čo sám zdôvodňuje „nepriateľským zastupiteľstvom,“ zloženým z predstaviteľov Smeru a KDH. Teraz v parlamente bude zase obmedzený tým, že s ním nikto nebude chcieť spolupracovať.

Každopádne, Kotleba ťaží predovšetkým z rastúcej nespokojnosti ľudí, najmä v chudobnejších regiónoch. K tomu sa pridala utečenecká vlna, ktorá ľudí prirodzene radikalizuje smerom viac doprava. Antisystémové ľavicové strany, ako KSS alebo Vzdor, nespokojencov zďaleka toľko nezaujali. Čisto antisystémové strany, ktoré opustili tradičné delenie ľavica – pravica, ako je Strana priamej demokracie alebo Odvaha, skončili úplne na chvoste. Čo môže byť spôsobené aj tým, že väčšina tých, ktorí si želajú zmenu systému, jednoducho nechodí voliť.

Ťažko povedať, koľko je takých medzi tými 40 percentami nevoličov. Určite sú medzi nimi aj voliči štandardných strán, ktorí ostali doma. Určite aj jednoduchí ľudkovia, ktorých politika vôbec nezaujíma. Ale aj uvedomelí nevoliči, ktorí sa svojou neúčasťou dištancujú od celej tejto hry na demokraciu. Teraz však časť odporcov systému ukázala svoju silu a išla voliť strany, s ktorými sa možno ani celkom nestotožňuje, ale o ktorých bola presvedčená, že majú šancu dostať sa do parlamentu. Ukázalo sa, že nespokojných so systémom je omnoho viac, ako sa snažia tvrdiť prosystémoví inteligenti.

Iná otázka je, či by sa títo nespokojní dokázali niekedy zjednotiť a vyvolať spoločnú zmenu. Ako som už naznačil, sú medzi nimi rozličné, ideologicky niekedy úplne protichodné skupiny: nacionalisti, socialistickí ľavičiari, „sklamaní pravičiari“, presvedčení katolíci, aj „pohansky“ a ezotericky naladení individualisti. Osobne si myslím, že by mohlo fungovať, keby sa tieto skupiny zhodli na rámcovom usporiadaní spoločnosti, založenej na decentralizácii, silných regiónoch, miestnych komunitách a lokálnych ekonomikách. Systéme, kde by moc prúdila nie zhora nadol, ale zdola nahor. A viac – menej by zodpovedal Tofflerovej Tretej vlne, ktorú som popisoval na začiatku. Či je niečo také reálne, netuším. Možno až vtedy, keď sa nám celý systém rozsype pod rukami a budeme prinútení vymyslieť niečo nové.

Marián Benka
Po predchádzajúcom pôsobení v rôznych tituloch ekonomickej tlače som napokon prešiel do redakcie Zem a Vek. Jednak preto, že som sa dostával k čoraz viac informáciám o pravej podstate a neudržateľnosti súčasného ekonomicko-politického systému. Jednak vďaka môjmu záujmu o prírodné duchovno, alternatívy všetkého druhu a vývoj spoločnosti ako takej.

Pridaj komentár

& Časopis