Vzostup, pád a opätovné nastolenie Číny ako svetovej mocnosti – 4. časť

Tagged With: , , , , , , Add Comment

Nástup Číny ako svetovej veľmoci

Čína rástla priemernou rýchlosťou 9% ročne a jej tovary a služby rýchlo stúpajú v kvalite a hodnote. Naopak, USA a Európa zaznamenali približne nulový rast ekonomiky v období 2007 -2012. Čínsky inovatívny technicko-vedecký establišment si rutinne prisvojuje najnovšie vynálezy zo Západu (a Japonska) a vylepšuje ich, čím znižuje výrobnú cenu. Čína zamenila „medzinárodné finančné inštitúcie“, kontrolované USA a Európou (IMF, Svetová banka, Inter-American Development Bank) ako hlavného veriteľa v Latinskej Amerike. Čína je naďalej vedúcim investorom do afrických energetických a minerálnych zdrojov. Čína vystriedala USA ako hlavný trh pre saudsko-arabskú, sudánsku a iránsku ropu a čoskoro vystrieda USA ako hlavný trh pre venezuelské ropné produkty. Dnes je Čína vedúcim svetovým výrobcom a exportérom, dominujúcim dokonca na trhu USA, pričom súčasne významne vplýva na finančnú politiku, keďže vlastní americké dlhopisy v hodnote vyše 1,3 bilióna dolárov.

Pod stúpajúcim tlakom zo strany robotníkov, farmárov a sedliakov rozvíjali čínski vládcovia domáci trh navyšovaním miezd a sociálnych výdavkov v záujme rovnováhy ekonomiky a predchádzania hrozbe sociálnej nestability. Naopak, americké mzdy, platy a životne dôležité verejné služby značne degradovali v absolútnych i relatívnych ukazovateľoch.

S ohľadom na terajšie historické trendy sa stáva očividným, že Čína vystrieda USA ako vedúcu svetovú ekonomickú mocnosť v priebehu nasledujúceho desaťročia, pokiaľ impérium USA neprejde do protiútoku a čínske hlboké triedne rozdiely nepovedú k veľkému sociálnemu povstaniu.

Moderná Čína ako svetová mocnosť čelí serióznym výzvam. V kontraste k čínskemu historickému nástupu na svetovú scénu nie je moderná čínska ekonomická moc sprevádzaná imperialistickými dobrodružstvami. Čína seriózne zaostávala za USA a Európou v agresívnych vojenských kapacitách. To mohlo Číne umožniť presmerovať verejné zdroje na maximalizáciu ekonomického rastu, avšak spravilo Čínu zraniteľnou voči americkej vojenskej prevahe v zmysle masívneho zbrojného arzenálu, jej predsunutých základní a strategických vojenských pozícií mimo čínskeho pobrežia a v priľahlých oblastiach.

V XIX. storočí britský imperializmus zničil čínsku globálnu moc svojou vojenskou prevahou a ustanovil svoju vrchnosť nad čínskymi prístavmi, z veľkej časti kvôli nadmernému spoliehaniu Číny na „obchodnú prevahu“.

Dobytie Indie, Barmy a väčšiny Ázie umožnilo Británii zriadiť koloniálne vojenské základne a rekrutovať lokálne žoldnierske armády. Briti a ich žoldnierski spojenci obkľúčili a izolovali Čínu, vytvorili podmienky pre dezorganizáciu čínskych trhov a vnútenie brutálnych obchodných podmienok. Vojenská prítomnosť Britskej ríše diktovala Číne, čo má importovať (pričom ópium tvorilo viac ako polovicu britského exportu v polovici XIX. storočia), súčasne s podkopávaním čínskych konkurenčných výhod prostredníctvom colnej politiky.

Dnes USA sleduje podobnú politiku: americké námorníctvo hliadkuje a kontroluje čínske komerčné námorné linky a podmorské ropné ložiská cez svoje zámorské základne. Obamov a Clintonovej Biely dom rozvíjal taktiku rýchlej vojenskej odvety zo základní v Austrálii, Filipínach a inde v Ázii. USA zintenzívňuje snahu o podkapanie čínskeho prístupu k zámorským strategickým zdrojom súbežne s podporou separatistov a povstalcov v západnej Číne, Tibete, Sudáne, Barme, Iráne, Líbyi, Sýrii a inde. Vojenské zmluvy USA s Indiou a ustanovenie bábkového ovládateľného režimu v Pakistane znamenali pokrok v stratégii izolovania Číny. Čína, ktorá sleduje politiku „harmonického rozvoja“ a „nezasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov“, ustúpila do ústrania, keď americký a európsky vojenský imperializmus zaútočil na viacero čínskych obchodných partnerov v záujme zvrátiť čínsku mierovú obchodnú rozpínavosť.

Absencia politickej a ideologickej stratégie Číny, ktorá by umožnila obrániť čínske zámorské ekonomické záujmy, bola priamou pozvánkou pre USA a NATO k vytvoreniu režimov, nepriateľských k Číne. Najzarážajúcejším príkladom je Líbya, kde USA a NATO intervenovali v záujme zvrhnutia nezávislej vlády na čele s prezidentom Kaddáfim, s ktorým Čína podpísala mnohomiliardové (v dolároch) obchodné a investičné zmluvy. Bombardovanie líbyjských miest, prístavov a ropných zariadení zo strany NATO prinútilo Čínu stiahnuť 35 tisíc čínskych inžinierov a stavebných pracovníkov v priebehu niekoľkých dní. To isté sa stalo v Sudáne, kde Čína investovala miliardy na rozvoj miestneho ropného priemyslu. USA, Izrael a Európa vyzbrojili juhosudánskych rebelov, aby prerušili dodávky ropy a útočili na čínskych pracovníkov v ropnom priemysle. V obidvoch prípadoch Čína pasívne umožnila americkým a európskym imperialistom útočiť na jej obchodných partnerov a podkopať čínske investície.

Pod Mao ce Tungom viedla Čína aktívnu politiku proti imperiálnej agresii: podporovala revolučné hnutia a nezávislé vlády v krajinách Tretieho sveta. Dnešná kapitalistická Čína nemá aktívnu politiku na podporu vlád či hnutí, schopných obrániť čínske bilaterálne obchodné a investičné zmluvy. Čínska neschopnosť čeliť rastúcej vlne americkej vojenskej agresie proti čínskym ekonomickým záujmom je daná hlbokými štrukturálnymi problémami. Čínska zahraničná politika je určovaná veľkými komerčnými, finančnými a výrobnými záujmami a spolieha na ich „ekonomickú konkurencieschopnosť“ vo veci vybojovania trhových podielov, avšak nemá pochopenie pre vojenské a bezpečnostné pozadie globálnej ekonomickej sily. Čínsky politický establišment je silne ovplyvňovaný novou triedou miliardárov so silnými väzbami na západné akciové fondy, pričom táto trieda nekriticky absorbovala západné kultúrne hodnoty. Je to ilustrované tým, že táto čínska elita posiela vlastné deti na štúdiá do elitných univerzít v USA a Európe. Snažia sa o „uzmierenie so Západom“ za každú cenu.

Tento nedostatok pochopenia strategického významu vojenského aspektu budovania impéria priviedol k neadekvátnym odpovediam ad hoc na každú imperialistickú akciu, podkopávajúcu čínsky prístup k zdrojom a trhom. Kým bola Čína minoritným hráčom v systéme svetovej ekonomiky, mohol takýto prístup „business first“ fungovať, keďže v USA vnímali „kapitalistické otvorenie“ Číny ako možnosť ľahko ovládnuť čínske verejné podniky a rabovať ekonomiku. Avšak keď sa Čína (v protiklade k bývalému ZSSR) rozhodla udržať kontrolu nad kapitálom a rozvíjať opatrne nastavenú, štátom spravovanú „priemyselnú politiku“, predpokladajúcu usmernenie západného kapitálu a transfer technológií do štátnych podnikov, čo umožňovalo efektívne prenikať na domáce americké a zámorské trhy, začal sa Washington sťažovať a hovoriť o odplate.

Obrovský čínsky obchodný prebytok vo vzťahoch s USA vyprovokoval dvojitú odpoveď Washingtonu: masívne predával americké štátne dlhopisy Číňanom a začal vyvíjať globálnu stratégiu na zamedzenie čínskej rozpínavosti. Keďže USA nedisponovali ekonomickými pákami na zvrátenie svojho úpadku, spoliehali na svoju jedinú „komparatívnu výhodu“ – vojenskú prevahu, založenú na celosvetovom systéme útočných základní, zámorských bábkových režimov, zástupných armád, mimovládiek, intelektuálov a ozbrojených žoldnierov. Washington použil svoj obrovský – otvorený i tieňový – bezpečnostný aparát na podkopanie stability obchodných partnerov Číny. Washington je závislý od svojich dlhodobých vzťahov s korumpovanými vládcami, disidentmi, novinármi a mediálnymi magnátmi, ktorí zabezpečujú politike USA mocné propagandistické krytie, zatiaľ čo USA usmerňuje svoju vojenskú ofenzívu proti čínskym zámorským záujmom.

Čína nemá čím čeliť „bezpečnostnému aparátu“ USA, pretože praktizuje politiku „nezasahovania“. S ohľadom na pokročilé štádium západnej imperialistickej ofenzívy podnikla Čína len niekoľko diplomatických iniciatív, napr. financovanie anglojazyčných mediálnych zdrojov na prezentáciu čínskej perspektívy, použitie práva veta v Bezpečnostnej Rade OSN na zabránenie amerických snáh o zvrhnutie Assadovho režimu v Sýrii a opozíciu voči uvaleniu drastických sankcií na Irán. Čína explicitne zavrhla výroky štátnej sekretárky H. Clintonovej, spochybňujúce legitimitu čínskeho štátu, keď Čína hlasovala proti americkému návrhu rezolúcie OSN na prípravu ozbrojeného zásahu v Sýrii.

Čínski vojenskí stratégovia sú si dobre vedomí a znepokojení rastúcou vojenskou hrozbou pre Čínu.  Úspešne požadovali 19-percentný medziročný nárast vojenských výdavkov v priebehu ďalších piatich rokov (2011-2015). Dokonca aj s takým nárastom vojenského rozpočtu sú vojenské výdavky Číny stále menšie ako jedna pätina amerického vojenského rozpočtu a Čína nedisponuje zámorskými vojenskými základňami, oproti 750 americkým. Zámorské operácie čínskej rozviedky sú minimálne a neefektívne. Jej veľvyslanectvá sa sústreďujú na úzko špecifikované obchodné záujmy, a totálne nepochopili brutálnu politiku NATO vo veci zmeny režimu v Líbyi, ako aj potrebu informovať Peking o význame Líbye pre Čínu.

Existujú aj dve ďalšie štruktúrne slabosti, podkopávajúce perspektívu Číny ako svetovej mocnosti. Zahŕňa to vysoko „westernizovanú“ inteligenciu, ktorá nekriticky prehltla americkú ekonomickú doktrínu o voľnom trhu pri ignorovaní militaristickej podstaty americkej ekonomiky. Títo čínski intelektuáli hlúpo opakujú americkú propagandu o „demokratických hodnotách“ počas nákladných prezidentských kampaní, a zároveň podporujú finančnú dereguláciu, ktorá by mohla priviesť k prevzatiu čínskych bánk a úspor zo strany Wall Streetu. Mnohí čínski konzultanti a akademici sa vzdelávali v USA a sú ovplyvňovaní väzbami na amerických akademikov a medzinárodné finančné inštitúcie, priamo previazané s Wall Street a City of London. Prosperovali ako dobre platení konzultanti a dostávali prestížne posty v čínskych inštitúciách. Stotožňujú „liberalizáciu finančných trhov“ s „pokročilými ekonomikami“, schopnými prehĺbiť väzby na globálne trhy, namiesto toho, aby ich vnímali ako hlavný zdroj globálnej finančnej krízy. Títo „westernizovaní intelektuáli“ sa podobajú na svojich kompradorských predchodcov z XIX. storočia, ktorí podceňovali a odmietali dlhodobé následky prenikania západného imperializmu do krajiny. Nedokážu pochopiť, ako finančná deregulácia v USA predurčila terajšiu krízu a ako deregulácia privedie k zotročeniu čínskeho finančného systému Západom – následkom čoho by čínske domáce úspory boli presmerované do neproduktívnych aktivít (špekulovanie s nehnuteľnosťami), urýchlila by sa finančná kríza a nakoniec podkopala vedúca globálna pozícia Číny.

Čínske deti šťasteny imitujú najhoršiu verziu západného konzumného životného štýlu a ich politické vyhliadky sú motivované týmto životným štýlom a westernizovanou identitou, čo však vylučuje akýkoľvek súcit či solidaritu s vlastnou robotníckou triedou.

V krajine je solídna ekonomická základňa pre podobné prozápadné sentimenty čínskych neo-kompradorov. Previedli miliardy dolárov na účty západných bánk, kúpili luxusné nehnuteľnosti v Londýne, Toronte, Los Angeles, na Manhattane, v Paríži, Hong Kongu a Singapure. Jednou nohou stoja v Číne (zdroji ich bohatstva) a druhou nohou na Západe (kde konzumujú a schovávajú svoje bohatstvo).

Westernizovaní kompradori sú hlboko zakorenení v čínskom ekonomickom systém a majú rodinné väzby na politickú elitu v strane a štátnom aparáte. Ich najslabšie konexie sú na armádu a rastúce sociálne hnutia, hoci niektorí „disidentskí“ študenti a akademickí aktivisti v „demokratických hnutiach“ sú podporovaní západnými mimovládkami. Pričom do takej miery, že s rastom vplyvu kompradorov sa oslabujú silné ekonomické štátne inštitúcie, ktoré boli hnacím motorom čínskeho vzletu medzi globálne mocnosti, presne ako tomu bolo v XIX. storočí, keď kompradori fungovali ako sprostredkovatelia vplyvu Britskej ríše. Trúbiac o „liberalizme“ v XIX. storočí spôsobili, že v priebehu desaťročia viac ako 50 miliónov Číňanov prepadlo ópiu. Rečniac o „demokracii a ľudských právach“ americké vojnové lode hliadkujú v blízkosti čínskeho pobrežia. Čínska cesta ku globálnej ekonomickej mocnosti zrodila obrovskú nerovnosť medzi tisícami nových miliardárov na vrchu a stovkami miliónov zbedačených robotníkov, roľníkov a pracovných migrantov na spodku.

Rýchle nahromadenie bohatstva a kapitálov bolo umožnené intenzívnym vykorisťovaním čínskych robotníkov, ktorí boli pozbavení predošlých sociálno-bezpečnostných garancií a regulovaných pracovných podmienok, garantovaných počas komunizmu. Milióny čínskych domácností sú vyvlastňované v záujme podpory developerov a špekulantov s nehnuteľnosťami, ktorí postavili obrovské komplexy úradných priestorov a apartmánov pre domácú i zahraničnú elitu. Slogan developerov a špekulantov o tom, že „zbohatnúť je nádherné“ stratil svoj šarm a sklamal ľudí. Roku 2011 bolo v krajine viac ako 200 000 pobrežných tovární a vidieckych komunít. Ďalším krokom, ktorý bezpochybne bude nasledovať, bude zjednotenie týchto úsilí do nového národného sociálneho hnutia s triedne definovanou agendou, požadujúcou obnovenie verejných zdravotníckych a vzdelávacích služieb, aké fungovali za komunistov, rovnako aj väčšie a spravodlivejšie prerozdeľovanie čínskeho bohatstva. Terajšie požiadavky vyšších platov môžu vyústiť do požiadaviek väčšej demokracie na pracoviskách. Pri zodpovedaní týchto otázok noví čínski westernizovaní liberáli nemôžu poukazovať na ich „model“ v americkom impériu, kde americkí pracujúci sú momentálne pozbavovaní tých istých benefitov, za ktoré bojujú čínski robotníci.

Čína, rozdeľovaná vnútorným triednym a politickým konfliktom, nemôže udržať svoj kurz na globálne ekonomické líderstvo. Čínska elita nedokáže čeliť rastúcej globálnej vojenskej hrozbe zo strany USA a ich kompradorských spojencov spomedzi domácich liberálnych elít, zatiaľ čo spoločnosť je silne polarizovaná, s rastúcim antagonizmom robotníckej triedy voči „elite“. Obdobie nehanebného vykorisťovania čínskej pracovnej sily musí skončiť v záujme čelenia vojenskému obkľúčeniu Číny a ekonomickému torpédovaniu jej zahraničných trhov. Čína disponuje obrovskými zdrojmi. Z nich môže financovať zrozumiteľné a koherentné národné zdravotnícke a vzdelávacie programy naprieč krajinou.

Čína si môže dovoliť uskutočniť intenzívny program „verejného bývania“ pre pracovných migrantov, ktorí zatiaľ žijú v slumoch. Čína môže ustanoviť systém progresívneho zdaňovania nových miliardárov a milionárov a financovať malé rodinné kooperatívy a rurálne priemyselné firmy v záujme vyváženia ekonomiky. Ich program rozvoja alternatívnych energetických zdrojov, napríklad solárnych panelov a veterných mlynov, je sľubným začiatkom v riešení seriózneho znečistenia životného prostredia. Degradácia ekológie a s tým súvisiace zdravotné problémy už teraz spôsobujú vrásky na čele desiatkam miliónom Číňanov. Nakoniec, najlepšou obranou Číny pred imperiálnymi nárokmi je stabilný režim, založený na sociálnej spravodlivosti pre stovky miliónov a zahraničná politika podpory zámorských protiimperialistických hnutí a režimov – ktorých nezávislosť je čínskym životným záujmom. Potrebná je pro-aktívna politika, založená na vzájomne výhodných spoločných podnikov vrátane vojenskej a diplomatickej solidarity. Už teraz malá, ale vplyvná skupina čínskych intelektuálov sa v rámci spoločenskej diskusie venuje rastúcej vojenskej hrozbe zo strany USA a „hovorí nie diplomacii vojenských lodí“.

Moderná Čína má množstvo zdrojov a príležitostí, nedostupných Číne XIX. storočia, keď bola zotročená Britskou ríšou. Ak bude USA naďalej eskalovať svoju agresívnu militaristickú politiku proti Číne, Peking môže odštartovať sériu fiškálnych kríz prostredníctvom dumpingu niekoľkých miliárd dolárov z čínskych zásob amerických štátnych dlhopisov. Čína ako nukleárna mocnosť by mala vzhliadnuť k jej podobne vyzbrojenému a ohrozenému susedovi, Rusku, v záujme konfrontovať a zmariť šialené vojenské ambície Štátnej sekretárky USA Hillary Clintonovej. Ruský budúci prezident Putin sľubuje navýšenie vojenských výdavkov z 3% na 6% HDP v priebehu nasledujúcej dekády v záujme ochrany pred americkými útočnými raketovými základňami pri ruských hraniciach a s cieľom zmariť Obamove programy „zmeny režimov“ v krajinách, ktoré sú spojencami Ruska, ako napr. Sýria (článok pochádza z roku 2011 – pozn. prekladateľa).

Čína má mocné obchodné, finančné a investičné siete, pokrývajúce celý svet, a zároveň má silných ekonomických partnerov. Tieto väzby sa stali podstatnými pre udržateľný rast mnohých krajín naprieč rozvojovým svetom. Pri pokuse pokoriť Čínu USA narazí na odpor mnohých vplyvných trhových a obchodných elít v celom svete. Len málo krajín a elít vidí svoju budúcnosť v spojenectve s ekonomicky nestabilným impériom, spoliehajúcim sa na militarizmus a deštruktívnu koloniálnu okupáciu.

Inými slovami, moderná Čína ako svetová mocnosť je neporovnateľne silnejšia, než bola v XVIII. storočí. USA nemajú koloniálnu páku, ktorú mala Britská ríša v predvečer ópiových vojen. Navyše, veľa čínskych intelektuálov a drvivá väčšina občanov nemajú v pláne dovoliť terajším „prozápadným kompradorom“ predať krajinu. Nič väčšmi neurýchli politickú polarizáciu čínskej spoločnosti a nepriblíži druhú čínsku sociálnu revolúciu, než ostýchavé líderstvo, podriaďujúce sa novej ére západného imperialistického rabovania.

Preložené z: https://www.globalresearch.ca/china-rise-fall-and-re-emergence-as-a-global-power/29644

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Stanislav Slabeycius

Pridaj komentár

& Časopis