Pakistanský minister obrany Khawaja Asif 27. februára vyhlásil, že jeho krajina vstúpila do stavu „otvorenej vojny“ s Afganistanom. Pakistanský minister informácií Attaullah Tarar informoval o útokoch na Kábul a Kandahár, čo potvrdili aj afganské úrady. Asif tvrdil, že Taliban „zhromaždil v Afganistane teroristov z celého sveta“ a „vyváža terorizmus“. Zároveň obvinil Taliban z väzieb na Indiu, s ktorou Pakistan vlani v máji vstúpil do ozbrojeného konfliktu.
Hovorca pakistanského premiéra Mosharraf Zaidi označil vojenské operácie za reakciu na „nevyprovokované afganské útoky“. Podľa neho pri útokoch pakistanských síl zahynulo 133 bojovníkov Talibanu a ďalších 200 bolo zranených; 27 afganských stanovíšť bolo zničených a deväť obsadených. Afganské sily naopak hlásili smrť 55 pakistanských vojakov a obsadenie 19 stanovíšť. Taliban potvrdil osem obetí a 11 zranených na svojej strane.
Dňa 26. februára afganská spravodajská stanica Tolo News informovala o stretoch s pakistanskými silami v pohraničných provinciách Nangarhár, Núristan, Kunar, Chóst, Paktíja a Paktíka. K bojom došlo aj v blízkosti Durandovej línie – spornej hranice medzi oboma krajinami, ktorú Afganistan neuznáva.
Tiene impéria
Vzťahy medzi Afganistanom a Pakistanom sú v posledných rokoch napäté, najmä pre otázku Durandovej línie – 2 640 kilometrov dlhej hranice, ktorá zostáva hlavným zdrojom sporov medzi oboma štátmi. Keď bola táto hranica koncom 19. storočia stanovená, Pakistan ešte neexistoval; dané územia boli súčasťou Britskej Indie.
Durandova línia vznikla na základe dohody z roku 1893 medzi afganským emírom Abdurom Rahmanom Chánom a sirom Mortimerom Durandom, predstaviteľom britskej koloniálnej správy. Pre Britániu predstavovala nástroj na upevnenie sfér vplyvu počas tzv. Veľkej hry proti Ruskému impériu a prostriedok na zabezpečenie severozápadných hraníc Britskej Indie. Afganistan vždy vnímal Durandovu líniu ako zvonka nanútenú hranicu. V 19. storočí sa Afganistan (podobne ako jeho sused Irán) stal bojiskom dvoch veľmocí. Napriek dvom anglo-afganským vojnám sa Britom nikdy nepodarilo získať priamu kontrolu nad krajinou. Afganistan si dokázal udržať nezávislosť, hoci musel pristúpiť na viaceré kompromisy vrátane podpísania dohody z roku 1893.
Po druhej svetovej vojne už Londýn nedokázal spravovať svoje kolónie a Britská India zanikla. V roku 1947 vznikli nezávislé štáty India a Pakistan. Pakistan zdedil severozápadné hranice bývalej Britskej Indie vrátane Durandovej línie. Kábul ju však nikdy oficiálne neuznal ako definitívnu medzinárodnú hranicu. Afganistan bol jedinou krajinou, ktorá v roku 1947 hlasovala proti prijatiu Pakistanu do OSN, a to pre územné spory a odmietnutie uznať Durandovu líniu za legitímnu hranicu. Hoci Kábul už v roku 1948 nadviazal s Pakistanom diplomatické vzťahy, napätie v otázke Paštúnov pretrvávalo.
Odvtedy žiadna afganská vláda – monarchistická, republikánska, komunistická ani islamistická – neuznala Durandovu líniu ako legitímnu medzinárodnú hranicu. Afganistan ju považuje za koloniálny pozostatok a výsledok politiky vonkajšieho tlaku. Kábulské stanovisko sa opiera aj o tvrdenie, že platnosť dohody z roku 1893 vypršala v roku 1993 a mala by byť prehodnotená. Afganistan odmieta jej obnovenie či predĺženie, keďže spochybňuje jej právne základy. Niektorí afganskí experti a politici navyše vyzývajú na prehodnotenie severných úsekov hranice vrátane oblastí severne od Čitralu, ktoré považujú za historicky sporné. Pakistan naopak považuje Durandovu líniu za definitívne stanovenú medzinárodnú hranicu. Zdôrazňuje, že po rozdelení Britskej Indie v roku 1947 zdedil hranice určené koloniálnou správou a uznané medzinárodným spoločenstvom. Islamabad sa opiera o zásadu zachovania existujúcich hraníc a legitimitu súčasného stavu. Pre Pakistan je uznanie Durandovej línie strategicky mimoriadne dôležité. Akékoľvek prehodnotenie hranice by sa dotklo významnej časti jeho severozápadných území a mohlo by ohroziť územnú celistvosť krajiny. Islamabad preto dlhodobo trvá na jej oficiálnom uznaní.
Paštúni, militanti a nenaplnené očakávania
Durandova línia rozdelila paštunské kmene žijúce na oboch stranách hranice, čo prispelo k dlhodobému napätiu. Počas vlády prezidenta Hamida Karzaja (2001 – 2014) sa tzv. paštunská otázka nedostala do popredia. Hoci Karzaj označil Durandovu líniu za „líniu nenávisti, ktorá postavila múr medzi dvoma bratmi“, zároveň sa zasadzoval za udržiavanie dobrých susedských vzťahov s Islamabadom. Jeho postoj bol do istej miery protirečivý: odmietal legitimitu hranice, no nepodporoval projekty smerujúce k vytvoreniu nezávislého Paštunistanu.
Afganistan pod jeho vedením neinicioval žiadne právne kroky na medzinárodné preskúmanie dohody z roku 1893 prostredníctvom OSN ani iných arbitrážnych mechanizmov. Otázka tak zostala na politickej, nie inštitucionálnej úrovni. Pakistan sa zároveň usiloval ovplyvňovať politický vývoj v Kábule vo svoj prospech. Očakával, že spolupracujúca afganská vláda nebude spochybňovať jeho územné záujmy a zabezpečí mu strategickú hĺbku voči Indii. Tento prístup formoval pakistanskú politiku voči Talibanu v 90. rokoch aj po roku 2001.
Po návrate Talibanu k moci v roku 2021 sa však ukázalo, že hnutie sa nepovažuje za závislého partnera Pakistanu a nie je ochotné oficiálne uznať hranicu v jej súčasnej podobe. Jeho postoj nadväzuje na tradičnú afganskú politiku, podľa ktorej je hranica historicky sporná. To viedlo k ďalšiemu zhoršeniu vzájomných vzťahov. Od marca 2024 sa strety pozdĺž Durandovej línie stali systematickými. Konflikt postupne prerástol z lokálnych incidentov do pravidelných ozbrojených konfrontácií. Vrchol eskalácie nastal v októbri 2025, keď pakistanská armáda počas stretov s jednotkami Talibanu obsadila 19 afganských hraničných priechodov. Táto udalosť poukázala na vysokú mieru militarizácie oblasti aj na absenciu účinných mechanizmov deeskalácie. Na pakistanskom území zároveň pôsobí militantná skupina Tehrik-i-Taliban Pakistan (TTP), tvorená prevažne etnickými Paštúnmi usilujúcimi sa o nezávislosť od Pakistanu. Prítomnosť ideologicky príbuzných skupín zvyšuje vnútorné bezpečnostné riziká a prehlbuje napätie.
Geopolitika v hre
Situáciu komplikujú aj regionálne rivality. Pakistan obviňuje Afganistan z prehlbovania vojensko-politických vzťahov s Indiou. Kábul naopak zdôrazňuje svoje právo rozvíjať vzťahy s ktorýmkoľvek štátom a popiera, že by spolupráca s Indiou bola namierená proti Pakistanu. Významnú úlohu zohráva aj Čína, ktorá je jedným z hlavných dodávateľov zbraní do Pakistanu. Dodala mu moderné vojenské vybavenie vrátane stíhačiek, lietadiel včasného varovania a protiraketových systémov, čím posilnila jeho vojenské kapacity a ovplyvnila regionálnu rovnováhu síl. Zároveň však Čína udržiava kontakty aj s afganskými predstaviteľmi vrátane vedenia Talibanu a má záujem na stabilite regiónu.
Ak by eskalácia pokračovala, pravdepodobnejší je scenár intenzívnejších leteckých a delostreleckých útokov než rozsiahlej pozemnej invázie, ktorá by bola nákladná a riskantná. Navyše by mohla ohroziť veľké infraštruktúrne projekty vrátane Čínsko-pakistanského ekonomického koridoru (CPEC), ktorý je súčasťou iniciatívy Pás a cesta. Afganistan medzitým presmeroval časť obchodu do Iránu, pričom význam nadobúda prístav Čabahar rozvíjaný za účasti Indie ako alternatíva k pakistanskému prístavu Gwadar. To mení regionálnu logistiku a znižuje závislosť Kábulu od pakistanských trás.
Na okraji chaosu
Konflikt okolo Durandovej línie je výsledkom kombinácie historických, politických a geopolitických faktorov: koloniálneho dedičstva, sporov o legitimitu hraníc, regionálnej rivality i ekonomických záujmov. Hoci rozsiahla pozemná vojna sa javí ako nepravdepodobná, pokračujúca eskalácia zvyšuje nestabilitu na styku južnej Ázie, strednej Ázie a Blízkeho východu. Ak sa obe strany nevrátia k rokovaniam, napätie môže ďalej narastať a konflikt nadobudnúť mimoriadne nebezpečné rozmery.
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Zdroj:
1. Pakistan and Afghanistan are at war. Here’s the full story behind the clashm Rt.com, 27.2.2026
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.