My sme chceli svet zmeniť, ale nie zbúrať

Str. 70

Pražské rendez-vous s Deanou Jakubiskovou

S Jurajom Jakubiskom ste sa vzali vo februári 1985 a v tom istom roku vznikol dnes už kultový film Perinbaba. Čo sa stalo vo vesmíre, keď ste si padli do oka?

Úplne prvý kontakt bol vo fotooddelení filmového štúdia na Kolibe, ktoré už dnes neexistuje. Vyberali sme so skvelou fotografkou Zuzkou Mináčovou môj portrét pre autogramiádu na filmový festival v Karlových Varoch. Bola som naň vyslaná ako študentka herectva za Slovensko ako „ mladý talent“. V rohu fotoateliéru v tme stála postava, nejaký muž, po chvíli som znervóznela, neustále som cítila jeho neutíchajúci sugestívny pohľad. Spýtala som sa: „Zuzka, to je kto?“ – Žmurkla na mňa: „To je Juraj Jakubisko.“ Zalovila som v pamäti: „To je ten netočiaci režisér?“ Ale usmiala som sa naňho. A odvtedy keď som sa kedykoľvek objavila na Kolibe alebo sme sa náhodou stretli, vždy ma pozdravil alebo mi zamával klobúkom. Raz ma dokonca zaskočil… Kráčala som po schodoch z domu zvuku a zrazu som po celom areáli Koliby ozývalo volanie: „Slečna Horváthová, slečna Horváthová!“ Zdvihla som oči, a z okna na druhom poschodí sa vykláňal Juraj a mával klobúkom.

Asi za dva roky mi volali z produkcie, že pán režisér Jakubisko ma pozýva na herecké skúšky na film Tisícročná včela. Nechcelo sa mi tam ísť, v tom období som bola posadnutá divadlom. Bola som členkou Slovenského národného divadla a nič nebolo pre mňa dôležitejšie. Ani film. Bola  som proste Sarah Bernhardt (úsmev). Navyše  som mala v ten deň niečo súkromné, čo malo pre mňa v tom čase väčší význam, ale kamaráti ma presvedčili. Po celý čas som sa snažila urýchliť priebeh kamerovej skúšky…  Ale Juraj mal čas. Posadil si ma, skúšal čepce, nakrúcal ma z rôznych uhlov a neustále opakoval: „Slečna Horváthová, vy ste španielska infantka.“ Keď som konečne odchádzala, dobehol ma pri dverách maskérne, hlboko sa mi pozrel do očí a podal mi v koži viazaný scenár Tisícročnej včely. „Mám pre vás dve postavy, jednu z nich budete určite hrať.“  Scenár bol hrubý a ťažký a ja som nemala so sebou nič, kam by som ho vložila. Vlažne som poďakovala: „Až sa rozhodnete, ktorú, zavolajte mi.“ Viete, filmoví a televízni režiséri vždy významne sľubovali, a na mňa to neplatilo. Mne sa nechcelo s nimi tráviť voľné chvíle mimo divadla. Čas bežal, prešli dva roky… Film sa natočil, samozrejme, filmový režisér nezavolal… V deň jeho premiéry sme v divadelnom klube s kolegami oslavovali návrat mojich spolužiakov Števa Bučka a Vladka Obšila z vojenskej služby do divadla. Na druhý deň sme mali v divadle skúšku hry Candide od Voltaira. Na programe bola scéna, v ktorej som mala veľký monológ, a, priznám sa, nebola som si istá v texte. Okolo pol jednej ráno som rázne ukončila ich prehováranie: „Idem, lebo zajtra si ma Mikulík natrie na chlieb.“ Vtedy bolo tak neskoro v noci najbližšie stanovište taxíkov len pred hotelom Kyjev. Ako som kráčala nočnou Bratislavou, oproti mne sa vynorila rozjarená skupinka z premiéry Tisícročnej včely. A vpredu Juraj Jakubisko. Povedala som si, no chlapče, tak teraz ti ukážem, čo dokáže španielska infantka. Blížil sa ku mne a hneď zaznela klasika: „Slečna Horváthová,“ nesklamal. „Dobrý večer, pán režisér.“ Mal skvelú náladu a bol skutočne milý. Hlboko som sa mu pozrela do očí a zastretým zamatovým hlasom som povedala: „Pán režisér, ja mám chuť vás uniesť.“ A Juraj sa so svojím kúzelným chlapčenským zábleskom v očiach spýtal: „Áno?“ Cítila som, že je v rozpakoch: „Vy sa bojíte?“ zašeptala som. „Nie, nie, s vami pôjdem aj do pekla.“ Záhadne som sa usmiala: „Tak poďte.“ Zobrala som ho pod pazuchu, oprela som sa o jeho rameno a vrátila som sa s Jurajom do divadelného klubu. A od tej chvíle som bola o jeho plecia opretá vo dne v noci. A ako Jurajko vždy dodával: „A tak som zostal v tom pekle šťastný až dodnes.“

 To je filmový úvod.

Áno, ale Juraj bol filmár a ja herečka. Všetko sa začalo osudovým, hlbokým pohľadom vo fotoateliéri.

 Vždy sa to začína pohľadom. O spoločnej ceste s Jurajom Jakubiskom sa vyznávate: Život s tebou bol ako sen.

A trval nepretržite 40 rokov. Juraj žil vo svete pretvárania svojich myšlienok do obrazov a v energii nepretržitej tvorby. Ja som žila vo viere napĺňania túžob. Čím dlhšie sme boli spolu, tým viac naše svety splývali a stále menej sme mali potrebu vysvetľovať si. Stačil pohľad, a vedeli sme. Bolo to splynutie, ktoré sme spolu žili a ani sme nepostrehli, ako sme prerástli jeden do druhého. Jeho magický svet bol súčasťou nielen môjho života, ale i našich detí. Jurajko pre ne vymýšľal zázračné príbehy v reálnom živote. Žartoval s nimi spôsobom, ktorý bol plný mystifikácie. Pamätám sa, keď bol Jorik malý, viezol ho zo škôlky, zastali sme na križovatke, keď na semafore blikla červená. Juraj odhadol čas jej trvania a len tak povedal: „Jorik, zavolám tým mojim kamarátom policajtom, nech nám prepnú zelenú, čo tu budeme stáť.“ Zatlačil zapaľovač na palubnej doske, dal ho k ústam ako mikrofón a začal: „Haló, haló, ste tam? Haló… som na križovatke pri nábreží a mám červenú… chlapci, počujete ma?“ Ešte chvíľu upresňoval polohu: „ Ale no tak, chlapci, dokedy tu budeme stáť, dajte nám zelenú…“ zdržoval.  A odrazu zázrak – naskočila zelená: „Ďakujem, chlapci.“ Jorik bol užasnutý a nadšený.

Tak to mal autoritu na križovatkách života.

No lenže Jorik sa pochválil v škôlke a aj pred návštevami: „Môj otecko nikdy nestojí na červenú, zavolá kamarátom policajtom a oni nám dajú hneď zelenú.“ A nikto tomu nerozumel alebo rozumel po svojom. Viete si to predstaviť za socializmu? Vtedy neboli mobily, iba vysielačky a tie mali iba policajti. Ale Jurajovi táto, v tej dobe trochu nebezpečná mystifikácia stála za ten okamih úžasu a radosti v očiach jeho synčeka. A Janettka by tiež vedela zaspomínať na tatinkove rozprávky na dobrú noc.

  Majstra Jakubiska som sa mal tú česť poznať osobne a viackrát v živote s ním viesť rozhovory v rôznych časových etapách. Prvýkrát v pozícii režiséra v televízii Markíza, keď som v roku 1997 točil krátky dokument o premiére filmu Nejasná správa o konci sveta. Tam sme sa aj s vami videli prvýkrát. To bolo v Istropolise.

Áno.

 Juraj bol zjavom slovenskej kinematografie. Ja si myslím, že tu na Slovensku nebol dostatočne docenený. Bolo celkom zarážajúce, keď film Bathory odmietli za Slovensko nominovať na zahraničný film Akadémie filmových vied a umení na cenu Oscar.

Dnes viem, že to bola vzbura priemeru, do ktorého sa zaradil i vtedajší minister kultúry a pár poradcov na kultúru. Dnešní producenti, vtedy úradníci, ale „vládcovia“ slovenskej filmovej a akadémie, nedali možnosť členom filmovej akadémie rozhodnúť o osude filmu Bathory, lebo ho neuviedli na hlasovací lístok medzi ostatné filmy. Hľadala som naivne podporu pre nápravu. Chcela som, aby členovia svojím pevným postojom žiadali o zaradenie filmu do hlasovania. Mnohí cítili, že slovenský veľkofilm vytvorí priestor na prezentáciu slovenskej kinematografie, ktorá bola v tom čase subtílna a pre veľký svet vlastne neexistovala. Pomohlo by to slovenskému filmovému priemyslu i mladým tvorcom. Juraj si prial, aby na iných kontinentoch užasli, čo môže v takej malej krásnej krajine, ako je Slovensko, vzniknúť. Veľmi mu na tom záležalo. Smutný odkaz je, že pár slovenských „filmárov“ tomu zabránilo. Ale to je ich svedomie a ich vizitka. Film Bathory aj tak s úspechom prebehol svetom, pod menom Jakubisko. Napriek tomu viem, že si všetci boli a stále sú si vedomí toho, že Juraj Jakubisko mal a navždy bude mať pevné miesto vo svetovej kinematografii. Menzel ho často s úsmevom podpichoval: „Víš, Juro, ty nemusíš číst, ty nemusíš nic. Ty přijdeš, umíš a víš.“

AUTOR: Tibor Eliot Rostas

PREDPLATNÉ ZEM&VEK 2022

 

Náš časopis sa chce vymaniť z bežných stereotypov nielen svojím obsahom a spracovaním, ale aj tým, že nebude publikovať inzerciu a reklamy. K predplatnému síce neponúkame zľavy v hypermarketoch a kozmetických štúdiách, ale našim najúprimnejším poďakovaním za Vašu priazeň je rozšírenie Vášho časopisu. Ostávame aj naďalej bez akejkoľvek reklamy a preto sa nemusíme spovedať žiadnym sponzorom, inzerentom ani politickým stranám. Práve toto je jediným a skutočným kritériom nezávislosti, vďaka ktorej môžeme slúžiť iba Vám, čitateľom. Aj z tohoto dôvodu sme výlučne závislí iba na predaji a predplatnom. Srdečne ďakujeme za Vašu podporu.

 

OBJEDNAŤ PREDPLATNÉ

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Leave a Reply