O tragédii tetovaného celibátu a pastorálnej moci

Tagged With: , , , 2 komentáre

Do pomyselného vriaceho kotla známych medializovaných problémov rímskokatolíckej cirkvi prispel pikantnou ingredienciou Michal Lajcha a čiastočne i Peter Lucius Baláž. Analýzou tejto veci a chronológiou kauzy správania sa bývalého správcu farnosti v Kľaku neujde pozornosti, že svoje „public relations“ (PR) mal ukážkovo pripravené a až podozrivo profesionálne na „dedinského farára“ pôsobiaceho hlboko v horách. Tzv. agenda setting „tragédie celibátu“ a možno aj jeho osoby učebnicovo zamestnávala relevantné médiá niekoľko dní až do tej miery, že sa dostala aj do diskusných relácií TV a rozhlasu. Prirodzene by otázka mala najprv znieť: „Kto mu to pripravil, aká mediálna agentúra a koho politikum sa tým vykonáva, aký balík financií to muselo stáť?“ Aj keď pripustíme, že Lajcha ovláda aspoň základy PR agendy (veď ako celibátnik sa mohol venovať po večeroch a vo voľnom čase štúdiu, získavaniu zručností v danom predmete a kontaktom s profesionálmi) z toho, ako to bolo prezentované, je zrejmé minimálne to, že ide o tímovú prácu profesionálov, na čo sú nutné značné financie na prezentáciu. Môj „zásah do čierneho“ indikuje fakt, že nielen u nás bol Lajcha na poprednom mediálnom mieste, ale veľa priestoru mu venovala vplyvná americká Associated Press – AP, či iné tzv. mienkotvorné zahraničné médiá, ako napr. Washington Post. AP mu dokonca venovala aj fotoreportáž (sic!). No a dodajme, že táto nová liberálna celebrita sa už stihla dostať do tzv. wikipédie, čo je tiež americký výmysel.

Odbojná dedina Kľak sa po tragických udalostiach Slovenského národného povstania svetu zviditeľnila po druhý raz vďaka novej hviezde…

Verejnosti sa musel tento mladý excentrik najprv predstaviť a pripraviť si pôdu na hlavnú tému. Urobil to pozoruhodným spôsobom: ukazoval svoj cvičením vypracovaný chrbát a v hebrejčine vytetovaný verš jedného z najkrajších pasáží biblickej poézie, a to Žalm 23: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého.“ Zároveň s jeho zadnou časťou tela obehli éter viaceré snímky, kde sa prezentuje ako naozaj aktívny športovec. Nominálne je to lepšie než obraz mnohých, aj mladých klerikov odchovaných na slanine a s obezitou…

Tu je na mieste otázka, prečo citát v hebrejčine, ktorý vie prečítať a preložiť len hŕstka odborníkov? Ohavné na tom je, že tetovanie výslovne zakazuje tá istá Biblia: „Nevypaľujte si (do kože) nijaké znamenia! Ja som Pán!“ (Lv 19, 28). Zákaz tetovania je teda jednoznačný. Je síce pravda, že hebrejské slovo „ka’aka“ sa v Biblii inde nevyskytuje, ale židovskí exegéti hovoria celkom jednoznačne: „Ide o neodstrániteľné znamenia vykonané na tele pomocou ihly, ktoré zostanú viditeľné navždy“ (Šelom Jicchakih – Raši: Komentár Wajikra 19, 28).

Dnes táto, v lepšom prípade nevkusnosť, vydávajúca sa za nové umenie, ktorú pretláčajú novodobí šašovia z hereckého, modelingového či speváckeho prostredia zábavného priemyslu, naberá masový rozmer.

Prečítal tento kňaz Bibliu, alebo si to z nej nepamätá, že tetovanie je v onej pasáži postavené na úroveň modloslužby, teda rúhania sa Bohu?! Na tento prvý lapsus Michala Lajchu a nevídaný záujem médií reagoval pochopiteľne aj hovorca Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Martin Kramara. Ten sa tiež javil ako neznalý Písma, keď povedal, že nejestvujú predpisy ohľadom tetovania u klerikov. A na všetko musia byť predpisy, ktorých máme v Kódexe kánonického práva viacej ako sami Žida z čias Ježiša? Nestačí nám tento výslovný zákaz z knihy Levitikus?

Michal Lajcha sa následne prejavil aj pri odhaľovaní pamätnej tabule svojho dávnejšieho predchodcu Rudolfa Kluchu. Ten mal zachrániť v Kľaku vyše 300 svojich farníkov. Samozrejme, že masmédiá sa o to „živo zaujímali“. Zaujímavé je aj to, že na oficiálnej stránke obce Kľak o akte odhalenia pamätnej tabule nie je ani zmienka… Na videu dostupnom na internete je celý obrad odhalenia tabule prezentovaný tak, že stredom nie je údajné hrdinstvo kňaza Kluchu, ani dráma dedinčanov, ale „politikum“ mladého excentrika. Náš „odhaľovač“ zvýrazňoval svoj narcizmus v kombinácii so systémovými problémami cirkvi.

Prichádza tretí diel nášho seriálu, a to „duálne“ vydanie knihy Tragédia celibátu. Jedna populárna a druhá tzv. vedecká verzia. Na tú prvú som natrafil v sieti známeho kníhkupectva. Keďže ide o populárnu verziu, nerobil som si ilúzie. No šokovalo ma v nej množstvo „za vlasy pritiahnutých karikatúr“ na danú tému, a aj obohatenie diela o fotografiu zajacov pri koite! V ten moment som si myslel, že držím nejakú lacnú prírodovednú príručku pre pubertálnych školákov. Rovnako som si položil otázku, prečo sa čudujem snahe sexuálnych revolucionárov, rodových vyrovnávačov a sodomistov, ktorí chcú už od materskej školy ničiť obraz človeka stvoreného podľa podoby osôb svätej Trojice. Násilnícky vyznieva aj zobrazenie „šťastného“ pápeža Hadriána II. s manželkou. Napriek tomu som zariskoval a objednal si vedeckú verziu knihy, lebo je to prvé dielo na Slovensku, ktoré sa systematicky zaoberá touto u nás tabuizovanou témou. Očakávam v diele solídne zdroje a argumentáciu.

Prichádza suspenzia. Podobne, ako v prípade bolestných udalostí odchodu arcibiskupa Bezáka z úradu, nevieme presne dôvod suspenzie. Hoci cirkevné štruktúry v prípade kňaza Lajchu pohotovo dali na vedomie, že ide o porušenie pracovnej disciplíny, totiž kňaz na dedine neodslúžil v týždni omšu a neprišiel na pohovor u biskupa. Oficiálna verzia aspoň jestvuje, hoci vyznieva prapodivne. Tu sa dostávame k závažnému problému, ktorý vytvára prienik negatív slovenskej mentality a pastorálnej moci. Čo tým myslím? Dušu nášho národa charakterizuje submisivita. Kritika, návrh, vízia zo strany podriadeného je takmer vždy u nás chápaná ako útok a teda ohrozenie moci nadriadeného. Ak sa človek s dominanciou tejto mentality dostane k moci, k funkcii, má tendenciu utláčať rovnako, ba viac než bol on. Pastorálna moc umocňuje tieto negatíva.

Manipulovanie s vedomím a svedomím jedinca je aj podľa Fjodora M. Dostojevského achillovou pätou cirkevnej moci. Práve tento autor v legende Veľký inkvizítor jedinečne popísal túto technológiu. Ten vyčíta Kristovi, že uvalil na ľudí vo svojej láske bremeno slobody, a tým skomplikoval cirkevnej hierarchii ich ovládanie: „Ó, my ich presvedčíme, že len vtedy budú slobodní, keď sa vzdajú svojej slobody v náš prospech, nám sa pokoria.“

Čím je niekto v hierarchii postavený vyššie, tým upadá do subjektívneho sveta, že zjavuje Božie pravdy a jeho rozhodnutia sú totožné s Božou vôľou. Kňaz je v pokušení si myslieť, že ľudia v chráme sú jeho rukojemníkmi, pasívne stádo bez možnosti sa brániť, kým prebieha obrad, omša a pod. Poslušnosť voči Bohu a hlasu svedomia je v praxi nahrádzaná poslušnosťou človeku, cirkevnej autorite.

Preto je vždy riziko, že každá iniciatíva a vôbec nie taká bláznivá, ako je pokus o otvorenie debaty o povinnom celibáte, nutne narazí na odbor. To, že je nastolená téma, nech ju nazveme rečou Lajchu a Baláža pejoratívne „hnisajúci vred“ na tele cirkvi, neprijateľná v našom cirkevnom prostredí svedčí aj vystúpenie výkonného sekretára KBS Antona Ziolkovského v diskusnej relácii Téma dňa v Ta3 moderovanej Zuzanou Martinákovou. Z kontextu slov sekretára vyplýva, že niet dôvod otvárať tieto otázky, pretože je to dobrovoľný záväzok muža pred vysviackou, ku ktorému sa má dopracovať za 5 či 6 rokov seminárskej formácie. Otázka je, či môže akákoľvek inštitúcia pri kladení podmienok na výkon povolania, požadovať odňatie či obmedzenie ľudských práv?

Lajcha a Baláž boli vo viacerých titulkoch označení ako hľadači pravdy o celibáte, revolucionári v cirkvi a pod. Vystrčili hlavy z poslušného kňazského „stáda“. Namiesto pokusu o dialóg biskupi suspendovali dvoch mladých kňazov. A v čom mal vlastne spočívať dialóg? Prečo Lajcha nedokázal prísť na stretnutie s biskupom a obhajovať svoju vec? Slovenskí biskupi ukázali, že jednajú so svojimi podriadenými ako v ére Jána Vojtaššáka a Andreja Hlinku. No aj ten, predtým než sa stal autoritatívnym mužom, mal ťažký konflikt so svojim protislovensky naladeným biskupom Párvym, dokonca bol aj suspendovaný.

Domnievam sa, že otázku zdobrovoľnenia celibátu v latinskej cirkvi a jeho vrátenie do legitímneho rámca apoštolskej tradície Kristovej cirkvi je bezpredmetné otvárať, pretože tu spolupôsobia minimálne tri faktory:

  1. dlhoročná tradícia, ktorá je súčasťou identity latinskej cirkvi;
  2. v antropológii sú to dôsledky nadvlády sexuálneho pesimizmu hlavne náuky sv. Augustína;
  3. ukazuje sa čoraz viac, že v riadiacich štruktúrach cirkvi na všetkých úrovniach pôsobí dobre organizovaná „levanduľová“ mafia,  ktorá nepripustí zmeny, ináč by konala sebadeštrukčne.

Utopické a revolučné snahy autorov knihy Tragédia celibátu nech by boli tiež poskladané z viacerých motívov a aj s politickým pozadím, sa podobajú jednej anekdote. Cestujú vo vlaku dvaja duchovní a jeden sa pýta druhého: „Myslíš, že raz bude zrušený celibát?“ Ten druhý: „Neviem, ale dúfam, že sa jeho zrušenia dožijú aspoň naše vnúčatá.“

Peter Grečo

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Peter Grečo
2 Responses to "O tragédii tetovaného celibátu a pastorálnej moci"
  1. Pekny clanok. V zasade vravi, ze je spravne klast si vznesene a vysoke (tazke) ciele. Nikto nenapada myslienku zdokonalovania sa, alebo snahy zlepsovat sa. Ale dost sa napada myslienka celibatu. V nicom sa nelisi od myslienky neklamat, nekradnut, nepodvadzat… Tiez je to ciel k sebazapreniu, sebaovladaniu, sebazdokonalovaniu… V com je tema celibatu odlisna od temy netunelovania, nekradnutia, neagresivity, nevyuzivania prilezitosti nieco „vyuzit/zneuzit“, proste temy sebaovladania? Ved aj agresivita je pudova. Ale nikomu nevadi ze sa ludia snazia ovladat svoj pud byt agresivnym. Nikomu nevadi, ze zakon zakazuje napadnut niekoho, aj ked pocituje neovladatelnu chut vylepit zaucho! Ale kolkym vadi, ze existuje poziadavka celibatu. Je ludskym pravom spravodlivo sa nahnevat? A propo, ludske prava… A preco len ludske, preco nie aj zvieracie a prirodne? Preco nemoze mat kazda planeta pravo na lubovolnu obeznu drahu?

  2. Hlúpe stádo, zmasírované rokmi proticirkevnej propagandy a posmechom z nej, dostáva v Lajchovi druhého Bezáka, s ktorým sa môže identifikovať. Dodržiavanie celibátu si verejnosť v čase sexuálnej detabuizácie totiž nevie predstaviť a nechápe ani jeho význam, keďže je prevažne ateistická/agnostická. Cirkev by si nemala nechať hovoriť do svojich vecí nemravným svetom, ale odolá tiež lóžam, ktoré kontrolujú jej najvyšších predstaviteľov?

Pridaj komentár

& Časopis