Papierové hlavy a prasacie rypáky

· Čas čítania: 4 min.
Str. 42 PAPIEROVÉ HLAVY A PRASACIE RYPÁKY

„Nespojíš sa na zlú vec s väčšinou!“

Ex 23, 2

 

Kolektívny súhlas s absurditou

Režisér Dušan Hanák nás svojím unikátnym a dodnes neprekonaným hraným dokumentom Papierové hlavy z roku 1995 prinútil zamyslieť sa aj nad tým, ako sa človek dokáže pozbaviť slobody a postupne za 40 rokov socializmu pritakávať absurdite. Scény hraných častí, kde nasadili papierové karikované hlavy rôznym reprezentantom spoločenských vrstiev masovej spoločnosti mávajúcim vtedajším komunistickým papalášom, sa prelínali s archívnymi dobovými zábermi manifestácií napríklad na Sviatok práce 1. mája.

Do akého divadla nás ako členov veľkého komparzu vtiahli?! Hoci väčšina davu to pokladala za ohyzdné divadlo a vo vnútri mala výhrady, režim mal páky, ako násilím a strachom aplikovaným na psychosociálne princípy správania sa masy dosiahol práve také veľkolepé predstavenia. Naozaj, metafora papierových hláv, ktoré nám nasadil systém komunizmu, je výstižná a tristná. Používali sme ich v škole, na zväzáckych i odborárskych schôdzach, prakticky všade na verejnom fóre.

V Sovietskom zväze boli takéto rituály častejšie a aj prepracovanejšie ako u nás. Ľudia sa účasti na týchto manifestáciách pokúšali vyhnúť a režim sa ich snažil motivovať. Preto vo veľkých podnikoch postupne vznikali cenníky za roly v sprievode: za nosenie transparentu či vlajky s názvom podniku sa platilo 25 – 30 rubľov, za obyčajný transparent 15 – 20 rubľov a najnižšia odmena 10 – 15 rubľov pripadala na osoby nesúce portréty členov politbyra, ktorých ľud prezýval prasacie rypáky. Po „demonštrácii“ dostávali vlajkonosiči a ďalší účinkujúci ešte pohárik vodky. „Demonštranti“ bez honorára si následné pitky organizovali sami.
Na snímkach z prvomájových manifestácií vidíme, ako sa pred tribúnou mávalo a skandovali sa heslá na oslavu všemocnej komunistickej strany a jej pohlavárov. Ak by sme nezakúsili „radostné“ a v mnohom bezstarostné časy kolektivistického socializmu, urobíme si rezultát, že to bola dokonalá spoločnosť so šťastnými občanmi. Radosť na tvárach však bola sčasti vynútená a sčasti dôsledkom eufórie z celej davovej atmosféry, takže sme počas sprievodu kritizovali a nadávali, no pred tribúnou sme svorne a radostne kričali na slávu režimu.

Ilúzia občianskej spoločnosti

Po roku 1989 sme nielen z hľadiska marxisticko-leninskej náuky padli do nižšej spoločensko-ekonomickej formácie bezohľadného, tvrdého a cynického kapitalizmu a liberálnej demokracie. Človek človeku je tiež vlkom, ale už bez masky ovčieho rúcha socializmu sme nútení rovnako hrať nezmyselné predstavenia. Na pseudocharitatívnych podujatiach globálnych privatizérov národného majetku vysielaných televíziou ako udalosť roka to už nie sú transparenty prasacích rypákov, ale nadrozmerné šekové poukážky s logom firiem. Presne naopak, ako nás učí Evanjelium o pravej ľudskosti: „Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu.“ (Mt 6, 2) Prvomájové masové manifestácie vystriedali tzv. teambuildingové podujatia bohatších firiem so zahraničným kapitálom, kde sa poddaní musia tváriť ako deti slobodného kraja zrodené nie pod červenou hviezdou, ale pod všemohúcim okom zisku „dolárnikov“.

Ľudská prirodzenosť ani princípy moci sa však nemenia. Mocnári vždy dávajú pocítiť svoju moc (Mt 20, 25). Menia sa len kulisy – politické systémy, ktoré niekedy vyzerajú tak presvedčivo ako farebné fasády narýchlo obnovených domov kniežaťa Potemkina na juhu Ruska. Tieto fasády údajne lepších politických zriadení, s ktorými od Francúzskej revolúcie experimentuje západná civilizácia, sú postavené na rovnakom klamstve potemkinovských kulís. Osvietencami proklamovaný ideál občianskej spoločnosti a zmeny politických poriadkov sú demaskované.

Budovanie slobodnej spoločnosti bez strachu, kde občan tvorí moc a vyžaduje od establishmentu zodpovednosť, bolo skôr 30-ročné úsilie potemkinovskej otvorenej spoločnosti, ktorá pandemickou totalitou padla ako domček z kariet. Novoveký človek, ako správne usudzuje Nikolaj Berďajev, Jacques Maritain či náš Ladislav Hanus, nedokáže vytvoriť slobodnú spoločnosť, pretože slobodu si pomýlil so svojvôľou, prirodzený poriadok daný zhora označil ako náboženskú neurózu a človeka stvoreného na Boží obraz vymenil za produkt prírody, ekonomických a spoločenských neosobných síl. Za viac ako 200 rokov supremácie téz osvietenských „filozofov“ sa vytvorili formácie, ktoré nepreukázali veľký rešpekt k človeku ako osobe: jakobínsky teror, napoleonské vojny, barikády komunistických komún, červené republiky rád, nemecký nacizmus a režimy nastolené sovietskymi boľševikmi….

AUTOR: Peter Grečo

 

 

PREDPLATNÉ ZEM&VEK 2021

 

Náš časopis sa chce vymaniť z bežných stereotypov nielen svojím obsahom a spracovaním, ale aj tým, že nebude publikovať inzerciu a reklamy. K predplatnému síce neponúkame zľavy v hypermarketoch a kozmetických štúdiách, ale našim najúprimnejším poďakovaním za Vašu priazeň je rozšírenie Vášho časopisu. Ostávame aj naďalej bez akejkoľvek reklamy a preto sa nemusíme spovedať žiadnym sponzorom, inzerentom ani politickým stranám. Práve toto je jediným a skutočným kritériom nezávislosti, vďaka ktorej môžeme slúžiť iba Vám, čitateľom. Aj z tohoto dôvodu sme výlučne závislí iba na predaji a predplatnom. Srdečne ďakujeme za Vašu podporu.

 

OBJEDNAŤ PREDPLATNÉ

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár