Každá kultúra nahliada na smrť a posmrtný život svojským spôsobom. Niektoré približujú záhrobie iba stručne, iné podrobnejšie. Starovekí Egypťania a Tibeťania venovali tomu, čo sa deje po smrti, celé knižné diela, známe ako knihy mŕtvych.
A hoci sa ich predstavy rôznia, predsa v nich nájdeme viacero podobných prvkov, vrátane viery v nesmrteľnosť duše či postavy sudcu mŕtvych, ktoré sú príznačné nielen pre obe spomenuté civilizácie, ale aj pre kresťanstvo.
Záhrobie v Egyptskej knihe mŕtvych
Egyptská kniha mŕtvych predstavuje výberovú zbierku národného pohrebného diela starovekých Egypťanov. Jej súčasný názov sa zaužíval až v 19. storočí, pôvodné označenie (v modernom anglickom prepise ru nu peret em heru) sa spája s „prechodom ďalej“. Kniha vznikala zrejme od tretieho tisícročia p. n. l. a formovala sa aj v nasledujúcich obdobiach zhruba až po 7. storočie p. n. l., pričom sa zachovala vo viacerých verziách. Tie sa líšia hlavne znením obradných formúl a zaklínadiel, ale podstata predstáv o posmrtnom živote sa v nich zachovala.
Medzi najznámejšie verzie patrí Heliopoliská verzia, ktorej autormi sú kňazi z mesta Heliopolisu, pričom texty tejto verzie zaznamenali už v polovici 3. tisícročia p. n. l. Približne v období od roku tisíc pred Kristom až po 4. storočie p. n. l. Egypťania používali takzvanú Tébsku verziu, spísanú hieroglyfickým písmom, a od 7. storočia p. n. l. sa ujala verzia s presne určeným poradím kapitol, nazývaná Sajská alebo Verzia zo Saitu, pomenovaná podľa rovnomenného staroegyptského mesta.
Náboženstvo starých Egypťanov hlásalo, že kľúčovú rolu v posmrtnom svete zohráva boh Usir, ktorý bol božského pôvodu a istý čas žil v hmotnom tele na Zemi. Neskôr ho zavraždili a jeho telo rozsekali na kusy, ale jeho sestra, bohyňa Isis, vzala odťaté údy a pomocou kúzla ho priviedla späť k životu. Usir sa stal nesmrteľným a vstúpil do podsvetia, aby tu súdil živých a mŕtvych ako vládca podsvetia, víťaz nad smrťou a boh znovuzrodenia.
Starovekí Egypťania sa nazdávali, že duša je nesmrteľná a verili aj vo vzkriesenie duchovného tela, v ktorom bude žiť duša po smrti hmotného tela. Ďalším princípom ich viery bolo presvedčenie o existencii tzv. dvojníka, sídla citov, nazývaného ka. V podstate ide o astrálneho telo, resp. o akési srdce duše, ktoré sa dokáže pohybovať a má schopnosť usídliť sa v soche. Ka sa vyznačuje aj tým, že môže prijímať potravu, teda presnejšie – jej astrálne vyžarovanie, a práve preto Egypťania vkladali do hrobiek pokrmy a nápoje pre zosnulých. Aj toto astrálne telo je však podobne ako fyzické telo smrteľné a dokáže existovať len určitý čas. Za rovnako smrteľné zložky človeka považovali Egypťania i vitálnu energiu (sekhem), uvádzajúcu ľudské telo do pohybu, meno – čiže princíp ren, a nižšiu časť ľudskej mysle a duševného života, nazývanú ab, zaťaženú túžbami a tvoriacu prameň dobra i zla v človeku. Naopak, za nesmrteľné zložky považovali sídlo čistých myšlienok ba, duchovnú dušu khu a duchovné telo sahu, stvorené z hmotného tela pomocou modlitieb a mystickej koncentrácie. Nesmrteľné zložky si však uchránil len ten, kto uspel pri „vážení duše“. V oblasti smrti a umierania bola pre Egypťanov mimoriadne dôležitá i viera v mágiu slov, preto používali množstvo zaklínadiel.
Význam a prínos mumifikácie spočíval najmä v tom, že vďaka nej mala duša ľahšie opustiť tento svet. Dbalo sa aj na zachovanie srdca po smrti, lebo bolo dôležité pri spomenutom vážení duše.
AUTOR: Pavol Ičo