Postrehy z návštevy pápeža: žiadna rehabilitácia Bezáka, lapsus o odsune židov, jezuiti

V dňoch 12. – 15. septembra Slovensko vítalo na svojom území vzácneho hosťa. Hlava Katolíckej cirkvi a nástupca apoštola Petra, pápež František, poctil svojou návštevou našu vlasť pod Tatrami.

Bol som očitým svedkom niekoľkých apoštolských ciest na Slovensku i v Austrálii, ale nikde som sa necítil tak blízko a mohol pozorovať jednotlivé zastávky návštevy tak bezprostredne, ako teraz. Za to patrí vďaka modernej technológii, ktorá preklenula geografické vzdialenosti a umožnila pozorovateľovi v ďalekej Austrálii sledovať priebeh udalostí na druhom konci sveta. Pokorne a s vďačnosťou sa priznávam, že návšteva zanechala vo mne mocné dojmy. O niektoré z nich by som sa chcel podeliť aj s našimi čitateľmi.

1. Desaťminutové kázne

Sledovateľov pápežovej apoštolskej cesty po Slovensku zaujalo a rozveselilo jeho naliehanie na krátke kázne. V bratislavskej katedrále v svojom príhovore kňazom a rehoľným sestrám i bratom sa dotkol aj svojej obľúbenej témy o krátkych kázňach.

Povedal: „Homília (kázeň) je jedným z problémov tejto doby. Áno, homília nie je sviatosť, ako tvrdili niektorí protestanti, ale je to svätenina! Nie je pôstnym kázaním, nie, je to niečo iné. Je v srdci Eucharistie. A myslite na veriacich, ktorí musia počúvať homílie trvajúce 40 minút, 50 minút, na témy, ktorým nerozumejú, ktoré sa ich nedotýkajú… Prosím vás, kňazi a biskupi, dobre si premyslite, ako pripraviť homíliu, ako ju urobiť, aby ste mali kontakt s ľuďmi a aby sa nechali inšpirovať biblickým textom. Homília by zvyčajne nemala byť dlhšia ako desať minút, pretože ľudia po ôsmich minútach strácajú pozornosť, s výnimkou ak je veľmi zaujímavá. Čas by však mal byť 10-15 minút, nie viac. Jeden môj profesor homiletiky hovorieval, že homília musí mať vnútornú súdržnosť: myšlienku, obraz a cit; aby ľudia odchádzali s myšlienkou, obrazom a niečím, čo pohlo ich srdce. Tak jednoduché je ohlasovanie evanjelia! A tak kázal, že Ježiš berie vtáky, berie polia, berie toto… konkrétne veci, ale aby ľudia rozumeli. Prepáčte, ak sa k tomu vrátim, ale znepokojuje ma to…”

Pri týchto slovách zaznel potlesk. Pápež prerušil svoj príhovor a po krátke prestávke poznamenal: “Dovolím si zlomyseľnosť: Potlesk začali rehoľné sestry, ktoré sú obeťami našich homílií!”
A práve táto uštipačná poznámka vyvolala veľkú pozornosť svetových médií. Ktosi to komentoval takto: „Pápež sebakriticky povedal ´našich´ homílií, lebo aj jeho kázne a príhovory občas trvajú dlhšie než desať minút.“

Iní komentátori zas poukazovali, že námet dlhých kázní je sústavná pápežova kritika, ktorú opakuje už desaťročia. Robil tak už ako biskup v Argentíne, pripomínal ju v encyklike Evangelii Gaudium a opakoval ju aj vo svojej katechéze na tému “liturgia” vo februári 2018 v hale Pavla VI. na svojej pravidelnej stredajšej verejnej audiencii v Ríme. Vtedy pápež takto vystríhal pred dlhými kázňami:
„Kňaz by si mal uvedomiť, že keď káže, nerobí svoju vlastnú robotu, ale v slovách kázne podáva Ježišov hlas, ohlasuje svetu Ježiša. A preto jeho kázeň musí byť dobre pripravená a musí byť krátka. Ako často sme svedkami toho, že veriaci buď zaspia počas kázania, alebo sa susedsky medzi sebou rozprávajú, alebo vonku pofajčievajú cigaretu“. Keď sa jeho poslucháčstvo pri tomto realistickom obraze dlhého kázania rozosmialo, pápež reagoval: “Smejete sa, ale taká je pravda; vy všetci viete, že je to tak!” A potom s vážnou výzvou oslovoval prítomných kňazov: “Prosím vás, kážte krátko! Nie dlhšie ako desať minút! Prosím.”

Všeobecne však panuje názor, že kvalita kázní sa nemeria dĺžkou, ale skôr ich obsahom a spôsobom podania. Dobre pripravená, zrozumiteľne prednesená a obsahovo bohatá kázeň neuspí poslucháča, ani ho neznepokojuje, ale ho duchovne občerstvuje a obohacuje natoľko, že si želá aby trvala ešte dlhšie. Vo Svätom Písme je mnoho kázní, ktoré časovo presahujú desať minút. Napríklad Ježišov príhovor pri poslednej večeri, ktorý v Jánovom evanjeliu zaberá celé tri kapitoly (Ján 15,1- 17, 26), alebo Ježišova reč na vrchu, ktorá tiež zaberá tri kapitoly Matúšovho evanjelia (Mt. 5,1 – 7, 27).

2. Odvolaný arcibiskup

Popri pápežovi Františkovi najväčšej pozornosti médií sa tešil Mons. Róbert Bezák, emeritný arcibiskup trnavský. Jeho meno sa skloňovalo vo všetkých pádoch, jeho prípad sa analyzoval, kritizoval a komentoval odborníkmi, amatérmi, laikmi, klerikmi… On sám sa proti týmto prejavom pozornosti neohradzoval a vytrvalo opakoval, že nepozná dôvody svojho odvolania a vlastne ani nijaký odvolávajúci dekrét od pápeža nedostal.

V posledných mesiacoch pápež František vyšiel voči Mons. Bezákovi v ústrety viacerými verejnými gestami – spolu celebrovali sv. omšu vo Vatikáne, pápež ho pozval k stolu, kde mu servíroval zmrzlinu, poslal veniec na hrob jeho zomrelého otca… Mons. Bezák v tom – viac nádejne než oprávnene – videl istý druh rehabilitácie. Podobne zmýšľali aj mnohí jeho krajania. A tak v cudzine i na Slovensku sa zoširoka špekulovalo, že pri apoštolskej návšteve dôjde k úplnej rehabilitácii ukrivdeného arcibiskupa. Keď nie hneď, tak v dohľadnej dobe: po smrti staručkého pápeža, ktorý Mons. Bezáka odvolal a po odchode do dôchodku prefekta Kongregácie pre biskupov, ktorý to všetko administratívne vybavoval. Fantázia niektorých publicistov už videla Mons. Bezáka vo funkcii nuncia, alebo aj kuriálneho kardinála.

Tieto teoretické úvahy sú však v príkrom rozpore s tvrdou pravdou a tá je, že budúcnosť Mons. Bezáka v službách Cirkvi, bola už definitívne a natrvalo rozhodnutá pred šiestimi rokmi. Vtedy mu kardinál Vlk sprostredkoval stretnutie s nástupcom Benedikta XVI., s novým pápežom Františkom. Výsledky stretnutia sa predstavovali verejnosti v duchu optimistických očakávaní; teda že nový “liberálny” pápež napraví krivdu a zruší rozhodnutie svojho predchodcu. Ale Svätá Stolica schladila tento nadšený výklad realistickým vyhlásením, ktoré znie:
Dňa 18. mája 2015 vatikánsky Štátny sekretariát z poverenia pápeža Františka vydal toto vysvetľujúce úradné vyhlásenie:
Dňa 10. apríla 2015 Svätý Otec František prijal na audiencii Jeho Excelenciu Mons. Róberta Bezáka CSsR, emeritného arcibiskupa trnavského, ktorého sprevádzal Jeho Eminencia kardinál Miroslav Vlk, emeritný biskup pražský.

Svätá Stolica znepokojená nepresnými a nesprávnymi výkladmi tohto stretnutia, pokladá za potrebné vysvetliť, že pri tomto prípade išlo o záležitosť čisto súkromnej povahy; išlo iba o prejav ľudskej kresťanskej lásky Svätého Otca voči druhovi-biskupovi – bez toho, že by sa tým nejako vstupovalo do predchádzajúcich udalostí jeho episkopátu. Naopak… zdôrazňujeme, že opatrenia voči Msgr. Bezákovi, ktoré svojho času Svätý Otec (Benedikt XVI.) pokladal za potrebné urobiť, predchádzalo dôsledné vyšetrovanie a objektívne rozlišovania (skúmanie) všetkých prístupných relevantných faktov, hlavne však tých, ktoré vyšli najavo v priebehu apoštolskej vizitácie, konanej v Trnavskej arcidiecéze v januári a februári 2012

Rovnako (dôrazne) Svätá stolica poznamenáva, že všetky postupy (procedúry), ktoré v tomto prípade prebiehali, boli v súlade s postupmi, aké sa uplatňujú v celej Cirkvi, totiž že oznámenie o odvolaní biskupa z jeho biskupského úradu (porov. Can. 416) si nevyžaduje pápežský dekrét. Naopak, bežná prax je taká, že rozhodnutie Svätého Otca sa oznámi dotyčnej osobe prostredníctvom Apoštolskej nunciatúry a následne sa zverejňuje v Osservatore Romano.

Svätý Otec (František) by súčasne chcel využiť túto príležitosť, aby vyjadril svoju vďačnosť slovenským biskupom za ich lásku a vernosť nástupcovi svätého apoštola Petra a vyzýva všetkých veriacich, aby upevňovali jednotu so svojimi pastiermi, aby milovali a podporovali Cirkev na Slovensku, ktorá je dedičkou veľkej tradície siahajúcej do čias sv. Cyrila a Metoda.

Mons. Bezák sa napokon zmieril s tým, že jeho kauza je uzavretá s konečnou platnosťou. Svoje trpké sklamanie výrečným symbolickým gestom: v roku 2018 – cestou vtedajšieho prezidenta Andreja Kisku – poslal pápežovi svoj biskupský prsteň.

Františkov štýl riadenia Cirkvi je rozhodne odlišný od štýlu jeho predchodcov, ale aj jeho možnosti majú svoje medze. Originálny je v tom, že vie ľavou rukou pohladkať aj tých, ktorých pravou rukou pokarhal. Tak, napríklad, v septembri 2020 požiadal kardinála, obvineného z finančných priestupkov a nepotizmu, aby sa zriekol úradu a kardinálskych práv a privilégií (čo kardinál Becciu – na rozdiel od arcibiskupa Bezáka – poslušne aj urobil) a na Zelený štvrtok (1. apríla 2021) ho pozval na spoločné celebrovanie bohoslužby.

Podobný akt milosrdenstva preukázal aj Mons. Bezákovi. V júni 2021, keď už bolo oznámené, že v septembri pápež navštívi Slovensko, František vrátil Mons. Bezákovi prsteň, čím mu naznačil, že ho Cirkev ešte stále pokladá za biskupa, i keď len za emeritného. A nasledovali aj ďalšie prejavy pastorálno-otcovskej láskavosti zo strany Svätého Otca. Tie vyvrcholili práve počas apoštolskej návštevy: Súkromné stretnutie na nunciatúre s Mons. Bezákom, s jeho mamičkou a príbuzenstvom, pozvanie do záhrady Prezidentského paláca a hlavne jeho prítomnosť na slávnostných bohoslužbách v Šaštíne, kam prišiel v pápežskom sprievode v aute apoštolského nuncia. Viaceré zahraničné médiá referovali o rozpakoch (“embarrasment”) ostatných slovenských biskupov, ktorí “iba” koncelebrovali s emeritným arcibiskupom a pápežom.

Nuž, pri všetkej úcte voči Sv. Otcovi treba uznať, že jeho prekypujúca miera pozornosti prekvapila aj mnohých biskupov. Po ľudskej stránke ich “rozpaky” sú celkom pochopiteľné. Hovorí sa, že aj dobrého veľa škodí a platí to aj v tomto prípade. Po tom všetkom, ako sa Mons. Bezák po svojom odvolaní správal a čo na adresu svojich bratov biskupov povedal, ani on sám by nebol očakával, že jeho spolubratia budú nadšení poctami, ktorými ho pápež zahrňuje. Bývalý františkán a súčasný partner ex-premiérky I. Radičovej, Marián Balász, takto ironizoval ich pocity: “Keď videli Bezáka s pápežom pri oltári, nervozita by sa dala krájať.”

Ale aj napriek tomu všetkému, k rehabilitácii arcibiskupa Róberta Bezáka nedošlo. On sám sa zmieril s tým, že sa mu dostalo dostatočnej “satisfakcie”. Povedal a veríme, že úprimne: „To slovo ´satisfakcia´ sa mi páči viac ako rehabilitácia, lebo tá by bola o obnovení úradu. Satisfakcia je zadosťučinenie. Aby som mohol byť tak blízko pápeža, a to nielen dnes, tak to je satisfakcia,“

Na záver len toľko: O pápežovi Františkovi je známe, že mení a ruší rozhodnutia svojich predchodcov, ale dosiaľ sa ešte nevyskytol prípad, že by zrušil svoje vlastné. A je veľmi nepravdepodobné, že by bol ochotný zmeniť to, čo jednoznačne vyjadril vo vyhlásení Štátneho sekretariátu Sv. Stolice z 18. mája 2015, citovanom vyššie.

3. Lapsus na Rybnom námestí

Pondelok, dňa 13. septembra sa pápež František stretol s predstaviteľmi židovskej komunity na Rybnom námestí v Bratislave pri pamätníku obetí holokaustu. Pri tejto príležitosti predniesol dojímavý prejav. V ňom vyjadril hlboký súcit nad tragédiou, ktorá postihla našich židovských spoluobčanov v rokoch Druhej svetovej vojny. Veľmi taktne, ale pri tom jednoznačne a rázne – bez toho, že by menoval štáty, alebo spomenul konkrétne mená – odsúdil neľudské a hriešne konanie, ktorého výsledkom bol neslýchaný zločin, známy pod menom holokaust, alebo šoa.

Po krátkom a zdvorilom úvode nasledovali však slová, ktoré akosi spochybňujú “neomylnosť pápeža”. Svätý Otec totiž povedal:
“Nachádzam sa na mieste požehnanom bratstvom ľudí v mene Najvyššieho. Následne, však, bolo Božie meno zneuctené: v šialenstve nenávisti, počas druhej svetovej vojny, bolo zabitých viac než stotisíc slovenských židov”. (V taliančine: “mi trovo in un luogo benedetto dalla fraternità degli uomini nel nome dell’Altissimo.In seguito, però, il nome di Dio è stato disonorato: nella follia dell’odio, durante la seconda guerra mondiale, più di centomila ebrei slovacchi furono uccisi”).

Táto veta doslova “obletela svet”. A svetové média hneď usilovne vysvetľovali a doplňovali, čo pápež vynechal. České vysielanie Vatikánskeho rozhlasu bratsky spresnilo tých “ viac než stotisíc” na 105.000. Ostatné západné médiá podávali svoju verziu o vtedajšej politickej situácii na Slovensku; teda o fašistickom režime, nacistickom satelitnom štáte, na čele ktorého stál katolícky kňaz Jozef Tiso. Atď.

Neviem, kto bol poradcom, alebo spoluautorom tohto prejavu, ale smutnou skutočnosťou je, že informoval Sv. Otca falošne a nesprávne. Krátko po vyhlásení autonómie predseda slovenskej krajinskej vlády dal previesť sčítanie ľudu k 31. decembru 1938. Výsledky sčítania informujú, že na Slovensku (zmenšenom o tretinu územia na juhu krajiny) žilo 2,291.087 obyvateľov a z toho 87.487 Židov (3.23 %). Od 14. marca 1939 do 31. decembra 1941 sa zo Slovenska vysťahovalo 7.116 židovských občanov. Úradné štatistiky z povojnového obdobia nejestvujú, ale podľa archívnych záznamov a informácií poskytnutých židovskými organizáciami, ku koncu roka 1945 sa počet občanov židovského pôvodu na Slovensku odhadoval na 21.000 až 29.000.
Jednoduchá matematika („Číslice nepustia!“) hovorí, že tých židovských spoluobčanov, ktorí v dôsledku nepriaznivých pomerov v rokoch 1939-1945 zahynuli, mohlo byť okolo 60.000. Židovské pramene spomínajú 70.000. Pápežské údaje „viac než stotisíc“ sú teda prehnané, nadnesené a nijako nemôžu byť pravdivé.

Dúfajme, že publikácie o návšteve Sv. Otca na Slovensku, ktoré budú citovať prejav Sv. Otca na Rybnom námestí, aspoň v poznámke pod čiarou upozornia na túto nepresnosť. Týmto poukazom na číselnú nezrovnalosť nijako nechcem zmenšovať ohavnosť tragédie holokaustu. Keby bol nespravodlivo pozbavený života čo len jeden človek, aj v tom prípade by to bol odsúdenia hodný zločin, pre aký niet miesta v nijakej civilizovanej kresťanskej spoločnosti.

Na záver len melancholické konštatovanie, že za daných okolností bola to neuniknuteľná tragédia. V biblickej terminológii to bolo oné mysterium iniquitatis – tajomstvo neprávosti – o ktorom sa len vo večnosti dozvieme, prečo to milosrdný Boh na svoj kedysi vyvolený národ dopustil. Tragédia sa však neodohrala preto, že Slováci mali svoj vlastný štát a Dr. J. Tiso bol jeho prezidentom, ale preto, že boli židia a žili v strednej Európe. Je len spravodlivé žiadať, aby sa udalosti hodnotili objektívnymi kritériami, t.j. podľa toho, čo sa za danej situácie dalo, mohlo a smelo konať a čomu sa dalo predísť, vyhnúť a zabrániť.

Na Slovensku prežilo hrôzy vojny asi 30 % židovských spoluobčanov. Percentuálne je to viac – a v niekoľkých prípadoch podstatne viac – ako v Protektoráte Čechy a Morava (dnešná Česká republika), Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, Chorvátsku, Rumunsku… Bolo by pekné a slušné, keby aj naši kritici pripustili, že samostatné Slovensko s prezidentom Tisom, poskytlo svojim židom priaznivejšie podmienky prežitia (alebo, ak chcete, bolo pre nich „menším zlom“), než ktorýkoľvek iný štát v strednej Európe.

4. František a jezuiti

Pápež František je členom jezuitského rádu ( S.J. – Spoločnosť Ježišova) a jezuitom ostáva aj na Petrovom stolci. Jeho najbližšími spolupracovníkmi a poradcami sú jezuiti, s členmi jezuitskej komunity sa stretáva nielen v Ríme, pri slávnostných príležitostiach Spoločnosti, ale aj vo svete pri svojich apoštolských cestách. Tak tomu bolo aj na Slovensku. S jezuitskými spolubratmi sa stretol krátko po svojom príchode; na nunciatúre v Bratislave v nedeľu 12. sept. o 17.30 hod. a potom ešte raz ich poctil krátkou návštevou v Prešove po skončení gréckokatolíckej liturgie.

Stretnutia, ktorí prebiehali v bratskom domácom prostredí, sa niesli v uvoľnenej a družnej nálade. Pápež odpovedal na otázky priamo, jasne a presvedčivo, a preto jeho odpovede majú cennú dokumentárnu hodnotu. Tu totiž pápež nečítal vopred pripravený text (ktorý často pripravujú kuriálni úradníci a osobní spolupracovníci), ale spontánne a otvorene odhaľoval svoje intímne pocity a zmýšľanie.

Vstúpil do siene, kde naňho čakalo 53 slovenských jezuitov, a oslovil ich: „Dobrý večer a vitajte! Ďakujem vám, že ste prišli. Nevedel som, že na Slovensku je toľko jezuitov. Zdá sa, že ‚pliaga‘ sa šíri všade.“ Zrejme ho prekvapilo, že taký malý štátik ako Slovensko, má taký úctyhodný počet jezuitov. /V západnom svete totiž jezuitský rád trpí krízou povolaní. V roku 1965 mal 36.000 členov, dnes ich má asi 16.000, teda iba 44 % niekdajšieho stavu. Počet veriacich medzitým vzrástol asi o 60%!).

Po tomto úvode ich vyzval: “Čakám teda na otázky. Som pripravený ako brankár v bráne. Strieľajte.“
Na otázku, ako sa má, odpovedal: “Ešte som nažive. Aj keď niektorí by chceli, aby som už bol mŕtvy. Dokonca viem, že boli stretnutia prelátov, ktorí si mysleli, že pápež je na tom zdravotne horšie, ako bolo povedané. Chystali konkláve. Trpezlivosť! Vďaka Bohu, mám sa dobre.”

V ďalšom rozhovore sa pápež priznal, že nie všetci biskupi sú jeho fanúšikovia: Áno, sú biskupi, ktorí nás jezuitov nemajú radi, veru, je to tak. No nech nijaký jezuita neohovára biskupa! Ak si nejaký jezuita zmýšľa inak ako biskup a má odvahu, nech ide za biskupom a nech mu povie, čo si myslí. A keď hovorím za biskupom, myslím tým aj za pápežom“. Vyzval ich, aby pracovali podľa toho, čo povedal Pavol VI. dňa 3. decembra 1974: „Na križovatkách ciest, na križovatkách ideí, tam sú jezuiti.“

Poukázal aj na boľavé miesto Cirkvi, na tzv. konzervatívnych kňazov a veriacich, ktorí sa nostalgicky vracajú do minulosti a kritizujú jeho snahy “zmodernizovať” Cirkev, prispôsobiť ju k súčasnému modernému svetu. Títo, podľa jeho slov, prepadli “pokušeniu vrátiť sa späť.”

Tento jav pokladá za “boľavé miesto Cirkvi v týchto časoch. Týmto dnes trpí Cirkev. Ideológiou návratu. Je to ideológia ktorá kolonizuje mysle. Je to forma ideologickej kolonizácie. Nie je to celosvetový problém, ale predovšetkým špecifický problém Cirkvi v niektorých krajinách. Bojíme sa života. Opakujem, čo som už povedal na ekumenickom stretnutí, ktoré som mal pred chvíľou: Bojíme sa slobody. Bojíme sa slobody vo svete, ktorý je obmedzovaný závislosťami a virtualitou…. Bojíme sa vykročiť vpred s novými formami pastorácie. Myslím na to, čo sme už spravili na Synodu o rodine, na ktorej sme chceli porozumieť, že manželské páry, ktoré žijú v druhom zväzku, nemôžeme zatracovať. Bojíme sa sprevádzať ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou. Bojíme sa ísť na krížne cesty, o ktorých hovoril Pavol VI. Toto je zlo tejto chvíle. Hľadať cestu v rigidnosti a klerikalizme, čo sú dve zvrátenosti…. Dávajte si pozor a bdejte! Nechválim nerozvážnosť, len vás chcem upozorniť, že vracať sa do minulosti nie je správna cesta. Naopak, správna cesta je kráčať vpred – v rozlišovaní a v poslušnosti“.

Kriticky sa vyjadril aj o gender-ideológii: Áno, „gender“ ideológia… je nebezpečná. Podľa mňa preto, lebo je odtrhnutá od konkrétneho života osoby, ako keby sa človek mohol ľubovoľne, nezávisle od všetkého rozhodnúť, či a kedy byť mužom alebo ženou.”

Jeden z prítomných mu položil otázku: „Ako sa staviate voči ľuďom, ktorí na vás hľadia podozrievavo?“

V odpovedi pápež František sa trpko posťažoval, že ho to trápi i bolí a nazval tieto prejavy nevôle i nesúhlasu “diabolským dielom”. Povedal: “Ako príklad spomeniem jednu veľkú katolícku televíznu stanicu (Pápež tu naráža na americkú televíznu sieť EWTN – Eternal Word Television Network), ktorá bezostyšne neustále ohovára pápeža. Ja osobne si možno tieto útoky a údery zaslúžim, pretože som hriešnik. Ale Cirkev si toto nezaslúži. Je to diablova robota. Niektorým z nich som to aj povedal. Áno, sú aj kňazi a rehoľníci, ktorí majú zlomyseľné poznámky na moju adresu. Občas mi dôjde trpezlivosť. Najmä keď vynášajú súdy bez toho, aby viedli skutočný dialóg. Tam nič nezmôžem. Ja si idem za svojím, nedám sa vtiahnuť do ich sveta ideí a fantázie. Nechcem tam vstupovať a uprednostňujem kázanie, kážem… Niektorí mi vyčítajú, že nehovorím o svätosti. Vravia, že stále hovorím o sociálnej otázke a že som komunista. Aj napriek tomu, že som napísal celú apoštolskú exhortáciu o svätosti Gaudete et exultate“.

Pri tomto stretnutí bol pápež – ako sa hovorí – tu sa jeho názory a postoje nestretávali s opozíciou, ani s bratskou kritikou, V ňom nielen slovenskí jezuiti, ale aj svetový jezuitský rád má pápeža, ktorý ich nekarhá, nezazlieva im nedostatky, ktoré im vyčítali jeho predchodcovia. Lebo ešte stále žijú v pamäti spomienky na nedávne časy, keď pomer medzi pápežom a jezuitským rádom bol veľmi napnutý, keď mnohí členovia rehole – prevažne na americkom kontinente – nielen že nedodržiavali svoj štvrtý rehoľný sľub služby a poslušnosti voči Najvyššiemu veľkňazovi, ale otvorene konali proti.

Znepokojený vývojom situácie pápež Ján Pavol II. v roku 1973 poslal generálnemu predstavenému (Pedro Arrupe) list, v ktorom “si želá, ba výslovne žiada”, aby jezuiti dodržiavali sľub lojality voči pápežovi. V septembri 1979 na medzinárodnom stretnutí jezuitských predstavených, Ján Pavol II. sa im musel so žiaľom a sklamaním sťažovať: “Vy jezuiti ste boli problémom pre mojich predchodcov, ako ste problémom pápežovi, ktorý vás oslovuje dnes”. Zazlieval ich aktivitu a účasť v rozličných revolučných sociálnych hnutiach v Latinskej Amerike a v iných vývojových krajinách (napríklad tzv. “teológia oslobodenie”), ich svojsky výklad rehoľných sľubov, pochybné názory o niektorých článkoch magistéria Cirkvi a pápežských dekrétoch a pod. Sklamaný pápež nariadil generálnemu predstavenému, aby odstránil z rehole sekularizmus a iné “poľutovania hodné nedostatky.”

Keď náprava neprichádzala, v októbri 1981 Ján Pavol II. zasiahol veľmi razantne. Suspendoval pravidlá rehole a ustanovil svojich vlastných delegátov (Paolo Dezza a Giuseppe Pittau) a tí pod jeho autoritou vzali do rúk teologické a pastorálne vedenie rehole. Všetky tieto trampoty a konflikty sú podrobne zachytené v knihe dvoch amerických autorov: Peter McDonough a Eugene C. Bianchi: Passionate Uncertainty; Inside the American Jesuits, (Berkerley 2002) a predstavujú jednu z tých tienistých stránok pokoncilového vývoja, ktoré netvoria hrdú kapitolu moderných cirkevných dejín.

Kým sa toto dialo na Západe, na Slovensku Katolícka cirkev živorila a trpela pod násilným terorom komunistických utláčateľov. Vieru udržiavala a nádeje živila podzemná cirkev, ktorej predvojom boli práve jezuiti. Vedúce postavy tohto boja boli jezuitskí tajní biskupi Hnilica, Korec, Kaľata a Dubovský.

Chvála Bohu, toto smutné obdobie je už za nami. Pápež Ján Pavol II. je dnes uctievaný na oltároch Katolíckej cirkvi ako svätec a jezuiti majú svojho člena na Petrovom stolci. Nech ho Pán Boh živí a Duch Svätý riadi v neľahkej a zodpovednej práci v duchu a v zmysle hesla jezuitskej rehole: Omnia ad majorem Dei gloriam – všetko na väčšiu slávu Božiu. A nech po tejto jeho slovenskej návšteve vzrastá vo veriacom ľude počet jeho obdivovateľov a zmenšuje sa počet jeho kritikov.
(Pokračovanie v nasledujúcom čísle)

Autor: František Vnuk je historik

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

 

Zdroj: http://alianciazanedelu.sk/archiv/9875

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected] UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

PREDPLATNÉ ZEM&VEK 2022

 

Náš časopis sa chce vymaniť z bežných stereotypov nielen svojím obsahom a spracovaním, ale aj tým, že nebude publikovať inzerciu a reklamy. K predplatnému síce neponúkame zľavy v hypermarketoch a kozmetických štúdiách, ale našim najúprimnejším poďakovaním za Vašu priazeň je rozšírenie Vášho časopisu. Ostávame aj naďalej bez akejkoľvek reklamy a preto sa nemusíme spovedať žiadnym sponzorom, inzerentom ani politickým stranám. Práve toto je jediným a skutočným kritériom nezávislosti, vďaka ktorej môžeme slúžiť iba Vám, čitateľom. Aj z tohoto dôvodu sme výlučne závislí iba na predaji a predplatnom. Srdečne ďakujeme za Vašu podporu.

 

OBJEDNAŤ PREDPLATNÉ

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár