Skaza Titanicu umožnila najväčšiu lúpež všetkých čias

Tagged With: , , , , , , Add Comment

Skupinu mocných súkromných bánk ovláda od roku 1913 americká federálna banka a rozhoduje o osude hospodárstva. Demokratická kontrola neexistuje.

V noci zo 14. na 15. apríla 1912 sa odohrala katastrofa, ktorá sa zapísala do kolektívnej pamäti ľudstva. Skaza Titanicu, ktorá stála život asi 1500 ľudí, zmenila navždy beh dejín z jednej a doteraz skrývanej príčiny. Umožnila najväčšiu lúpež všetkých čias: Založenie americkej centrálnej banky, známej pod skratkou FED. Na palube Titanicu sa nachádzali najbohatší muži planéty a najvehementnejší odporcovia centrálnej banky: Benjamin Guggenheim, Isidor Strauss a John Jacob Astor. Mal medzi nimi byť aj John Pierpont Morgan, vlastník Titanicu, lodiarskej spoločnosti White Star Line a jeden z tých, ktorí už roky tajne pracovali na vzniku FED-u, ale v poslednej minúte cestu vo svojej vlastnej luxusnej suite na „nepotopiteľnej“ lodi odriekol.

Teraz bola cesta pre založenie FED-u voľná. 22.decembra 1913, keď už bola väčšina poslancov na vianočnej dovolenke, rozhodol Kongres medzi hromadou iných zákonov o etablovaní súkromnej emisnej centrálnej banky. 23. decembra 1913 to v Bielom dome podpísal ako „Federal Reserve Act“  prezident Woodrow Wilson. Za účelom zatajenia jej dali meno „federálna“, aby národu vsugerovali, že sa jedná o nejaký vládny úrad. Potrebná bola pritom akcia „za noci a hmly“, pretože americká ústava takú emisnú banku nepredpokladala. Práve naopak: štátom únie bolo v prvom článku ústavy zakázané vydávať nekryté papierové peniaze a niečo iné ako zlato a striebro označiť za platobný prostriedok. Kongres dosiahol iba – nie výhradné – právo raziť mince. Aj súkromným osobám a podnikateľom bolo dovolené vydávať mince. Z dnešného hľadiska by bolo bývalo vhodné zakotviť v americkej ústave dôslednejšie, že vláda nesmie prenášať na žiadny súkromný podnik monopol na tvorbu peňazí. Pretože práve táto zdanlivá medzera umožnila založenie FED-u.

Krach papierových peňazí

Otcovia americkej ústavy boli chytrí – nakoniec predsa už katastrofálnym spôsobom stroskotali viaceré papierové peňažné systémy. Medzi rokmi 1690 až 1764 vydávali rozličné kolónie v Severnej Amerike svoje vlastné papierové peniaze, aby mohli financovať vojny. Začal to Massachusetts, aby umožnil prepady francúzskej kolónie Québec. Čoskoro sa kolónie prekonávali v tlačení tzv. úverových potvrdení Následok bol vždy taký istý: Ceny explodovali – a ľudia sa nakoniec bránili prijať tento obľúbený množiaci sa papierový peniaz, ekvivalent dnešnej bankovky. Nato sa ustanovili drastické zákony, ktoré nútili osídlencov, aby akceptovali bezcenný papierový peniaz. Preto ľudia hromadili stabilné zlaté mince a vydávali bezcenné papierové peniaze. Obchodníci vyžadovali vždy viac úverových potvrdení, ceny stúpali a obyvateľstvo chudobnelo. V roku 1751 zakročil britský parlament a zakázal kolóniám tlačenie papierových peňazí. Následkom toho používali ľudia zase anglické, francúzske a holandské zlaté mince – a ceny opäť klesli.

Keď sa britské kolónie pozdvihli v roku 1775 do vojny za nezávislosť proti Anglicku, začala hra s vydávaním vlastných bankoviek odznova. Preto – a kvôli zlej skúsenosti s prvou papierovou bankou, Bank of North Amerika, založenou v roku 1781- bolo v americkej ústave z roku 1781 zakázané spolkovým krajinám v článku 1 odseku 10 vydávať bankovky. Kongres dostal len právo raziť mince. Dlho a prudko sa o tom diskutovalo, či by nemali poslanci dostať právo emitovať papierové bankovky, tzv. „credit bills“. Jeden zo zakladateľov USA, Thomas Paine, sa opovážil – v súvislosti s návrhom umožniť Kongresu vydávanie kreditných potvrdení – dokonca  k poznámke: „Člen, ktorý bude hlasovať za taký zákon, mal by byť odsúdený na smrť.“ Oponenti papierových peňazí, medzi nimi George Washington, sa nakoniec presadili. Alexander Hamilton zhrnul takto mienku väčšiny: „Vydávanie nekrytých papierov ako znak hodnoty si nezaslúži byť prevzaté do ústavy a neskôr dokonca presadené… Pretože prirodzene láka k zneužitiu a ľahko sa môže použiť ako prostriedok na zastieranie a podvod.“

Sprisahanie veľkobankárov

Potom, čo na americkej pôde skrachovali ešte dve ďalšie banky, nezáležalo šéfom peňažných inštitútov začiatkom 19. storočia na žiadnej verejnej diskusii, práve naopak. Veľké banky ako peňažné trusty sa dostali na mušku nahnevanej verejnosti. K oným peňažným kartelom patrili vtedy domy J. P. Morgana, Felixa M. Warburga, Williama Rockefellera a Benjamina Stronga jr., ako v roku 1913 skonštatoval výbor Kongresu.

To vysvetľuje, prečo sa tri roky predtým stretli jedného studeného dňa v novembri siedmi príslušníci takýchto peňažných kartelov v najvyššom utajení na ostrove Jekyll, ležiacom pred pobrežím spolkového štátu Georgia. Pozval ich senátor Nelson Aldrich, republikánsky predseda menovej komisie , spoločník J. P. Morgana a svokra Johna D.Rockefellera jr. Na diskrétnej schôdzi sa popri ňom a viceministrovi financií Piatovi Andrew zúčastnilo päť veľkobankárov: Henry Davison z JP Morgan, Charles Norton z First National Bank of New York (dnes Citigroup), Benjamin Strong z Bankers Trust (spoločnosť na správu majetku J. P. Morgana), Frank Vanderlip z Rockefellers National City Bank, ako aj Paul Warburg zo spoločnosti Kuhn, Loeb and Co. (v roku 1977 prevzatej Lehman Brothers).

Podľa New York Times z 3.mája 1931 reprezentovali títo siedmi muži šestinu celkového majetku sveta. Pretože bol Money Trust už pod paľbou verejnosti, vymyslel sa jednoduchý a účinný plán: Verejnosti sa dalo vedieť, že FED slúži na to, aby sa odstrihla moc peňažným kartelom. Na tento účel bol FED tak komplikovane konštruovaný, že sa nedal prehliadnuť. V skutočnosti ale bol tým istým, čo sú všetky banky, založené na emitovaní papierových peňazí: Kartel všetkých veľkobánk. Čerpá peniaze z „ničoho“ („fiat money“), jednoduchým zapísaním sumy na účet, a pripojeným bankám pyramídovite dovolí, aby novozískané peniaze zmnohonásobili. Tieto peniaze nie sú podložené žiadnymi hospodárskymi dejmi alebo poisteniami, ale klienti bánk si musia na tieto bezcenné papiere založiť majetok ako zábezpeku. Keď sa jedna taká banka dostane do ťažkostí, je úlohou FED-u – pomocou daní a „fiat money“ – ju zachrániť.

2. decembra 1981 oznámil New York Times svojim čitateľom, že FED patrí k trom najtajomnejším inštitútom vo Washingtone. Kto sú majitelia? Hoci sa od roku 1913 všeličo zmenilo – bankrotmi, výkupmi a pod. – dajú sa rekonštruovať aspoň tón udávajúce regionálne banky FED New York: Podľa toho drží JP Morgan Chase – teda rodina Rockefellerovcov a Morganovcov – akciový podiel 38% a Citibank (opäť Rockefeller) 17%. Listina členov v roku 1983 obsahovala 27 bánk. Čisto americké banky FED-u majú účasť 66%, starým európskym bankám (priamo alebo nepriamo americkým) sa pripisuje akciová účasť 26%.

Títo ľudia určujú politiku. V marci 2008 sa rozhodol vtedajší minister financií Henry Paulson (predtým šéf Goldman Sachs) a Timothy Geithner (šéf New Yorker Bank) nelikvidovať investičnú banku Bear Stearns. Jej šéf Alan Schwartz musel svoju banku predať za dva doláre JP Morgan Chase. Vo svojom filme Wall Street: Peniaze nespia (2010) stvárnil túto pozoruhodnú schôdzku kongeniálne Oliver Stone. Vo filme sa Bear Stearns volá Churchil Schwartz. Toxické peniaze od Bear Stearns prevzal FED na svoje účty na náklady ľudu. Porovnateľným spôsobom, kvôli kvartálnej strate vo výške 3,9 miliárd dolárov, potom nechali JP Morgan a minister financií Paulson v septembri 2008 Goldmannovho konkurenta Lehman Brothers skrachovať. Tým sa začala finančná kríza.

Preložila: Mária Hutirová

Zdroj: Oliver Janich: Das Ungeheure von Jekyll Island (CompactSpezial Nr.20) www.compact-online.de/

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Mária Hutirová
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

  & Časopis