Vladimír Vladimírovič Putin: Duše ruských národov sa nedajú rozdeliť

Tucker Carlson uskutočnil 6.2.2024 rozhovor s ruským prezidentom V.V.Putinom. Hovorí v ňom o histórii Ruska, súčasnej situácii na Ukrajine, geopolitických otázkach, NATO, o Československu a polskej okupácii Těšínska a oveľa viac. V článku nájdete preklad aj prepis celého rozhovoru.

TC (Tucker Carlson): Nasleduje rozhovor s ruským prezidentom Vladimírom Putinom natočený 6. februára 2024 v budove za nami, čo je samozrejme Kremeľ. Rozhovor sa týka predovšetkým prebiehajúcej vojny na Ukrajine, ako začala, čo sa deje, a ako by mohla skončiť. Jedna poznámka na začiatok. Na začiatku rozhovoru sme sa spýtali na tú najzrejmejšiu otázku, a to prečo ste to urobili? Cítil ste bezprostredné fyzické ohrozenie a to je vaša ospravedlnenie?

A odpoveď, ktorú sme dostali, nás šokovala. Putin veľmi dlho, snáď pol hodiny, rozprával o histórii Ruska, ktorá siaha až do ôsmeho storočia. A on reagoval, že ho to prerušovanie rozčuľuje. A úprimne povedané, mysleli sme si, že je to technika odvádzania pozornosti, a pripadalo nám to otravné a niekoľkokrát sme ho prerušili.

Ale nakoniec sme dospeli k záveru, že to nebola rozptyľovacia technika, rozhovor nebol časovo obmedzený, ukončili sme ho po viac ako dvoch hodinách. Naopak to, čo uvidíte, nám pripadá úprimné, či už s tým súhlasíte, alebo nie. Vladimír Putin sa domnieva, že Rusko má historický nárok na časti západnej Ukrajiny. Takže podľa nášho názoru by sme to v tomto svetle mali vnímať ako úprimné vyjadrenie toho, čo si myslia.

TC (Tucker Carlson): Vážený pán prezident, ďakujem vám. Dňa 22. februára 2022 ste sa obrátil na svoju krajinu v celonárodnom prejave, keď začal konflikt na Ukrajine. A povedali ste, že konáte, pretože ste dospeli k záveru, že by Spojené štáty prostredníctvom NATO mohli začať, citujem, prekvapivý útok na našu krajinu. A americkým ušiam to znie paranoidne, povedzte nám, prečo sa domnievate, že by Spojené štáty mohli z ničoho nič udrieť na Rusko?

VP (Vladimir Putin): Nie je to tak, že by sa Amerika, Spojené štáty, chystali prekvapivo udrieť na Rusko. To som nepovedal. Máme tu talk show, alebo seriózny rozhovor?

TC: Tu je ten citát. Ďakujem.

VP: Vaše základné vzdelanie je v histórii, pokiaľ som pochopil.

TC: Áno.

VP: Takže ak vám to nevadí, venujem vám len 30 sekúnd alebo jednu minútu, aby som vám poskytol krátky odkaz na históriu, aby ste získali trochu historického základu.

TC: Áno.

VP: Pozrime sa, kde začali naše vzťahy s Ukrajinou. Odkiaľ sa Ukrajina vzala? Ruský štát sa začal zhromažďovať ako centralizovaná štátnosť. A za rok vzniku ruského štátu je považovaný rok 862, keď mešťania Novgorodu pozvali varangiánskeho kniežaťa Rurika zo Škandinávie, aby tam vládol. V roku 1862 Rusko oslávilo 1000. výročie svojej štátnosti. A v Novgorode je pamätník venovaný 1000. výročiu vzniku zeme. V roku 882 nástupca Rurika, knieža Oleg, ktorý vlastne hral rolu správcu u Rurikovho syna. Pretože Rurik dovtedy zomrel… prišiel do Kyjeva.

Vyhnal dvoch bratov, ktorí zrejme kedysi boli členmi Rurikovej družiny. Takže Rusko sa začalo vyvíjať s dvoma centrami moci. Kyjev a Novgorod. Ďalší veľmi významný dátum v dejinách Ruska bol rok 988. To bol krst Ruska, keď knieža Vladimír, Rurikov pravnuk, pokrstil Rusko a prijal pravoslávie alebo východné kresťanstvo. Odvtedy sa začal posilňovať centralizovaný ruský štát.

Prečo? Kvôli jednému územiu, integrovanej ekonomickej veľkosti. Jednému rovnakému jazyku a po krste Ruska, rovnakej viere a vláde kniežaťa. Centralizovaný ruský štát sa začal formovať. Ešte v stredoveku knieža Jaroslav Múdry zaviedol následníctvo trónu. Ale po jeho smrti sa to z rôznych dôvodov skomplikovalo. Trón sa neodovzdával priamo t otca najstaršiemu synovi, ale z kniežaťa, ktorý zomrel, na svojho brata, potom jeho synom v rôznych líniách. To všetko viedlo k roztrieštenosti a koncu Rusu ako jedného štátu. Nebolo na tom nič zvláštne. To isté sa vtedy dialo v Európe. Ale rozdrobený ruský štát sa stal ľahkou korisťou ríše vytvorenej predtým Džingischánom.

Jeho nástupcovia, totiž Batu-chán, prišiel do Rusi a vydrancoval a zničil takmer všetky mestá. Južná časť, vrátane Kyjeva, aj niektoré ďalšie mestá jednoducho stratila nezávislosť. No a severné mestá si zachovali časť svojej suverenity. Musela síce platiť tribut Horde, ale podarilo sa im zachovať niektoré časti svojej suverenity. A potom sa začal formovať jednotný ruský štát s centrom v Moskve.

Južná časť ruských krajín vrátane Kyjeva začala postupne tiahnuť k ďalšiemu magnetu – centru, ktoré vznikalo v Európe. To bolo Litovské veľkokniežatstvo. Dokonca sa mu hovorilo litovské ruské kniežatstvo. Pretože Rusi tvorili významnú časť tohto obyvateľstva. Hovorili starým ruským jazykom a boli pravoslávni. Ale potom došlo k zjednoteniu, spojeniu Veľkokniežatstva litovského a Poľského kráľovstva. O niekoľko rokov neskôr sa podpísalo ďalšie zjednotenie, ale tentoraz už v náboženskej oblasti. Niektorí pravoslávni kňazi sa stali podriadenými pápežmi.

Tak sa tieto krajiny stali súčasťou poľsko-litovského štátu. V priebehu desaťročí sa Poliaci zaoberali kolonizáciou tejto časti obyvateľstva. So zavedením jazyka sa tam snažili upevniť predstavu, že toto obyvateľstvo nie je tak celkom ruské, ale pretože žijú na okraji, boli to Ukrajinci. Pôvodne slovo Ukrajinec znamenalo, že ten človek žil na okraji štátu, po okrajoch alebo sa venoval pohraničnej službe. Neznamenalo žiadnu konkrétnu etnickú skupinu. Takže Poliaci sa snažili všetkými možnými spôsobmi kolonizovať túto časť ruských krajín a vlastne sa k nej správali dosť tvrdo, ak nie kruto. To všetko viedlo k tomu, že táto časť ruských krajín začala bojovať o práva. Písali listy do Varšavy a žiadali, aby boli dodržiavané ich práva. A ľudia boli poverovaní aj tu, vrátane Kyjeva.

TC: Môžete nám povedať, v akom období sme? Strácam prehľad, kde sa v dejinách nachádzame v poľskom útlaku Ukrajiny?

VP: Bolo to v 13. storočí. Teraz vám poviem, čo sa stalo neskôr. A dám dátum, aby nedošlo k zmätku. V roku 1654, ešte o niečo skôr, ľudia, ktorí boli v moci nad tou časťou ruských krajín, kontaktovali Varšavu a požadovali, aby ich poslali vládcom ruského pôvodu a pravoslávnej viery. Ale Varšava im neodpovedala. A v skutočnosti ich požiadavky odmietla, obrátili sa na Moskvu, aby im ich Moskva odobrala. Aby ste si nemysleli, že si vymýšľam… Dám vám tieto dokumenty.

TC: Neznie to, že by ste si vymýšľali. A nie som si istý, prečo to súvisí s tým, čo sa stalo pred dvoma rokmi.

VP: Ale napriek tomu sú to dokumenty z archívnych kópií. Tu sú listy od Bohdana Chmelnického. Muža, ktorý vtedy ovládal moc v tejto časti ruských krajín, ktorá sa teraz nazýva Ukrajina. Písal do Varšavy a žiadal, aby boli zachované ich práva. Po odmietnutí začal písať listy do Moskvy a žiadal, aby ich vzal pod pevnú ruku moskovský cár.

Toto sú kópie týchto dokumentov. Pre dobrú pamäť vám ich ponechám. Je tam preklad do ruštiny, môžete si to do angličtiny preložiť neskôr. Rusko nesúhlasilo s ich prijatím hneď, predpokladalo, že by sa začala vojna s Poľskom. Avšak v roku 1654 ruský snem zložený z najvyšších duchovných a statkárov na čele s cárom, ktorý bol reprezentatívnym orgánom moci starého ruského štátu, rozhodol o pripojení časti starých ruských krajín k Moskovskému kráľovstvu. Ako sa dalo očakávať, začala vojna s Poľskom. Trvala 13 rokov a potom bolo v roku 1654 uzavreté prímerie. A o 32 rokov neskôr bola podpísaná mierová zmluva s Poľskom, ktorú nazývali večným mierom.

A tieto krajiny, celý ľavý breh Dnepra, vrátane Kyjevu, pripadli Rusku. A celý pravý breh Dnepra zostal Poľsku. Rusko za vlády Kataríny Veľkej získalo späť všetky svoje historické krajiny, a to aj na juhu a západe. To všetko trvalo až do revolúcie. Pred prvou svetovou vojnou, rakúsky generálny štáb sa opieral o myšlienky ukrajinizácie a začal aktívne presadzovať myšlienky Ukrajiny a ukrajinizácie. Ich motív bol zrejmý. Tesne pred prvou svetovou vojnou chceli oslabiť potenciálneho nepriateľa a zaistiť si priaznivé podmienky v pohraničí.

A tak sa v Poľsku objavila myšlienka, že ľudia žijúci na tomto území údajne nie sú v skutočnosti Rusi, ale patria skôr k zvláštnej etnickej skupine Ukrajincov, ktorú začal propagovať rakúsky generálny štáb. Už v 19. storočí sa objavili teoretici volajúci po ukrajinskej nezávislosti. Všetci títo však tvrdia, že Ukrajina by mala mať s Ruskom veľmi dobré vzťahy. Na tom trvali.

Po revolúcii v roku 1917 boľševici usilovali o obnovenie štátnosti a začala sa občianska vojna, vrátane nepriateľstva s Poľskom. V roku 1921 bol vyhlásený mier s Poľskom a na základe tejto zmluvy bol pravý breh Dnepra opäť vrátený Poľsku. V roku 1939 po tom, čo Poľsko spolupracovalo s Hitlerom, a ono s ním spolupracovalo… Hitler ponúkol Poľsku mier a zmluvu o priateľstve.

Na oplátku požadoval, aby Poľsko vrátilo Nemecku takzvaný Gdanský koridor, ktorý spájal časť Nemecka s východným Pruskom a Königsbergom. Po prvej svetovej vojne toto územie previedol na Poľsko a vzniklo mesto Gdansk. Hitler požiadal, aby im ho priateľsky odovzdali, ale oni odmietli. Ale stále kolaborovali s Hitlerom a angažovali sa spoločne pri rozdelení Československa.

TC: Ale môže sa vás opýtať, vy hovoríte, že východná Ukrajina je v podstate Rusko, je už ním stovky rokov. Prečo ste si ju jednoducho nevzal, keď ste sa stal prezidentom pred 24 rokmi? Máte jadrové zbrane, oni nie… ak je to vaša krajina, prečo ste čakal tak dlho?

VP: Poviem vám to. Dôjdem k tomu. Toto vysvetlenie sa blíži ku koncu. Možno je nudné, ale vysvetľuje veľa vecí…

TC: Nie je to nudné, len neviem, aké je to relevantné.

VP: Dobre. Veľmi ma teší, že to oceňujete. Ďakujem. Pred druhou svetovou vojnou Poľsko kolaborovalo s Hitlerom a aj keď sa nepodvolilo Hitlerovým požiadavkám, napriek tomu sa podieľalo na rozdelení Československa spolu s Hitlerom, pretože Poliaci nedali Gdanský koridor Nemecku, a išlo tak ďaleko, že dotlačilo Hitlera na začatie druhej svetovej vojny tým, že na nich zaútočilo. Prečo to bolo Poľsko, proti ktorému začala vojna prvého septembra 1939? Poľsko sa ukázalo byť nekompromisné a Hitlerovi nezostalo nič iné ako začať realizovať svoje plány s Poľskom.

Mimochodom Sovietsky zväz, čítal som nejaké archívne dokumenty, sa zachoval veľmi čestne. Požiadal Poľsko o povolenie tranzitu svojich vojsk cez poľské územie na pomoc Československu. Ale vtedajší poľský minister zahraničia povedal, že ak sovietske lietadlá preletí nad Poľskom, budú zostrelené nad územím Poľska. Ale na tom nezáleží. Podstatné je, že vojna začala a Poľsko sa stalo obeťou politiky, ktorú voči Československu viedlo pod známym paktom Ribbentrop-Molotov.

Časť územia vrátane západnej Ukrajiny mala pripadnúť Rusku. Tak Rusko, ktoré sa vtedy volalo Sovietsky zväz, získalo späť tieto historické krajiny. Po víťazstve vo Veľkej vlasteneckej vojne, ako nazývame druhú svetovú vojnu, všetky tie územia boli nakoniec stanovené, že patrí Rusku, vtedajšiemu Sovietskemu zväzu. Čo sa týka Poľska, to dostalo zrejme ako kompenzáciu krajiny, ktoré boli pôvodne nemecké. Východnej časti Nemecka. To sú teraz západné krajiny Poľska. Samozrejme Poľsko znovu získalo prístup k Baltskému moru a Gdansku, ktorému bol opäť daný jeho poľský názov. Takto sa tá situácia vyvíjala.

V roku 1922, keď sa zakladal Sovietsky zväz, boľševici začali budovať Sovietsky zväz a založili sovietsku Ukrajinu, ktorá nikdy predtým neexistovala. Stalin trval na tom, aby tie republiky boli začlenené do Sovietskeho zväzu ako autonómne celky. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu, Lenin, zakladateľ sovietskeho štátu, trval na tom, aby mali právo vystúpiť zo Sovietskeho zväzu. A opäť z nejakých neznámych dôvodov previedol do tej novo vzniknutej sovietskej republiky Ukrajina niektoré krajiny spolu s ľuďmi, ktorí tam žili.

Aj keď sa tie krajiny nikdy nemenovali Ukrajina, a napriek tomu sa stali súčasťou tej sovietskej republiky Ukrajina. K týmto krajinám patrila aj čiernomorská oblasť, ktorá bola prijatá za Kataríny Veľkej a ktorá nemala s Ukrajinou žiadnu historickú súvislosť. Aj keď pôjdeme až do roku 1654, kedy sa tieto krajiny vrátili Ruskému impériu, bolo toto územie veľké ako tri až štyri oblasti súčasnej Ukrajiny bez čiernomorskej oblasti. To bolo úplne vylúčené.

TC: V roku 1654?

VP: Presne tak.

TC: Zrejme máte encyklopedické znalosti o tomto regióne. Prečo ste však za prvých 22 rokov vo funkcii prezidenta nepredložil túto vec, že ​​Ukrajina nebola skutočnou krajinou?

VP: Sovietsky zväz dostal veľké územie, ktoré mu nikdy nepatril vrátane čiernomorskej oblasti. V určitom okamihu, keď ich Rusko dostalo ako výsledok rusko-tureckých vojen, sa nazývali Nové Rusko alebo Novorusko. Na tom však nezáleží. Dôležité je, že Lenin, zakladateľ sovietskych štátov, takto Ukrajinu založil. Po desaťročia sa Ukrajinská sovietska republika vyvíjala ako súčasť Sovietskeho zväzu. A z neznámych dôvodov sa opäť boľševici zaoberali ukrajinizáciou.

Nebolo to len preto, že sovietske vedenie bolo z veľkej časti zložené z osôb pôvodom z Ukrajiny. Vysvetľovala to všeobecná politika indigenizácie, ktorú Sovietsky zväz vykonával. To isté sa dialo aj v iných sovietskych republikách. Tá zahŕňa podporu národných jazykov a národných kultúr, čo v zásade nie je zlé. Tak vznikla sovietska Ukrajina.

Po druhej svetovej vojne dostala Ukrajina okrem územia, ktoré pred vojnou patrila Poľsku, aj časť územia, ktoré predtým patrili Maďarsku a Rumunsku. Takže Rumunsku a Maďarsku bola časť ich územia odobratá a odovzdaná sovietskej Ukrajine a dodnes zostávajú súčasťou Ukrajiny. V tomto zmysle teda máme všetky dôvody tvrdiť, že Ukrajina je umelý štát, ktorý bol utvorený za Stalina.

TC: Myslíte si, že Maďarsko má právo vziať si späť svoje územie od Ukrajiny a že ostatné národy majú právo vrátiť sa k svojim hraniciam z roku 1654?

VP: Nie som si istý, či by sa mali vrátiť do hraníc z roku 1654… ale vzhľadom na dobu Stalina, tzv. stalinského režimu, ktorý, ako mnohí tvrdia, videl početné porušovanie ľudských práv a porušovanie práv iných štátov, možno povedať, že by mohli požadovať späť tieto svoje krajiny, pričom na to nemajú právo. Je to prinajmenšom pochopiteľné.

TC: Povedali ste Viktorovi Orbánovi, že môže mať časť Ukrajiny?

VP: Nikdy, ja som mu to nikdy nepovedal ani raz. Ani sme sa o tom nebavili. Ale ja vlastne viem iste, že Maďari, ktorí tam žijú, chcú, aby sa vrátili k svojmu historickému územiu. Navyše by som sa s vami chcel podeliť o veľmi zaujímavú historku. Je to osobná historka. Niekedy na začiatku 80. rokov som išiel na výlet v aute z vtedajšieho Leningradu cez Sovietsky zväz cez Kyjev. Zastavil som sa v Kyjeve a potom išiel na západnú Ukrajinu. Išiel som do mesta Beregovoy. A všetky názvy miest a dedín tam boli v ruštine av jazyku, ktorému som nerozumel, v maďarčine.

V ruštine av maďarčine, nič ukrajinského… v ruštine a maďarčine. Prechádzal som nejakou dedinou a vedľa domov sedeli muži a mali čierne trojdielne obleky a čierne cylindre. Pýtal som sa, či to nie sú nejakí zabávači? Povedali mi, že nie, že to nie sú zabávači. Sú to Maďari. Pýtal som sa, čo tu robia? Čo tým myslíte, toto je ich krajina, žijú tu. To bolo v čase Sovietskeho zväzu v osemdesiatych rokoch. Zachovali si maďarský jazyk, maďarské mená a všetky svoje národné kroje. Sú to Maďari a cítia sa byť Maďarmi. A samozrejme, keď teraz dochádza k porušeniu…

TC: Mnoho národov sú podľa mňa naštvané aj kvôli Sedmohradsku, ako zrejme viete. Ale mnoho národov sa cíti frustrovaných prekreslením hraníc z vojen 20. storočia az vojen starých 1000 rokov, z tých, ktoré ste spomenuli. Ale faktom je, že ste túto vec verejne predniesli až pred dvoma rokmi, vo februári, av tej veci, ktorú ste predniesli a ktorú som dnes čítal, ste dlho vysvetľoval, že cítite fyzické ohrozenie zo strany Západu v NATO, vrátane potenciálnej jadrovej hrozby . A to vás prinútilo k tomuto kroku. Je to férová charakteristika toho, čo ste povedali?

VP: Chápem, že moje dlhé prejavy sa asi vymykajú žánru rozhovoru. Preto som sa vás na začiatku spýtal. Pôjde o seriózny rozhovor alebo o show? Povedali ste, že seriózny rozhovor. Tak majte prosím strpenie. Dostávame sa k bodu, kedy bola založená sovietska Ukrajina. Potom sa v roku 1991 Sovietsky zväz rozpadol. A všetko, čo Rusko Ukrajine veľkoryso darovalo, bolo vzaté preč. Dostávam sa k veľmi dôležitému bodu dnešného programu.

TC: Ďakujem.

VP: Rozpad Sovietskeho zväzu fakticky iniciovalo ruské vedenie. Nechápem, čím sa vtedy ruské vedenie riadilo. Domnievam sa však, že existovalo niekoľko dôvodov, prečo si myslieť, že všetko bude v poriadku. Myslím, že vtedajšie ruské vedenie verilo, že základy vzťahov medzi Ruskom a Ukrajinou boli vlastne spoločným jazykom… viac ako 90 % ich obyvateľov hovorilo po rusky. Rodinné väzby, každý tretí človek tam mal nejaké rodinné alebo priateľské väzby, spoločnú kultúru, spoločnú históriu.

A konečne spoločná viera, spolužitie s jedným štátom po stáročia a hlboko prepojené ekonomiky. To všetko boli tak zásadné, všetky tieto prvky dohromady robia dobré vzťahy nevyhnutné. Druhý bod je veľmi dôležitý. Chcem, aby ste o tom ako americký občan a vaši diváci tiež počuli. Bývalé ruské vedenie predpokladalo, že Sovietsky zväz prestal existovať, a preto už neexistujú žiadne ideologické deliace línie. Rusko dokonca dobrovoľne a aktívne súhlasilo s rozpadom Sovietskeho zväzu a verilo, že to takzvane civilizovaný Západ pochopí ako výzvu na spoluprácu a združenie.

To Rusko očakávalo ako od Spojených štátov, tak od takzvaného kolektívneho Západu ako celku. Boli tam múdri ľudia, vrátane v Nemecku. Egon Bahr, významný politik sociálnodemokratickej strany, ktorý pri osobných rozhovoroch so sovietskym vedením o rozpade Sovietskeho zväzu trval na tom, že nový bezpečnostný systém by mal byť vytvorený v Európe.

Mala by byť poskytnutá pomoc na zjednotenie Nemecka, ale nový systém by mal byť vytvorený aj tak, aby zahŕňal Spojené štáty, Kanadu, Rusko a ďalšie stredoeurópske krajiny. NATO sa však nesmie rozširovať. To je to, čo povedal. Ak sa NATO rozšíri, všetko bude rovnaké ako počas studenej vojny, len bližšie k hraniciam Ruska. To je všetko. Bol to múdry starý muž, ale nikto ho nepočúval. V skutočnosti sa raz rozčúlil. Povedal: Ak ma nebudete počúvať, už nikdy nevkročím do Moskvy. Všetko sa stalo tak, ako povedal.

TC: Samozrejme sa to splnilo. A vy ste to spomenuli mnohokrát, myslím, že je to správna poznámka. A mnohí v Amerike si mysleli, že vzťahy medzi Ruskom a USA budú po rozpade Sovietskeho zväzu v poriadku, ale stal sa opak. Ale nikdy ste nevysvetlili, prečo si myslíte, že sa to stalo, okrem toho, že Západ sa bojí silného Ruska, ale máme silnú Čínu, ktorej sa Západ zrejme príliš nebojí. Čo o Rusku podľa vás presvedčilo politikov, že sa proti nemu musia postaviť?

VP: Západ sa bojí silnej Číny viac ako silného Ruska, pretože Rusko má 150 miliónov obyvateľov a Čína má 1,5 miliardy obyvateľov a jej ekonomika rastie skokovo alebo o 5 % ročne. Predtým to bolo ešte viac, ale Číne to stačí. Ako kedysi povedal Bismarck, najdôležitejší je potenciál. Potenciál Číny je obrovský.

Z hľadiska parity kúpnej sily a veľkosti ekonomiky je to dnes najväčšia ekonomika na svete. Už pomerne dávno predbehla Spojené štáty a rastie rýchlym tempom. Nebavme sa o tom, kto sa koho bojí, neuvažujme v týchto termínoch. A zabúdajme sa tým, že po roku 1991, keď Rusko očakávalo, že bude prijaté do bratskej rodiny civilizovaných národov, nič také sa nestalo. Podviedli nás. Nemyslím samozrejme vás osobne, hovorím o Spojených štátoch. Sľubom bolo, že sa NATO nebude rozširovať na východ. Ale stalo sa to päťkrát. Prebehlo päť vĺn rozširovania.

To všetko sme tolerovali. Snažili sme sa ich presvedčiť. Hovorili sme: Prosím, nerobte to, my sme teraz rovnako buržoázni ako vy. Sme trhová ekonomika a nie je tu veľa komunistickej strany. Poďme vyjednávať. Navyše, a to som tiež verejne povedal… nastal okamih, keď začali medzi nami narastať určité rozpory. Predtým Jeľcin prišiel do Spojených štátov, kde prehovoril v Kongrese a povedal dobré slová: Boh žehnaj Amerike. Všetko, čo povedal, boli signály: pustite nás dovnútra. Spomeňme si na vývoj v Juhoslávii. Predtým bol Jeľcin zahŕňaný chválou.

Hneď ako začal vývoj v Juhoslávii, pozdvihol hlas na podporu Srbov a my sme nemohli inak ako pozdvihnúť hlas na obranu Srbov. Chápem, že tam prebiehali zložité procesy. Ale Rusko nemohlo nezdvihnúť hlas na podporu Srbov, pretože Srbi sú tiež zvláštne a nám blízky národ, s pravoslávnou kultúrou a tak ďalej. Je to národ, ktorý po generácie toľko trpel. No, bez ohľadu na to je dôležité, že Jeľcin vyjadril svoju podporu. Čo ale urobili Spojené štáty? V rozpore s medzinárodným právom a Chartou OSN začali bombardovať Belehrad. Boli to Spojené štáty, ktoré vypustili džina z fľaše. Keď navyše Rusko protestovalo a vyjadrilo nesúhlas, čo sa hovorilo?

Že Charta OSN a medzinárodné právo je zastarané. Teraz sa na medzinárodné právo odvoláva každý. Ale vtedy sa začalo hovoriť, že všetko je zastarané. Všetko sa musí zmeniť. Niektoré veci treba skutočne zmeniť, pretože sa zmenil pomer síl. To je pravda, ale nie týmto spôsobom. Jeľcin bol okamžite vláčený bahnom, obviňovaný z alkoholizmu, z toho, že ničomu nerozumie, že nič nevie. Rozumel všetkému, to vás uisťujem. Prezidentom som sa stal v roku 2000.

Hovoril som si, dobre, juhoslovanská otázka skončila, ale mali by sme sa pokúsiť obnoviť vzťahy. Znovu otvoríme dvere, ktorými sa Rusko snažilo prejsť. A navyše som to povedal verejne. Môžem zopakovať… Na stretnutí tu v Kremli, s odchádzajúcim prezidentom Billom Clintonom, hneď tu vo vedľajšej miestnosti, povedal som mu, spýtal som sa ho… „Myslíte si, že keby Rusko požiadalo o vstup do NATO, že by sa to stalo?” Zrazu povedal: Viete, to je zaujímavé, myslím, že áno. Počas večera, keď sme sa zišli na večeru, povedal: Viete, hovoril som so svojim tímom. Nie, nie… teraz to nie je možné. Môžete sa ho opýtať, myslím, že bude sledovať náš rozhovor, potvrdí to. Ale nič také by som nepovedal, keby sa to nestalo. Dobre.

TC: Bol ste úprimný? Vstúpili by ste do NATO?

VP: Položil som otázku. Je to možné, alebo nie? A dostal som odpoveď, že nie. Ak som bol neúprimný vo svojej túžbe zistiť, aká je vedúca pozícia…

TC: Ale ak by povedal áno, vstúpili by ste do NATO?

VP: Keby povedal áno, proces približovania by začal a nakoniec by k nemu mohlo dôjsť, keby sme videli nejaké úprimné prianie na druhej strane našich partnerov. Ale nestalo sa tak. Nie znamená nie. Dobre, fajn.

TC: Prečo si to myslíte… ste kvôli tomu očividne zatrpknutý. Chápem to. Ale prečo si myslíte, že vás Západ vtedy odmietol? Prečo to nepriateľstvo? Prečo koniec studenej vojny vzťahy nenapravil? Čím je to z vášho pohľadu motivované?

VP: Povedali ste, že som zatrpknutý kvôli odpovedi? Nie, to nie je zatrpknutosť. Je to len konštatovanie faktu. Nie sme nevesta a ženích, horkosť, zášť. Za takých okolností nejde o také záležitosti. Len sme si uvedomili, že sme tam neboli vítaní. To je všetko. Dobre, fajn. Ale budujme vzťahy iným spôsobom. Hľadajme spoločnú reč inde.

Prečo sme sa dočkali takej negatívnej reakcie, na to by ste sa mali opýtať svojich predstaviteľov, môžem len hádať… príliš veľká krajina s vlastným názorom a tak ďalej. A Spojené štáty, videl som, ako sa riešia problémy v NATO. Dám vám ďalší príklad, čo sa týka Ukrajiny. Vedenie USA vyvíja tlak a všetci členovia NATO majú poslušne hlasovať. Aj keď sa im niečo nepáči.

Teraz vám poviem, čo sa stalo v tomto ohľade s Ukrajinou v roku 2008. Aj keď sa o tom hovorí, nebudem otvárať tajomstvo, hovoriť niečo nové. Avšak potom sme sa snažili budovať vzťahy rôznymi spôsobmi. Napríklad udalosti na Blízkom východe v Iraku… budovali sme vzťahy so Spojenými štátmi veľmi mäkko, obozretne, opatrne. Opakovane som nastoľoval otázku, že Spojené štáty by nemali podporovať separatizmus alebo terorizmus na severnom Kaukaze.

Ale ony v tom napriek tomu pokračovali. Politická podpora, informačná podpora, finančná podpora, dokonca vojenská podpora prichádzala zo Spojených štátov a ich satelitov pre teroristické skupiny na Kaukaze. Raz som túto otázku nadniesol u svojho náprotivku, aj prezidenta Spojených štátov. On hovorí, že to nie je možné. Máte nejaký dôkaz? Povedal som, že áno. Bol som na ten rozhovor pripravený. A ten dôkaz som mu poskytol. Pozrel sa na neho. A viete, čo povedal? Povedal: Ospravedlňujem sa, ale takto to bolo. Budem citovať, on hovorí: No, ja im nakopu zadok.

Čakali sme a čakali na nejakú reakciu. Žiadna odpoveď neprišla. Povedal som riaditeľovi FSB: Napíšte CIA. Aký je výsledok rozhovoru s prezidentom? On raz, dvakrát napísal a potom sme dostali odpoveď. Odpoveď máme v archíve, CIA odpovedala: Spolupracovali sme s opozíciou v Rusku, veríme, že je to správne. A budeme v tom pokračovať. Jednoducho smiešne. No, dobre. Uvedomili sme si, že toto je úplne vylúčené.

TC: Sily v opozícii voči vám? Hovoríte, že sa CIA snaží zvrhnúť vašu vládu?

VP: Samozrejme, že mali na mysli v tom konkrétnom prípade separatistov, teroristov, ktorí s nami bojovali na Kaukaze. Tým oni hovorili opozície. Toto je druhý bod. Tretí moment je veľmi dôležitý moment, je to moment, kedy bol vytvorený systém protiraketovej obrany USA. Začiatok. Dlho sme presviedčali, aby to v Spojených štátoch nerobili.

Navyše… potom, čo som bol pozvaný otcom Busha mladšieho navštíviť jeho miesto na oceáne, mal som veľmi vážny rozhovor s prezidentom Bushom a jeho tímom. Navrhol som, aby Spojené štáty, Rusko a Európa spoločne vytvorili systém protiraketovej obrany, ktorý podľa nášho názoru, keby bol vytvorený jednostranne, ohrozuje našu bezpečnosť, hoci Spojené štáty oficiálne vyhlásili, že je vytváraný proti raketovým hrozbám z Iránu.

To bolo odôvodnením pre rozmiestnenie systému protiraketovej obrany. Navrhol som spoluprácu Ruska, Spojených štátov a Európy. Povedali, že je to veľmi zaujímavé. Pýtali sa ma: To myslíte vážne? Odpovedal som: Rozhodne.

TC: Aký rok to bol?

VP: Nepamätám si. Dá sa to ľahko zistiť na internete, keď som bol v USA na pozvanie Busha staršieho. Ešte jednoduchšie je dozvedieť sa od niekoho, o kom vám budem rozprávať. Bolo mi povedané, že je to veľmi zaujímavé. Povedal som, len si predstavte, že by sme takúto globálnu strategickú bezpečnostnú výzvu mohli riešiť spoločne. Svet by sa zmenil. Pravdepodobne budeme mať spory, pravdepodobne ekonomické a dokonca aj politické.

Ale mohli by sme drasticky zmeniť situáciu vo svete. On povedal áno, a spýtal sa: Myslíte to vážne? Odpovedám: Samozrejme. Povedal, že si o tom musí popremýšľať. Povedal som: áno, prosím. Potom sem do tohto kabinetu prišiel minister obrany Gates, bývalý riaditeľ CIA a ministerka zahraničných vecí Riceová. Sedeli tu pri tomto stole. Ja, ministerka zahraničia, ruský minister obrany na tej strane. Povedali mi: áno, premýšľali sme o tom. Súhlasíme. Povedal som: vďaka bohu, skvelé. Ale s nejakými výnimkami.

TC: Dvakrát ste teda popísali, ako americkí prezidenti prijímajú rozhodnutie, a potom im ich podkopávajú šéfovia ich agentúr. Takže to znie, ako by ste popisoval systém, ktorý nie je riadený ľuďmi, ktorí sú zvolení?

VP: Presne tak. A potom nás jednoducho poslali do hája. Nebudem vám hovoriť podrobnosti, pretože si myslím, že to nie je správne. Konieckoncov to bol dôverný rozhovor. Ale náš návrh bol odmietnutý. To je fakt. Vtedy som povedal: Pozrite sa, ale potom budeme nútení prijať protiopatrenia.

Vytvoríme také úderné systémy, ktoré určite prekonajú systémy protiraketovej obrany. Odpoveď znela: My to nerobíme proti vám. A vy si robte, čo chcete, za predpokladu, že to nie je proti nám, nie proti Spojeným štátom. Povedal som: Dobre, veľmi dobre. Tak to šlo. A vytvorili sme hypersonické systémy s medzikontinentálnym doletom a pokračujeme v ich vývoji.

Teraz sme vo vývoji hypersonických úderných systémov pred všetkými, pred Spojenými štátmi aj ostatnými krajinami. A každý deň ich zdokonaľujeme. Ale neboli sme to my. Navrhli sme ísť inou cestou. A boli sme zatlačení späť. Čo sa týka rozširovania NATO na východ. No, nám bolo sľúbené, že žiadne NATO na východ nepôjde, ani o piaď na východ, ako nám bolo povedané. A čo potom? Povedali, no, nie je to zakotvené na papieri. Takže my ho rozšírime. Takže prebehlo päť vĺn rozširovania, pobaltské štáty, celá východná Európa a tak ďalej. A teraz sa dostávam k tomu hlavnému. Nakoniec prišli na Ukrajinu. V roku 2008 na summite v Bukurešti vyhlásili, že dvere pre Ukrajinu a Gruzínsko do NATO sú otvorené.

Teraz o tom, ako sa tam rozhoduje. Nemecko, Francúzsko sú zrejme proti, rovnako ako niektoré ďalšie európske krajiny. Ale potom, ako sa neskôr ukázalo, prezident Bush a on je taký tvrdý chlap… je to tvrdý politik, ako mi bolo neskôr povedané, vyvíjal na nich nátlak a oni museli súhlasiť. Je to smiešne. Je to ako v materskej škôlke, kde sú záruky? Čo je to za materskú škôlku? Čo je to za ľudí? Čo sú zač? Boli tlačení a súhlasili. A potom hovoria, že Ukrajina nebude v NATO, viete? Ja hovorím: neviem. Viem, že ste súhlasili v roku 2008. Prečo nebudete súhlasiť v budúcnosti? No, vtedy na nás tlačili. Tak hovorím, prečo na vás nebudú tlačiť zajtra? A vy zase budete súhlasiť. Je to nezmysel.

S kým sa tam má hovoriť, ja tomu jednoducho nerozumiem. Sme pripravení sa porozprávať. Ale s kým? Kde sú tie záruky? Žiadne. Takže oni začali rozvíjať územie Ukrajiny. Nech už je tam čokoľvek, ja som vám povedal pozadie toho, ako sa to územie vyvíjalo, aké tam boli vzťahy s Ruskom. Každý druhý alebo tretí človek tam mal vždy nejaké väzby s Ruskom. A počas volieb v už nezávislej suverénnej Ukrajine, ktorá získala nezávislosť v dôsledku vyhlásenia nezávislosti… a mimochodom sa tam píše, že Ukrajina je neutrálny štát av roku 2008 sa jej zrazu otvorili dvere alebo brány do NATO. Ale no tak.

Takto sme sa predsa nedohodli. Teraz všetci prezidenti, ktorí sa na Ukrajine dostali k moci, tak či onak spoliehali na voličov s dobrým vzťahom k Rusku. To je juhovýchod Ukrajiny. To je veľký počet ľudí. A bolo veľmi ťažké odradiť týchto voličov, ktorí mali kladný vzťah k Rusku. Viktor Janukovyč prišiel k moci a ako? Prvýkrát, čo vyhral po prezidentovi Kučmovi, zorganizovali tretie kolo, čo nie je stanovené v ústave Ukrajiny. To je štátny prevrat. Len si predstavte, že by sa niekomu v Spojených štátoch nepáčil výsledok.

TC: V roku 2014?

VP: Predtým. To bolo predtým, po prezidentovi Kučmovi vyhral voľby Viktor Janukovyč. Jeho odporcovia však toto víťazstvo neuznali, Spojené štáty podporili opozíciu a bolo naplánované tretie kolo. Čo je to? To je prevrat. USA to podporili a víťaz tretieho kola sa dostal k moci. Predstavte si, že by v USA niečo nebolo niekomu po chuti a bolo usporiadané tretie kolo volieb, ktoré americká ústava nepredpokladá. Napriek tomu sa na Ukrajine uskutočnilo. Dobre, k moci sa dostal Viktor Juščenko, ktorý bol považovaný za prozápadného politika. Dobre, aj s ním sme nadviazali vzťahy. Prišiel do Moskvy s návštevami. Navštívili sme Kyjev. Ja tiež. Stretli sme sa v neformálnom prostredí.

Ak je prozápadná, tak pokojne, je to v poriadku. Nech si ľudia robia svoju prácu. Tá situácia sa mala vyvinúť vo vnútri samotnej nezávislej Ukrajiny. V dôsledku Kučmovho vedenia sa veci zhoršili ak moci sa predsa len dostal Viktor Janukovyč. Možno to nebol najlepší prezident a politik. To neviem. Nechcem sa púšťať do hodnotenia. Napriek tomu sa objavila otázka pridruženia k EÚ.

Vždy sme sa k tejto otázke boli zhovievaví… je to na vás. Ale keď sme si prečítali asociačnú zmluvu, ukázalo sa, že je to pre nás problém, pretože sme mali zónu voľného obchodu a otvorené colné hranice s Ukrajinou, ktorá v rámci tejto asociácie musela otvoriť svoje hranice pre Európu, čo by viedlo k zaplaveniu nášho trhu . Povedali sme nie, to nebude fungovať. V tom prípade uzavrieme hranice s Ukrajinou.

Tým sú myslené colné hranice … Janukovyč začal počítať, koľko Ukrajina získa, koľko stratí, a povedal to svojim európskym partnerom. Potrebujem viac času na rozmyslenie, než podpíšem. Okamih, kedy to povedal, opozícia začala podnikať deštruktívne kroky, ktoré Západ podporoval. Všetko to spelo k Majdanu a prevratu na Ukrajine.

TC: Takže Ukrajina viac obchodovala s Ruskom ako s EÚ.

VP: Samozrejme. To nie je ani otázka objemu obchodu, aj keď z veľkej časti to je. Ide o veľkosť spolupráce, na ktorej bola založená celá ukrajinská ekonomika. Veľkosť spolupráce medzi podnikmi bola od čias Sovietskeho zväzu veľmi tesná. Jeden podnik tam vyrábal komponenty, ktoré sa montovali tak v Rusku, ako aj na Ukrajine a naopak.

Bývali veľmi úzke väzby. Bol spáchaný štátny prevrat, aj keď teraz nebudem zabiehať do podrobností, pretože to považujem za nevhodné. USA nám povedali: Upokojte Janukovyča a my upokojíme opozíciu. Necháme situáciu vyvíjať podľa scenára politického urovnania. Povedali sme, že dobre, súhlasili sme. Urobme to takto. Ako Američania požadovali, Janukovyč nepoužil ani ozbrojené sily, ani políciu, napriek tomu ozbrojená opozícia spáchala v Kyjeve puč. Čo to má znamenať? Vtedajšieho vedenia USA som sa chcel opýtať: Kto si myslíte, že ste?

TC: S podporou koho?

VP: Samozrejme s podporou CIA. Organizácia, ku ktorej ste sa chceli svojho času pripojiť, ako som pochopil. Mali by sme ďakovať Bohu, že vás tam nepustili. Aj keď je to seriózna organizácia. Ja tomu rozumiem. V tom zmysle, že som slúžil na prvom hlavnom riaditeľstve, spravodajskej službe Sovietskeho zväzu. Vždy to boli naši protivníci. Práca je práca.

Technicky vzaté urobili všetko správne. Dosiahli svoj cieľ, ktorým bola zmena vlády. Z politického hľadiska to však bola kolosálna chyba. Určite to bol prehmat politického vedenia, mali vidieť, v čo sa to zvrhne. Takže v roku 2008 boli dvere NATO pre Ukrajinu otvorené.

V roku 2014 došlo k prevratu, začali prenasledovať tých, ktorí prevrat neprijali. A bol to skutočne prevrat. Vytvorili hrozbu pre Krym, ktorý sme museli vziať pod svoju ochranu. A v roku 2014 začali vojnu v Donbase, pričom použili lietadlá a delostrelectvo proti civilistom. Vtedy to všetko začalo. Je tam video, ako lietadlá zo zhora útočia na Doneck. Zahájili rozsiahlu vojenskú operáciu. Potom ďalšie. Keď sa im to nepodarilo, začali pripravovať ďalšie.

To všetko na pozadí vojenského rozvoja tohto územia a otvorenia dverí NATO. Ako by sme mohli nevyjadriť znepokojenie nad tým, čo sa deje? Z našej strany by to bola zavinená nedbalosť. Ide o to, že nás politické vedenie USA dotlačilo k hranici, ktorú sme nemohli prekročiť, pretože by to mohlo zničiť samotné Rusko. Okrem toho sme nemohli nechať našich bratov vo viere, vlastne časť ruského národa tvárou v tvár tejto vojnovej mašinérii.

TC: To bolo osem rokov pred začiatkom súčasného konfliktu. Takže čo bolo tým spúšťačom pre vás? Aký bol ten okamih, kedy ste sa rozhodli, že to musíte urobiť?

VP: Pôvodne to bol prevrat na Ukrajine, ktorý konflikt vyprovokoval. Mimochodom, vtedy prišli zástupcovia troch európskych krajín, Nemecka, Poľska a Francúzska. Oni boli garantmi podpísanej dohody medzi vládou Janukovyča a opozíciou. Podpísali ju ako garanti.

Napriek tomu opozícia spáchala puč a všetky tieto krajiny sa tvárili, že si nepamätajú, že boli garantmi mierového urovnania. Jednoducho to hodili cez palubu a nikto si na to nespomenie. Neviem, či USA niečo vedia o dohode medzi opozíciou a úradmi a tromi garantmi, ktorí namiesto toho, aby celú tú situáciu vrátili na politické pole, tak podporili puč. Aj keď to bolo nezmyselné, verte mi, pretože prezident Janukovyč súhlasil so všetkými podmienkami. Bol pripravený zorganizovať predčasné voľby, ktoré nemá šancu vyhrať, úprimne povedané, to všetci vedeli. Tak prečo ten prevrat? Prečo tie obete? Prečo vyhrážanie Krymu? Prečo začatie operácie v Donbase? To nechápem.

To je presne to, čo je ten prehmat. CIA urobila svoju prácu, aby dokončila prevrat. Myslím, že jeden z námestníkov ministra zahraničia povedal, že je to stálo veľké peniaze, skoro 5 miliárd. Ale politická chyba bola kolosálna. Prečo by to mali robiť? To všetko sa dalo urobiť legálne, bez obetí, bez vojenskej akcie. Bez straty Krymu. Nikdy by nás ani nenapadlo pohnúť prstom, keby nedošlo ku krvavému vývoju na Majdane. Pretože sme súhlasili s tým, že po rozpade Sovietskeho zväzu by naše hranice mali byť pozdĺž hraníc bývalých zväzových republík. S tým sme súhlasili.

Nikdy sme ale nesúhlasili s rozširovaním NATO a navyše sme nikdy nesúhlasili s tým, aby Ukrajina bola v NATO. Nesúhlasili sme so základňami NATO na tom mieste bez akejkoľvek diskusie s nami. Po celé desaťročia sme žiadali, nerobte toto, nerobte tamto. A čo vyvolalo posledné udalosti? Po prvé, súčasné ukrajinské vedenie vyhlásilo, že nebude plniť minské dohody, ktoré boli podpísané, ako viete, po udalostiach v roku 2014 v Minsku, kde bol ešte stanovený plán mierového urovnania v Donbase.

Ale súčasné ukrajinské vedenie, minister zahraničia, ostatní činitelia a potom aj sám prezident povedali, že sa im na minských dohodách nič nepáči. Inými slovami, oni ich nehodlali realizovať. Bývalí predstavitelia Nemecka a Francúzska pred rokom alebo rokom a pol povedali otvorene celému svetu, že skutočne podpísali minské dohody, ale nikdy ich nehodlali realizovať. Jednoducho nás vodili za nos.

TC: Bol tam niekto, s kým sa dalo hovoriť? Zavolali ste americkému prezidentovi, ministrovi zahraničia a povedali, či budete pokračovať v militarizácii Ukrajiny so silami NATO, tak budeme konať?

VP: Hovorili sme o tom celý čas. Obrátili sme sa na vedenie Spojených štátov a európskych krajín, aby zastavili tento vývoj, aby plnili minské dohody. Úprimne povedané, nevedel som, ako to urobíme, ale bol som pripravený ich realizovať. Tieto dohody boli pre Ukrajinu komplikované. Obsahovali množstvo prvkov nezávislosti tých donbaských území. To je pravda. Avšak som si bol úplne istý a hovorím to aj vám… úprimne verím, že keď sa nám podarilo presvedčiť obyvateľov Donbasu, a my sme museli tvrdo pracovať na tom, aby sme ich presvedčili, aby sa vrátili k ukrajinskej štátnosti, tak sa postupne začnú zacelovať ty rany…

Keď sa táto časť územia znovu zapojí do spoločného sociálneho prostredia, keď sa znovu začnú vyplácať dôchodky a sociálne dávky, tak to všetko do seba postupne zapadne. To nikto nechcel. Všetci chceli, aby sa to vyriešilo vojenskou silou. Ale to sme nemohli dopustiť. A situácia sa dostala do bodu, keď ukrajinská strana oznámila: nie, my nič robiť nebudeme. Začali sa tiež pripravovať na vojenskú akciu. To boli oni, kto začal vojnu v roku 2014. Naším cieľom je túto vojnu zastaviť. A my sme tú vojnu v roku 2022 nezačali. Je to pokus ju zastaviť.

TC: Myslíte si, že ste ju teraz zastavili? Myslím tým, či ste dosiahli svoje ciele?

VP: Nie, svoje ciele sme zatiaľ nedosiahli, pretože jedným z nich je denacifikácia. To znamená zákaz všetkých druhov neonacistických hnutí. To je jeden z problémov, o ktorom sme diskutovali počas rokovacieho procesu, ktorý skončil v Istanbule na začiatku tohto roka. Nebola to naša iniciatíva, pretože najmä Európania nám povedali, že je nutné vytvárať podmienky na konečné podpísanie dokumentov.

Môj náprotivok vo Francúzsku av Nemecku povedali, ako si predstavujete, že by podpísali zmluvu s pištoľou pri hlave? Vojská by mali byť stiahnuté z Kyjeva. Povedal som, že dobre. Stiahli sme vojská z Kyjevu. Akonáhle sme stiahli naše vojská z Kyjeva, naši ukrajinskí vyjednávači okamžite všetky naše dohody z Istanbulu vyhodili do koša. A pripravili sa na dlhodobú ozbrojenú konfrontáciu s pomocou Spojených štátov a ich satelitov v Európe. Tak sa situácia vyvíjala a tak to teraz vyzerá.

TC: Ospravedlňte ma, čo je denacifikácia? Čo to znamená?

VP: To je to, o čom chcem teraz hovoriť. Je to veľmi dôležitá otázka. Denacifikácia. Ukrajina po získaní nezávislosti začala hľadať, ako hovoria niektorí západní analytici, svoju identitu. A nenapadlo jej nič lepšie ako postaviť túto identitu na nejakých falošných hrdinoch, ktorí kolaborovali s Hitlerom. Už som povedal, že na začiatku 19. storočia, keď sa objavili teoretici nezávislosti a suverenity Ukrajiny, predpokladali, že nezávislá Ukrajina by mala mať veľmi dobré vzťahy s Ruskom. Ale vzhľadom na historický vývoj boli tieto územia súčasťou Poľsko-litovskej únie.

Poľsko, kde boli Ukrajinci prenasledovaní a zaobchádzalo sa s nimi dosť brutálne, boli vystavení krutému správaniu. Boli tiež pokusy zničiť ich identitu. To všetko zostalo v pamäti ľudí. Keď vypukla druhá svetová vojna, časť tejto extrémne nacionalistickej elity kolaborovala s Hitlerom, pretože verila, že im prinesie slobodu. Nemeckí vojaci, dokonca jednotky SS donútili Hitlerových kolaborantov k tej najšpinavšej práci pri vyhladzovaní poľského a židovského obyvateľstva.

Preto ten brutálny masaker poľského a židovského obyvateľstva, aj ruského obyvateľstva. To viedli osoby, ktoré sú dobre známe – Bandera, Šuchevyč. Práve títo ľudia sa stali národnými hrdinami, to je ten problém. A neustále sa nám tvrdí, že nacionalizmus a neonacizmus existuje aj v iných krajinách. Áno, sú to výsevy, ale my sme ich vytrhli a iné krajiny proti nim bojujú. Ale Ukrajina nie je ten prípad. Na Ukrajine sa z týchto ľudí stali národní hrdinovia. Tým ľuďom boli postavené pomníky.

Sú zobrazení na vlajkách a ich mená kričia davy, ktoré chodia s pochodňami, ako tomu bolo v nacistickom Nemecku. Boli to ľudia, ktorí vyhladzovali Poliakov, Židov a Rusov. Je potrebné túto prax zastaviť a zabrániť šíreniu tohto konceptu. Hovorím, že Ukrajinci sú súčasťou jedného ruského národa. Oni hovoria nie, my sme samostatný národ. Dobre, v poriadku. Ak sa považujú za samostatný národ, majú na to právo. Ale nie na základe nacizmu, nacistickej ideológie.

TC: Boli by ste spokojní s územím, ktoré máte teraz?

VP: Dokončím odpoveď na otázku. Práve ste položil otázku o neonacizme a denacifikácii. Pozrite sa, prezident Ukrajiny navštívil Kanadu, ten príbeh je dobre známy, ale západných krajinách je zamlčovaný. Kanadský parlament predstavil človeka, ktorý, ako povedal predseda parlamentu, bojoval proti Rusom počas druhej svetovej vojny. No, kto bojoval proti Rusom počas druhej svetovej vojny?

Hitler a jeho komplici. Ukázalo sa, že tento muž slúžil v jednotkách SS, osobne zabíjali Rusov, Poliakov a Židov. Jednotky SS sa skladali z ukrajinských nacionalistov, ktorí robili tú špinavú prácu. Ukrajinský prezident sa postavil s celým kanadským parlamentom a tlieskal tomuto mužovi. Ako si to môžeme predstaviť? Mimochodom, sám ukrajinský prezident je národnosťou Žid.

TC: Moja otázka znie, čo s tým urobíte? Hitler je už 80 rokov mŕtvy, nacistické Nemecko už neexistuje. A tak je to pravda. A tak si myslím, že to, čo hovoríte, je, že chcete vyhladiť alebo aspoň kontrolovať ukrajinský nacionalizmus, ale ako?

VP: Počúvajte ma. Vaša otázka je veľmi nepatrná a môžem vám povedať, čo si myslím. Neurazte sa. Samozrejme. Táto otázka sa zdá byť nepatrná. Je celkom otravná. Povedali ste, že Hitler je už toľko rokov mŕtvy, 80 rokov, ale jeho príklad žije ďalej… ľudí, ktorí vyhladzujú Židov, Rusov, Poliakov sú nažive. A súčasný prezident dnešnej Ukrajiny mu tlieska v kanadskom parlamente v stoji.

Môžeme teda povedať, že sme túto ideológiu úplne vykorenili, pokiaľ sa deje to, čo vidíme dnes? To je to, čo je v našom chápaní denacifikácie. Musíme sa zbaviť tých ľudí, ktorí túto koncepciu udržujú a podporujú túto prax a snažia sa ju zachovať. To je to, o čom je denacifikácia. To je to, čo máme na mysli.

TC: Moja otázka bola konkrétnejšia, samozrejme nie obhajoba nacistov, neonacistov alebo inak. Bola to praktická otázka. Neovládate celú krajinu, neovládate Kyjev, nevyzerá to, že by ste chceli. Ako zlikvidujete kultúru alebo ideológiu, pocity alebo pohľad na dejiny v krajine, ktorú nemáte pod kontrolou?

VP: Viete, akokoľvek sa vám to môže zdať divné, počas rokovaní v Istanbule sme sa dohodli, máme to všetko písomne, že neonacizmus sa na Ukrajine pestovať nebude, vrátane toho, že bude zakázaný na legislatívnej úrovni. Pán Carlson, na tom sme sa dohodli. Ukázalo sa, že sa to dá urobiť počas rokovaní. A pre Ukrajinu ako moderný civilizovaný štát to nie je nič ponižujúce. Smie snáď nejaký štát propagovať nacizmus? Nesmie, alebo áno?

TC: Bude sa rokovať a prečo sa nejednalo o riešenie konfliktu v rámci mierových rozhovorov na Ukrajine?

VP: Jednalo sa. Rokovania dosiahli veľmi vysoký stupeň koordinácie pozícií v zložitom procese. Ale napriek tomu boli takmer dokončené. Ale potom, čo sme stiahli naše vojská z Kyjeva, ako som už povedal, druhá strana všetky tieto dohody zahodila a vypočula pokyny západných krajín, európskych krajín a Spojených štátov bojovať s Ruskom až do horkého konca. Navyše prezident Ukrajiny uzákonil zákaz rokovaní s Ruskom. Podpísal nariadenie, ktoré všetkým zakazuje rokovať s Ruskom. Ako ale budeme vyjednávať, keď to sebe i všetkým zakázal? Vieme, že predkladá nejaké predstavy o urovnaní. Ale aby sme sa na niečom dohodli, musíme viesť dialóg. Nie je to tak správne?

TC: Ale to by ste nehovorili s ukrajinským prezidentom, to by ste hovorili s americkým prezidentom. Kedy ste naposledy hovorili s Joom Bidenom?

VP: Nepamätám si, kedy som s ním hovoril. Nepamätám si to, môžeme sa na to pozrieť.

TC: Vy si to nepamätáte?

VP: Nie. Prečo? Musím si všetko pamätať? Mám svoje vlastné veci na práci. Máme domáce politické záležitosti.

TC: No, on financuje vojnu, ktorú vy vediete. Takže by som si myslel, že to bude zapamätateľné.

VP: No áno, financuje, ale ja som s ním hovoril pred tou špeciálnou vojenskou operáciou. A povedal som mu… nebudem zachádzať do podrobností. To ja nikdy nerobím. Ale povedal som mu: som presvedčený, že robíte obrovskú chybu historických rozmerov, keď podporujete všetko, čo sa tam na Ukrajine deje tým, že odstrkujete Rusko. Povedal som mu to mimochodom opakovane. Myslím, že by bolo správne, keď sa pri tomto zastavím.

TC: Čo hovoril?

VP: Spýtajte sa ho, prosím, je to pre vás jednoduchšie. Ste občan USA. Nie je vhodné, aby som sa k tomu vyjadroval v našom rozhovore.

TC: Ale vy ste s ním nehovorili od doby pred februárom 2022.

VP: Nie. Nehovorili sme spolu. Určité kontakty sú však zachované. Keď už sme pri tom, spomínate si, čo som vám hovoril o svojom návrhu na spoluprácu na systéme protiraketovej obrany?

TC: Áno.

VP: Môžete sa ich všetkých opýtať. Všetci sú vďaka Bohu v bezpečí a zdraví. Bývalý prezident, Condoleezza Riceová sú v bezpečí a zdraví. A myslím si, že pán Gates a súčasný riaditeľ spravodajskej agentúry pán Burns, vtedajší veľvyslanec v Rusku, sú podľa môjho názoru veľmi úspešní veľvyslanci. Všetci boli svedkami týchto rozhovorov, opýtajte sa ich. Rovnaké tu… Ak vás zaujíma, čo mi odpovedal pán prezident Biden, opýtajte sa ho. V každom prípade som s ním o tom hovoril.

TC: Rozhodne ma to zaujíma. Ale zvonku to vyzerá, že by sa to mohlo zvrhnúť alebo vyvinúť v niečo, čo privedie celý svet do konfliktu a mohlo by to iniciovať nejaké jadrové odpálenie. A tak prečo jednoducho nezavoláte Bidenovi a nepoviete, poďme to vyriešiť?

VP: Čo treba vyriešiť? Je to veľmi jednoduché. Opakujem. Máme kontakty prostredníctvom rôznych agentúr. Poviem vám, čo v tejto veci hovoríme a čo oznamujeme vedeniu USA. Pokiaľ chcete skutočne prestať bojovať, musíte prestať dodávať zbrane. Behom niekoľkých týždňov to skončí. To je všetko. A potom sa môžeme dohodnúť na nejakých podmienkach. Než to urobíte, prestaňte. Čo je jednoduchšie? Prečo by som mu mal volať? O čom by som s ním mal hovoriť? Alebo ho prosiť? Dodáš na Ukrajinu také a také zbrane? Ach, ja sa bojím, ja sa sa bojím. Prosím, nerobte to? O čom by sa malo hovoriť?

TC: Myslíte si, že sa NATO obáva, že sa z toho stane globálna vojna alebo jadrový konflikt?

VP: Aspoň sa o tom hovorí. A snaží sa zastrašiť vlastné obyvateľstvo v rámci pomyselnej ruskej hrozby. To je zrejmý fakt. A mysliaci ľudia, nie filištínski, ale mysliaci ľudia, analytici, tí, ktorí sa zaoberajú skutočnou politikou, jednoducho múdri ľudia dokonale chápu, že je to falošné. Snaží sa podnietiť ruskú hrozbu.

TC: Hrozba, o ktorej si myslím, že hovoríte, je ruská invázia do Poľska, Lotyšska… expanzívne správanie. Viete si predstaviť scenár, že pošlete ruské vojská do Poľska?

VP: Iba v jednom prípade, ak Poľsko napadne Rusko. Prečo? Pretože nemáme žiadny záujem na Poľsku, Lotyšsku ani nikde inde. Prečo by sme to robili? Jednoducho nemáme žiadny záujem. Je to len vyhrážanie.

TC: Argument, ktorý určite poznáte, je: No, on napadol Ukrajinu. Má územné ciele na celom kontinente. A vy jednoznačne hovoríte, že nie?

VP: Nie, to je absolútne vylúčené. Nemusíte byť žiadny analytik. Zapojiť sa do nejakej globálnej vojny je v rozpore so zdravým rozumom. A globálna vojna privedie celé ľudstvo na pokraj skazy. Je to zrejmé. Určite existujú prostriedky odstrašenia. Celú dobu Ruskom všetkých straší. Zajtra Rusko použije taktické jadrové zbrane. Zajtra Rusko použije toto. Nie, pozajtra. Prečo? Aby z amerických daňových poplatníkov a európskych daňových poplatníkov vymámili ďalšie peniaze v konfrontácii s Ruskom na ukrajinskom vojnovom divadle. Cieľom je Rusko čo najviac oslabiť.

TC: Jeden z našich vysoko postavených senátorov v USA, Chuck Schumer, včera povedal, že musíme pokračovať vo financovaní ukrajinského úsilia, inak by tam mohli skončiť v boji americkí občania – vojaci. Ako to hodnotíte?

VP: Je to provokácia a lacná provokácia. Nerozumiem, prečo by mali americkí vojaci bojovať na Ukrajine. Sú tam žoldnieri zo Spojených štátov. Viac žoldnierov pochádza z Poľska, na druhom mieste sú žoldnieri zo Spojených štátov a na treťom mieste žoldnieri z Gruzínska. Ak má niekto chuť poslať regulárnych vojakov, tak by to iste priviedlo ľudstvo na pokraj veľmi vážneho globálneho konfliktu. To je zrejmé. Majú to Spojené štáty potrebné? Na čo? Tisíce míľ od svojho štátneho územia.

To nemáte nič lepšie na práci? Máte problémy na hraniciach. Problémy s migráciou. Problémy so štátnym dlhom, viac ako 33 biliónov dolárov. Nemáte nič lepšie na práci, tak by ste mali bojovať na Ukrajine? Nebolo by lepšie rokovať s Ruskom, urobiť dohodu už s pochopením situácie, ktorá sa dnes vyvíja? Uvedomiť si, že Rusko bude bojovať za svoje záujmy až do konca? Uvedomiť si toto, vrátiť sa k zdravému rozumu, začať rešpektovať našu krajinu a jej záujmy a hľadať určité riešenia. Zdá sa mi, že je to oveľa múdrejší a racionálnejší.

TC: Kto vyhodil do povetria Nord Stream?

VP: Určite vy.

TC: Ja som mal v ten deň veľa práce. Ja som ho nevyhodil do povetria. Ale ďakujem.

VP: Vy osobne môžete mať alibi, ale CIA také alibi nemá.

TC: Máte dôkazy, že to urobilo NATO alebo CIA?

VP: Viete, nebudem zabiehať do podrobností. Ale ľudia vždy v takýchto prípadoch hovoria, hľadajte niekoho, kto má záujem. Ale v tomto prípade by sme mali hľadať nielen niekoho, kto má záujem, ale aj niekoho, kto má schopnosti, pretože záujemcov môže byť veľa, ale nie všetci sú schopní klesnúť na dno Baltského mora a vykonať tento výbuch. Tieto dve zložky by mali byť prepojené, kto má záujem a kto je schopný to urobiť.

TC: Ale som zmätený. Veď je to najväčší akt priemyselného terorizmu vôbec. A je to najväčšia emisia CO2 v histórii. Keby ste mali dôkazy a pravdepodobne vzhľadom k vašim bezpečnostným službám ich máte, že to urobilo NATO, americká CIA, Západ, prečo by ste ich nepredložili a nezískali propagandistické víťazstvo?

VP: Vo vojne propagandy je veľmi ťažké poraziť Spojené štáty. Pretože Spojené štáty kontrolujú všetky svetové médiá a mnoho európskych médií. Konečným vlastníkom najväčších európskych médií sú americké finančné inštitúcie. Vari to neviete? Takže je možné sa do tejto práce zapojiť. Ale je to takpovediac nákladovo neúnosné. Môžeme si jednoducho posvietiť na naše informačné zdroje, a výsledky nedosiahneme. Celému svetu je jasné, čo sa stalo, že o tom hovoria priamo aj americkí analytici. To je pravda.

TC: Áno. Ale tu je otázka. Vy ste pracovali v Nemecku. Nemci jasne vedia, že to urobil ich partner v NATO. A veľmi to poškodilo ich ekonomiku. Možno sa z toho už nikdy nespamätá. Prečo o tom mlčí? To je pre mňa veľmi mätúce. Prečo by o tom Nemci niečo nepovedali?

VP: To ma tiež mätie. Ale dnešné nemecké vedenie sa riadi skôr kolektívnymi záujmami Západu než svojimi národnými záujmami. Inak je ťažké vysvetliť logiku ich jednania či nekonania. Nejde predsa len o Nord Stream 1, ktorý bol vyhodený do povetria a Nord Stream 2 bol poškodený. Ale jedna rúrka je v poriadku a plyn po nej môže byť dodávaný do Európy, ale Nemecko ju neotvorí. Sme pripravení, prosím.

Existuje ešte jedna trasa cez Poľsko, ktorá sa volá Jamal-Európa a ktorá tiež umožňuje veľký prietok. Poľsko ju uzavrelo, ale Poľsko balí z nemeckej ruky. Dostáva peniaze z paneurópskych fondov a Nemecko je hlavným darcom paneurópskych fondov. Nemecko do určitej miery živí Poľsko. A oni uzavreli trasu do Nemecka, prečo? Nechápem. Ukrajina, ktoré Nemci dodávajú zbrane a dávajú peniaze. Nemecko je druhým sponzorom Spojených štátov, pokiaľ ide o finančnú pomoc Ukrajine. Cez Ukrajinu vedú dve plynové trasy. Ukrajinci jednoducho zavreli jednu trasu. Otvorte druhú trasu a prosím, dostanete plyn z Ruska. Oni ju nechcú otvoriť.

Prečo Nemci nepovedia: Pozrite sa, chlapci, my vám dávame peniaze a zbrane, otvorte kohútik, prosím, nechajte nám prejsť plyn z Ruska. Kupujeme v Európe skvapalnený plyn za premrštené ceny. Čo zráža úroveň našej konkurencieschopnosti a ekonomiky vôbec na nulu. Chcete, aby sme vám dávali peniaze? Nechajte nám slušnú existenciu, aby sme zarábali peniaze pre našu ekonomiku, pretože odtiaľ pochádzajú peniaze, ktoré vám dávame. Odmietajú to urobiť, prečo? Spýtajte sa ich. Tak to vyzerá v ich hlavách. Sú to vysoko neschopní ľudia.

TC: No, možno sa svet rozpadá na dve hemisféry. jednu s lacnou energiou, druhú bez nej, a ja sa chcem opýtať, či sme teraz multipolárny svet, zrejme sme. Môžete popísať bloky aliancií? Kto je na ktorej strane?

VP: Počujte, vy ste povedal, že sa svet je rozdelený na dve hemisféry. Ľudský mozog je rozdelený na dve hemisféry. Jedna je zodpovedná za jednu stranu činností. Druhá sa stará skôr o kreativitu a tak ďalej. Ale stále je to jedna v jednej hlave. Svet by mal byť jedným celkom. Bezpečnosť by mala byť zdieľaná, a nie určená pre zlatú miliardu. To je jediný scenár, kedy by svet mohol byť stabilný, udržateľný a predvídateľný. Dovtedy, kým je hlava rozdelená na časti, je to choroba, vážny nepriaznivý stav. Je to obdobie ťažkej choroby, ktorou svet teraz prechádza. Ale myslím, že vďaka poctivej žurnalistike, ktorá sa podobá práci lekárov, by sa to dalo nejako napraviť.

TC: Uveďme len jeden príklad, americký dolár, ktorý tak trochu zjednotil svet v mnohých ohľadoch, možno nie vo váš prospech, ale určite v náš. Odchádza to ako rezervná mena, taká tá všeobecne prijímaná mena, ako podľa vás sankcie zmenili rolu dolára vo svete?

VP: Viete, používať dolár ako nástroj zahraničnopolitického boja je jedna z najväčších strategických chýb, ktoré sa politické vedenie USA dopustilo. Dolár je základným kameňom moci Spojených štátov. Myslím, že každý veľmi dobre chápe, že nech sa vytlačí koľko chce dolárov, rýchlo sa rozptýli po celom svete. Inflácia v Spojených štátoch je minimálna. Pohybuje sa okolo troch alebo 3,4 %, čo je, myslím, pre USA úplne prijateľné. Ale neprestanú tlačiť. Čo nám hovorí dlh 33 biliónov dolárov?

Ide o emisiu. Avšak je to hlavná zbraň, ktorú Spojené štáty používajú na zachovanie svojej moci po celom svete. Akonáhle sa politické vedenie rozhodlo použiť americký dolár ako nástroj politického boja, bola tejto americkej moci zasadená rana. Nerád by som používal silné výrazy, ale je to hlúposť. A vážna chyba. Pozrite sa na to, čo sa deje vo svete.

Dokonca aj spojenci Spojených štátov teraz znižujú svoje dolárové rezervy. Keď to vidia, všetci začínajú hľadať spôsoby, ako sa chrániť. Ale skutočnosť, že Spojené štáty uplatňujú voči niektorým krajinám reštriktívne opatrenia, ako je uvalenie obmedzení na transakcie, zmrazenie aktív a tak ďalej, vyvoláva veľké obavy a vysiela signál celému svetu. Čo sme tu mali? Do roku 2022. približne 80 % ruských zahraničnoobchodných transakcií sa uskutočňovalo v amerických dolároch a eurách. Americké doláre tvorili približne 50 % našich transakcií s tretími krajinami.

No, v súčasnej dobe sa to znížilo na 13%. Neboli sme to my, kto zakázal používanie amerického dolára. Nič také sme nemali v úmysle. Bolo to rozhodnutie Spojených štátov obmedziť naše transakcie v amerických dolároch. Myslím, že z hľadiska záujmov samotných Spojených štátov a ich daňových poplatníkov je to úplná hlúposť, pretože to poškodzuje americkú ekonomiku, podkopáva to moc Spojených štátov na celom svete. Mimochodom, naše transakcie v jüanoch predstavovali asi 3 %. Dnes sa 34 % našich transakcií uskutočňuje v rubľoch a asi rovnako toľko, niečo cez 34 %, v jüanoch. Prečo to Spojené štáty urobili?

Hádam, že len z vlastnej ješitnosti. Pravdepodobne si mysleli, že to môže viesť k úplnému kolapsu, ale nič sa nezrútilo. Navyše ostatné krajiny, vrátane výrobcov ropy, premýšľajú a už prijímajú platby za ropu v jüanoch. Uvedomujete si vôbec, čo sa deje, alebo nie? Uvedomuje si to niekto v Spojených štátoch? Čo robíte? Sami si podrezávate pod sebou vetvu. Odborníci to hovoria. Spýtajte sa ktoréhokoľvek inteligentného a mysliaceho človeka v Spojených štátoch, čo znamená dolár pre USA? Zabíjate ho vlastnými rukami.

TC: Myslím, že to je spravodlivé hodnotenie. Otázkou je, čo bude nasledovať? A možno vymeníte jednu koloniálnu mocnosť za inú, oveľa menej sentimentálnu a zhovievavú koloniálnu mocnosť? Je napríklad BRICS v nebezpečenstve, že bude úplne ovládnutý čínskou ekonomikou spôsobom, ktorý nie je dobrý pre ich suverenitu? Obávate sa toho?

VP: Počuli sme tieto strašidelné príbehy už skôr. Je to strašidelný príbeh. S Čínou susedíme. Susedov si nemôžete vybrať, rovnako ako si nemôžete vybrať blízkych príbuzných. Máme s nimi spoločnú hranicu s dĺžkou 1000 kilometrov. To po prvé.

Po druhé, máme stáročnú históriu spolužitia, sme na to zvyknutí. Po tretie, filozofia čínskej zahraničnej politiky nie je agresívna. Jej myšlienkou je vždy hľadať kompromis. A to vidíme. Ďalší bod je nasledujúci. Vždy sa rozprával rovnaký príbeh o strašiakovi. A tu sa to opakuje, síce eufemistickou formou, ale stále je to rovnaký príbeh o strašiakovi. Spolupráca s Čínou sa stále prehlbuje.

Tempo, akým rastie spolupráca Číny s Európou, je vyššia a väčšia ako tempo rastu spolupráce Číny s Ruskom. Spýtajte sa Európanov, nemajú strach? Možno sa bojí, ja neviem. Ale stále sa snaží dostať na čínsky trh za každú cenu, najmä teraz, keď čelia ekonomickým problémom. Čínske podniky tiež skúmajú európsky trh. Majú čínske podniky malé zastúpenie v Spojených štátoch?

Áno, politické rozhodnutia sú také, že sa snažia obmedziť spoluprácu s Čínou. Je to na vašu vlastnú škodu, pán Tucker, že obmedzujete spoluprácu s Čínou, škodíte sami sebe. Je to chúlostivá záležitosť. A neexistujú žiadne zázračné riešenia, rovnako ako je to v prípade dolára. Takže pred zavedením akýchkoľvek nelegitímnych sankcií, nelegitímnych z hľadiska Charty OSN, je potrebné sa veľmi dobre zamyslieť. Pre rozhodujúcich činiteľov sa to javí ako problém.

TC: Pred chvíľou ste povedali, že svet by bol oveľa lepší, keby nebol rozbitý na konkurenčné aliancie, keby existovala globálna spolupráca. Jedným z dôvodov, prečo ju nemáte, je to, že súčasná americká administratíva je naladená proti vám. Myslíte si, že keby nastúpila nová administratíva po Bidenovi, že by ste boli schopní obnoviť komunikáciu s americkou vládou, alebo je jedno, kto je prezidentom?

VP: Poviem vám to, ale nechajte ma dokončiť predchádzajúcu myšlienku. Spoločne s mojím náprotivkom a priateľom prezidentom Č‘-ťing-pchingom sme si stanovili cieľ tento rok dosiahnuť 200 miliárd dolárov vzájomného obchodu s Čínou. Túto úroveň sme prekročili. Podľa našich údajov činí náš vzájomný obchod s Čínou už 230 miliárd a čínske štatistiky uvádzajú 240 miliárd dolárov.

Ešte jedna dôležitá vec, náš obchod je dobre vyvážený, vzájomne sa dopĺňa v oblasti špičkových technológií, v energetike, vedeckého výskumu a vývoja. Je to veľmi vyvážené. Pokiaľ ide o BRICS, kde tento rok prevzalo predsedníctvo Rusko, krajiny BRICS sa skrátka a dobre veľmi rýchlo rozvíjajú. Pozrite sa, ak ma pamäť neklame, v roku 1992 predstavoval podiel krajín G7 na svetovej ekonomike 47 %. Zatiaľ čo v roku 2022 to bolo, myslím, niečo cez 30 %.

Na krajiny BRICS pripadalo v roku 1992 iba 16 %. Teraz je však ich podiel vyšší ako podiel krajín G7. Nemá to nič spoločné s udalosťami na Ukrajine. Je to dané trendmi globálneho vývoja a svetovej ekonomiky, ako som práve spomenul, a je to nevyhnutné. Bude sa to diať aj naďalej. Je to ako východ slnka. Východu slnka nemôžete zabrániť, musíte sa mu prispôsobiť. Ako sa prispôsobujú Spojené štáty? Pomocou sily, sankcií, nátlaku, bombardovania a použitia ozbrojených síl. Ide o domýšľavosť.

Váš politický establishment nechápe, že svet sa mení za objektívnych okolností. A aby ste si zachovali svoju úroveň, aj keď niekto ašpiruje s odpustením na úroveň dominancie, musíte robiť správne rozhodnutia kompetentne a včas. Také brutálne kroky, a to aj voči Rusku, a povedzme aj ďalším krajinám sú kontraproduktívne. To je zrejmý fakt, to sa už stalo zrejmým.

Práve ste sa ma spýtal, či keď príde iný vodca, či sa niečo zmení. To nie je o vodcovi, to nie je o osobnosti konkrétneho človeka. Ja som mal veľmi dobrý vzťah s povedzme Bushom, viem, že v Spojených štátoch bol vykresľovaný ako nejaký vidiecky chlapec, ktorý tomu veľmi nerozumie. Uisťujem vás, že to tak nie je. Myslím, že urobil veľa chýb aj vo vzťahu k Rusku. Hovoril som vám o roku 2008 ao rozhodnutí v Bukurešti otvoriť dvere NATO pre Ukrajinu a tak ďalej.

To sa stalo počas jeho prezidentstva, on skutočne vyvíjal tlak na Európanov. Ale potom vo všeobecnosti v osobnej ľudskej rovine, mal som s ním veľmi dobrý vzťah. Nebol o nič horší ako ktorýkoľvek iný americký alebo ruský alebo európsky politik. Uisťujem vás, že chápal, čo robí, rovnako ako ostatní. Takýto osobný vzťah som mal aj k Trumpovi. Nejde o osobnosť vodcu. Je to o spôsobe myslenia elít.

Pokiaľ v americkej spoločnosti prevládne myšlienka dominancie za každú cenu založená aj na silových akciách, nič sa nezmení. Bude to len horšie. Pokiaľ ale nakoniec človek dôjde k poznaniu, že svet sa mení podľa objektívnych okolností a že by sa im mal vedieť včas prispôsobiť s využitím výhod, ktoré USA majú aj dnes, potom sa možno niečo zmení. Pozrite sa, čínska ekonomika sa stala prvou ekonomikou na svete v parite kúpnej sily. Z hľadiska objemu už dávno predbehla USA.

Na druhom mieste sú USA, potom India, ktorá má jeden a pol miliardy obyvateľov, a potom Japonsko s Ruskom na piatom mieste. Rusko bola v minulom roku prvou ekonomikou v Európe napriek všetkým sankciám a obmedzeniam. Je to z vášho pohľadu normálne? Sankcie, obmedzenia, nemožnosť platieb a odrezanie dolárov od služieb Swift, sankcie proti našim lodiam prevážajúcim ropu, sankcie proti lietadlám, sankcie na všetko. Najviac sankcií na svete, ktoré sa uplatňujú, sa uplatňuje proti Rusku.

A my sme sa počas tohto obdobia stali prvou ekonomikou Európy. Nástroje, ktoré USA používajú, nefungujú. No, treba sa zamyslieť nad tým, čo robiť. Ak si to uvedomia vládnuce elity a prvá osoba štátu bude konať v očakávaní toho, čo od nej očakávajú voliči a ľudia, ktorí rozhodujú na rôznych úrovniach, potom sa možno niečo zmení.

TC: Ale vy popisujete dva rôzne systémy, hovoríte, že vedúci predstaviteľ koná v záujme voličov. Ale tiež hovoríte, že tieto rozhodnutia nerobí vodcu. Robia ich vládnuce vrstvy. Vediete túto krajinu už tak dlho. Poznali ste všetkých tých amerických prezidentov. Aké sú tie mocenské centrá v Spojených štátoch? Kto vlastne rozhoduje?

VP: Neviem. Amerika je zložitá krajina, na jednej strane konzervatívna, na druhej strane sa rýchlo mení. Nie je pre nás ľahké to všetko rozlúsknuť. Kto rozhoduje vo voľbách? Je možné sa v tom vyznať, keď každý štát má vlastnú legislatívu, každý štát sa reguluje sám. Niekto môže byť z volieb na úrovni štátu vylúčený. Je to dvojstupňový volebný systém, je pre nás veľmi ťažké sa v tom vyznať.

Iste, sú tu dve strany, ktoré sú dominantné, republikáni a demokrati. A v rámci tohto straníckeho systému centra, ktoré rozhodujú, ktoré pripravujú rozhodnutie… potom, pozrite sa, prečo podľa môjho názoru po rozpade Sovietskeho zväzu bola vedená taká chybná, hrubá, úplne neodôvodnená politika nátlaku na Rusko?

Veď je to politika nátlaku, rozširovanie NATO, podpora separatistov na Kaukaze, vytváranie systému protiraketovej obrany, to všetko sú prvky nátlaku, nátlaku, nátlaku, nátlaku, potom zaťahovanie Ukrajiny do NATO, to všetko je nátlak, nátlak, nátlak. Prečo?

Myslím, že okrem iného preto, že boli vytvorené nadmerné výrobné kapacity. Počas konfrontácie so Sovietskym zväzom vzniklo mnoho centier a špecialistov na Sovietsky zväz, ktorí nedokázali nič iné, než presviedčať politické vedenie, že je potrebné pokračovať v kosení Ruska, pokúsiť sa ho rozbiť, vytvoriť na tomto území niekoľko kvázi štátnych útvarov.

To je chyba, vrátane nadmerného potenciálu tých, ktorí pracovali na konfrontácii so Sovietskym zväzom. a podriadiť si ich v rozdelenej podobe, využiť ich spojený potenciál pre budúci boj s Čínou. Treba sa toho zbaviť, mali by sa objaviť nové svieže sily, ľudia, ktorí budú hľadieť do budúcnosti a chápať, čo sa vo svete deje. Pozrite sa, ako sa rozvíja 600-miliónová Indonézia.

Kam od toho môžeme utiecť? Nikde, len musíme predpokladať, že Indonézia vstúpi, už je v klube popredných svetových ekonomík, bez ohľadu na to, komu sa to páči alebo nepáči. Áno, chápeme a uvedomujeme si, že v Spojených štátoch je napriek všetkým ekonomickým problémom situácia stále normálna a ekonomika slušne rastie. HDP rastie o 2,5 %, pokiaľ sa nemýlim.

Ale ak chceme zaistiť budúcnosť, potom musíme zmeniť prístup k tomu, čo sa mení. Ako som už povedal, svet by sa napriek tomu zmenil bez ohľadu na to, ako skončí vývoj na Ukrajine. Svet sa mení. A experti píšu, že Spojené štáty postupne menia svoje postavenie vo svete. Sú to vaši experti, ktorí to píšu… ja to len čítam. Otázkou len je, ako sa to stane. Bolestivo a rýchlo, alebo jemne a postupne. A to píšu ľudia, ktorí nie sú antiamerickí. Jednoducho len sledujú globálne vývojové trendy. To je všetko. A aby sme ich mohli vyhodnotiť a zmeniť politiku, potrebujeme ľudí, ktorí myslia, hľadia dopredu, môžu analyzovať a odporučiť určité rozhodnutia na úrovni politických lídrov.

TC: Len sa vás musím opýtať, jasne ste povedali, že rozširovanie NATO na východ je porušením sľubu, ktorý ste všetci dali v 90. rokoch. Je to ohrozenie vašej krajiny. Tesne predtým, ako ste vyslali vojská na Ukrajinu, viceprezident Spojených štátov povzbudil prezidenta Ukrajiny, aby vstúpil do NATO. Myslíte si, že to bola snaha vyprovokovať vás k vojenskej akcii?

VP: Znovu opakujem, že sme opakovane navrhovali hľadať riešenie problémov, ktoré vznikli na Ukrajine po prevrate v roku 2014, a to mierumilovne, ale nikto nás nepočúval. A navyše ukrajinskí predstavitelia, ktorí boli pod úplnou kontrolou USA, zrazu vyhlásili, že nebudú dodržiavať minské dohody. Nepáčilo sa im tam všetko a pokračovali vo vojenskej činnosti na tomto území. A súbežne bolo toto územie využívané vojenskými štruktúrami NATO pod rúškom rôznych centier pre výcvik a preškolenie personálu. V podstate tam začali vytvárať základne, to je všetko.

Ukrajina vyhlásila, že Rusi sú netitulárna národnosť, a zároveň prijala zákony, ktoré obmedzujú práva netitulárnych národností na Ukrajine. Ukrajina, ktorá dostala všetky juhovýchodné územia darom od ruského národa, zrazu oznámila, že Rusi sú na tomto území netitulárnou národnosťou. Je to normálne? To všetko dohromady viedlo k rozhodnutiu ukončiť vojnu, ktorú na Ukrajine v roku 2014 rozpútali neonacisti.

TC: Myslíte si, že Zelenskij má slobodu vyjednávať o urovnaní tohto konfliktu?

VP: Nepoznám podrobnosti. Samozrejme, je pre mňa ťažké to posúdiť. Ale domnievam sa, že v každom prípade má… mával. Jeho otec bojoval proti fašistom, nacistom počas druhej svetovej vojny. Raz som s ním o tom hovoril. Povedal som mu: Volodomyr, čo to robíš? Prečo dnes podporuješ neonacistov na Ukrajine, zatiaľ čo tvoj otec bojoval proti fašizmu? Bol to frontový vojak. Neviem vám, čo odpovedal. To je samostatná téma. A myslím, že je odo mňa nekorektné, aby som to robil.

Ale vzhľadom na slobodu voľby, prečo nie. Dostal sa k moci na základe očakávania ukrajinského ľudu, že dovedie Ukrajinu k mieru. On o tom hovoril. Práve vďaka tomu drvivo vyhral voľby. Ale potom, keď sa dostal k moci, si podľa môjho názoru uvedomil dve veci. Po prvé, že je lepšie sa nestretávať s neonacistami a nacionalistami, pretože tí sú agresívni a veľmi aktívni. Od nich môžete čakať čokoľvek. A po druhé, Západ na čele s USA ich podporuje a vždy bude podporovať tých, ktorí pôsobia proti Rusku, je to výhodné a bezpečné. Takže zaujal príslušné stanovisko, hoci sľúbil svojim ľuďom, že ukončí vojnu na Ukrajine. Podviedol svojich voličov.

TC: Ale myslíte si, že v tejto chvíli, vo februári 2024, má voľnosť hovoriť s vami alebo vašou vládou o tom, že toto ukončí, čo jeho krajine ani svetu zjavne nepomáha? Môže to urobiť?

VP: Považuje sa za hlavu štátu. Vyhral vo voľbách. Hoci v Rusku veríme, že štátny prevrat je hlavným zdrojom moci pre všetko, čo sa stalo po roku 2014. A v tomto zmysle je aj dnes vláda chybná. Ale on sa považuje za prezidenta, je uznávaný Spojenými štátmi, celou Európou a prakticky celým zvyškom sveta. Prečo nie? Môže. S Ukrajinou sme rokovali v Istanbule.

Dohodli sme sa. Bol si toho vedomý. Navyše vedúci vyjednávacej skupiny, pán Arakhamia je jeho priezvisko, myslím, že má stále frakciu vládnucej strany, strany prezidenta v Rade. Stále máme prezidentskú frakciu v Rade, v parlamente krajiny, on tam stále sedí. Dokonca na ten dokument, o ktorom vám hovorím, dal svoj predbežný podpis. Ale potom verejne vyhlásil celému svetu: boli sme pripravení tento dokument podpísať. Ale pán Johnson, vtedajší premiér Británie, nás od toho odrádzal s tým, že je lepšie bojovať s Ruskom. Dali by nám všetko potrebné, aby sme získali späť všetko, čo bolo stratené počas stretov s Ruskom. A my sme s týmto návrhom súhlasili.

Jeho vyhlásenie bolo zverejnené, povedal to verejne. Môžu sa k tomu vrátiť, alebo nie? Otázkou je, či to chcú, alebo nie. Okrem toho ukrajinský prezident vydal nariadenie, ktorým zakazuje rokovania s nami. Nech to nariadenie zruší. A to je všetko. My sme nikdy neodmietli konanie. Stále počujeme: Je Rusko pripravené? Áno, neodmietli sme. To oni verejne odmietli.

Nech zrušia svoje nariadenie a vstúpia do rokovaní, my sme nikdy neodmietli. A to, že sa podriadili požiadavke alebo presviedčaniu pána Johnsona, bývalého premiéra Veľkej Británie, mi pripadá smiešne. A je to pre mňa veľmi smutné, pretože ako povedal pán Arakhamia, my sme mohli zastaviť tie nepriateľské akcie vojnou už pred rokom a pol. Ale Briti nás presvedčili a my to odmietli. Kde je teraz pán Johnson? A vojna pokračuje.

TC: To je dobrá otázka. Kde myslíte, že je? A prečo to urobil?

VP: Kto vie. Sám tomu nerozumiem. Bol tam všeobecný východiskový bod. Z nejakého dôvodu si všetci robili ilúzie, že Rusko možno poraziť na bojovom poli. Kvôli arogancii, kvôli čistému srdcu, ale nie kvôli veľkému umu.

TC: Popísali ste spojenie medzi Ruskom a Ukrajinou, niekoľkokrát ste opísali Rusko ako pravoslávne, ktoré je pre vaše chápanie Ruska kľúčové. Povedali ste, že ste pravoslávny. Čo to znamená? Ste kresťanský vodca, podľa vášho vlastného popisu, tak aký to má na vás vplyv?

VP: Viete, ako som už spomenul, knieža Vladimír sa v roku 988 nechal pokrstiť podľa vzoru svojej babičky, kňažnej Oľge, a potom nechal pokrstiť jeho družinu. A potom postupne v priebehu niekoľkých rokov pokrstil celú Rus. Bol to zdĺhavý proces, od pohanov ku kresťanom, trvalo to mnoho rokov.

Ale nakoniec sa toto východné kresťanstvo hlboko zakorenilo vo vedomí ruského ľudu. Keď potom Rusko expandovalo a absorbovalo ďalšie národy, ktoré vyznávajú islam, budhizmus a judaizmus, bolo Rusko vždy veľmi lojálne voči ľuďom, ktorí vyznávajú iné náboženstvá. V tom je naša sila. To je úplne jasné. A faktom je, že hlavné postuláty, hlavné hodnoty sú veľmi podobné, nepovedali rovnaké vo všetkých svetových náboženstvách, ktoré som spomenul, čo sú tradičné náboženstvo Ruskej federácie.

Mimochodom, ruské úrady boli vždy veľmi opatrné, pokiaľ ide o kultúru a náboženstvo tých ľudí, ktorí prišli do ruskej ríše. Práve na tom je podľa môjho názoru založený základ bezpečnosti a stability ruskej štátnosti. Všetky národy obývajúce Rusko ju v podstate považujú za svoju materskú vlasť. Ak povieme, že sa k vám alebo do Európy sťahujú ľudia z Latinskej Ameriky, a ešte jasnejší a zrozumiteľnejší príklad, ľudia prichádzajú, ale napriek tomu k vám alebo do európskych krajín prišli z ich historickej vlasti. A ľudia, ktorí sa v Rusku hlásia k rôznym náboženstvám, považujú Rusko za svoju vlasť. Žiadnu inú vlasť nemajú. Sme tu spolu. Je to jedna veľká rodina.

A naše tradičné hodnoty sú veľmi podobné. Práve som sa zmienil o jednej veľkej rodine, ale každý má svoju vlastnú rodinu. A to je základ našej spoločnosti. A ak povieme, že vlasť a rodina sú spolu špecificky spojené, je to tak, pretože nie je možné zaistiť normálnu budúcnosť pre naše deti a naše rodiny, pokiaľ nezabezpečíme normálnu udržateľnú budúcnosť pre celú krajinu, pre vlasť. Preto je vlastenecké cítenie v Rusku také silné.

TC: Jediné, v čom sa tieto náboženstvá líšia, je to, že kresťanstvo je špecificky nenásilné náboženstvo. Ježiš hovorí nastav druhú tvár, nezabíjaj. Ako môže byť vodca akejkoľvek krajiny, ktorý musí zabíjať, ako môže byť vodca kresťan? Ako sa s tým zmierite?

VP: Je to veľmi jednoduché, pokiaľ ide o ochranu seba a svojej rodiny, svojej vlasti. Nechceme nikoho napádať. Kedy začal vývoj na Ukrajine? Od doby, keď začal štátny prevrat a nepriateľské akcie v Donbase, vtedy začali. A my chránime našich ľudí, seba, našu vlasť a našu budúcnosť. Čo sa týka náboženstva, všeobecne platí, viete, nejde o vonkajšie prejavy. Nejde o to chodiť každý deň do kostola alebo mlátiť hlavou o podlahu. Je to v srdci. A naša kultúra je tak zameraná na človeka.

Dostojevskij, ktorý bol na Západe veľmi známy a génius ruskej kultúry, ruskej literatúry, veľa o tom hovoril, o ruskej duši. Predsa len, západné spoločnosti sú viac pragmatické, ruský ľud myslí viac na večné, na morálne hodnoty. Neviem, možno so mnou nebudete súhlasiť, ale západná kultúra je pragmatickejšia. Nehovorím, že je to zle. Umožňuje to dnešnej zlatej miliarde dosiahnuť dobré úspechy vo výrobe, dokonca aj vo vede a tak ďalej. Na tom nie je nič zlé. Len hovorím, že tak trochu vyzeráme rovnako.

TC: Vidíte teda nadprirodzeno pri práci, keď sa rozhliadnete po tom, čo sa deje vo svete? Vidíte Boha pri práci? Hovoríte si niekedy: To sú sily, ktoré nie sú ľudské?

VP: Nie, aby som bol úprimný, nemyslím si to. Môj názor je, že vývoj svetového spoločenstva je v súlade s vrodenými zákonmi. A tieto zákony sú také, aké sú. Tak tomu bolo v dejinách ľudstva vždy. Niektoré národy a krajiny sa pozdvihli, zosilneli a stali sa početnejšími a potom opustili medzinárodnú scénu a stratili postavenie, na ktoré si zvykli. Asi nie je potrebné, aby som uvádzal príklady, ale mohli by sme začať u Džingischána a Zlatej hordy, a potom u Rímskej ríše.

Zdá sa, že v dejinách ľudstva nikdy nebolo nič ako Rímska ríša. Avšak potenciál barbarov postupne rástol, rovnako ako ich populácia. Všeobecne sa dá povedať, že barbari silneli a začali sa ekonomicky rozvíjať, ako by sme povedali dnes. To nakoniec viedlo k zrúteniu Rímskej ríše a režimu, ktorý Rimania nastolili. Trvalo však päť storočí, kým sa Rímska ríša rozpadla. Rozdiel oproti tomu, čo sa deje teraz, je v tom, že všetky procesy zmien prebiehajú oveľa rýchlejšie ako v rímskych dobách.

TC: Kedy teda začína ríša umelej inteligencie?

VP: Kladiete čoraz zložitejšie otázky. Aby ste na ne mohli odpovedať, musíte byť odborníkom na veľké čísla, veľké dáta a umelú inteligenciu. Ľudstvo v súčasnosti čelí mnohým hrozbám. Vďaka genetickým výskumom je teraz možné vytvoriť tohto nadčloveka, špecializovanú ľudskú bytosť, geneticky upraveného športovca, vedca, vojaka. Objavujú sa správy, že Elon Musk už v USA nechal implantovať čip do ľudského mozgu.

TC: Čo si o tom myslíte?

VP: Myslím, že Elona Muska nič nezastaví, bude si robiť, čo uzná za vhodné. Avšak treba s ním nájsť spoločnú reč a hľadať spôsoby, ako ho presvedčiť. Myslím, že je to šikovný človek. Naozaj verím, že je. Takže budete musieť dosiahnuť dohodu s ním, pretože tento proces musí byť formalizovaný a podrobiť sa určitým pravidlám. Ľudstvo musí zvážiť, čo sa stane v dôsledku najnovšieho vývoja v genetike alebo v AI.

Možno iba približne predpovedať, čo sa stane. Akonáhle ľudstvo pocíti existenčnú hrozbu prichádzajúcu z jadrových zbraní… všetky jadrové národy sa začali medzi sebou dohovárať, pretože si uvedomili, že nedbalé používanie jadrových zbraní môže ľudstvo dohnať k zániku. Nie je dnes možné zastaviť výskum genetiky alebo umelej inteligencie, rovnako ako nebolo možné zastaviť používanie pušného prachu v dávnych dobách. Ale akonáhle si uvedomíme, že hrozbu predstavuje nespútaný a nekontrolovaný rozvoj umelej inteligencie, genetiky alebo akéhokoľvek iného odboru, nastane čas dosiahnuť medzinárodnú dohodu o tom, ako tieto veci regulovať.

TC: Oceňujem všetok čas, ktorý ste nám venovali. Položím poslednú otázku. A tá sa týka niekoho, kto je veľmi známy v USA, pravdepodobne nie tu, Evan Hershkowitz, ktorý je reportérom Wall Street Journal, má 32 rokov. A už skoro rok je vo väzení. V Spojených štátoch je to veľký príbeh. A ja sa vás chcem len priamo opýtať bez toho, aby som sa púšťal do detailov alebo do vašej verzie toho, čo sa stalo, či by ste ako prejav slušnosti boli ochotní nám ho vydať a my ho privezieme späť do Spojených štátov?

VP: Urobili sme toľko gest dobrej vôle zo slušnosti, že si myslím, že sme ich vyčerpali. Nikdy sme nevideli nikoho, kto by nám to oplatil podobným spôsobom. Teoreticky môžeme povedať, že nevylučujeme, že to môžeme urobiť. Ak naši partneri podniknú obojstranné kroky. Keď hovorím o partneroch, mám na mysli predovšetkým špeciálne služby. Špeciálne služby sú vo vzájomnom kontakte, hovoria o danej veci. Nie je tabu túto otázku vyriešiť. Sme ochotní to vyriešiť. Ale existujú určité podmienky, o ktorých rokujú kanály zvláštnych služieb. Verím, že dohoda môže byť dosiahnutá.

TC: Tieto veci sa dejú zrejme už po stáročia, jedna krajina chytí iného špióna na svojich hraniciach, vymení ho za jedného zo svojich spravodajcov v inej krajine. Myslím si… a nič mi do toho nie je. Ale toto sa líši tým, že ten chlap zjavne nie je špión, je to mladý chlapec. A možno nejakým spôsobom porušoval vaše zákony. Ale nie je to superšpión. A to vie každý. A je držaný ako rukojemník výmenou, čo je pri všetkej úcte pravda a všetci to vedia. Takže možno patrí do inej kategórie. Možno nie je fér žiadať, viete, niekoho iného výmenou za to, že ho pustíme von. Možno to Rusko degraduje, keď to robí.

VP: Viete, môžete dať rôzne výklady toho, čo je to špión. Ale sú určité veci stanovené zákonom. Pokiaľ človek získa tajné informácie a robí to sprisahaneckým spôsobom, tak je to kvalifikované ako špionáž. A to je presne to, čo robil. Získaval tajné dôverné informácie a robil to tajne. Možno to urobil z nedbanlivosti alebo z vlastnej iniciatívy. Ale vzhľadom k samotnému faktu, že je to kvalifikované ako špionáž, táto skutočnosť bola preukázaná, pretože bol pristihnutý pri prijímaní týchto informácií. Keby to bola nejaká výhovorka pritiahnutá za vlasy, výmysel, niečo nepreukázané, bolo by to niečo iné… ale on bol pristihnutý pri čine, keď tajne získaval dôverné informácie. Čo je to?

TC: Naznačujete, že pracoval pre americkú vládu alebo NATO, alebo bol len reportér, ktorý dostal materiál, ktorý nemal mať? Tie sa zdajú byť veľmi odlišné veci.

VP: Neviem, pre koho pracoval. Ale chcel by som zopakovať, že získavanie tajných informácií v utajení sa nazýva špionáž. A on pracoval pre americké špeciálne služby. Nejaké ďalšie agentúry. Nemyslím si, že pracoval pre Monako, pretože Monako má sotva záujem na získavaní týchto informácií. Je na špeciálnych službách, aby sa dohodli. Nejaký základ bol položený. Sú ľudia, ktorí podľa nás nie sú nadviazaní na špeciálne služby.

Poviem vám príbeh o človeku, ktorý si odpykáva trest v spojeneckej krajine USA. Ten človek kvôli vlasteneckému cíteniu zlikvidoval banditu v jednej z európskych metropol, pri udalostiach na Kaukaze… viete, čo ten bandita robil? Nechcem to hovoriť, ale napriek tomu to urobím. Pokladal našich vojakov zajatých na ceste a potom cez ich hlavu prešiel svojim autom. Čo je to za človeka. Dá sa vôbec nazvať človekom? Ale bol tam vlastenec, ktorý ho zlikvidoval v jednom z európskych hlavných miest. Či už to urobil z vlastnej vôle, alebo nie, to je iná otázka.

TC: To ale Hershkowitz nerobil. To je predsa úplne iná vec… on je 32-ročný reportér.

VP: Spáchal niečo iné. On nie je len novinár. Opakujem, je to novinár, ktorý tajne získaval dôverné informácie. Áno, je to rozdielne, ale stále hovorím o ďalších ľuďoch, ktorí sú v podstate kontrolovaní americkými úradmi, nech už si odpykávajú trest kdekoľvek. Medzi zvláštnymi službami prebieha dialóg, treba to riešiť pokojne, zodpovedne a profesionálne.

Udržujú kontakt, tak ich nechajte robiť ich prácu. Nevylučujem, že osoba, na ktorú sa odvolávate, pán Hershkowitz, sa môže vrátiť do vlasti. Nakoniec nemá zmysel držať ho v ruskom väzení. Chceme, aby sa americké špeciálne služby zamysleli nad tým, ako môžu prispieť k dosiahnutiu cieľov, ktoré naše špeciálne služby sledujú. Sme pripravení hovoriť. Rozhovory sú navyše na ceste. A existuje množstvo úspešných príkladov, kedy tieto rozhovory skončili úspechom. Pravdepodobne aj tento bude korunovaný úspechom. Ale musíme sa dohodnúť.

TC: Dúfam, že ho pustíte. Pán prezident, ďakujem.

VP: Tiež si prajem, aby sa konečne vrátil do svojej vlasti. Som úplne úprimný. Dovoľte mi ešte raz povedať, že dialóg pokračuje. Čím viac vecí tohto druhu zverejňujeme, tým ťažšie je ich riešenie. Všetko treba robiť pospolito.

TC: Zaujímalo by ma, či to platí aj s vojnou… mám asi ešte jednu otázku, a to… a možno to nechcete hovoriť zo strategických dôvodov, ale obávate sa, že to, čo sa deje na Ukrajine, by mohlo viesť k niečomu oveľa väčšiemu a oveľa strašnejšiemu? A nakoľko ste motivovaný k tomu, aby ste zavolali americkej vláde a povedali, poďme sa dohodnúť?

VP: Už som povedal, že sme neodmietli konať. Sme ochotní konať. Je to západná strana. A Ukrajina je očividne satelitný štát USA. To je evidentné. Nechcem, aby ste to bral tak, že hľadám silné slovo alebo urážku. Ale obaja chápeme, čo sa deje. V rámci finančnej podpory USA bolo poskytnutých 72 miliárd amerických dolárov. Nemecko je na druhom mieste, potom prichádzajú ďalšie európske krajiny. Desiatky miliárd amerických dolárov pre Ukrajinu. Je tam obrovský príliv zbraní. V tomto prípade by ste mali povedať súčasnému ukrajinskému vedeniu, aby prestalo a prišlo k rokovaciemu stolu, zrušiť toto absurdné nariadenie. My sme neodmietli.

TC: Nemyslel som si, že ste to myslel ako urážku, pretože ste to už povedali správne. Bolo oznámené, že Ukrajine zabránil vo vyjednávaní o mierovom urovnaní bývalý britský premiér konajúci v mene Bidenovej administratívy, veľké krajiny ovládajú malé krajiny. To nie je nič nové. A preto som sa pýtal na rokovania priamo s Bidenovou administratívou, ktorá tieto rozhodnutia robí, nie Zelenskij.

VP: No, ak Zelenského administratíva na Ukrajine odmietla konať, predpokladám, že to urobila na pokyn z Washingtonu. Pokiaľ to Washington považuje za zlé rozhodnutie, nech sa ho vzdá, nech si nájde delikátnu zámienku, aby sa nikto neurazil. Nech príde s východiskom. Neboli sme to my, kto urobil toto rozhodnutie, boli to oni. Tak nech sa k nemu vráti. To je všetko. Avšak urobili zlé rozhodnutie. A my teraz musíme hľadať východisko z tejto situácie, aby sme ich chyby napravili. Oni to urobili, tak nech to sami spravia. My to podporujeme.

TC: Chcem sa len uistiť, že som to správne pochopil. Myslím, že hovoríte, že chcete vyjednať riešenie toho, čo sa deje na Ukrajine.

VP: Áno. A my sme to urobili, pripravili sme ten obrovský dokument v Istanbule, ktorý parafoval vedúci ukrajinskej delegácie, pripojil svoj podpis k niektorým ustanoveniam, nie ku všetkým. On dal svoj podpis a potom sám povedal: „Boli sme pripravení to podpísať a vojna by už dávno skončila, pred 18 mesiacmi. Premiér Johnson nám však prišiel dohovoriť, aby sme sa z toho vyvliekli, a my sme prepásli šancu.” No, prepásli ste ju, urobili ste chybu. Nech sa k tomu vráti, to je všetko. Prečo sa musíme obťažovať a naprávať chyby niekoho iného?

Ja viem, že sa môže hovoriť, že je to naša chyba. Že sme to boli my, kto vyhrotil situáciu a rozhodol sa ukončiť vojnu, ktorá začala v roku 2014 v Donbase, ako už bolo povedané, zbraňami. Dovoľte mi vrátiť sa k histórii. Už som vám to povedal. Práve sme o tom diskutovali. Vráťme sa do roku 1991, kedy nám bolo sľúbené, že sa NATO nebude rozširovať, až do roku 2008, kedy sa dvere NATO otvorili vyhlásenie štátnej suverenity Ukrajiny a Ukrajina bola vyhlásená za neutrálny štát.

Vráťme sa k tomu, že sa na území Ukrajiny začali objavovať vojenské základne NATO a USA, ktoré nám vytvárali hrozby. Vráťme sa k prevratu na Ukrajine v roku 2014. Je to však zbytočné, alebo nie? Môžeme takto hovoriť donekonečna. Ale oni rokovania zastavili. Je to chyba? Áno. Napravte to, sme pripravení. Čo je ešte potrebné?

TC: Myslíte si, že je pre NATO v tejto chvíli príliš ponižujúce prijať ruskú kontrolu nad územím, ktoré bolo pred dvoma rokmi ukrajinským?

VP: Povedal som, že nech si rozmyslí, ako to urobiť dôstojne. Kde je vôľa, sú aj možnosti. Až doteraz sa kričalo o spôsobení strategickej porážky Ruska na bojisku. A teraz si zrejme uvedomujú, že je to ťažko dosiahnuteľné, pokiaľ je to vôbec možné. Podľa môjho názoru je to nemožné z definície, nikdy k tomu nedôjde. Zdá sa mi, že si to teraz uvedomili aj tí, ktorí sú pri moci na Západe. Ak tomu tak je, ak si to uvedomili, musí premýšľať, čo ďalej. Sme pripravení na tento dialóg.

TC: Bol by ste ochotný povedať: Gratulujem, NATO, vyhrali ste a nechajte situáciu tam, kde je teraz?

VP: To je predmetom rokovania. Nikto nie je ochotný ich viesť alebo presnejšie povedané, sú ochotní, ale nevie, ako to urobiť. Ja viem, že to chcú. Nielenže to vidím, ale viem, že to chcú. Ale majú problém pochopiť, ako to urobiť. Doviedli situáciu do bodu, v ktorom sme. Nie sme to my, kto to spôsobil, sú to naši partneri, oponenti, kto to spôsobil. No, a teraz nech sa zaoberajú tým, ako situáciu zvrátiť. My nie sme proti tomu.

Bolo by to smiešne, keby to nebolo také smutné. Tá nekonečná mobilizácia na Ukrajine, tá hystéria, tie domáce problémy, skôr alebo neskôr to vyústi do dohody. To asi znie divne vzhľadom na súčasnú situáciu, ale vzťahy medzi oboma národmi sa každopádne obnovia. Bude to trvať veľmi dlho, ale uzdraví sa. Uvediem vám veľmi neobvyklé príklady. Je bojové stretnutie na bojisku. Uvediem konkrétny príklad. Ukrajinskí vojaci sa dostali do obkľúčenia. To je príklad zo života.

Naši vojaci na nich kričali: Nemáte šancu, vzdajte sa. Vyjdite von a budete živí. Zrazu ukrajinskí vojaci kričali po rusky, v perfektnej ruštine hovorili: Rusi sa nevzdávajú. A všetci zahynuli. Stále sa identifikujú ako Rusi. To, čo sa deje, je do istej miery prvok občianskej vojny. Všetci na Západe si myslia, že ruský národ bol navždy rozdelený nepriateľstvom.

Teraz sa budú znova zjednocovať. Jednota je tam stále. Prečo ukrajinské úrady rušia ukrajinskú pravoslávnu cirkev? Pretože spája nielen územie, spája naše duše. Nikto nebude schopný rozdeliť dušu. Skončíme tu, alebo je niečo iné?

TC: Nie, myslím, že je to skvelé. Ďakujem, pán prezident.

Originál videa publikovaný TU.

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

 

Zdroj:

(1) Tucker Carlson a Vladimír Putin [CELÝ ROZHOVOR]; otevrisvoumysl.cz; 9.2.2024

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

 

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.