Radoslav Procházka má zálusk na funkciu dodatočného sudcu Všeobecného súdu EÚ v Luxemburgu. Jeho kandidatúru navrhne niekto z členov Súdnej rady SR, ktorej predsedníčka Jana Bajánková musela opakovanú voľbu vypísať po tom, ako Rada na zasadnutí 27. 6. 2016 nezvolila žiadneho uchádzača. Pôvodná kandidátka za SR Mária Patakyová totiž neuspela aj pre nedostatočnú znalosť francúzštiny, ktorá je na tomto súde pracovným jazykom, a tým Procházkovi nechtiac „prihrala“ novú životnú príležitosť.
Zakladateľ a dnes už bývalý šéf strany #Sieť svoju ambíciu získať „post, na ktorom bude užitočný“ naznačil už 13. 8. v príhovore k delegátom straníckeho snemu v Trnave, ktorým oznámil, že kandidovať na funkciu predsedu viac nebude a s okamihom zvolenia svojho nástupcu sa jej vzdá. „Chcem odísť slobodný a jediné čo oslobodzuje, je pravda. Pravda je, že ja nie som hrdina, ktorý sa teraz obetuje. Z objektívnych aj subjektívnych dôvodov necítim morálne právo stranu viesť,“ uviedol vo svojej spovedi Procházka a dodal: „Lídrom je človek, ku ktorému sa ostatní pridávajú, nie od ktorého odchádzajú. Odo mňa odišlo osem ľudí, a to sa nedá ‚obkecať‘. Je to moje zlyhanie.“
Vybartrovaná budúcnosť Radoslava Procházku znamená teda presmerovanie jeho kariéry z domácich politikých vôd na dráhu medzinárodného, dozaista nadštandardne zaplateného sudcu. Ruku na srdce: kto by takéto bolestné za politickú smrť nebral? Navyše pre stranu by bolo fatálne, keby človek, ktorý sa stal stelesneným symbolom jej porážky, ostával voličom naďalej na očiach. Na druhej strane je diskutabilné, či práve takýto spôsob zbavovania sa lídrov zvyšuje šance na prežitie #Siete i celej koalície. Politológovia sa totiž vzácne zhodujú v tom, že politický exitus sa týka už nielen expredsedu, ale rovnako strany samotnej. Je preto otázne, či resuscitácia organizmu zmietajúceho sa v postmortálnom kŕči dáva ešte nejaký zmysel.
Zdroj: TASR