KEĎ SI FÍNI VOLILI V MINULOSTI SVOJICH PREZIDENTOV, VENOVALI STREDOEURÓPANIA – S VÝNIMKOU UGROFÍNSKYCH MAĎAROV – ICH VÝBERU LEN OKRAJOVÚ POZORNOSŤ. KRAJINA TISÍCICH JAZIER BÝVALA SPOLU SO SUSEDNÝM ŠVÉDSKOM TICHOU SEVERSKOU OÁZOU POKOJA, NEOKÁZALÉHO BLAHOBYTU A VOJENSKEJ NEUTRALITY, ZAČO SA JEJ DOSTÁVALO PO CELOM SVETE VYSOKÉHO UZNANIA. PO VLAŇAJŠOM VSTUPE DO VOJENSKÉHO PAKTU NATO HO VŠAK RÝCHLO STRÁCA, OBZVLÁŠŤ KEĎ JU OD 1. MARCA VEDIE NOVÝ PREZIDENT MILITANTNÉHO PROTIRUSKÉHO RAZENIA.
SVETOOBČIANSKY POLYGLOT
Päťdesiatšesťročného Alexandra Stubba by sme mohli stručne charakterizovať ako odchovanca globalistickej akademickej liahne The London School of Economics, zosobášeného s anglickou právničkou, ktorá poskytovala právne služby britskej vláde. Ako prezident má v kompetencii zahraničnú politiku, ktorú na rozdiel od svojich predchodcov usmerňuje ostro proti Rusku. Má výrazne tvrdšiu rusobijeckú rétoriku než fínska koaličná vláda, v ktorej má vplyvné zastúpenie aj národnoštátne orientovaná strana Praví Fíni. Nový prezident a transatlantický vojenskopriemyselný komplex jej pravdepodobne dovolí tlačiť na brzdenie afro-ázijskej migračnej invázie len za podmienky, že nebude prekážať urýchľovaniu transformácie Fínska na nástupnú plošinu na vojenský postup NATO na susedné Rusko.
Vzdelaním politológ Alexander Stubb sa tak stáva hlavou štátu, ktorý sa ochotnejšie než kedykoľvek predtým vzdáva svojej zvrchovanosti nielen v prospech Európskej únie, ale i svojho zaoceánskeho vojenského patróna. Americkej vojnovej mašinérii však vychádzala v ústrety už predošlá vládna koalícia, ktorá zorganizovala vlaňajší aprílový vstup Fínska do NATO. Súčasná vládna garnitúra zachádza ešte ďalej. Osemnásteho decembra venovala občanom skľučujúci vianočný „darček“ v podobe vojenskej zmluvy známej aj Stredoeurópanom pod holubičím opisným pomenovaním Dohoda
o obrannej spolupráci so Spojenými štátmi, ktorá v origináli znie Defense Cooperation Agreement. Päť a pol milióna Fínov sa tak nechalo prikuť železnou obručou k historickému procesu ťaženia Angloameričanov na východ. Angloameričanov preto, lebo fínska vláda podpísala predvlani so Spojeným kráľovstvom bilaterálnu vojenskú dohodu pod názvom A Political Declaration of Solidarity. Navonok ide len o deklaratívne a právne nezáväzné vyhlásenie, no, ako to v takýchto prípadoch býva, môže obsahovať nezverejnené dodatky, ktoré by fínsky prezident mohol rozkryť, keby chcel. Musel by to však byť niekto iný než Alexander Stubb, pretože ten propaguje pripútanie sa Fínska k Západu už dobrých tridsať rokov.
Narodil sa 1. apríla 1968 v Helsinkách švédskemu otcovi a fínskej matke, ktorí mali rusofóbiu vpísanú priam v génoch. Alexov otec, dnes 89-ročný Göran Stubb, je rodákom z mestečka Priozersk (rusky Приозеeрск, finsky Käkisalmi, švédsky Kexholm). Leží v Leningradskej oblasti na severovýchode Karelskej šije, o ktorú zvádzalo Švédske kráľovstvo v uplynulých stáročiach časté vojny s cárskym Rukom. Po vypuknutí sovietsko-fínskej tzv. zimnej vojny v roku 1939 s ním utiekli jeho rodičia – obaja potomkovia švédskych usadlíkov – pred bojmi do Helsínk.
Bezpochyby nemali v láske Rusov, pred ktorými utiekli, čo však neznamenalo, že priľnuli k Fínom. V Helsinkách rozšírili počty švédskej menšiny, na ktorú nebol vyvíjaný nátlak, aby sa jazykovo, kultúrne alebo inak asimilovala. Naopak, mala privilegované postavenie a Göran mohol nájsť celoživotné uplatnenie v riadiacich štruktúrach Suomen Jääkiekkoliitto, t. j. Fínskeho zväzu ľadového hokeja. V apríli 1982 bolo Fínsko pod jeho vedením vo funkcii riaditeľa hostiteľskou krajinou Majstrovstiev sveta. Zlatú medailu si vybojoval Sovietsky zväz, striebornú Československo a bronzovú Švédsko. Fínska reprezentácia skončila až piata, čo Görana príliš netrápilo, pretože si našiel lukratívnejšieho zamestnávateľa: severoamerickú hokejovú ligu NHL (National Hockey League). Na jej podnet založil v roku 1983 európsku pobočku náborovej centrály NHL. Jej poslaním je vyhľadávanie talentovaných hokejistov pre profesionálne kluby v Kanade a USA. Za verné služby Severoameričanom sa mu dostalo v roku 2000 vysokej pocty zaradením do Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF). Stal sa euroamerickým svetobežníkom žijúcim s manželkou a dvoma synmi na oboch brehoch Atlantiku.
To vysvetľuje, prečo Alex hrával od útleho detstva hokej. Ako dvanásťročný presedlal na golf, čo bol šport, v ktorom sa mu veľmi darilo i na Floride, kde navštevoval prestížnu strednú školu Mainland High School v meste Daytona Beach. Po návrate do Helsínk a maturite na miestnom gymnáziu absolvoval základnú vojenskú službu, ktorá v ňom upevnila povahové vlastnosti ctižiadosti a vytrvalosti vo všetkých sférach osobného záujmu.
Medzi tie patril na prvom mieste golf. Hoci sa vysoký, šľachovitý Alex vypracoval na člena fínskeho národného mužstva v golfe, nezaváhal ani na minútu prijať športové štipendium a presťahovať sa za športovaním a vysokoškolským štúdiom na Furmanovu univerzitu do Južnej Karolíny.
ZO ŠPORTOVCA VEDÁTOR A IDEOLÓG
Tam v mestečku Greenville padol do oka pedagógovi, ktorý prehodil výhybku jeho životnej dráhy. Profesor Brent Nelsen v ňom objavil bystrého a energického Škandinávca, ktorý bol uchvátený Amerikou a neostával mentálne zakorenený ani vo Fínsku, ani vo Švédsku. Alex ho upútal mysľou, ktorá bola ako tabula rasa: čistá a tvárna. Podarilo sa mu ho prehovoriť, aby sa zahĺbil do štúdia politických vied a medzinárodných vzťahov, hoci aj na úkor profesionálneho športovania. S bakalárskym diplomom z politických vied sa jazykovo nadaný Alex vrátil v roku 1993 do Európy, aby si vycibril francúzštinu na parížskej Sorbone a po roku tam získal diplom z francúzskeho jazyka a civilizácie.
Nad procesom kozmopolitného vzdelávania Alexa bdeli špecializovaní transatlantickí „anjeli strážni“, ktorí znásobovali začiatkom 90. rokov počty mladých Európanov vyberaných na osobnostnú a indoktrinačnú prípravu s cieľom rozmiestňovať ich do mocenských postavení v aparátoch európskych štátov. V tých prebiehala po páde železnej opony paneurópska integračná prestavba sprevádzaná generačnou výmenou starých štruktúr za nové, podriadené americkému hegemonizmu.
Tí, presnejšie architekti plánov na jeho udržanie v 21. storočí, si boli vedomí obmedzeného času, ktorý im v rámci prípravy na budúcu globálnu konfrontáciu s Čínou zostával na totálne amerikanizovanie mocenských pomerov v Európe.
AUTOR: Patrik Sloboda
