Počuli ste alebo niekedy čítali o človeku menom Thomas Midgley? Ja doteraz nikdy, ale je to moja chyba. Historik životného prostredia John Robert McNeill sa domnieva, že Midgley bol mužom, ktorý „mal nepriaznivejší vplyv na atmosféru ako ktorýkoľvek iný samostatný organizmus v histórii Zeme“. Časopis New Scientist ho označil za muža, ktorý bol „enviromentálnou katastrofou“. Ale poďme pekne po poriadku. Thomas Midgley Jr. (1889 – 1944) bol inžinier, chemik a vynálezca. Zomrel vo veku 55 rokov doma v posteli. Ono takáto smrť nie je asi nič neobyčajné, keby sa mu to nestalo jeho vlastným vynálezom. Midgley sa v roku 1940 nakazil poliomyelitídou (detská obrna). Od pása nadol ostal ochrnutý. Bolo preňho nedôstojné, aby ho niekto dvíhal z postele. Zostrojil si systém kladiek, aby sa mohol dvíhať sám. Fungovalo to celkom slušne až do dňa, keď ho našli v posteli zahrdúseného vlastným vynálezom. Zlé jazyky tvrdia, že to bola samovražda. Midgley nebol hlupák. Naopak, mal veľký talent na riešenie vedeckých problémov, a to z rôznych oblastí.
Na začiatku 20. storočia sa objavil problém tzv. klepania motora. Pri spaľovacích motoroch nebol príjemný, a to ani pre vodičov, ani z hľadiska ďalšieho rozvoja automobilového priemyslu. Spaľovacie motory sa hlavne pri vyššom výkone zadrhli – klepli naprázdno. Samozrejme, autom myklo, výkon na chvíľu poklesol. Hľadala sa látka, ktorá by tomuto javu zabránila. Midgley a jeho šéf si mysleli, že klepanie motora súvisí s nerovnomerným spaľovaním paliva. Nejde o konštrukčnú chybu v motore. Z tohto pohľadu bol ich prístup správny. Pre čosi najskôr usúdili, že riešením by mohla byť červená farba. V tom čase asi revolúcia a komunizmus neboli ešte také „populárne“, a tak sa im pracovalo veľmi dobre. Najprv narazili na jód. Po jeho pridaní ostal benzín načervenaný a navyše to fungovalo. Motory prestali klepať. Lenže jód bol drahý a potrebovali by ho veľmi veľa, čo nebolo v tom čase reálne. Takže pokračovali v skúšaní ďalej. Vyskúšali (vraj) 144 až 3 3000 rôznych zlúčenín. Figu drevenú vieme o tom, koľko ich naozaj bolo. Z pochopiteľných dôvodov. Už aj vtedy bolo súčasťou marketingu zahmlievanie o pracovných aktivitách. Látkou, ktorá nakoniec „fungovala“, bolo tetraetylolovo.
Olovo je smrteľne jedovaté. Spôsobuje vysoký krvný tlak (hypertenziu), poškodenie mozgu, problémy s obličkami, kostnou dreňou, ako aj abnormality plodu. O toxicite olova sa už vedelo mnoho. Keď sa v roku 1923 začalo na prvej benzínovej pumpe predávať antidetonačné palivo, ktoré obsahovalo tetraetylolovo, začali sa búriť lekári. Lekári z Úradu verejného zdravotníctva varovali a veľmi presne predpovedali, že práve v okolí dopravných tepien sa budú v ovzduší udržiavať splodiny po jeho spálení. Konkrétne oxidy olova. Pointa je v tom, že tetraetylolovo nebolo jediným riešením. Midgley spolu so svojimi spolupracovníkmi našli (aj okrem jódu) veľké množstvo antidetonačných látok. Jednou z nich bol aj etanol. Áno, je to tá látka, ktorá tvorí základ všetkých alkoholických nápojov. Dvojuhlíkatý alkohol. Jediný „pitný“. Pretože metanol (jednouhlíkatý alkohol) je prudko jedovatý a tie vyššie, napr. propanol a butanol, takisto. Mimochodom, v molekule tetraetylolova sa nachádzajú štyri dvojuhlíkaté zvyšky.
Prečo sa teda do benzínu nezačal pridávať etanol? Vysvetlenie je jednoduché. Etanol sa nedá patentovať. Predstavte si dokonca, že si ho „napálite“ doma. Len tak. Inými slovami, ide zase len a len o peniaze. Pridanie patentovaného tetraetylolova do benzínu umožnilo zdvihnúť jeho cenu. A to prinieslo firme General Motors peniaze. Neuveriteľné množstvo peňazí. Za 10 rokov od prvého použitia olovnaté palivo etyl ovládlo 80% amerického trhu. Tetraetylolovo je prudko toxické. Pri jeho výrobe zomierali ľudia. Časť z nich vzhľadom na jeho mozgovú toxicitu doslova zošalela. A tu sa prejavila „genialita“ výrobcov paliva etyl – General Motors, Standard Oil a DuPont. Sľúbili, že pri výrobe paliva do motorov prijmú mimoriadne bezpečnostné opatrenia. O nepomerne dôležitejšej otázke – toxicite výfukových plynov, sa jednoducho prestalo hovoriť. „Bude to predmetom a záležitosťou budúceho výskumu.“ Bodka. Na základe nijakých alebo chabých vedeckých podkladov, chamtivosti a nenažranosti po peniazoch a výrobe mocných silných áut sa olovnaté palivo rozšírilo do celého sveta. Problém je v tom, že olovo sa nerozkladá. Hromadí sa všade – vo vzduchu, v pôde, vo vode. Samozrejme, aj v telách rastlín, zvierat a ľudí. Správy vedeckých agentúr (rok 1983) hovoria o tom, že neexistuje žiadna časť planéty alebo života, ktorá by nebola kontaminovaná antropogénnym (ľuďmi vyrobeným) olovom.
AUTOR: Ján Lakota
