V dňoch, keď si Európania 8. a 9. mája pripomínali 79. výročie víťazstva Spojencov v 2. svetovej vojne na európskej pôde, zavítal do Budapešti vzácny hosť z ďalekej Číny. Prezident Si Ťin-pching by sa zaiste zastavil aj v susedných metropolách na Dunaji – Bratislave a Viedni, keby bol pozvaný. Lenže nebol.
DOBA SA MENÍ
Oficiálne štátne návštevy najvyšších činiteľov veľmocí sa pripravujú dlhé mesiace vopred. Súčasná slovenská vláda, ktorá úraduje od konca októbra, sa môže pomerne hodnoverne vyhovoriť, že dohodnúť s kolegami v Pekingu rozšírenie európskeho turné hlavy Čínskej ľudovej republiky o Slovensko sa už nestihlo. Predošlá vládnuca garnitúra sa s veľkou pravdepodobnosťou pozvať prvého muža ázijskej veľmoci neodvažovala. Pohnevala by si panstvo v Bruseli, ktoré úzkostlivo dozerá na zahraničnopolitickú aktivitu členských krajín Európskej únie.
Najviac sa jej prieči Maďarsko. Menej Poľsko a sporadicky Taliansko. Ostatné obvykle prenechávajú všetky podnety a akcie Bruselu. Podvolenosť predviedol aj francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý síce svojho čínskeho náprotivka pozval, ale na kľúčových rokovaniach nechal na seba dozerať „Frau Oberkomissarin“, t. j. pani šéfkomisárku Ursulu von der Leyenovú. Šesťdesiatpäťročná Leyenová, povolaním gynekologička, je od Macrona o generáciu staršia, porodila sedem vlastných detí a skúsenou rukou drží na uzde aj ortuťového Emmanuela.
Čínsky prezident prijímal podriadenosť svojho francúzskeho hostiteľa príslušníčke eurokratickej dynastie (Ursula sa narodila a vyrastala ako dcéra západonemeckého eurokrata Ernsta Albrechta v Bruseli) ako fakt, s ktorým nič nenarobí. V živej pamäti mu ostávajú neveselé spomienky na pobyt Macrona v Pekingu, kam začiatkom vlaňajšieho apríla priletela pani šéfkomisárka osobitným lietadlom. Aj tento rok tak ako vlani označila bruselská mediálna propaganda vedené rokovania za trilaterálne rozhovory.
Slovenskému premiérovi Robertovi Ficovi slúži ku cti, že pristupuje k dialógu Slovenska s Čínou zodpovednejšie ako jeho predchodcovia. Netreba pochybovať o tom, že si pri chystaní svojej júnovej cesty do Číny podrobne zhodnocuje poznatky z návštevy Si Ťin-pchinga v Belehrade a Budapešti. Srbský prezident Aleksandar Vučić a maďarský ministerský predseda Viktor Orbán sa s ním určite podelia na úrovni priamej osobnej komunikácie o niektoré podrobnosti, ktoré nie sú určené pre masmédiá, no zároveň nie sú predmetom rôznych stupňov utajovania. Dá sa dokonca predpokladať, že Vučić a Orbán s Ficom na čínsku tému hovoria i z vlastnej iniciatívy, pretože to zodpovedá záujmom všetkých troch podunajských krajín. A dodajme, keď už sme pri tej ich vodnej spojnici, že aj potrebám štvrtej podunajskej krajiny – Rakúska. Všetky štyri štátne celky sú rozlohou malé, polohou vnútrozemské a populačne menej než desaťmiliónové. Všetky štyri sú pre Peking liliputánmi, s akými by sa za bežných okolností jednotlivo príliš nebavil. Dianie vo svete a v Európe sa však za ostatných desať rokov natoľko zdynamizovalo, že bežným a nezmeneným ostáva na medzinárodnej scéne už len máločo.
Poradenský tím, ktorý pripravuje slovenskému premiérovi podklady na debaty a prejavy, môže do nich bez obáv z podráždenia Bruselu zaraďovať výrazové prostriedky zodpovedajúce holej realite tak ako Viktor Orbán. Najnovšie v rozhovore s novinármi na margo rokovania so Si Ťin-pchingom výrokom: „Doposiaľ sme žili v jednopolárnom svete. Teraz už žijeme v mnohopolárnom svete a jedným z pilierov tohto nového svetového poriadku je Čínska ľudová republika.“ (We used to live in a one-center world order. Now we live in a multipolar world, and one of the pillars of this new world order is the People’s Republic of China.)
Nie všetci novinári, ba ani všetci poradcovia politikov sú si vedomí zásadného rozdielu prehlbovaného zintenzívňovaním psychologickej vojny Západu proti Rusku a Číne a sekundárne i proti globálnemu Juhu. Západná plutokracia presadzuje také usporiadanie pomerov vo svete, ktoré stanovila po skončení 2. svetovej vojny a po zavedení brettonwoodského menového systému. Toto svoje imperiálne usporiadanie označuje za svetový poriadok založený na pravidlách („rules-based world order“). Svojvoľne stanovené pravidlá si v priebehu nasledujúcich desaťročí natoľko poprekrúcala a pouvoľňovala, že sa proti nim väčšinové svetové spoločenstvo začalo búriť. V 21. storočí má na svojej strane svetovú hospodársku veľmoc Čínu. Za jej širokou sukňou môže vzdorovito drobčiť kŕdeľ drobných nespokojencov.
HODNOTA STREDNEJ EURÓPY STÚPA
Bojazlivých Európanov zastupuje v tomto závese Číny orbánovské Maďarsko, ku ktorému sa opatrne pridáva ficovské Slovensko. Bratislava už miestami dvíha hlas počuteľnejšie než Belehrad, čo v Číne s potešením evidujú. Nie preto, že by jej na bračekovaní s krajinou pod Tatrami ktovieako záležalo. Nie dokonca ani preto, že chce povzbudzovať rozklad Európskej únie. Hlavný dôvod je kultúrno-civilizačný. Západ uvoľňoval súbor pravidiel do takej miery, že zlial hospodársku liberalizáciu s kultúrnym ultraliberalizmom do stoky, honosne nazvanej liberálna demokracia. Číne by neprekážalo podriaďovanie sa akémukoľvek univerzálne prijatému hospodárskemu poriadku, ak by ho svedomito dodržiavali všetci. V 21. storočí je sebaisto presvedčená, že by v každom excelovala. Proti čomu sa však vehementne ohradzuje, je nadstavba, t. j. kultúrny ultraliberalizmus nanucovaný svetu kolektívnym Západom. Ten sa pokúša štandardizovať chápanie svetového poriadku, založeného na pravidlách v hypertrofovanej podobe liberal international oder, čiže akéhosi medzinárodného liberálneho poriadku, ktorý je vyjadrením dávneho úsilia duchovných otcov liberálneho internacionalizmu o vykoreňovaní tradičnej sústavy hodnôt. Jedným z vlajkonosičov tejto riadenej liberalizácie (uvoľňovania) bol v 19. storočí britský ministerský predseda, lord Palmerston, a začiatkom 20. storočia americký prezident Woodrow Wilson. Ak Maďari dodnes nechcú zabudnúť na okyptenie Uhorska privodené výsledkami 1. svetovej vojny, môžu za to preklínať do nemalej miery práve toho Wilsona. Na troskách Rakúsko-uhorskej monarchie dal zasiať takpovediac diablovo semeno úpadkovosti mravov. Tie umožňovali síce pozvoľný, zato však všestranný vnútorný rozklad národov, národností, spoločenských skupín, rodín i jednotlivcov.
Štátne vedecké inštitúcie v Číne usilovne skúmajú korene a vývojové línie dehumanizačných projektov nadnárodnej plutokracie Západu. Mimoriadne si dnes cenia odvahu a schopnosť Viktora Orbána a jeho spolupracovníkov z júla 2014:
- predstaviť Maďarom a ostatným Európanom deštruktívnu podstatu liberálnej demokracie,
- skoncipovať tézy tzv. neliberálnej demokracie ako východiskovej základne národného konzervativizmu.
Hodnotu tohto prínosu uznávajú v Ríši stredu viac než na Slovensku. Pred desiatimi rokmi necekol Robert Fico, Ľubomír Blaha a iní vtedajší exponenti strany Smer proti výbušnej náloži kultúrneho ultraliberalizmu zabalenej v doktríne lliberálnej demokracie ani slovo. Pretláčal ju Brusel – a vtedajšia ficovská vládnuca garnitúra mu tlieskala. Možno nie vždy a všade, ale nechávala Orbána, aby odolával hnevu a pomstychtivosti eurokratov osamotený. V núdzi, keď potreboval, aby ho niekto podržal, mu podala ruku Čína otváraním príležitostí na zmierňovanie hospodárskej a obchodnej závislosť od EÚ. Fico sa po slovenskom minimajdane vo februári 2018, keď bol vyštvaný z úradu, hádam poučil z kontraproduktívnosti snáh o zapáčenie sa Bruselu. Čína odvtedy vyčkávala, až dostane rozum a pripojí sa k civilizačnému zápasu Viktora Orbána o zvrátenie skazonosných procesov.
AUTOR: Anna Záhradníková
