MICHAL ŠIMEČKA VIEDOL V EUROVOĽBÁCH V MÁJI 2019 KANDIDÁTKU PROGRESÍVNEHO SLOVENSKA (PS) A ZÍSKAL 81 735 HLASOV. VO FEBRUÁRI 2020 BOL ZVOLENÝ ZA PODPREDSEDU EUROFRAKCIE OBNOVME EURÓPU. OD MÁJA 2022 JE PREDSEDOM PS. V MÁJI 2024, KEĎ OSLÁVIL ŠTYRIDSIATKU, ZAREZONOVAL ŠKANDÁL TZV. ŠIMEČKOVHO MANUÁLU, JEHO 15 ROKOV STARÉHO PRÍSPEVKU DIFÚZIA A MOBILIZÁCIA OBČIANSKEJ SPOLOČNOSTI VO FAREBNÝCH REVOLÚCIÁCH V ČASOPISE SOROSOVEJ STREDOEURÓPSKEJ UNIVERZITY. NECH SA PÁČI, PRINÁŠAME VÁM HO NIŽŠIE, PRELOŽENÝ Z ANGLIČTINY A SKRÁTENÝ NA TRIDSAŤ PERCENT.
Nedlho po tom, ako štúdie vyhlásili občiansku spoločnosť po roku 1989 za slabú a politicky bezvýznamnú, sme v takzvaných farebných revolúciách v Gruzínsku a na Ukrajine videli občianske organizácie dostávať sa do popredia ľudovej mobilizácie, ktorá zvrhla korupčné a nekompetentné režimy. Organizovaní v mládežníckych hnutiach a v koalíciách nevládnych organizácií, aktivisti občianskej spoločnosti usporiadali nápadité kampane zosmiešňujúce prorežimových kandidátov a pred samotnými voľbami mobilizovali podporovateľov opozície.
Gruzínsky a ukrajinský demokratický prelom sú často oslavované ako „triumf občianskej spoločnosti“, v skutočnosti je príspevok občianskych a mládežníckych hnutí ťažké zmerať.
Tak či onak, bezprecedentná škála, sofistikovanosť a účinnosť kolektívnej akcie vo farebných revolúciách je prekvapujúca, a to aj vzhľadom na domnelú impotenciu mimovládok.
Dve vedúce mládežnícke hnutia, Kmara v Gruzínsku a Pora na Ukrajine, sa značne inšpirovali príkladom Otpor!-u, srbského hnutia, ktoré pomohlo zvrhnúť Slobodana Miloševića v roku 2000. Veteráni Otpor!-u osobne trénovali gruzínskych a ukrajinských aktivistov v technikách nenásilných protestov a aktívne asistovali pri vytváraní štruktúry hnutí a definovaní stratégií kampaní. Keď sa informovali o predchádzajúcich úspešných príkladoch, zmenilo to ich odhad pravdepodobnosti úspechu. Okrem toho, ako demonštruje prípad farebných revolúcií, difúzia tiež zlepšuje účinnosť ich úsilia poskytnutím hotového návrhu, ktorý možno napodobniť.
DIFÚZIA A FAREBNÉ REVOLÚCIE
Odkazy na difúziu sa vyskytujú najmä v akademických úvahách o farebných revolúciách. Samotný koncept je metaforou požičanou z prírodných vied. Bunceová a Beissinger konceptualizujú vlnu demokratických prelomov ako poháňanú práve difúziou (pomocou spolupracujúcich sietí transnárodných aktivistov a účinkov demonštrácií) generického modelu zmeny režimu vymysleného „rannými vtáčatami“ na Slovensku a v Srbsku a napodobneného následnými revolucionármi v Gruzínsku, Kirgizsku a na Ukrajine. Ich model spočíva v spojení opozičných síl, v oduševnenej mobilizačnej kampani a obnažení volebného podvodu, čo niektoré následne spustí nenásilné protesty. Mobilizačný drajv hnutia, cieleného primárne na mladé, mestské a lepšie vzdelané segmenty elektorátu, je dizajnovaný na podporu prodemokratickej opozície. Hnutia typu Otpor! sú charakteristické používaním korporátneho brandingu a moderného PR pri dizajnovaní odkazov a plagátov kampane. Navyše, aktivisti Otpor!-u často používajú v pouličných predstaveniach a ďalších podujatiach na zosmiešnenie režimu humor, satiru a symboly populárnej kultúry. Vďaka Otpor!-u sú občiansky odpor a politické kampane cool. Aktivisti po nich prebrali aj decentralizovanú štruktúru buniek. Čo je hlavné, akcie Otpor!-u sa niesli v duchu nenásilného konfliktu. Okrem príkladu Otpor!-u aktivisti v postsovietskych štátoch (a hlavne na Ukrajine) využili aj lekcie a skúsenosti slovenskej občianskej spoločnosti, ktorej mobilizačná predvolebná kampaň OK‘98 pomohla opozícii poraziť autoritatívneho premiéra Vladimíra Mečiara vo voľbách v roku 1998.
ŠTRUKTÚRY POLITICKEJ PRÍLEŽITOSTI
Beissinger a Bunceová implicitne berú transnárodnú difúziu ako nezávislú premennú ovplyvňujúcu pravdepodobnosť zmeny režimu. Na Ukrajine sa občianski aktivisti rozhodli založiť vlastné mládežnícke hnutie v štýle Otpor!-u až v roku 2003, a to aj napriek tomu, že veteráni Otpor!-u boli na Ukrajine aktívni už od pádu Miloševića v roku 2000. Postoje aktivistov k modelu Otpor!-u boli utvárané domácimi „štruktúrami politickej príležitosti“. Samotný vzostup sociálneho hnutia a jeho načasovanie sú ovplyvnené dynamickejšími a situačnejšími aspektmi štruktúr politickej príležitosti.
V Tarrowovej typológii dynamické prvky príležitosti zahŕňajú nestabilitu politického usporiadania, rozdelenie elít a prítomnosť vplyvných spojencov. V skutočnosti sú tieto faktory často prepletené. V hybridných režimoch sú vládnuce elity všeobecne najzraniteľnejšie na konci volebného cyklu, keďže voľby ostávajú súťažou a opozícia v nich môže zvíťaziť. Okná príležitosti sa otvárajú, keď sa vládnuce elity javia oslabené, rozdelené a neobľúbené, kým demokratická opozícia začína prejavovať znaky súdržnosti, smerovania a obľúbenosti. Najbližšie voľby zvyčajne prinesú polarizovanú a vybičovanú atmosféru, v ktorej je hlasovanie vnímané ako faktické referendum o súčasnom režime.
MECHANIZMY DIFÚZIE
Teória difúzie predpokladá, že interakcia tvárou v tvár je najúčinnejšia pri presviedčaní jedinca, aby si osvojil novú prax. Počúvanie o Miloševićovom páde z médií by ťažko presvedčilo aktivistov aby skopírovali projekt Otpor!-u vo svojej úplnosti. Kľúčovú úlohu zohrávali aktívna propagácia a rozširovanie úspešných techník tuctom veteránov srbských a slovenských kampaní. Ich interakcia s lokálnymi aktivistami sa uskutočnila na úrovni lídrov hnutí, čo pomohlo vytvoriť celkovú stratégiu hnutia, no rovnako aj na úrovni „pešiakov“, zvyčajne pri tréningoch v skupinách do 30 aktivistov. Lídri mladých aktivistov boli vo všeobecnosti zo strednej triedy a buď študovali, alebo ukončili štúdiá na jednej z univerzít vo veľkých mestách z radu tých najprestížnejších. Väčšina bola scestovaná, často hovorili po anglicky a mali prozápadný výzor. Obidve strany sa mohli navzájom ľahko identifikovať na osobnej úrovni. Čo napokon zavážilo, bolo vnímanie relevancie v domácom kontexte. Ak aktéri predpokladajú, že sú si zásadne podobní, difúzia inovácie bude pravdepodobne mohutná. Túto podobnosť je potrebné aktívne konštruovať a vyžaduje kognitívny proces známy ako teoretizovanie, ktorý mení difúziu na racionálnu voľbu určením dôvodu, prečo prijať správanie nejakej skupiny, aký to bude mať účinok a podobne. Teoretizovanie zmierňuje heterogénnosť účastníkov difúzie. Počas tréningových seminárov na Ukrajine veterán Otpor!-u Miloš Milenković dal za úlohu ukrajinským aktivistom spísať desať najväčších problémov, ktorým ich krajina čelí. Ako uviedol, osem z nich bolo zvyčajne rovnakých pre Srbsko aj Ukrajinu.
DIFÚZIA DO GRUZÍNSKA: KMARA
Transnárodná difúzia mala zrejme najväčšia uplatnenie v Gruzínsku. Dobre organizovaní aktivisti blízki prozápadnej opozícii už na jar 2003 založili mládežnícke hnutie Kmara (po gruzínsky dosť). Jeho aktivisti pedantne prebrali väčšinu strategického myslenia, organizačných štruktúr a taktík srbského Otpor!-u, dokonca si zvolili jeho zaťatú päsť ako svoj symbol. Kmara pôvodne cielila na prezidentské voľby v roku 2005, no nikdy sa nevyvinula v skutočne masové hnutie. V novembri 2003 mala len 3 000 dobrovoľníkov. Myšlienka prepojenia srbských a gruzínskych aktivistov vznikla v kanceláriách Národného demokratického inštitútu (NDI) a Nadácie otvorenej spoločnosti v Tbilisi. Koncom roka 2002 organizoval NDI v Tbilisi medzinárodnú konferenciu o občianskej spoločnosti, bolo pozvaných niekoľko aktivistov zo Srbska, medzi nimi Slobodan Djinovic z Otpor!-u. Vo februári počas výletu do Belehradu lídri Inštitútu slobody Levan Ramišvili a Giga Bokeria navrhli v konzultácii s Djinovicom a s ďalšími veteránmi Otpor!-u projekt hnutia Kmara.
Djinovic sa neskôr do Gruzínska vrátil s cieľom viesť trojdňové kurzy pre aktivistov v tréningových táboroch, ktoré Kmara zriadila v horskej dedine pri Tbilisi. V októbri prišiel ďalší konzultant Otpor!-u Alexander Maric s úlohou vyladiť organizovanosť v uliciach. Všetci aktivisti Kmary sledovali Bringing Down the Dictator, volebený dokument o tzv. buldozérovej revolúcii (pád Miloševića).
AUTOR: Milan Pullmann
