INTELIGENCIA JE VRSTVA ĽUDÍ ZAŠTIŤUJÚCICH SA VÄČŠINOU FORMÁLNYM DOKLADOM O VZDELANÍ A HLÁSIACICH SA NA ZÁKLADE TOHO K SPOLOČENSKÝM ŠPIČKÁM. ISTÝ KRITICKÝ VZDELANEC SA VYJADRIL, ŽE „KVALITA INTELIGENCIE Z ČIAS ŠTÚROVCOV VRÁTANE MORÁLKY PREŽÍVA LEN TU A TAM AKO DÁVNY RELIKT U NEMNOHÝCH JEDNOTLIVCOV“. PROBLÉM S ŇOU NIE JE LEN NA SLOVENSKU, RESP. V POSTSOCIALISTIKÝCH ŠTÁTOCH, EXISTUJE AJ U INTELIGENCIE V CELOM EUROATLANTICKOM PRIESTORE, AKO NA TO UPOZORNIL ŽIAK E. RUTHERFORDA A ÚSPEŠNÝ NOVELISTA C. P. SNOW (TWO CULTURES AND SCIENTIFIC REVOLUTION, 1969).
Výstižnú charakterizáciu anticivilizačnej a antihumánnej zaostalosti a prejavov inteligencie západnej spoločnosti pregnantne vyjadril britský historik P. Johnson (Nepřátelé společnosti, 1999), podľa ktorého je „hlavnou tendenciou našej doby nepátrať po absolútnych morálnych hodnotách, ale tvrdohlavo a zanovito trvať na tom, že všetky morálne kódexy sú relatívne a jednostranné“.
Inteligencia je sociálna vrstva spoločnosti a ako spoločenská vrstva by mala byť duchovnou hlavou národa. Jej podstatným znakom je duševná činnosť podmienená vzdelaním a súvisiaca s jeho potrebou v jednotlivých odvetviach fungovania spoločnosti. Jej úloha v spoločnosti je služobná, má slúžiť civilizačnému napredovaniu spoločnosti. Má zabezpečovať humánne napredovanie spoločnosti v zmysle pokroku, pričom pokrok je prekračovanie predchádzajúcich štádií vývoja k vývojovo vyšším stupňom. Je to jeden zo základných pojmov našej myšlienkovej výbavy (Komárková, 1990).
Vzhľadom na to, že inteligencia je hlavou každého národa, ktorej úlohou je okrem iného zachovávať si schopnosť sebareflexie a byť tým potrebným korektívom spoločenstva (v tejto funkcii je v spoločnosti nezastupiteľná), je presnejšia charakterizácia uvedených intelektuálnych pojmov a príslušníkov inteligencie vhodná a účelná.
Príslušník inteligencie by mal byť harmonicky rozvinutou, kultivovanou osobnosťou, u ktorej je v organickej jednote a vyvážene zastúpený odborný profil a širší kultúrno-civilizačný background – rozmer. Pri jeho absencii a sústredenosti len na svoj odbor môžeme takéto osobnosti označiť termínom zavedeným napr. počas študentskej revolty v západnej Európe v roku 1968 (NSR, Francúzsko) – Fachidioten.
Spoločenský život je zložitá sústava funkcií smerujúcich na uspokojovanie hmotných a duchovných potrieb. Hlavnou funkciou inteligencie v ľudskej spoločnosti (podobnou funkcii rozumu v individuálnom ja) je duchovná tvorba a aktívne uskutočňovanie nových foriem a ideálov smerujúcich k fyzickému a psychickému, ako aj individuálnemu a spoločenskému oslobodeniu. Na jej plnenie musí byť jednak na potrebnej kvalitatívnej úrovni – odbornej i morálnej, a jednak sociálne vyškolená. Keďže inteligencia je duchovnou hlavou národa, je účelné nasmerovať introspektívny pohľad na činnosť inteligencie ako vrstvy spoločnosti, ktorá má svoje sociálne určenie v spoločenskej deľbe práce (Bláha, 1937), a na jej kvalitu. Z predchádzajúcej analýzy troch podstatných atribútov (inteligencie ako psychologického javu – výkonovej schopnosti mozgu, a dodržiavania humánnej i odbornej morálky) možno v prvom priblížení inteligenciu ako vzdelancov s formálnym vzdelaním rozčleniť do piatich vrstiev (Dudáš, 2013), ktoré recenzent Českej spoločnosti pre civilizačné štúdiá Ján Dudáš v článku Máme vôbec elity na Slovensku? (apríl 2021) o elitách a inteligencii označil ako typológiu inteligencie:
- intelektuál má IQ, s ktorým je schopný dopracovať sa k podstate veci, javu, nekompromisne hľadá a obhajuje pravdu a rešpektuje humánne i odborné etické normy;
- inteligent je vzdelanec, ktorý sa väčšinou nedopracuje na koreň veci, javu, ostáva prevažne na povrchu, no rešpektuje humánne i odborné etické normy;
- polointeligent skúma často povrchne, dodržiava humánne i odborné etické normy, no toleruje ich porušovanie inými;
- pseudointeligent je jedinec, ktorý pracuje povrchne, nerešpektuje ani humánne, ani odborné etické normy, ba sú mu na smiech a na ťarchu;
- lumpeninteligent, resp. antiinteligent je povrchný, nerešpektuje ani humánne, ani odborné etické normy, sú mu nielen na smiech a na ťarchu, ale navyše je to vzdelanec s najvyššou schopnosťou v trojhodnotovej stupnici schopností (schopný – veľmi schopný – všetkého schopný), teda s tými najhoršími vlastnosťami.
V druhom priblížení sa treba sústrediť na to, ako si jednotlivé vrstvy inteligencie plnia sociálnu úlohu v spoločnosti, t. j. vytvárať, akumulovať a distribuovať poznatky (Bláha, 1937). Z charakteristiky intelektuála vyplýva, že jeho vlastnosti ho predurčujú na plnenie najvlastnejšej úlohy inteligencie vytvárať, akumulovať a distribuovať poznatky. To sú vzdelanci, ktorí sú chrbticou humánneho a civilizačného vývoja spoločnosti. V súvislosti s tou- to problematikou sa takíto intelektuáli označujú ako angažovaní intelektuáli. Mottom ich činnosti je Počuj pravdu, hľadaj pravdu, uč sa pravde, miluj pravdu, hovor pravdu, bráň pravdu až do smrti (Ján Hus). Pravda oslobodzuje. Dnes viac ako inokedy, oslobodzuje doslova a okamžite!
AUTOR: Ján Dudáš
