Tak ako sa detstvo mnohým z nás skončilo atentátom na Johna Lennona, tak sa demokracia na Slovensku mohla skončiť atentátom na premiéra Roberta Fica. Atentát z 15. mája bol v každom prípade vyvrcholením bublania v spoločnosti, kde je to v súčasnosti temer 50 na 50, teda čo sa týka rozdelenia podľa politických názorov. To zlo, ktoré sem priniesli Anglosasi, vystrelilo z pištole poetického pištoľníka. V čase, keď by sa malo skončiť, sa to vlastne začalo. Je príznačné, že jedna strana chcela pokračovať v tom istom rytme, a padol hneď návrh, aby sa na 100 dní prestalo pracovať v parlamente aj vo vláde. Neprešlo. Potom prišla prezidentská iniciatíva s okrúhlym stolom. Neprešlo. Na svetlo pomaly vychádzal lex atentát.
Skutočnou príležitosťou na vyhranenie a realizovanie sa pár tímov obidvoch strán politického spektra, bol príhovor premiéra po atentáte. V médiách to odrazu vystrelilo ako pred atentátom – „chvalabohu“ sa na Slovensku nič nezmenilo a ideme ďalej v starých koľajach. Reči, či atentát pomohol a komu pomohol v „eurovoľbách“, sa šírili rýchlosťou svetla, takže 27,81 % pre PS, 24,76 pre Smer SD, 12,53 pre Republiku, 7,18 pre Hlas a 7,14 pre KDH – to bol konečný odpočet pre dobre zaplatených píáristov všetkých zúčastnených strán. V tomto kontexte je zjavne „skokanom roka“ hnutie Republika, ktorému pred voľbami dávali maximum tak 9 %.
Ale „vďaka pánu“ sa vo svete dejú udalosti, ktoré majú vplyv aj na našej rodnej hrude. Je to predovšetkým „rozbuška svetového konfliktu“ Ukrajina, ktorá pomáha aj niektorým domácim politikom vystrčiť sa akosi z davu a upozorňovať na seba bizarnými vyhláseniami o lojalite atakďalej. Práve preto pôsobí veľmi zaujímavo až rozporuplne účasť Slovenska na Mierovej konferencii o Ukrajine vo Švajčiarsku. Minister zahraničných vecí Juraj Blanár to povedal takto: Mierový samit o Ukrajine vo Švajčiarsku je výnimočný, pretože sa na ňom zúčastňujú predstavitelia na najvyššej úrovni. Zároveň vyjadril nádej, že mierové rokovania o konflikte na Ukrajine budú pokračovať za účasti všetkých dôležitých krajín vrátane Ruska. Tu mi nedá len citovať Štefana Harabina, ktorý to komentoval nasledovne: Ako si majú občania Slovenskej republiky vysvetliť účasť nášho ministra zahraničných vecí na stretnutí rusofóbnych štátov vo Švajčiarsku? Na tom stretnutí sa hovorilo iba o jednotnom postoji všetkých proti Rusku, o potrebe vojenskej podpory Ukrajiny do jej víťazného konca, o potrebe ukradnúť ruské peniaze a o posielaní zbraní a našich vojakov na Ukrajinu. Trápne výsledky sme si mohli prečítať na internete, ibaže by naša účasť mala za cieľ zapáčiť sa západným mocnostiam…To, že dôležité krajiny sa tam nechystajú, sme vedeli dopredu – oukej, tak nabudúce. Žiaden podstatný výstup z podujatia neregistrujeme, ale viem si predstaviť ten prepych, v ktorom sa rokovalo, švajc je švajc, že áno.
„To je také slovenské“ sa hodí na „idiotov“ z Denníka N. Áno, je to tak, ako to pomenoval Robert Kaliňák: keď humorista stráca humor, začne nadávať a používať expresívne výrazy. K tomuto sme mali tlačovku, ktorú Úrad vlády zvolal neobvykle na nedeľu. Sledovanosť bola veľká a výsledkom bolo ospravedlnenie šéfredaktora spomenutého denníka s dôvetkom (akoby nestačil dôvetok bývalej pani prezidentky k zmluve s USA), aby sa ospravedlnili aj politici, ktorí sa vyjadrujú expresívne – nuž, sme na Slovensku.
V Hlavných správach som si prečítal toto: Mimovládky zase vystrkujú rožky. Akási Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku (SFPA) organizovala pred eurovoľbami besedu na tému EÚ ako spojenec Slovenska v boji proti dezinformáciám. Táto SFPA má na webe výzvy ako „spoločne pre Ukrajinu“ či „plán rodovej rovnosti“. Už tu by nám mala zablikať červená kontrolka… Viete, ako sa definuje SFPA? V oficiálnom znení takto: „Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku (SFPA – Slovak Foreign Policy Association) je zahraničnopolitický think-tank so sídlom v Bratislave. Od roku 1993 je naším cieľom realizovať vysokokvalitný, nezávislý výskum a na základe tohto výskumu, poskytovať inovatívne a praktické odporúčania pre tvorcov politík a rozhodujúce subjekty.“ Typické.
Nejaká skupinka nadšencov si zriadi neziskovú organizáciu, tam v rámci „nezávislého výskumu“ niečo popíšu a potom to budú prezentovať ako „inovatívne“ odporúčanie pre politikov a „rozhodujúce subjekty“. Čiže opäť typický príklad toho, ako chcú ľudia, ktorých sme nevolili, určovať smerovanie Slovenska… Pri predstavení účastníkov besedy sa vám potom mohol rozblikať celý kontrolný panel: analytička z Globsecu, odborníčka na hybridné hrozby, expert na informačnú bezpečnosť a dezinformácie (z Gerulaty…), nuž, a napokon dnes už mediálna hviezda David Púchovský, zakladateľ projektu Hoaxy a podvody (v súčasnosti asistent Jaroslava Spišiaka z Progresívneho Slovenska – tá pozícia tiež o niečom vypovedá…).
Čo sú to za vymyslené expertízy? Ako sa človek dostane k titulu „odborník na dezinformácie“? Tak, že prevádzkuje nejakú webstránku o „ruskej propagande“? Predstavte si, že podľa analytičky Globsecu Dominiky Hajdu existuje mechanizmus EÚ s názvom Kódex proti dezinformáciám. Ten umožňuje online stretnutia a porady zástupcov veľkých sociálnych sietí ako Facebook s predstaviteľmi Globsecu a zástupcami EÚ. Na videokonferenciách riešia podľa Hajdu, čo sa „aktuálne deje v tých krajinách, aké sú aktuálne problémy, čo sa šíri, či sú tam nejaké dezinformácie, na ktoré treba reagovať a podobne“. Inými slovami, neziskovka, ktorá sa tvári ako nezávislá, ale podporuje gender agendu, má taký výtlak, že dokáže prostredníctvom EÚ vyvíjať vplyv aj na komerčné webové projekty – sociálne siete. Zástupkyňa Globsecu ďalej potvrdzuje, že pred eurovoľbami mohli neziskovky zúčastnené v tomto spoločnom projekte nahlasovať priamo sociálnym sieťam obsah, ktorý považovali za „závadný“. Tie potom mali povinnosť skontrolovať ho. Takže ľudia, ktorí v nijakej úradnej forme nezastupujú štát ani občanov SR, majú mandát rozlišovať čo je „toxické“ a čo je „zdravé“ v online priestore? Pred voľbami? V súvislosti s voľbami? A potom môžu tento „potenciálne škodlivý“ obsah nahlasovať s prípadnou žiadosťou o odstránenie? Odkiaľ majú podobné iniciatívy financie na svoj chod? Čie záujmy zastupujú tieto osoby, keď majú na všetky podstatné otázky jasne vyhranený názor, o ktorom sa nediskutuje?
AUTOR: Dušan Marušák
