Zdieľané skúsenosti ponúkajú pohľad za oponu smrti a odhaľujú tajomstvo posmrtného bytia

Martina: Veľmi často sa v rôznych podobách môžeme dočítať, dozvedieť: „Človek je taký, čím naplní svoju myseľ.“ Myslíš, že cestou je tiež to, aby sme premýšľali nad súcítením s ostatnými ľuďmi, a vedomím, že sme súčasť spoločnosti s ostatnými ľuďmi , ale tiež aby sme začali premýšľať úplne inak nad prírodou? Uvedomovať si, že som súčasťou všetkého živého, stromov, rastlín, aj neživého – ako tomu hovoríme – kameňov, skál a hôr. Môže nám to pomôcť v naladení sa na určitú úctu, pokoru a na istotu, že nie som sám?

Viliam Poltikovič: Určite. Na začiatku som spomenul, že zdieľam ten prístup Tibeťanov, a nielen Tibeťanov, ale aj takmer všetkých prírodných národov, že celá príroda je živá – všetko to sú bytosti – takže to ide samo sebou. A je zaujímavé – a teraz trošku odbočím – že tak, ako si Tibeťania myslia, že každá hora je božstvo, a že má svojho ducha, tak rovnako je úplne rovnaký prístup napríklad v Južnej Amerike. Keď som tam bol, tak som mal pocit, že akoby som bol v Tibete.

Martina: Kde v Amerike?

Viliam Poltikovič: V Južnej Amerike, napríklad v Andách.

Martina: Ja som si myslela, že asi nehovoríš o Chicagu.

Viliam Poltikovič: Mali rovnaké oblečenie, a dokonca rovnaký prak, aký majú na jaky, mali na lamy. Amazónia tiež, všetko je tam živé. Takže akonáhle sa tomu človek otvorí, tak to potom príde samo sebou, a tieto veci prichádzajú samovoľne, a človeku už je potom úplne prirodzené, že sa nejakým spôsobom musí správať nielen k ľuďom, ale aj k prírode, a že nemôže riešiť veci násilím. To sa stane samozrejmou výbavou.

Esenciálnym strachom je strach zo smrti, a z toho sa odvíjajú ostatné strachy

Martina: Ako na tejto ceste k poznaniu, k plnému životu ak plnému vedomiu, vnímaš strach? Ja som včera robila besedu, a lekár, s ktorým som sa tam rozprávala, hovoril: „Problém je, že my sa bojíme strachu, ale strach je veľmi dôležitý evolučný prostriedok na záchranu. Vďaka strachu tu možno sme, pretože nás včas varoval, a prinútil nás sa do určitých vecí treba nepúšťať, alebo byť obozretní.“ Ako vnímaš strach ty?

Viliam Poltikovič: Tak, čo hovorí on, je jeden pohľad. Keď som bol medzi Krovákmi v Afrike, tak tam je zase maximálna dôvera, oni tam nemajú strach z ničoho. Preto napríklad matky nechajú deti, aby sa hrali samy, a nekontrolujú ich, či sa nehrajú s nejakým hadom, alebo či nespadnú. Jednoducho im dôverujú, držia ich v plnej harmónii av súlade s prostredím. Ničoho sa nebojí, veria, že všetko má svoje prepojenie, a funguje im to. Napríklad aj lev, keď uloví nejakú antilopu, alebo niečo, tak zožerie to, čo môže, a zvyšok im nechá, podelí sa s nimi. A vnímanie celku, alebo spoločenstva, je u nich tiež zaujímavé, takže keď niekto ochorie, tak sa na liečení zúčastní celá dedina, nie je to záležitosť iba jedného človeka, alebo rodiny, ale prebieha to v rámci celého spoločenstva. A strach tam nepoznajú. Takže áno, môže mať nejakú evolučnú funkciu, ale vo všeobecnosti nás skôr strach ochromuje, oslabuje. A tu je asi esenciálnym strachom strach zo smrti, a ostatné strachy sa z toho odvíjajú. A práve cez strach sme nielen oslabení, ale aj vydierateľní. Je teda na nás, čo s tým urobíme, či zotrváme v strachu, alebo či ho budeme nejako rozpúšťať.

Martina: A ak prihliadnem k svojej otázke, znamená to, že aj ty pripúšťaš, že sú možno rôzne druhy strachu? Alebo je strach jednoducho vždy len „strach“?

Viliam Poltikovič: Sú rôzne príčiny strachu. Alebo neviem. Áno, môžem sa báť rôznych vecí, aj takých, ktoré mi vlastne neublížia, napríklad nejaký horor, alebo niečo také.

Martina: To je hra na strach.

Viliam Poltikovič: Tak všetko to sú vlastne hry, celý život je hra, fór je vlastne v tom, ako v tom obstojíme. Teraz to prežívame veľmi naplno, a cez strach sa treba necháme aj manipulovať, ale potom, keď to vidíme z nadhľadu, teda keď napríklad opustíme svoje telá, tak sa budeme sami čudovať, keď už nadhľad budeme mať, prečo sme sa tak správali. Teraz sme v tom, takže sa o tom ťažko uvažuje inak. Musíme sa k tomu nejako dopracovať. Ale ja nemám potrebu strachy nejako analyzovať, mne ide skôr o to ich rozpúšťať.

Martina: Ja som v úvode nášho rozprávania sľúbila, že sa budeme venovať smrti, vzťahu k smrti, vzťahu k umieraniu, a vlastne aj strachu zo smrti, pretože si myslím, že ten je pre našu spoločnosť takmer určujúca. Vzťah k smrti je jeden zo zásadných rozdielov medzi prístupom k životu Východu a Západu. Je to zvláštne, pretože budhizmus sa na Západe stal, dá sa povedať, takmer módou, ale nielen on, ale aj iné východné duchovné smery. Povedz mi, prišiel si na to, čím to je, že sa Západ toľko venuje, a obetuje toľko úsilia na to, aby z vedomia ľudí vytesnil smrť? Aby ju vytesnil zo života, z mysle, z diskusie? Skrátka sme sa rozhodli, že sa obrátime na smrť chrbtom, a myslíme si, že tým ju zaplašíme. Čím myslíš, že to je?

Viliam Poltikovič: Keď som o tom premýšľal, tak jediné, čo sa mi vynorilo, je, že je to v rámci nejakej manipulácie, teda že čím viac sa človek bojí, tým je ovládateľnejší, poslušnejší, menej vzdorný, odbojný, teda vidíme, že sú tu vždy nejaké štruktúry, ktoré nás chcú zmáknuť na svoj obraz. A strach zo smrti je výborným prostriedkom, aj keď je to dlhší proces.

Keď som bol v Mexiku, tak som sa tam bavil s profesorom z univerzity UNAM – hlavná mexická univerzita – o predkolumbovských kultúrach, a on hovoril, že Mexičanov trochu naučili strachu zo smrti až kresťania, že to tam vôbec nepoznali – pre nich to bola zmena stave. A vlastne pre kresťanov je to tiež tak – pre prvých kresťanov to celkom evidentne nebolo nič strašné. Dokonca sú štúdie, ktoré poukazujú na to, že prví kresťania páchali rôzne samovraždy, vyhľadávali takzvanú mučenícku smrť, pretože chceli napodobniť odchod Ježiša Krista. Takže mnoho prvých kresťanov odchádzalo samovraždami. Skákali…

Martina: Samovraždami?

Viliam Poltikovič: Áno, skákali do priepastí.

Martina: V rámci toho, aby získali body?

Viliam Poltikovič: Aby zomreli nejakou mučeníckou smrťou. Takže na jednom z prvých kresťanských koncilov bola samovražda vyhlásená za ťažký, smrteľný hriech a motiváciou k tomu bolo, že príliš veľa kresťanov odchádzalo samovraždou.

Moderná spoločnosť, moderný technický, vedecký vývoj nás stále viac odrezával od prirodzených vecí života, čo je zámerná manipulácia k tomu, čo nie je prirodzené

Martina: Páni, tak na to neviem nič povedať, pretože o tom som nikdy nič nepočula. Keď sa teda pozrieme na smrť ako takú, máš odpoveď na to, prečo sme z nej urobili niečo, o čom sa nehovorí, hoci vieme, že je to vec, ktorá je skutočne tou najväčšou spravodlivosťou na svete, pretože príde pre každého? Ako nespravodlivosť môžeme vnímať maximálne to, kedy si pre niekoho príde, a za akých okolností. Ale ako je možné venovať toľko energie tomu, že bojujeme proti niečomu, čo je rovnako nezvratné?

Viliam Poltikovič: V modernej spoločnosti je množstvo absurdných vecí. Veď si vezmi, ako to bolo okolo pôrodu, ako to bolo, než sa začalo presadzovať napríklad to, že pri tom mohla byť rodina, manžel, teda otec, alebo prirodzené pôrody. Jednoducho spoločnosť, moderný technický, vedecký a všelijaký vývoj nás stále viac odrezával od prirodzených vecí života. A myslím, že to je zámerná manipulácia, pretože to nie je prirodzené, pretože my by sme mali byť s týmito vecami v kontakte – a predtým to tak bolo. Keď niekto príde s tým, že to tak nie je, a naučia nás to, tak sme s tým neprišli sami, ale prevzali sme to. Ja som ešte ako dieťa bol v šiestich rokoch na pohrebe svojho dedka, videl som ho, bol vystavený u babičky na stole, a chodili sa tam s ním rozlúčiť všetci, a mne prišlo, že je to tak v poriadku, že sa susedia ešte prídu s dedom rozlúčiť.

Martina: Takže pôrod je nehygienický, smrť je desivá, nahota je sprostá. Myslíš, že sú to body na ceste k neprirodzenosti?

Viliam Poltikovič: Áno.

Martina: V rozhovore o tvojom filme „Tajomstvo smrti“ som sa dočítala: „Viliam Poltikovič sa smrti nebojí. Berie ju ako úžasnú záležitosť, ako vyvrcholenie nášho života.“ A teraz si mnohý poslucháč môže povedať: „No áno, asi je zdravý, a asi sa s ňou jednoducho nikdy nestretol tak, aby ho to úplne rozložilo.“ Ale ja som sa dočítala , Že ty si bol blízko smrti dvakrát.

Viliam Poltikovič: Niekoľkokrát.

Martina: Niekoľkokrát, dobre. Povedz mi aspoň jeden príklad, kedy si si na ňu siahol a kedy ste sa s tou dámou tak nejako bližšie zoznámili.

Viliam Poltikovič: Tak v detstve som mal takéto zážitky – živé sny – kedy som prežíval skúsenosti blízkej smrti.

Martina: Dobre, to nás môže vykázať do oblasti fantázie.

Viliam Poltikovič: To hovorím preto, že to bola zhoda s tým, čo hovoria ľudia, ktorí tým prešli. Ale potom na cestách. Jednak keď sme ráz na ráz vystúpili z Káthmándskeho údolia do takmer 5000 metrov, čo sa bez aklimatizácie nemá robiť. To je tiež na pokraji samovraždy.

Martina: Vysokohorská choroba.

Viliam Poltikovič: Áno. Takže tam som zažil, že sa mi akoby v noci zastavovalo srdce a musel som ten tep vydržať vedomím. Tam to bolo veľmi blízko. A potom som na cestách zažil extrémne situácie, keď sme sa potápali z lode uprostred oceánu, alebo keď nás chceli v Amazónii zastreliť indiáni, ktorí robili pre naftárov, ktorí tam indiánov zabíjajú, aby mohli získať ich územie pre ťažbu, alebo tam šíria biologické zbrane , aby sa indiánov zbavili. Samozrejme médiá sú najťažšie hmyz, ktorý tam oni nepotrebovali. Ale mali sme to šťastie, že to boli indiáni, že to neboli priamo profesionálni zabijaci – to by som tu nebol – pretože za nami stála dedina. Oni nám dali na vybranú, že nás buď zastrelia, alebo odídeme. Tak sme odišli a natočili sme to inde. Takže som zažil naozaj rôzne veci. Ale vždy vo mne bol nejaký vnútorný pokoj, že to dobre dopadne, ale bol som zmierený aj s tým, že to možno nedopadne.

Martina: Zmenilo ťa to? Zmenilo ťa, keď zrazu pozeráš hlavne pištoľ, alebo nejaké dlhé zbrane, a hovoríš si: „Tak, a teraz to príde. A to je všetko? To je koniec? A čo bude potom? A splnil si svoje sny, Viliam? A urobil si všetko? A keď sa raz budeš zodpovedať, aké to bude?“ Prebehlo ti toto všetko hlavou?

Viliam Poltikovič: Ja sa snažím žiť tak, aby som mohol odísť kedykoľvek, robím, čo môžem, a keď to príde, tak to príde. Aj tradičný ayahuascový rituál, ktorý som podstúpil – ktorý sa robí pri iniciácii, kde mladí ľudia majú možnosť zažiť, čo je to život, čo je smrť, nahliadnuť za oponu, kde prežívaš koniec života s tým, že už sa naozaj nevrátiš, že to sú posledné chvíle – je naozaj veľa, veľmi pôsobivý. Takže je to tak, že nakoniec tu každý máme iné úseky života, a či je to desať rokov alebo sto rokov? Skôr ide o to, ako to naplníme, ako veľmi čas tu zužitkujeme pre seba, pre druhých. Takže ak sa objaví nejaká hlaveň, ktorá ťa bude chcieť sňať, tak nech sa to urobí.

Zdieľaná smrť je proces, v ktorom človek zdieľa svoje umieranie s ďalšími ľuďmi, ktorí vnímajú, že sa zo zomrelého oddelilo a stúpa nahor svetlo, duchovná bytosť, a berie ich so sebou

Martina: Keď si točil seriál „Brána smrti“, alebo potom dokument „Tajomstvo smrti“, tak čo bolo motiváciou? Bolo motiváciou zbaviť nás strachu? Bolo motiváciou predstaviť nám smrť v inej podobe? Alebo naopak si tým sám niečo vyriešiť, sám sa dostať k ďalším informáciám? Čo bolo hlavným dôvodom, prečo si tieto veci – tento dokument a seriál – začal točiť?

Viliam Poltikovič: Smrť ma zaujíma od malička, a čo je po nej. To je tajomstvo. Takže tým som sa tiež veľmi zaoberal. Ale hlavným zámerom asi bolo zamyslieť sa nad strachom, a treba ho začať nejako vedome rozpúšťať. To je tiež proces, to nepríde ráz naraz, s tým sa človek musí nejako stotožniť. A to, že je po smrti nejaká kontinuita, je čím ďalej tým zjavnejšie aj z pohľadu vedy. Veda už v niekoľkých odboroch preukázala, že vedomie je prvotné, že vedomie tvorí realitu, že je to nielen kvantová fyzika, ale aj fyzika napríklad v oblasti elektromagnetického spektra. Preukázali, že vedomie je nelokálne, je mimo priestoru a času, a tým pádom je pre nás telo nástroj, ktorý používame, a keď ho odložíme, tak niečo zostáva, a jednoducho to pokračuje akoby ďalej. A to, čo pre mňa bolo počas práce na seriáli nové – a čo som zdôraznil v novom filme, ktorý príde do kín na jeseň, teda „Tajomstvo smrti“ – je fenomén zdieľanej smrti. A veľkým propagátorom je Raymond Moody.

Martina: „Život po živote“.

Viliam Poltikovič: Áno, mnohí tieto knižky poznajú. A dajme tomu, že to môžeme nejakým spôsobom relativizovať, pretože to prežili ľudia, ktorí sa síce dotkli tej smrti, vyzerali, že už sú aj mŕtvi, nič im nefungovalo – ani mozog, ani srdce – ale vrátili sa. Ale fenoménom zdieľanej smrti sú skúsenosti ľudí.

Ja už to hovoril viackrát, ale poviem to, pretože je to naozaj dosť zásadná vec pre všetkých, že živým ľuďom je umožnené nejakým zvláštnym výberom, alebo darom, zdieľať časť procesu umierania človeka, ktorý skutočne zomrie, odíde, a tí ľudia to vnímajú. Raymond Moody o tom napísal peknú knižku, vyšla aj v slovenčine, a volá sa „Dotyky večnosti“. Je to obsiahly fenomén, pretože každé zjednodušenie je trošku zavádzajúce, pretože tak, ako máme každý svoj život, tak budeme mať aj svoju smrť, ktorá bude mať rysy jedinečnosti, nie je to všetko ako cez kopirák.

Ale to, čo je tam dôležité, a čo nám môže pomôcť sa na to trošku pozerať sa, povedzme, optimizmom, dôverou v odchod, je to, že ľudia vnímajú, že sa z toho práve zomrelého niečo oddelilo, nejaké svetlo, nejaká duchovná bytosť , a začala stúpať niekam nahor, a vzala ich so sebou. To znamená, že oni tiež vystúpili zo svojich tiel, nechali svoje živé telá dole, a nielen že opustili túto krajinu, ale vstúpili do inej dimenzie, ktorú často opisujú ako neobyčajne krásnu, nádhernú. A tam práve toho zomrelého už čakajú jeho blízki, ktorí odišli pred ním, a často tam sú aj zvieratá – ak mal nejaké svoje, a žil s nimi, ktoré už odišli, a teraz ho tiež čakajú, a vlastne mu pomáhajú v prechode. A potom sa premietne celý život celý – všetci hovoria, že do najmenších podrobností. A tam je zaujímavé, že sa život pre toho, ktorý práve odišiel, premietne z pozície tých ľudí, s ktorými žil, to znamená, že on teraz na sebe vníma, čo vo všetkých tých ľuďoch, bytostiach, počas svojho života vyvolal, spôsobil.

Martina: Takto by možno mohlo vyzerať peklo.

Viliam Poltikovič: To záleží na tom, ako ten človek žil. Áno, keď pomáha, tak ho to teší, ale keď niekomu ubližoval – či vedome, alebo nevedome – tak ho to trápi: „Čo s tým. Je to preč. Vidia to všetci. Zatĺcť sa to nedá.“ V tom procese umierania je to pre nás memento, že teraz ešte máme čas zmeniť štýl života, že sa môžeme zamyslieť nad tým, ako sa správame k druhým, k sebe, a presmerovať to, aby – až tá bilancia príde – bola čo najpriaznivejšia. A v rámci toho je práve dôležité si uvedomovať zodpovednosť za to, čo robím. Pretože my to tak trochu nechávame na druhých, ale je dôležité rozvíjať vlastnú zodpovednosť, a vlastnú odvahu, nebojácnosť vstupovať do týchto vecí, riešiť ich, nebáť sa povedať svoj názor. Pretože potom tam budeme konfrontovaní s tým, čo sme urobili, čo sme mohli urobiť, a čo sme neurobili. Čím viac bol život naplnený, tak tým lepšie pre ďalší život po odchode z tela.

Je dobré zachovávať v živote otvorenosť. Keď sa človek uzavrie, tak je razom so všetkým hotový, všetko je nezmyselné, alebo je to tak, ako hovoria v médiách.

Martina: Táto myšlienka mi príde pre myseľ človeka veľmi ozdravná, keď si pripustí, že jedného dňa by mohol byť konfrontovaný s každým jediným skutkom, ktorý urobil, so svojou myšlienkou, a zároveň aj s tým, ako to pôsobilo na iných, akým spôsobom to prijímali ľudia, s ktorými sa na svojej životnej ceste stretol.

Viliam Poltikovič: Ešte by som to doplnil, a dal by som dôraz na to, že sa to stane v rámci jedného konkrétneho prípadu, že tú zdieľanú skúsenosť má napríklad viacero živých ľudí. A nemusia byť spolu, nemusia byť na rovnakom mieste, ani v rovnakom čase, ale prežijú to, a potom, keď si túto skúsenosť navzájom oznámia, tak zistí, že ju prežili rovnako, že zažili rovnako to kino, kde sa premietol život toho umierajúceho, a videli to rovnako. Takže tu už nemôžeme hovoriť o nejakej halucinácii, predstave, ale je to naozaj nejaká zdieľaná skúsenosť, ktorú si to ľudia povedia nezávisle od seba, ale identicky.

Martina: Tu je len jeden zádrhel: Keď sa v tom dokumente, vo filme, snažíš zachytiť odchod z pozemského bytia ako prechod do inej dimenzie, tak akým spôsobom pracuješ so spoločnosťou, ktorá si zatiaľ ešte inú dimenziu nepripustila? Prechod do inej dimenzie je akceptovateľný pre ľudí, ktorí si sú schopní toto pripustiť – a mnohí by to možno aj chceli, pretože je to optimistickejšie, nevnímať smrť ako definitívnu ničotu. Ale ak si inú dimenziu všeobecne nepripúšťame, ak je niekto, kto o nej hovorí, braný ako tmár, ezoterik, ako človek, ktorý lieta v oblakoch z planétky na planétku, tak pre mnohých ľudí tento výklad môže byť takmer neskúsnuteľný.

Viliam Poltikovič: Ale iste, s tým počítam. Kedysi bola neskúsnuteľná napríklad jazda vlakom, že keď sa ide rýchlosťou 60 kilometrov za hodinu, tak je to pre človeka neprijateľné, nezdravé, a iné veci. V tom filme predpokladám jednak vedecký výskum a jednak skúsenosti, a už je potom na divákoch, do akej miery sa tým nechajú inšpirovať, alebo to vnesú do svojho života. Myslím, že je dobré si zachovávať v živote nejakú otvorenosť. Keď sa človek uzavrie, a je razom s niečím hotový s tým, že je to nezmyselný, alebo že je to tak, ako mi hovoria v médiách, a pritom s tým nemám žiadnu skúsenosť, a všetko vnímam iba sprostredkovane, tak to hovorím, že by to človek mal brať s rezervou: „Nebol som pri tom. Možno to tak bolo, možno nie.“ A veci, ktoré nepoznám, ako napríklad toto, možno sú, možno nie sú. Asi tak. Skôr by som sa vyvaroval toho povedať rovno, že nie, pretože kto vie? Veda nám dodnes nedala odpoveď, ako vznikol život, ako je život štruktúrovaný. To nevieme dodnes.

Martina: Ešte premýšľam nad jednou vecou. V úvode som tu hovorila o tom, že sa môžeme vydať v čase späť, a nájdeme v našej vlastnej kultúre našich predkov – a nehovorím o prvotne pospolnej spoločnosti, hovorím o našich prababičkách – úplne iný vzťah k smrti. Ale cez to všetko sa trikrát pľuvalo, keď niekto hovoril o smrti, aby to nevletelo k nám do domu. Pred časom som viezla svoju korepetitorku, ktorá je z Ukrajiny, išli sme okolo cintorína, a ona sa trikrát pokrižovala – skrátka: „Kohút plaší smrť.“ Keď si spomeniem na svoju prvú hororovú knižku Kytica od Karla Jaromíra Erbena, tak tam treba Štedrý večer: „Lepšie v blahej nádeji snívať pred sebou číru temnotu, než budúcnosť odhaliť, strašnú spoznať istotu.“ A potom tam máme Svadobnú košeľu: „A na každučké mohyle útržok bielej košele.“ Hrôza, hrôza.

Viliam Poltikovič: Tak on tam pracuje so smrťou ako s denným chlebom.

Na smrti nie je nič démonického. Naopak sa ukazuje, aj zo skúseností zdieľanej smrti, že existencia „potom“ je vlastne oveľa zaujímavejšia a krajšia.

Martina: Áno, ale veľmi často ako s mystériom, do ktorého sa nemáme púšťať. Prečo myslíš, že sa to k nám dostalo takto? Je to práve to nevedno? Je to iba to, že smrť je takým mystériom? Alebo ide o to, že nezahrávať sa s premýšľaním o smrti, nezahrávať sa s týmito myšlienkami, má nejaký vnútorný zmysel? Premýšľal si aj o tom, keď si točil film? Alebo tvoji respondenti vo filme?

Viliam Poltikovič: To súvisí s Budhovým citátom o tom, aké je dôležité neotrasiteľné oslobodenie srdca. Ako som to povedal, my sa stotožňujeme s rôznymi názormi, modelmi a predstavami spoločnosti. A to, čo hovoríš, že smrť je niečo divné, a pokrižovať sa, nám bolo podsunuté. Samozrejme môžeme diskutovať o tom – prečo? Ja som to tu už povedal, už to nebudem hovoriť znova, ale myslím, že na smrti nie je nič démonického. Naopak sa ukazuje, aj zo skúseností zdieľanej smrti, že existencia „potom“ je vlastne oveľa zaujímavejšia a krajšia. Rovnako, ako to hovorí Platón, keď spomína podobenstvo o jaskyni.

Martina: To sme spomenuli, ale pred tým, keď sme sa rozprávali pri káve.

Viliam Poltikovič: Takže teraz vnímame tiene a chladnú vlhkú jaskyňu, a po smrti ideme do rozžiarenej reality.

Martina: Mohli by sme aj skôr, keby sme si pripustili, že to, čo vidíme na stene jaskyne, nie je skutočný svet.

Viliam Poltikovič: Áno, ale všetko má svoj zmysel. Ja som presvedčený, že nie je len tento svet, že je množstvo ďalších svetov, o čom ma presviedčajú aj iní, iné bytosti po celom svete, či už to sú šamani, alebo tibetskí mnísi. Proste tento náš život je jedným z korálikov veľkej mozaiky, ktorou prechádzame. Toto bytie je náročné, to všetci vieme, všetci prežívame náročné chvíle, aj keď napríklad neriešime nejako existenčne veci. Máme čo jesť, čo piť, kde bývať, ale napriek tomu riešime rôzne veci. Takže nevyzývam na to zo života utekať, to rozhodne nie. Je dôležité tým prejsť, ale zase, nebáť sa toho, čo príde potom, pretože to môže byť aj oveľa lepšie. To chcem povedať.

Martina: To som sa práve chcela opýtať, že v budhistických textoch sa môžeme dočítať, že keď človek naozaj poctivo rozjíma o vlastnej smrti, tak sa zbaví strachu zo smrti. A to, akým spôsobom o nej zmýšľame my, nasvedčuje skôr tomu, že sa strachu zbaviť nechceme. Čo nám toto nepohodlie a tento obrovský strach zo smrti poskytuje za bonus, že sa ho stále tak držíme?

Viliam Poltikovič: To sám neviem. Neviem. Ale myslím, že je to nejaká zotrvačnosť. Je to tak, ako som spomenul, že veda už preukázala, že prvotné je vedomie. Na odvekú filozofickú otázku, či prvotná hmota, alebo vedomie, veda povedala: „Áno, prvotné je vedomie.“ Ale sami vedci sa s tým ťažko porovnávajú, takže materialistická paradigma stále prevláda. Kedysi, ešte za socializmu, sme zakladali spolok prírodnej výživy – začiatkom 80. rokov – a tam už sme videli, že napríklad cukor je škodlivý, a biela múka, biele pečivo. A to sa ešte len teraz stáva všeobecným vedomím. Takže nie všetko, čo preberáme od spoločnosti a od rodiny, je napokon dobré. Mali by sme sa ku všetkému stavať kriticky, keď už teda hovoríme o vede, zachovať si kritické myslenie, a nie brať všetko, ako to je, či to hovorím ja, alebo ktokoľvek iný. A zase, nebyť so všetkým byť hneď hotový. Jednoducho ako som hovoril – je dôležitá otvorenosť. Vieme toho stále tak málo – aj vo vede, aj v poznaní. Takže pokora a otvorenosť je u každého na mieste, a nejakým spôsobom rozvíjať otvorenosť rôznym možnostiam nášho bytia.

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

 

Zdroj:

(1) Sdílené zkušenosti nabízejí pohled za oponu smrti – a odhalují tajemství posmrtného bytí; radiouniversum.cz; 12.7.2024

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

 

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.