V deň, keď veľvyslankyňa Francúzskej republiky v Gruzínsku slávila 52. narodeniny, dostala od krajiny svojho pôsobenia nebývalý dar. Kreslo ministerky zahraničných vecí. Rozumie sa, že po dohode prezidentov obidvoch krajín, na základe ktorej jej bolo bleskovo udelené i gruzínske občianstvo, aby mohla k 20. marcu 2004 plynule prejsť z postu francúzskej veľvyslankyne do úradu šéfky gruzínskeho rezortu zahraničia. Tento jedinečný úkaz na svetovej politickej scéne sa nemohol udiať bez vážneho dôvodu. Skúsenej francúzskej kariérnej diplomatke Salome Zurabišviliovej bolo totiž zverené poslanie koordinovať pohlcovanie tejto zakaukazskej republiky transatlantickým Západom tak, aby bolo nezvratné.
O ČO IDE
V štvormiliónovom Gruzínsku síce vyniesla farebná revolúcia v novembri 2003 k moci amerického koňa Michaila Saakašviliho, ktorý bol potom v januári 2004 zvolený za prezidenta, ale vec mala háčik. Novej hlave štátu chýbali povahové vlastnosti štátnika, a hoci jeho Zjednotená národná strana vyhrala marcové parlamentné voľby v roku 2004, ostávali pomery v štáte labilné. Búrilo sa autonómne Gadžarsko a až do odtrhnutia v roku 2008 rebelovalo Severné Osetsko spolu s Abcházskom. Farebná revolúcia v novembri 2003, nežne nazvaná Ružová, bola krehká a jej výsledky mohli byť zvratné, pretože vznetlivé národy a národnosti Gruzínska sa nedali spoľahlivo psychologicky spracovať a prozápadne politicky indoktrinovať len tak z jedného dňa na druhý.
Navyše hornatá republika s len o čosi väčšou rozlohou ako Slovensko patrila do záujmovej sféry rozľahlej eurázijskej veľmoci, ktorá sa po jeľcinovskej dekáde úpadku začala opäť stavať na nohy a brániť svoje záujmy. V Moskve konsolidoval ruskú štátnosť z opileckého rozkladu útly a nevysoký prezident, ktorého domáca oligarchia a jej západní kurátori podceňovali, dokým im nevytrhol spod prstov separatistické Čečensko. Musel, pretože Vladimir Vladimirovič Putin si bol ako patrične vzdelaný geostratég dobre si vedomý akútnej potreby všemožne chrániť južné kaukazské podbrušie matičky Ruska. Ostáva zraniteľné už z čias cárskeho Ruska, pretože pozostáva z chronicky nestabilných územných celkov s obyvateľstvom rôznorodého etnického, jazykového, kultúrneho a náboženského zloženia.
Angloameričania vedú s Ruskom už dvesto rokov takzvanú veľkú hru o rozširovanie veľmocenského vplyvu na Kaukaze a v Strednej Ázii. Zakaukazské Gruzínsko spolu so susedným Arménskom a Azerbajdžanom územne premosťuje dve moria neoceniteľného geopolitického a hospodárskeho významu. Je taký závažný, že Londýnu, Washingtonu a Moskve začali v 21. storočí „kafrať do remesla“ dve miestne staronové regionálne mocnosti: Turecko a Irán. V hre je totiž ťažba a transkontinentálna preprava stredoázijských, kaspických a blízkovýchodných energonosičov (ropy a plynu). Cez Gruzínsko vedú potrubné sústavy z azerbajdžanského Baku do terminálov na pobreží Čierneho a Stredozemného mora a odtiaľ odberateľom spochabenej, no naďalej energeticky podvyživenej Európy.
Zvyšovaním kontrahovaných importných objemov z Azerbajdžanu sa má podľa predstáv eurokratov v Bruseli kompenzovať znižovanie závislosti od priameho nákupu od putinovského Ruska. Dlhodobou úlohou zverenou Francúzke Salome Zurabišviliovej pred dvadsiatimi rokmi sa tak stalo dohliadanie nad pevným ukotvením Gruzínska v zóne vplyvu korporatokracie Západu.
IDEÁLNY RODOKMEŇ
Dnes už 72-ročná Salome Zurabišviliová bola na túto funkciu pozorne vyberaná a systematicky pripravovaná. Jej francúzski kurátori postupovali podľa metodiky siahajúcej do 19. storočia, keď dominantnými svetovými koloniálnymi veľmocami boli Británia s Francúzskom. Londýn a Paríž poskytovali už vtedy útočisko pestrej plejáde emigrantských spolkov a združení z celého sveta, aby z ich radov vyberali, školili a psychologicky formovali kádre vhodné na vyslanie do krajín pôvodu v službách Londýna a Paríža, čiže v konečnom dôsledku na potreby prevažne angloamerickej plutokracie. Tá vyčleňuje dodnes na tieto účely značné prostriedky, ktoré sa jej zvyknú utešene zhodnocovať. Londýn, Paríž a Washington stoja už od konca 19. storočia za nespočetným množstvom palácových prevratov, pučov a revolúcií v desiatkach krajín sveta, keď neposlušné režimy vymieňajú za nové, vedené osobnosťami (v úvodzovkách i bez nich) pochádzajúcimi z tzv. exilových kruhov.
Po skončení 1. svetovej vojny, rozpade cárskeho Ruska a víťazstve boľševickej revolúcie v sovietskom Rusku zaplavila západoeurópske metropoly vlna tzv. bielych Rusov, Ukrajincov, Gruzíncov, Arménov atď. Levan Zurabišvili, otec Salome, sa prisťahoval i s rodičmi do metropoly nad Seinou po vpáde Červenej armády do prozápadnej osamostatnenej Gruzínskej demokratickej republiky v roku 1921. V rodnom Tbilisi prežil iba prvých 15 rokov detstva. Dospieval vo Francúzsku, kde bol vychovávaný s vedomím, že rodina sa už do vlasti nevráti a musí sa asimilovať v novej domovine.
Francúzske a britské tajné služby viedli profilové kartotéky jeho rodičov i prarodičov vďaka tomu, že jeho starý otec z otcovej strany Ivan Ivanovič Zurabišvili bol v rokoch 1918 – 1921 členom vlády nezávislej Gruzínskej republiky. Starý otec z matkinej strany Niko Nikoladze (1843 – 1928) bol podnikavým obchodníkom a spoluzakladateľom prístavného komplexu v čiernomorskom meste Poti, ako aj iniciátorom výstavby miestnej železnice. Patril k predstaviteľom gruzínskej Sociálnodemokratickej strany, ktorá bola v cárskom Rusku odnožou Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany. Tú v tichosti sponzoroval Londýn ako protiváhu tiež ním spolufinancovaných radikálnejších boľševikov. Nikoladzeovci a Zurabišviliovci boli príslušníkmi liberálnej smotánky anglofilnej alebo frankofilnej gruzínskej inteligencie, nad ktorou držal Paríž s Londýnom ochrannú ruku v dobách jej rozutekania sa na Západ v roku 1921 a, samozrejme, i po ňom. Špičkám gruzínskej exilovej sociálnej demokracie sa v Paríži dobre vodilo aj z toho dôvodu, že strana bola spoľahlivým exilovým pilierom protisovietskeho gruzínskeho nacionalizmu.
AUTOR: Patrik Sloboda
