Národ bez poznania svojej minulosti je sumou koží otrockých (Hollý, 1842).
Obdobne inteligencia bez poznania svojej minulosti, a najmä bez poznania svojej sociálnej úlohy je sumou koží otrockých.
STAV A ÚROVEŇ SLOVENSKEJ INTELIGENCIE JE DÔSLEDKOM PREDCHÁDZAJÚCEHO DLHÉHO OBDOBIA NEPRIAZNIVÝCH PODMIENOK JEJ VÝVOJA. HISTÓRIA INTELIGENCIE A ŠKOLSTVA NA SLOVENSKU OD 9. STOROČIA AŽ PO DNEŠOK JE ANALYZOVANÁ V POLYTEMATICKOM DIELE KRITICKÝCH REFLEXIÍ ABSURDITY VYSOKÝCH ŠKÔL A INTELIGENCIE NA SLOVENSKU – Z VÝVOJA EURÓPSKYCH VYSOKÝCH ŠKÔL, VEDY A INTELIGENCIE (DUDÁŠ, 2011). UNIVERZITNÉ VZDELÁVANIE, AKO AJ VZNIK INTELIGENCIE NA SLOVENSKU MÁ DISKONTINUÁLNY CHARAKTER, ČO SA PREJAVILO V SPORADICKOM OBJAVOVANÍ SA KVALITNÝCH VZDELANCOV PRI ABSENCII VRSTIEV KVALITNEJ SLOVENSKEJ INTELIGENCIE.
Vývoj slovenskej inteligencie v porovnaní s vývojom inteligencie v Taliansku, Francúzsku, Nemecku, Spojenom kráľovstve, Škótsku a inde je netradičný a neobvyklý z dvoch dôvodov. Jednak je to absencia vlastnej štátnosti po zániku Slovanskej ríše (Regnum Slavorum – Kráľovstvo Slovenov či Megalé Marabía, tento názov preložil z gréčtiny v Prahe pôsobiaci slovenský lingvista Pavol Jozef Šafárik ako Veľká Morava), pričom kvalita inteligencie bola a je závislá aj od politického modelu, stavu školstva a kultúry spoločnosti. A navyše je to diskontinuálny vývoj liahní inteligencie – vysokých škôl (Dudáš, 2011, s. 123 – 156).
Historický vývoj vysokého školstva na území Slovenska z dôvodu absencie slovenskej štátnosti mal diskontinuitný charakter, a preto nemohli dlhodobo vyrastať vrstvy kvalitnej inteligencie (Dudáš, 2011, s. 123 – 156). Svetlou výnimkou je vznik málopočetných vrstiev inteligencie v štúrovskom období a na ňu nadväzujúca inteligencia v 30. a 40. rokoch 20. storočia, ktorá po tisícročí obnovila slovenskú štátnosť a zabezpečila do tých čias nevídaný úspešný mierový vývoj slovenskej spoločnosti vo všetkých oblastiach v ťažkých vojnových časoch až do roku 1944, pričom sa vyskytli aj negatívne javy. V plnej miere realizovala sociálnu úlohu inteligencie – tvorbu, akumuláciu a distribúciu poznatkov (Bláha, 1937) v rokoch 1938 – 1945, keď v ťažkých časoch druhej svetovej vojny a navyše v podmienkach subordinácie Nemecku dokázala zabezpečiť mierový život a nebývalý rozvoj Slovenska až do bystrického protištátneho puču v roku 1944 (Podolský, 2021; Nemčok, 2016). Zodpovední politici na čele slovenského národa, ktorí utajovali pravdivé ekonomické údaje pred berátermi, aby obmedzili koristníctvo nacistov na Slovensku, priviedli Slovenskú republiku k obdivuhodným úspechom (Löbl, 2009; Ďurica, 2003; Zaťko, 1994; Medrický, 1993).
I napriek tomuto nepriaznivému vývoju niektorí vzdelanci nezaostávali kvalitatívne za inteligenciou v iných štátoch s kontinuálnym vývojom vysokého školstva, čo dokladajú nielen jej humánne a civilizačné proslovenské činy v 19. storočí, ale aj vývoj v období prvej Slovenskej republiky. Po tom, čo slovenská vláda dala k dispozícii Prahe českých profesorov a docentov pôsobiacich na Univerzite Komenského v Bratislave, ktorí robili protislovenské činy a kládli prekážky slovenským proslovenským študentom, napríklad nepripúšťali ich k absolutóriu, pričom ponechala ostatných, ktorí sa nespreneverili svojmu zamestnaniu a povolaniu, vzniknutý nedostatok profesorov a docentov na UK riešila originálne na medzištátnej úrovni. Na doplnenie odborníkov na uvoľnené miesta si univerzita vyžiadala posudky na zhodnotenie kvalifikácie a návrhov na habilitácie od odborníkov zo zahraničia a na základe kladných posudkov vláda zaplnila uvoľnené miesta (Dudáš, 2011; Filo, 2007). Navyše pod vedením zodpovednej slovenskej inteligencie republika zažila v ťažkých časoch vojny až do bystrického protištátneho puču vo všetkých oblastiach života nebýval rozvoj.
Z hľadiska objektívnej analýzy problematiky inteligencie je nevyhnutné aspoň stručne uviesť okolnosti vzniku a vývoja inteligencie v širších súvislostiach, a to od tzv. gréckeho zázraku, počas ktorého vznikala skutočná inteligencia a ľudstvo sa začalo prebúdzať z mytologického stavu do humánneho bytia v Grécku. V gréckom zázraku (od 7. storočia pred n. l.) sú počiatky európskeho vzostupu, vzniku kultúrneho pohybu, humánneho práva, tam nastalo rozpojenie loga a mýtu, tam sa viera a rozum rozdvojili, odlíšil sa mudrc od kňaza, proroka, veštca. Mudrc filozof sa vzoprel nadvláde kňaza, stal sa bezvercom, začal sa spoliehať na vlastný rozum, stal sa pochybovačom o nepochybných „pravdách“, hľadačom pravdy. Začala vznikať vrstva skutočnej inteligencie – intelektuáli, ktorí sa začali na svet pozerať vedecky. V názore na svet prešli od teologického výkladu ku kozmologickému na základe pozorovania, bádania a premýšľania. Stali sa prvými vedcami, prvými filozofmi. Tam vznikla filozofia, veda, zdôvodnenie humánneho bytia človeka. Gréci majú prvenstvo aj v zavedení verejného školstva a tiež v zavedení trojstupňovej sústavy vzdelávania (Dudáš, 2011).
Žiaľ, tento sľubný vývoj nielen inteligencie, ale aj celej spoločnosti v Európe prerušila a zastavila latinská cirkev po zmene paradigmy kresťanstva v 4. storočí (Küng, 2003) najprv ideologicky prijatím protispoločenského a anticivilizačného rasistického genocídneho Starého zákona do kánonu Biblie a potom mocenskopoliticky aktivitou farizeja Šaula ako apoštola Pavla (Ravage, 2018). Humánnu identitu Atén zahubila latinská cirkev jahvizovaným kresťanstvom v 4. – 6. storočí a nastolením totalitárneho davovo-„elitárskeho“ modelu spoločnosti. Náboženstvo a cirkev sa stali nástrojom na riadenie ľudí. Humánne limity činnosti inteligencie boli odstránené konceptuálnou mocou architektov rozvratu (Petrov, 2023; Vnútorný prediktor, 2011; Makow, 2016). Limity činnosti humanitnej inteligencie boli vytýčené nie v súlade s požiadavkami civilizačného vývoja, ale, naopak – konceptuálnou a ideologickou mocou globálneho prediktora (parazita). Hierachia latinskej cirkvi vymedzila teritórium diskusie na mytológiu nadprirodzených síl, odvrhla aténsku identitu civilizovaného Európana zavrhnutú pápežom Gregorom I. v roku 600 (Soukup, 1999) a dala sa do služieb anticivilizačnej identity blízkovýchodného genocídneho Jeruzalema akceptáciou rasistického Starého zákona ako svätého háku, na ktorý sa zavesila v štvrtom storočí (Küng, 2003; Guyénot, 2018). Európske myslenie však ovplyvňovala a spoluurčovala ideológia a politika úspešne sa v minulosti i dnes maskujúca ako náboženstvo, ktoré z nepochopiteľných dôvodov humanitná inteligencia až na mizivé výnimky nebola a nie je schopná demaskovať.
Cisár Theodosius I. Veľký svojím ediktom De fida catholica v roku 380 ustanovil kresťanstvo ako štátne náboženstvo (Grant, 2006, s. 200) a vydal dekrét, podľa ktorého kto nesúhlasil s dogmou o Svätej Trojici, bol vyhlásený za kacíra (Browser, 2003, s. 98). Vydal zákonník Codex Theodosianus, ktorým zaviedol príšerné tresty, upálenie sa stalo bežným v prípade najrôznejších priestupkov voči štátu. Kresťansko-mocenský klérus zaviedol systematickú aktívnu intoleranciu, ktorá predstavovala úpadok racionálnej intelektuálnej aktivity (Küng, 2003, s. 71). Agresívne kresťanstvo po zmene svojej paradigmy je veľký omyl a úpadok spoločnosti, nastavilo spätný chod civilizácie proti formovaniu kalos kai agathos (všestranne a harmonicky rozvinutá osobnosť po stránke telesnej i duševnej, človek fyzicky zdatný a krásny, pritom vzdelaný a mravne dobrý, ušľachtilý) (Dudáš, 2011).
AUTOR: Ján Dudáš
