Milióny Francúzov, predovšetkým tých, čo sa držia rodných koreňov a slávia 14. júl – Deň pádu Bastily – ako najveľkolepejší štátny sviatok roka, neverili v ten deň pri pohľade na ranné titulky novinových portálov vlastným očiam. Nedeľňajšiu idylku im rozborila zakrvavená tvár Donalda Trumpa zatínajúceho päsť do vzdorovitého gesta nepoddajného bojovníka. Aj Marine Le Penová, dominantná osobnosť francúzskej národnokonzervatívnej scény, si pravdepodobne pustila z kanála YouTube videozábery dychberúcich chvíľ z predošlého dňa, keď jeho prejav prerušili strely atentátnika. Prežil priam ficovským zázrakom a vyviazol len s postreleným pravým uchom. S tvárou skrivenou od bolesti nebojácne zakričal: „Fight!, Fight!, Fight!“ Bol to symbolický odkaz aj Marine Le Penovej, aby svoj boj navzdory nezdaru v parlamentných voľbách nevzdávala.
NA ČO POSLÚŽILI TIETO VOĽBY
V prvom kole predčasných volieb do Národného zhromaždenia, dolnej komory parlamentu, konaných 30. júna, zvíťazilo jej národne konzervatívne Národné združenie (Rassemblement national, RN). Založil ho pred vyše pol storočím dnes už 96-ročný Jean-Marie Le Pen, otec buditeľky národa Marine Le Penovej, pod názvom Národný front za francúzsku jednotu (Front national pour l’unité française, PNUF). Marine v ňom prebrala predsednícku funkciu v januári 2011 a v júni 2016 presadila v hlasovaní vyše štvorpätinovou väčšinou jeho premenovanie na Národné združenie, aby nevyznievalo natoľko výbojne. Bola zároveň poslankyňou Európskeho parlamentu a pokúšala sa rozširovať voličskú základňu i zmäkčovať postoje eurokracie umiernenejšou rétorikou. Strana sa napríklad zriekla pred piatimi rokmi pôvodne deklarovaného zámeru vystúpenia Francúzska z Európskej únie. Zmiernila tým síce trenice s Bruselom, no neprestala byť ostrakizovaná ako extrémistická, buričská a toxická.
Do tohtoročných predčasných volieb sa všetky francúzske politické strany a hnutia dostali bez vlastnej iniciatívy po tom, čo prezident Emmanuel Macron spanikáril, keď lepenovskí národovci rozdrvili 6. júna vo voľbách do Európskeho parlamentu macronovských centristických kandidátov. Na vnútropolitickú situáciu vo Francúzsku to nemohlo mať priamy vplyv, ale zámorskí bábkovodiči hlavy štátu zrejme hľadali spôsob, ako zabrzdiť rast vplyvu národných konzervatívcov, kým je čas. Voľby do Európskeho parlamentu totiž ukázali, že spoločensko-politický dosah protivojnových konzervatívcov stúpal a bude ešte viac v dôsledku militarizácie štátu a ekonomiky na úkor životnej úrovne pracujúcich. Francúzi sú už teraz rozdráždení z neprestajného znižovania kúpnej sily svojich príjmov. Budú naďalej vnímať, že Macron im privodí konverziou národného hospodárstva na vojnovú ekonomiku takú hlbokú ujmu, akú nezažili už po tri generácie. Historické skúsenosti Francúzska, prvej Československej republiky a viacerých európskych štátov ukázali, že zbrojná konjunktúra môže mať priaznivý účinok len dovtedy, kým nevypukne horúca vojna, ktorá prestane byť dobyvačná, lúpežná a zisková a prejde do ústupovej fázy charakterizovanej nenapraviteľnými stratami z účinkov likvidácie priemyselných kapacít vzdušnými údermi protivníka.
Macron, ktorý zastupuje nadnárodné finančné kruhy so stáročnými znalosťami, ako viesť európske krajiny v konjunkturálno-úpadkových cykloch, sa správa, akoby si nepamätal, čo sa učil na hodinách dejepisu. Jeho stredoškolské učiteľky – a jedna z nich Brigitte Auzièreová – si ho vzala za manžela, by však mohli potvrdiť, že bol, naopak, učenlivým žiakom. To by naznačovalo, že sa spolieha na nevedomosť spoluobčanov o tom, ako krátkozrako viedol v období 1932 – 1940 Tretiu republiku vtedajší prezident Albert François Lebrun, pôvodným povolaním banský inžinier. Francúzsko a jeho európski spojenci sa vtedy pustili do rozsiahlej industrializácie a do pretekov v zbrojení s hitlerovskou Treťou ríšou bez nutnosti nahrádzať pluralitnú demokraciu viditeľne represívnym režimom. Nezamestnanosť klesala, mzdy sa dvíhali, pracujúci prestávali štrajkovať, priemyselníci si brali bez obáv úvery na rozširovanie výroby a páni peňazí si za oponou mädlil dane, ako utešene sa im darí vykrmovať stádo uberajúce sa na porážku.
Pre nadnárodný veľkokapitál je i dnes želateľné ponechávať francúzske obyvateľstvo čo najdlhšie v zabehanom kolobehu ilúzií, že môže účasťou vo voľbách rozhodovať o tom, kto všetko ho bude zastupovať pri riadení štátu. Na tejto bábkovej hre v prvom a druhom kole predčasných volieb sa nezúčastnila len tretina oprávnených voličov. Z dvoch tretín, ktoré sa do hlasovania zapojili, prejavila 30. júna v 1. kole tretina 33,21% (10 647 914) dôveru kandidátom aliancie vedenej Národným združením.
Médiá hlavného prúdu interpretovali takéto prvenstvo lepenovcov ako nečakané a znepokojujúce. Macronovskí stratégovia samozrejme vedeli, na čo bolo dobré. Uvoľnilo ventily na vypustenie nakopenej energie nespokojencov, aby politickí marketéri vydelili z tejto masy segment váhavcov a konformistov ochotných dať sa nahovoriť na odovzdanie hlasov v druhom kole stranám s údajne rozvážnejšou programovou náplňou. Len tak vraj možno zastaviť krajne nacionalistickú pravicu, čiže Národné združenie, v záujme zabránenia skĺznutia Piatej republiky do nezodpovedného protieurópskeho extrémizmu.
AUTOR: Patrik Sloboda
