„Což římska církev? Tam pevne zapustil svou nohu Antikrist.“
(Jan Hus)
Majster Jan Hus, jeden z prvých reformátorov cirkvi, kňaz a kazateľ, sa narodil v roku 1369 (presný dátum nie je známy) v Husinci v južných Čechách. Počas dospievania vypomáhal a spieval v kostole. V septembri 1393 získal titul bakalára na fakulte slobodných umení, kde sa v januári 1396 stal majstrom a bakalárom teológie. O štyri roky neskôr bol vysvätený za kňaza a následne sa stal dekanom a prorektorom univerzity. Bol ovplyvnený anglickým filozofom Johnom Viklefom, anglickým náboženským mysliteľom a filozofom, ktorého pred smrťou zachránil len vplyv anglickej kráľovskej rodiny. Hus ako vzdelaný teológ spochybňoval autoritu kňazov, kráľov a pápežov, ak nežijú v súlade s Desatorom. Autoritami mali byť podľa neho len Boh, Kristus a Sv. písmo. Tvrdil, že kňaz nemá v stave ťažkého hriechu slúžiť omšu ani zastávať žiadny úrad, cirkevný ani svetský. V roku 1411 bol vyhlásený za kacíra a exkomunikovaný z cirkvi. Za Husa sa postavili univerzita, šľachta, ľud i kráľ. Svoje názory neodvolal, preto bol po dlhom väznení 6. júla 1415 v nemeckom meste Konstanz (Kostnica) upálený na hranici. Pravoslávna cirkev ho uctieva ako svätca.
Ako konzervatívne vychovaného katolíka ma už od detstva učili, že Hus bol bludár, nepriateľ cirkvi a Krista, spomína autor knihy M. Jan Hus Václav S. Cigánek a dodáva, že pre toho, kto miluje pravdu, je štúdium Jána Husa napínavým dobrodružstvom. Často, aj dnes ešte platí, že z pohľadu mnohých veriacich je každá moc od Boha, to znamená, že králi, biskup a podobne sú ustanovení Bohom, preto by sa nemali kritizovať. Hus tvrdil to, čo pred ním Viklef v 16. článku: Nikto nie je pánom, biskupom ani prelátom, ak je v smrteľnom hriechu. Veľký význam na vplyv husitských ideí mala pražská univerzita a Viklefov spis De civili dominio (O svetskom panstve), ktorý ovplyvnil Husových učiteľov Stanislava zo Znojma a Štěpána Páleča, ktorý sa ich však pre obavy o život neskôr zriekol a postavil sa proti. Hus si obľúbil Viklefove myšlienky a v začiatkoch ešte ako študent dal štyri groše za získanie odpustkov, aj keď potom hladoval. Neskôr sa už staval proti odpustkom radikálne, teda proti tomu, aby za ne ľudia dávali peniaze, lebo hriechy neodpúšťa kňaz, ale Boh. Od roku 1402 kázal v Betlehemskej kaplnke v pražskom Starom meste a získal obdiv širokej vrstvy obyvateľstva. Kázne navštevovala aj kráľovná Žofia, a to aj po vyhlásení exkomunikácie jeho osoby. Zastával sa ho aj kráľ Václav IV., keď písal pápežovi: „Obzvlášť žiadam, aby bola zachovaná Betlehemská kaplnka a Hus tam mohol
pokojne hlásať Božie slovo.“ Betlehemská kaplnka patrila k najvýznamnejším ohniskám husitského revolučného hnutia. Prežila husitské vojny aj pustošenie Čiech Švédmi počas tridsaťročnej vojny až po 18. storočie, keď prekážala rakúskej vláde jej husitská minulosť. Paradoxne bola obnovená až v 50. rokoch, a to počas komunistickej éry. Na svätovítskej synode 16. júna 1408 bol opäť vyhlásený zákaz kázať o hriechoch duchovných. Cirkvi najviac prekážalo káranie za nemorálnosť kňazov, lebo pohoršovalo a poburovalo veriacich. Naproti tomu Husov život bol bezúhonný, ako rebel bol však nebezpečným proticirkevným živlom. Ani Viklef, ani Hus nehlásali násilie, ale obrodu – cirkvi a spoločnosti, aj keď verejným kázaním radikalizovali široké spoločenské vrstvy. Hus napísal v češtine dielo Knížky o svatokupectví (1413), ktoré je ako obžaloba cirkvi považované za najostrejšiu jej kritiku, a v latinčine dielo O církvi, v ktorom sa inšpiroval práve spomínaným Viklefom a je určené najmä vzdelancom. Stalo sa hlavnou žalobou proti nemu v Kostnici. Tvrdí v ňom, že veriaci nie je povinný poslúchať pápeža, ak vydáva nariadenia v rozpore s Bibliou a za hlavu cirkvi nepovažuje pápeža, ale Krista. Proti pápežovi napísal v latinčine aj dielo Proti bule pápežskej. Je aj autorom spisu O českom pravopise, ako aj diel Listy z Kostnice, O šesti bludech, Výklad viery Desatera a i. V katolicizme Európy sa diali vtedy čudné veci. Pápeži sa vzájomne preklínali, exkomunikovali, ako spomína Jiří Kejř v knihe Husité, stálo na jednej strane nahromadené bohatstvo a na druhej rozvrat a predaj odpustkov jarmočným spôsobom, ktorých výnos bol určený na vojnu pápeža Jána XXIII. Taký bol obraz cirkvi, ktorá vyhlasovala kliatby a interdikty. Každý, na koho bola vyhlásená kliatba, sa ocitol v zúfalej situácii, pretože bol zbavený akýchkoľvek verejných funkcií a nemohol sa stýkať ani s blížnymi. Interdikty znamenali vyobcovanie z cirkvi a zákaz bohoslužieb, pohrebov, krstov a pod. Pri vyhlásení kliatby na Husa sa prikazovalo všetkým kresťanom, aby sa vyvarovali kontaktu s ním pri jedle, pití či rozhovore, k bohoslužbám neboli pripúšťaní ani členovia jeho rodiny. Kliatba bola vyhlasovaná aj na všedné záležitosti ako neodovzdanie desiatku cirkvi, kliatba a interdikt slúžili príliš často svetským záujmom. Cirkev nepripúšťala akékoľvek odchýlky od svojich dogiem. Arcibiskup preklínal a kráľ zabavoval cirkevné majetky a rušil platy duchovných. Mnohí farári boli vyhnaní z domovov aj so svojimi súložnicami.
AUTOR: Vladimír Líška
