V prvej knihe svojho hlavného diela Myšlienky k sebe, ktoré Marcus Aurelius napísal „v krajine Kvádov nad Granuou“ (t. j. na území obývanom germánskym kmeňom Kvádov pri rieke Hron – lat. Granua, pravdepodobne v okolí obce Šarovce), hovorí o svojom živote. Spomína učiteľov, rodičov, vychovávateľov. S odporom sa tiež odvracia od už v tých časoch rozšírenej homosexuality, keď píše, že „… zavčasu zavrhol ľúbostné pletky s chlapcami“.
Ďalšie knihy tohto spisu majú skôr filozofický charakter. Vysvetľuje v nich napríklad rozdiel medzi dobrom a zlom, ako aj spolupôsobenie všetkých ľudských bytostí: „Ja som však dospel k poznaniu, že dobro je svojou prirodzenosťou krásne a zlo škaredé a aj prirodzenosť toho, kto koná nesprávne, je príbuzná s mojou; nie preto, že by sme boli jednej krvi alebo rodu, ale preto, lebo sa zúčastňujeme na tom istom rozume a jeho božskom podiele… Pracovať proti sebe bolo by teda proti prírode; proti sebe pracujeme, keď sa na seba navzájom hneváme a odvraciame sa od seba.“
Ľudský rozum je len výronom božského rozumu (sily, ktorá je vo vesmíre najmocnejšia – riadiacou silou, ktorá pohybuje telom ako bábkou) a všetci pochádzame z toho istého zdroja. Vesmír, resp. prírodu si predstavuje ako jednotnú živú bytosť. Filozof preto pripomína: „Musíš si už konečne uvedomiť, akého vesmírneho celku si súčasťou a akého svetovládcu si výronom; a že máš vymedzený čas! Ak ho nevyužiješ na vyjasnenie svojej duše, pominie, ako sa aj ty pominieš, a už sa nikdy nevráti.“
Vyjasnením duše má pritom na mysli potrebu zbavenia sa zla.
Odmietať zlo, čiže odvrátiť sa od afektov (škodlivých pudov, vášní), vyznávať spravodlivosť a uchovávať si lásku k človeku je dôležité i preto, lebo – ako verili stoici – duša je podobne ako telo hmotná. Ide o zlúčeninu jemného vzduchu a ohňa, ktorá sa skladá z ôsmich mohutností, a to konkrétne z piatich zmyslov (t. j. z činnosti zraku, sluchu, čuchu, chuti a hmatu), schopnosti hovoriť, plodivej schopnosti a konečne schopnosti rozumovej, t. j. vedúceho rozumu. Ľudská duša je teda zložená z jemnejšej látky než telo, ale napokon ju čaká rovnaký údel ako telo – rozplynutie a transformácia, a tak je potrebné neupadať, neponižovať sa a mať úctu k vlastnej vznešenej, božskej podstate. Preto sa v druhej knihe Myšlienok prihovára k svojej duši slovami: „Len sa ponižuj, duša moja, naďalej sa ponižuj; veď už nebudeš mať kedy, aby si sa mala v úcte, lebo každý má iba jeden život. A ten tvoj je už takmer pri konci a ty ešte stále nemáš úctu k sebe samej a radšej vkladáš svoje šťastie do duše iných.“
Na inom mieste zasa uvádza: „Nesprávaj sa tak, akoby si mal žiť myriady rokov! Nevyhnutný osud sa vznáša nad tebou. Staň sa dobrým, kým ešte môžeš, kým žiješ!“
Spomenutý proces premeny tela a duše poháňanej svetovým rozumom v stoickej filozofii stotožňovaným s bohom výstižne a stručne objasňuje v piatej knihe: „Skladám sa z hmotnej podstaty a činnej sily v nej: ale ani jedno, ani druhé nezapadne do ničoty, tak ako ani nevzniklo z čírej ničoty. Bude teda každá moja časť zaradená prostredníctvom premeny do nejakej časti vesmíru a táto sa znova premení na nejakú inú časť vesmíru a tak to bude donekonečna. Takouto premenou som vznikol i ja aj tí, ktorí ma zrodili, a tak to bolo spätne takisto donekonečna. Lebo nič nebráni tomuto tvrdeniu, i keď je vesmír svojím stvoriteľom (t. j. božským rozumom, prenikajúcim a spravujúcim celú prírodu – doplnil P. I.) obnovovaný v pevne ohraničených obdobiach.“ V uvedenom môžeme nájsť analógiu s východným myslením. Hinduizmus hovorí o zanikaní a opätovnom vznikaní sveta v rámci cyklu jednotlivých júg, budha Gautama spomína vo svojich rozpravách veky vývoja a rozpadu vesmíru.
Vráťme sa však k Aureliovi, ktorý sa ešte stručnejšie vyjadruje k téme pretvorenia živých bytostí vo štvrtej knihe: „Si tu iba ako časť celku a zmeníš sa na to, čo ťa splodilo; alebo skôr sa premenou znova vnoríš do svojej zárodočnej látky.“
Inde sa o tom rozpisuje pomerne obšírne: „Ak duše pretrvávajú aj po smrti, ako ich môže vzduch všetky od večnosti pojať? Ako môže zem pojať ľudské telá, ktoré sa do nej od nepamäti pochovávajú? Lebo práve tak ako telá po nedlhom pobyte tu na zemi uvoľňujú miesto iným mŕtvym svojou premenou a rozkladom, podobne aj duše, ktoré sa sťahujú do ovzdušia, nejaký čas tam asi ešte pretrvávajú, potom sa premieňajú, rozplývajú, spaľujú a znova sa menia na zárodočnú vesmírnu látku; a týmto spôsobom uvoľňujú miesto dušiam, ktoré sa sťahujú za nimi. Toto by bolo možné odpovedať za predpokladu, že duše pretrvajú aj po smrti. No k množstvu pochovaných ľudských tiel si treba primyslieť aj kopu zvieracích tiel, ktoré každodenne jedávame my, ako aj ostatné živočíchy. Aký obrovský počet ich spotrebujú a pochovávajú útroby tvorov, ktoré sa nimi živia! A predsa sa tam všetky tie telá zmestia, pretože sa pretvárajú na krv a premieňajú na vzdušné alebo ohnivé látky. Čím si teda vysvetľujeme túto skutočnosť? Rozložením každej bytosti na hmotnú podstatu a činnú silu.“
AUTOR: Vladimír Líška
