Pôda je pokožkou ZEME. Závisí len od nás, či bude živá alebo mŕtva.
Pôde sa nie nadarmo hovorí živá pokožka zeme. Je naozaj plná života – v podobe húb, mikroorganizmov, jednobunkovcov, hlístovcov, stonožiek, dážďoviek… Každá vrstva má iné zloženie života. Ten vo vrchných vrstvách zvládne svetlo a kyslík, v pôdnych hlbinách je zas naučený na tmu a menej vzduchu. Pôdny život je z hľadiska fungovania pôdy ako takej veľmi dôležitý. Ak hlbokým rýľovaním premiestnime vrstvy z hĺbky a tmy na svetlo, pôdny život, naopak, ničíme: obyvateľov pôdy totiž premiestnime do inej vrstvy, v ktorej nedokážu prežiť a fungovať. Pôdny život zabíja aj agresívna chémia. Následne vzniknutá sterilná zem bez života potrebuje dodávať živiny umelým spôsobom, aby na nej niečo mohlo narásť. Teda okrem životaschopnej „buriny“.
V PRÍRODNÝCH ZÁHRADÁCH NERÝĽUJEME
Áno, dobre čítate. Prečo nerýľujeme, keď štandardné pravidlo káže záhradu na jeseň porýľovať a polia poorať? Pretože pri tejto činnosti preryjeme zem a prehodíme spodné vrstvy pôdy navrch a vrchné premiestnime, naopak, viac naspodok rýľovanej či oranej plochy. Prírode to však vôbec nerobí dobre. Živá vrstva pôdy má veľa užitočných obyvateľov, ktorí bývajú v rôznych hĺbkach pod povrchom. Je to ich prirodzené prostredie. Ak teda pôdnych obyvateľov, ktorí bývajú hlbšie, prehodíme navrch a na svetlo, zomierajú. A, naopak, ak tých z povrchu pôdy pochováme, naozaj ich pochováme. Keď k tomu pripočítame štandardne používané anorganické hnojivá a chemické postreky, sme týmto postupom schopní zlikvidovať vlastne všetok život v pôde. A to nehovorím o zhutnení pôdy po rôznych ťažkých mechanizmoch na poliach, ktoré vytlačia vzdušné plyny vrátane kyslíka a uzatvoria pôdne póry pre vodu a živiny.
Z týchto dôvodov v prírodných záhradách používame rýľ iba pri zakladaní nových záhonov na miestach, kde už je veľmi zhutnená alebo presušená pôda. Pôdu ním prvý a posledný raz prekypríme, založíme záhon a rýľ odložíme ho do kúta. Na záhony po založení už nestúpame. Naše skúsenosti so zakladaním záhrady na stavebnej suti bez navážky ukázali, že príroda si dokáže, keď jej to dovolíme, poradiť aj s takýmto povrchom bez rýľovania. Namiesto trávnika sme vysiali lúčnu zmes s vysokým podielom ďatelín, ktoré majú silnú koreňovú sústavu, dokážu viazať vzdušný dusík a odovzdávať ho zemine okolo seba. Záhony sme zakladali na veľké papierové kartóny s 30 cm vrstvou slamenej nástielky zmiešanej s vysušeným konským hnojom. Na takto pripravenú plochu sme sadili do hniezd predpestované priesady plodovej zeleniny. Pod slamenou nástielkou sa veľmi dobre pestujú napríklad aj zemiaky.
Záhony mulčujeme, teda nastielame aj priebežne. Nezabudnime, už na ne nestúpame, aby sme pôdu nezhutnili. Robíme ich preto v takej šírke a takých tvarov, aby sme rukami dočiahli na všetky miesta. Ak potrebujeme do záhona vstúpiť, vopred si urobíme cestičky alebo nášľapové miesta. V prípade potreby prevzdušníme vidlami (zapichneme a pokývame) alebo napríklad univerzálnym ploskorezom.
AUTOR: Hanka Sekulová
