Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v minulom roku prijal v oblasti poskytovania zdravotnej alebo ošetrovateľskej starostlivosti 1 691 podaní. Ľudia sa sťažovali hlavne na liečebné postupy, úmrtia v dôsledku zanedbania starostlivosti či etiku zdravotníkov a ošetrovateľov. Slovenskému zdravotníctvu nastavil nelichotivé zrkadlo aj rebríček najlepších a najhorších nemocníc zverejnený v marci tohto roka poisťovňou Dôvera. Ten vyplnilo takmer 9 000 pacientov hodnotiacich úroveň stravy a ubytovania, spokojnosť s prístupom a so správaním personálu a zrozumiteľnosť informácií, ktoré dostanú počas trvania hospitalizácie a pri prepúšťaní.
V kategórii fakultných a univerzitných nemocníc dopadli najhoršie Fakultná nemocnica v Trnave a Univerzitná nemocnica v Bratislave. Zo všeobecných nemocníc získala najnižšie hodnotenie Všeobecná nemocnica s poliklinikou vo Veľkom Krtíši. Najslabšie hodnoteným špecializovaným zdravotníckym zariadením bola Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela v Pezinku a najmenej sympatií pacientov v rámci kategórie Ostatné nemocnice získalo Sanatórium Tatranská Kotlina Okrem toho sa nedávno šírila sociálnymi sieťami správa o rasistickom správaní personálu bardejovskej nemocnice k mladej rómskej matke a jej dcére.
Znepokojivé svedectvá o zlyhaniach záchranárov zasa zverejnila bývalá hlavná operátorka záchrannej služby Lucia Mesárošová v prezentácii s názvom Sťažnosti na záchrannú zdravotnú službu SR.
V sťažnosti z augusta 2013 opisuje nemenovaná vdova neetické správanie posádky ambulancie rýchlej zdravotnej pomoci (ďalej len: RZP): „Približne o 6.10 h som privolala pomoc k svojmu manželovi, keďže som ho našla ležať v kuchyni na zemi. Bol pri vedomí, ťažko sa mu dýchalo, pálilo ho na hrudi. Posádka RZP neposkytla podľa môjho vedomia žiadnu zdravotnú starostlivosť vrátane zmerania tlaku a EKG a nebol vypísaný ani protokol o návšteve, navyše sa správali arogantne, neľudsky a neprofesionálne aj voči mne, manželke. Môjmu už zosnulému manželovi neposkytli žiadnu starostlivosť. Utreli mu tvár mokrou handrou, s ktorou som utierala zem, kým prišli. Keď ho konečne usadili na sedačku, tak ho so spustenými bosými nohami vliekli až do sanitky.“
Spomedzi ostatných sťažností, ktoré obsahuje uvedená prezentácia, vyniká obraz agresivity záchranárov podaný starším mužom v decembri 2013: „… o 11.00 h som odchádzal na železničnú stanicu. Pred vchodom do činžiaku stáli dvaja asi 30-roční mladíci oblečení v červených otepľovačkách s červenými bundami a na hlave mali také komunistické dedomrázovské červené čiapky s bielym orámovaním z umelej kožušiny a s brmbolcom, ktorý im siahal do pol chrbta. V našom obytnom dome sa v posledných obdobiach uskutočnili viaceré krádeže, a preto som pri vychádzaní z domu uvedených mužov oslovil s tým, že ja som ich nevolal, a preto ich nepustím. Nato jeden z nich vložil nohu do dverí a druhý ma chytil za plecia a odhodil k zábradliu vchodu so slovami „starý nezavadzaj“, na čo všetci vstúpili. Potom som si všimol, že na chrbtoch majú nápis Zdravotná záchranná služba. Mám už skoro 75 rokov a takéto správanie som ešte nezažil. Navyše som pri tom odhodení zacítil v pravom chodidle pichnutie, ktoré trvá dodnes. Preto vás žiadam, aby ste podľa vašej písomnej dokumentácie zistili, čo to boli za indivíduá, či je to vami stanovené správanie, a ak áno, tak zbohom takej starostlivosti (ako ich potrestáte? – najlepšie, ak sú vaši zamestnanci, rozviazaním pracovného pomeru), či také oblečenie bolo v tej dobe predpísané a čo s mojou boľavou nohou. Ak teda boli od vás, keby povedali, že sú zo záchrannej služby, nebol by žiaden konflikt. A stačilo sa otočiť chrbtom a nebola by ani stále boľavá noha.“
Tri ďalšie výpovede o šokujúcom správaní zdravotníkov a lekárov vám prinášame v nasledujúcich riadkoch.
Šikana na infekčnom
Tridsaťsedemročného Jána hospitalizovali pred pár mesiacmi v Univerzitnej nemocnici Louisa Pasteura v Košiciach, ktorá patrí podľa spomenutého rebríčka medzi najhoršie hodnotené zdravotnícke zariadenia na Slovensku. Jeho peripetie so zdravotníkmi však začali ešte predtým, než sa vôbec dostal do nemocnice: „Okolo 14.00 h som telefonoval na číslo 155. Rozprával som s dispečerkou, ktorá sa snažila odbiť ma rečami typu, že to nič nie je, že symptómy ako horúčka 40 až 42 °C, ostré bolesti pri prehĺtaní, sčervenanosť kože v širokom okolí vyrážok a dýchavičnosť sú pri ovčích kiahňach úplne bežné. Nedal som sa však odradiť a žiadal som, nech mi pošlú sanitku, aby ma odviezla na infekčné. Dispečerka povedala, nech počkám, že sa potrebuje poradiť s lekárom a potom mi zavolá naspäť. Asi po piatich minútach naozaj volala s tým, že sa s ním radila a povedal jej, že je všetko ok, že si mám dať Fenistil gel na výražky a Dithiaden proti svrbeniu a počkať, kým to prejde. Odvetil som, že to je hlúposť a cítim, ako som na tom zle, že sa skoro dusím atď. Nato odvrkla, nech počkám, že mi dá lekára. Ten mi na výpočet mojich ťažkostí znudeným hlasom odpovedal, že to všetko sú obyčajné príznaky, a sanitku teda nepošle, lebo nejde o bezprostredné ohrozenie života. Vraj keď chcem, nech sa idem ukázať na infekčné. Vravím mu: „Ako, keď nevládzem? Kiahne mám aj na chodidlách a navyše, ktorý taxikár by ma teraz zobral… Alebo mám ísť autobusom a ohroziť cestujúcich?“ Povedal, že jeho to nezaujíma, tak som zložil. No čosi vnútri mi vravelo, že ďalšieho rána by som sa nemusel dožiť.
AUTOR: Pavol Ičo
