V POSLEDNÝCH DESAŤROČIACH 20. STOROČIA A NA ZAČIATKU 21. STOROČIA PRIBUDLO NEUVERITEĽNÉ MNOŽSTVO NAJROZLIČNEJŠÍCH POZNATKOV O MINULOSTI NAŠEJ PLANÉTY, NAPRÍKLAD O SIETI PREPOJENÝCH PODZEMNÝCH TUNELOV VRÁTANE TÝCH, KTORÉ VEDÚ POD MORSKÝM DNOM. NIE JE ZNÁME, KTO, KEDY A PREČO ICH POSTAVIL. UKAZUJE SA, ŽE INFORMÁCIE O TOM, ŽE SPOD ZEME AJ Z HLBÍN MORA OBČAS VYLETÚVAJÚ ZÁHADNÉ VZNÁŠADLÁ AJ SO ZÁHADNÝMI ĽUĎMI, NIE SÚ IBA LEGENDAMI, ALE REALITOU.
Bádatelia objavili stovky a tisícky kilometrov tunelov na Altaji, Urale, v Ťan-
šane, Tibete, v prímorských oblastiach, na Sachaline, v Ekvádore, pod celým stredoamerickým kontinentom, ďalej v Austrálii, na Novom Zélande, vo vymenovávaní by sa dalo pokračovať – jednoducho na celom svete. Tunely vedú často v tvrdom skalnom podloží a boli vytvorené dômyselne tak, aby slúžili na pohodlný život v podzemí. Ich steny sú hladké a mimoriadne pevné. Je isté, že boli vytvorené nejakou technológiou vypaľovania pomocou tepelného lúča, ktorý by sa dal prirovnať k súčasnému laseru. Sieť tunelov predstavuje v podstate podzemné komunikácie. Nachádzajú sa v nej zaniknuté mestá, ako aj vertikálne šachty – štôlne, smerujúce kolmo nahor, s hladkými, akoby lakovanými stenami. Z nich na vznášadlách vylietavali podzemní obyvatelia. Vychádzajú z rôznej hĺbky – od niekoľko desiatok až po niekoľko sto metrov. Isté je pri nich len jedno: v čase, keď vznikali, ich nemohol vyhĺbiť človek na vtedajšej úrovni vývoja (vtedy zrejme ešte ani neexistoval). Na výstavbu – razenie, bola použitá technika a technológia, ktorú dnešný človek (v období vzniku tunelov) nemohol ovládať, aj keď dnes je situácia iná. Takouto technikou boli najmä po 2. svetovej vojne vytvorené mnohé podzemné vojenské základne na Východe aj na Západe (ale to je iná záležitosť).
Americký bádateľ Steven M. Greer o tom v publikácii Mimozemšťané (Prah, Praha 2019) uviedol: „Tieto masívne podzemné stroje sú poháňané kompaktným jadrovým reaktorom, v ktorom cirkuluje tekuté lítium. To ide priamo z jadrového reaktora do povrchu razeného tunela a vytvára pritom teploty okolo 1 100 °C. Sú dostatočne vysoké na roztavenie skaly, z vypálenej horniny nezostane nič, nijaká odpadová sutina… teda nijaké zreteľné dôkazy nejakej podzemnej činnosti. Keď lítium stráca časť svojej teploty, cirkuluje okolo rozpálených stien, ktoré týmto ochladzuje. Zostáva tak hladká stena vyhĺbená strojom, pripomínajúca obsidián, ktorý je ideálny do vlakov maglev (slovo maglev je utvorené zo začiatočných písmen slov magnetická levitácia). V podzemí sa tieto vlaky pohybujú vysokými rýchlosťami a navzájom prepájajú jednotlivé podzemné dráhy.“
Začiatkom roka 1997 robila ruská výskumná skupina Kozmopoisk vedená Vadimom Černobrovom prieskum v Medveďom hrebeni v Povolží. V hĺbke 6 až 30 metrov objavili rozvetvenú sieť tunelov s kruhovým prierezom 7 až 20 metrov, ktorá prechádzala do hĺbky 35 až 80 metrov. V najvyššej nadmorskej výške dosahuje priemer tunela až 120 metrov – je tam obrovská hala. Vychádzajú z nej tunely s priemerom sedem metrov, ktorými sa zrejme bolo možné dostať na Krym, na Kaukaz aj do severných oblastí Ruska na Novú zem a odtiaľ na americký kontinent.
Podobne krymskí jaskyniari objavili sieť tunelov pod horským masívom Ai-Petri. Obrovská dutina pod ním mohla poskytovať priestor na pohodlný život niekoľkým rodinám. Odtiaľ viedli tunely smerom na Kaukaz.
Tunely sú aj pod hrebeňom Uvarov oproti vrchu Arus, z ktorých jeden vedie smerom na Krym, druhý cez vrchy smerom na Krasnodar a Rostov na Done a prechádza do Povolžia. Ruskí bádatelia zistili, že krajina v oblasti Krymu, Altaja, Uralu, Sibíri a Ďalekého východu je prevŕtaná podzemnými tunelmi, ktoré vedú na Sachalin, do Japonska a odtiaľ na križovatku pod Mount Shasta v Kalifornii, kde sa napájajú na americký severojužný smer. V tuneloch našli rôzne predmety, neznáme mechanizmy a fosílie zvierat – vzali ich ruské spravodajské služby.
Na Kryme ide o tunely s okruhom Krym – Ararat – Sinaj – Gíza – Bucegi – Krym, odkiaľ vedú štyri hlavné smery:
- severovýchodný: Krasnodar – Rostov na Done – Medvedí hrebeň – Nová zem – severný pól,
- východný: Kaukaz – Kailás – Japonsko – Kalifornia,
- západný: Gíza – Maroko – Južná Amerika,
- severozápadný: Bucegi – Babia hora – Dánsko – Británia – Severná Amerika.
Tunel sa našiel aj na území Slovenska, a to na Babej hore (nadmorská výška 1 125 metrov) na hraniciach Slovenska s Poľskom na Orave v tatranských Beskydách.
AUTOR: Viktor Timura
