SEKCIA TRIBÚNA, NÁZORY A POSTREHY ČITATEĽOV
Čo nevidieť bude už 35 rokov od revolúcie, o ktorej si dodnes ešte dosť ľudí myslí, že položila základy demokracie. No ja sa pýtam, je to naozaj tak? Položila naozaj základy demokracie alebo skôr odštartovala proces, ktorý nemá s demokraciou veľa spoločného? Možno dnešné spravovanie spoločnosti nazývať demokraciou? Zvíťazila pravda a láska nad lžou a nenávisťou alebo lož a nenávisť nad pravdou a láskou? Vždy keď nad tým uvažujem, spomeniem si aj na dievčatko z Ameriky, ktoré u nás bývalo a chodilo celý jeden školský rok s dcérou do gymnázia. Nechtiac mi prezradila, aká je Amerika a čo je to kapitalizmus. Vtedy som síce ešte občas pochyboval, že je to tak, ako hovorí, no dnes vidím, že je to ešte horšie, než som vtedy vnímal z jej správania a rozhovorov.
Prvá pre nás vtedy nepochopiteľná informácia bola, že keby Sarah nemala starú mamu, nemohla by navštevovať strednú školu, lebo jej rodičia by to finančne nezvládli. Pritom obaja pracovali a súrodencov nemala. Keď si Sarah všimla, že sa vo vani kúpeme (podľa zvukov z kúpeľne do tej doby sa sprchovala tak, že možno pol minúty tiekla sprcha, potom sa zrejme mydlila a opäť asi minútu bolo počuť sprchu), po dvoch týždňoch sa opýtala, či by sa aj ona niekedy mohla okúpať. Nešlo jej do hlavy, keď som jej povedal, že aj dvakrát denne. Veľa toho nevedela pochopiť. Neverila, že náš byt sme dostali pridelený od štátu bez toho, aby sme museli zaň zaplatiť a platíme mesačne len prijateľné nájomné na pokrytie nákladov na vodu, teplo a údržbu domu.
Asi dva mesiace po začiatku školského roku konštatovala, že učivo študentov nášho gymnázia sa v USA učia až na vysokej škole. Pretože sme chceli, aby Sarah poznala nielen Slovensko, chodili sme na výlety aj do susedných štátov. Na jednej z hlavných budapeštianskych ulíc sme autom zastali pred semaforom. Mali sme vtedy auto Škoda Favorit bez centrálneho uzamykania, dvere sa zaisťovali mechanicky. Sarah si ich zaistila. Opýtal som jej, čo robí. Odvetila, že sme vo veľkom meste a na ulici je veľa ľudí, môžu nás vyhodiť a zviezť sa naším autom. Na to som jej odpovedal, že ľudia na ulici nedovolia, aby sa také niečo udialo. Začala mi vysvetľovať, že to predsa nebude problém ľudí na ulici, ale náš, my sa budeme musieť brániť. Nezabudnem tiež na to, keď ochorela. Bolo jej zle, mala horúčku, a tak som ju ráno sprevádzal do ambulancie na vyšetrenie. Nechcela ísť ani za svet. Najprv som jej vysvetľoval, že vyšetrenie nebude bolestivé. Keď to akože pochopila, tak len opakovala, že nás nechce pripraviť o veľa peňazí. Nevedela pochopiť, že u nás sa za také vyšetrenie neplatilo.
Najväčším zážitkom však pre mňa bolo, keď Sarah našla skriptá, z ktorých som sa učil ako vysokoškolák. Na zadnej strane bolo napísané ŠMC 0,95 Kčs. Pýtala sa, či naozaj stáli tak málo, lebo v Amerike by stáli najmenej 800 až 1 000 dolárov. Potom nasledovala záľaha otázok typu koľko som platil za školu, za účasť na skúške, za semináre, internát, stravu… Nemohla pochopiť, keď som jej odpovedal, že za väčšinu toho, na čo sa pýtala, som neplatil nič a za obedy, večere a internát len pre ňu nepochopiteľne nízke sumy. Zjavne mi neuverila, pretože asi o dva týždne mi znovu kládla tie isté otázky. Tušil som, že ma skúša, no keď mi rovnaké otázky začala klásť do tretice, povedal som jej, že ak má sklerózu, nech si vezme papier a pero a zapíše si odpovede. Zostala červená ako paprika a zrazu z nej vyletelo socialism was fantastic.
