NIE VŠETKY RODINY S MALÝMI DEŤMI ŽIJÚCE SI V BEZPEČÍ NA NAŠOM MALOM A ZATIAĽ VOJNOU NEROZRUŠENOM SLOVENSKU PLNE CHÁPU, ŽE OBDOBIE BEZSTAROSTNÉHO SPOLIEHANIA NA OCHRANU A DOBROMYSEĽNOSŤ ŠTÁTU A JEHO NAJVYŠŠEJ POLITICKEJ REPREZENTÁCIE, KTOREJ SME V OKTÓBROVÝCH VOĽBÁCH DOPOMOHLI K MOCI, SA SKONČILO SKÔR, NEŽ SA VÔBEC MOHLO ZAČAŤ. O VRATKOSTI JEJ REÁLNEJ MOCI VO VZŤAHU K TRANSATLANTICKÉMU VEĽMOCENSKÉMU BLOKU A JEHO TOTALITNEJ MAŠINÉRII SVEDČIL MÁJOVÝ ATENTÁT NA SLOVENSKÉHO PREMIÉRA ROBERTA FICA. LEN O VLÁSOK UNIKOL ZABITIU, A JEHO KREHKÁ KOALIČNÁ VLÁDA SI VARI AJ PRETO NEDOVOĽUJE NAMIETAŤ PROTI ZAŤAHOVANIU ŠTÁTU DO POPÍNAVÝCH LIÁN ZÁVÄZKOV, KTORÉ HO MÔŽU UDUSIŤ K SMRTI.
POŽIADAVKA NESPOCHYBŇOVAŤ
Slovensko sa dalo koncom júna ako členský štát Európskej únie vtiahnuť do podpísania vojenského paktu dvadsaťsedmičky s Ukrajinou. Oficiálne mediálne umyvárne mozgov ho v titulkoch eufemizovali na „bezpečnostný pakt, ktorý zaistí jasnú a dlhodobú podporu Ukrajiny“. V dohode sa spomína záväzok eurobloku pomáhať Ukrajine dodávkami zbraní, munície, poskytovaním vojenského výcviku atď. Niektorí vládni činitelia v Bratislave nad tým jasali ako nad vítanou príležitosťou obnoviť v krajine medzi Dunajom a Tatrami tradičné a vyspelé zbrojárstvo. Vedome prehliadali smrteľný rámec vojnovej hospodárskej konjunktúry 2024, ktorá môže už čoskoro „dopomôcť“ k vymazaniu našej vlasti z povrchu zemského.
V čase písania týchto úvah 16. septembra zarazí nielen mňa ako ich autorky, ale i radového občana pri pohľade na dobovú správu tlačovej agentúry TASR spred dvoch mesiacov zmienka o jadrovej vojne. Nájdeme ju v tejto vete: „Ak by Rusko niekedy po skončení vojny znova zaútočilo na Ukrajinu alebo v prebiehajúcej vojne použilo jadrové zbrane…“ Dohoda bola vyhotovená po mesiacoch rokovaní medzi 27 členskými štátmi EÚ a vládou v Kyjeve, čo vedie k znepokojivej otázke: Vedeli autori chystaného dokumentu už začiatkom roka, že vojnychtivý Západ bude sústavne prekračovať červené línie stanovované diplomaciou Ruskej federácie, a to i potom, čo ich Moskva začne kresliť v ruskom vnútrozemí?
Každá matka, ktorá si dokáže s manželom zorganizovať rodinný životný štýl tak, aby trávili (pod)večery v rodinnom kruhu a zaraďovali spolu čerstvé osobné zážitky do širších súvislostí, musí v týchto dňoch trnúť hrôzou. Americký vojenskopriemyselný komplex, ktorý diktuje svoju vôľu Európskej únii, stojí tesne pred oficiálnym rozhodnutím povoliť ostreľovať z Ukrajiny územie Ruskej federácie raketami dlhého doletu. Neoficiálne odobrenie pravdepodobne už bolo učinené, čo ženie celú východnú Európu, v ktorej náš slovenský územný fliačik osudovo leží, na prah pekelného jadrového zatratenia.
Rusko zvykne byť po stáročia prirovnávané k apatickému medveďovi, ktorý necháva menšie dravce zapárať a útočiť na seba tak dlho, až ho vydráždia do zúrivého protiútoku. Od 6. augusta, keď neoficiálna vojenská iniciatíva NATO otvorila cezhraničnú inváziu z Ukrajiny do Kurskej oblasti v Ruskej federácii, berie symbolický ruský medveď na seba charakteristicky medvedice brániacej si svoj revír a mláďatá. Medvedice s vydráždeným ochranným materským pudom bývajú nebezpečnejšie a sebaobetavejšie než inak väčšie, ťažšie a silnejšie samce. Ruská medvedica by ostala po augustovom vpáde Západu do svojho revíru v Kurskej oblasti v defenzívnom, no nie ešte nutne protiútočnom stave mysle a postojov. Utišoval by ju ako-tak pocit bezpečia hlbokého zázemia, kam by sa mohla stiahnuť aj s mladými. Pri blížiacom sa ostreľovaní ruského územia raketami s doletom k Moskve, ba i za Moskvu je však ruská medvedica hnaná do protiútoku s vedomím, že jej ide o existenčný zápas a v ňom o všetko živé i ešte nenarodené.
Najvyššie ruské politické a vojenské vedenie postupuje pri veľmocenskom súperení so Západom podľa scenárov, v ktorých sa kalkuluje ozaj so všeličím. Berie sa do úvahy i predpokladaná eskalačná špirála prechodu od zasadzovania úderov a protiúderov konvenčnými zbraňami cez taktické jadrové až po strategické. Inak povedané, od jadrových s geograficky a environmentálne ako-tak obmedzeným účinkom až po tie s otvoreným a ťažko ohraničeným záberom.
Zlomyseľnosť anglo-amerických plánovačov tkvie v tom, že kalibrujú akcie a protireakcie obidvoch táborov na európsky svetadiel. Na ňom si vedia predstaviť i nasadzovanie iných klasických druhov zbraní hromadného ničenia, t. j. biologických a chemických.
Technologické výdobytky 21. storočia obohacujú vojnové stratégie o prvky elektronického boja. Ruskému naturelu sa môžu javiť vo vzťahu k prevažne slovanským územiam strednej a východnej Európy ako najmenej prijateľné zlo, pretože „iba“ paralyzujú komunikačné siete, a tým chod moderných ekonomík. Nezamoria priamo pôdu, vzduch ani vodstvo, čo viedlo Moskvu k tomu, aby si vybudovala za ostatné desaťročie pred nepriateľom markantný technologický náskok. Pomáha jej pri tom prudký vedecko-technický pokrok Číny, čo privádza Západ závislý subdodávateľsky od dovozu z Číny do zúfalej situácie. Vidí, že nemá vybudované hospodárske kapacity a už vonkoncom nie rezervy na vedenie vojny, v ktorej by obidve strany odhodili všetky zábrany.
Ruskí špičkoví činitelia stoja pri škálovaní odvetných akcií proti zaslepencom EÚ a NATO pod časovým tlakom. Jednoznačnú neagresívnosť zámerov im signalizuje po celý tento rok iba Maďarsko. Prirodzené sympatie po májovom atentáte na Roberta Fica, ktorý sa blysol predtým i po tom niektorými protivojnovými výrokmi, pociťujú Rusi k Slovensku. Radi by maximálne uchránili obyvateľstvo Slovenska pred následkami vojny pri jej očakávanom rozšírení na jeho malebné územie a vítajú preto zdržanlivosť jeho predstaviteľov pri zapájaní sa do protiruského vojnového štvania.
AUTOR: Anna Záhradníková
