V USA tiká už desaťročia časovaná bomba. Na konci druhej svetovej vojny boli v americkom Hanforde v štáte Washington vybudované podzemné nádrže na skladovanie rádioaktívneho odpadu. Tento odpad vznikal dlhé roky hlavne ako výsledok výroby amerických jadrových zbraní. Do roku 1965 tu bolo deväť zbrojných reaktorov, päť závodov, stovky podporných a výskumných budov a 177 podzemných nádrží na odpad.
Odborným preskúmaním stavu nádrží sa zistilo, že pri 68 jednoplášťových nádržiach (z celkového počtu 149) boli zaznamenané úniky rádioaktívneho odpadu do zeme. Ak je kontaminovaná zem, je iba otázkou času, kedy budú kontaminované spodné vody a celý podzemný vodný systém. Ten má svoj život. Je prepojený rôznymi kanálmi, prúdmi, niekde vychádza na povrch do prameňov a riek, inde putuje do morí a podobne. V danom momente sa rádioaktivita v závislosti od koncentrácie dostane do vzduchu a pre USA nastane celoštátna apokalypsa. Ak krajina neprijme opatrenia na riešenie tejto ekologickej katastrofy, následky budú pre jej obyvateľstvo katastrofálne. Ak hovoríme o polčase rozpadu látok rádioaktívneho odpadu, problém USA je, obrazne povedané, nekonečný, ak prebiehajúci proces tejto hrozby nezastavia. Treba si však uvedomiť, že potom to nebude len problém USA, ale planéty ako takej. Je nepochybné, že vplyv má aj na celkový ekologický systém, flóru i faunu a, samozrejme, na človeka.
Neskôr bolo vybudovaných niekoľko údajne bezpečnejších dvojplášťových nádrží. Celkový počet nádrží je 177 a obsahujú 56 miliónov galónov rádioaktívneho odpadu. Pôvodne bola ich životnosť prepočítaná približne na tridsať rokov. Američanom musia vstávať vlasy dupkom pri pomyslení, že táto životnosť už bola dvojnásobne prekročená. Americká agentúra na ochranu životného prostredia (EPA) označila Hanford – polopúšť s rozlohou 580 štvorcových míľ, za najtoxickejšie miesto v USA. Na odstránenie následkov z únikov bolo zatiaľ použitých 677 mld. USD a náklady sa každým rokom zvyšujú. Úniky sa jednoducho nedarí zastaviť. A čo ak sa príroda prejaví vo forme lejakov, zemetrasení alebo iných prírodných katastrof? Celý proces dekontaminácie života sa vplyvom zvýšených únikov rádioaktívneho odpadu urýchli. Len nikto nevie, ako rýchlo a kedy nastane deň D.
Verejnosť sa prvýkrát dozvedela o poruche nádrží v roku 1958, potom v roku 1968 po zverejnení tajnej správy Spoločného výboru pre atómovú energiu. Od roku 1958 do roku 1965 zaznamenali správcovia nehody na deviatich rôznych jednotkách a z týchto nádrží pokračovali úniky rádioaktívneho odpadu aj počas 70. rokov. Nádrže sa tiež občas vyprázdňovali, aby sa uvoľnilo miesto na nový odpad. V rokoch 1946 až 1958 bolo do pôdy vypustených takmer 130 miliónov galónov odpadu. Veľká časť tohto odpadu zostala nespracovaná a zanechala po sebe odhadom 275 000 ton chemikálií a 60 000 ton rádioaktívneho odpadu, z ktorých časť znečistila miestne vodonosné vrstvy pôdy.
V roku 1973 sa potvrdilo, že z nádrže 106-T uniklo 115 000 galónov vriacej rádioaktívnej tekutiny do piesočnatej pôdy obklopujúcej jej podzemné teleso. Verejnosť bola následne klamaná o následkoch s tvrdením, že rádioaktivita z odpadu nezamorila podzemné vody. Tvrdilo sa, že najväčšia hĺbka, do ktorej rádioaktívny odpad prenikol, je asi dvadsaťpäť metrov pod povrchom zeme alebo asi tridsaťsedem metrov nad hladinou podzemnej vody. Každý geológ, ale i laik si vie spočítať, že je to lož. Ak sa totiž v roku 1973 rádioaktívny odpad nachádzal len 12 metrov nad hladinou podzemnej vody, tak dnes už putuje v systéme podzemných vôd. Nie je známe, v akom množstve. Výsledky rádioaktívnych meraní, ale i výsledky ochorení na onkologické choroby sa utajujú, čo je samo osebe vysoko podozrivé. Príčinou je možný vznik všeobecnej paniky v USA.
AUTOR: Ivan Štubňa
