JEDNÝM Z PROBLÉMOV, PREČO SA DÁ O CHAZAROCH POVEDAŤ JEDNOZNAČNE LEN MÁLO, JE ICH CHÝBAJÚCA VLASTNÁ LITERATÚRA. ZNÁMY BÁDATEĽ CHAZARSKEJ PROBLEMATIKY OMELYAN PRITSAK MOHOL PRETO PRED DOBRÝMI PÄŤDESIATIMI ROKMI VO SVOJEJ RECENZII NA KNIHU ANANIASZA ZAJĄCZKOWSKÉHO SKÚMANIE CHAZARSKEJ OTÁZKY (ZE STUDIÓW NAD ZAGADNIENIEM CHAZARSKIM) POZNAMENAŤ: „AKO JE ZNÁME, CHAZARSKÁ PROBLEMATIKA JE JEDNOU Z NAJŤAŽŠÍCH NAJMÄ Z TOHO DÔVODU, ŽE ZDROJE NAPÍSANÉ V RÔZNYCH JAZYKOCH SÚ VEĽMI BIEDNE, HETEROGÉNNE A ČASTO SOTVA AUTENTICKÉ.“ (WIE BEKANNT, GEHORT DAS CHASARISCHE-PROBLEM ZU DEN SCHWERIGSTEN, VOR ALLEM AUS DEN GRUNDE, WEIL DIE IN VIELEN SPRACHEN VERFASSTEN QUELLEN SEHR DTIRFTIG, HETEROGEN UND VIELFACH KAUM AUTENTISCH SIND).
Dá sa však predpokladať, že dnes by tieto slová možno považoval za „sotva autentické“ alebo za úplne vystihujúce reálny stav bádania. Inak sa však toho až tak veľa nezmenilo, predovšetkým čo sa týka podstaty chazarskej problematiky. Nové detaily celkový obraz nemenia. Deni Sinor vo svojom bibliografickom úvode do dejín Strednej Ázie ešte stále (v roku 1963) uvádzal, že „chazarské štúdie sú mimoriadne zložité“ (les etudes Khazares sont d’une complexite peu ordinaire). Fundamentálne otázky zostávajú nevyriešené. Ako poznamenala Iren Sorlen vo svojom prehľade sovietskeho výskumu chazarskej otázky pred rokom 1960, pôvod a zánik tejto kedysi mocnej ríše zostáva zahalený rúškom tajomstva. Ruský historik L. N. Gumiľov, ktorý mal talent písať dobré aforizmy, nazval Chazáriu stepnou Atlantídou a ona sa tiež podobne ako Platónova Atlantída ukázala byť realitou aj fikciou zároveň, pragmatickou štátnosťou aj mystickou chimérou, predmetom vedeckého výskumu aj romantických špekulácií. V súčasnosti je na internete dostatok webových stránok venovaných Chazarom, čo naznačuje rastúci záujem o Chazarský kaganát aj mimo vedeckej komunity.
Nemáme v úmysle prezentovať úplný a podrobný prehľad chazarských štúdií za posledné storočie alebo dokonca ešte za dlhšie obdobie. Teraz nie je čas na podobnú recenziu – a ani to nie je až tak veľmi potrebné. František Dvorník zhodnotil a zosumarizoval vo svojej pre mnohých priekopníckej práci (predovšetkým pokiaľ ide o západné auditórium) o Cyrilovi a Metodovi literatúru o Chazaroch do roku 1933; Gyula Moravcik vo svojom diele (inak zásadnom pre každého bádateľa) Byzantinoturcica spomína najvýznamnejšie diela z rokov 1822 – 1957. Abraham Yarmolinsky publikoval v rokoch 1938 a 1959 dve podrobné bibliografie; v roku 1963 nasledovala výberová komentovaná bibliografia Bernarda Weinriba. Už vtedy táto bibliografia obsahovala okolo 550 titulov. Najdôležitejšie a najužitočnejšie z týchto prác sú uvedené v hlavných štúdiách o chazarských témach, ktoré sa objavili po trid-
siatych rokoch 20. storočia. Mojou hlavnou úlohou je poskytnúť určitú predstavu o doterajších výsledkoch a poprípade aj úspechoch chazarských štúdií a pri troche šťastia a optimizmu možno aj navrhnúť nejaké nové smery, ktoré ešte viac povzbudia ďalší výskum. Aj letmý pohľad na túto oblasť výskumu ukáže, že vedci nie sú v mnohých zásadných otázkach ani zďaleka jednotní, hoci veríme, že existujú veľké oblasti výskumu, v ktorých sa dosiahla zhoda. Treba dodať, že akékoľvek zastúpenie tohto druhu úspechov v chazarských štúdiách je už zo samotnej definície diskutabilné, pretože odráža osobné záujmy autora, jeho jazykové nadanie, politickú a kultúrnu výchovu, náboženskú príslušnosť atď.
MAĎARSKÁ ŠKOLA
Svoj prehľad začneme tým, čo možno nazvať maďarskou školou. Toto východisko sa môže zdať niekomu zvláštne, ale je logické začať práve maďarskými učencami, ktorých dlhodobý záujem o altajské a uralské jazyky Eurázie je celkom pochopiteľný. Neodmysliteľnou úvodnou prácou k chazarským štúdiám bola priekopnícka práca o bulharskotureckých prebratiach, ktorú v maďarčine napísal Zoltan Gomboca (1877 – 1935) a bola publikovaná v roku 1912, ďalej je to niekoľko ďalších, menej významných štúdií, napríklad práca Jozsefa Thuryho. Mimoriadne dôležité je základné dielo veľkého maďarského turkológa Gyulu Németha (1890 – 1976) Formovanie maďarského ľudu v období dobývania vlasti (A honfoglalo magyarsag kialakulasa), ktoré vyšlo v roku 1930 a venuje sa vzniku Maďarov. Pätnásť rokov po smrti autora v roku 1991 sa nového vydania dočkala dlho očakávaná revidovaná a rozšírená verzia tohto diela; druhé vydanie sa však podobne ako prvé stalo čoskoro bibliografickou vzácnosťou. Németh sa pokúsil vystopovať a vyčleniť pôvod Maďarov v širokom kontexte euroázijských procesov etnogenézy; uhorský kmeňový zväz bol vytlačený na okraj stepi a bol hlboko ovplyvnený turkickými národmi (a skutočne, väčšinu maďarských kmeňových mien možno etymologizovať na základe turkického jazyka), postupne sa stáva súčasťou stepného sveta. Tento proces sa odráža v tých pomenovaniach, pod ktorými boli Maďari raného stredoveku, čiže Pramaďari (Protomaďari), známi v obklopujúcom ich svete (Saviri, Turci – Byzantínci ich nazývali Torkoi) v štruktúre ich mocenských inštitúcií (hovoríme o dvojitej vláde, dvojkráľovstve gyu-
lu a kendeho, obidva tieto tituly majú stepný pôvod) a v ich spojení s Chazáriou. Kým Pramaďari žili ešte v pontských stepiach, pridali sa k nim chazarskí rebeli známi ako Kabari, ktorí potom prišli spolu s Maďarmi do ich novej domoviny v Panónii. Zo znamenitého rozprávania cisára Konštantína VII. Porfyrogenéta vieme, že Kabari naučili Maďarov chazarskému jazyku, ktorým hovorili ešte aj v časoch sv. Konštantína Filozofa (druhá polovica 9. storočia). Kabari sa zasa naučili po maďarsky a ich postavenie medzi Maďarmi bolo pravdepodobne dosť vysoké.
Naš prehľad sme začali Némethom, pretože jeho práca (ako aj práca niektorých ďalších maďarských vedcov), ktorá je významná svojou podstatou aj metodológiou, je nevyhnutne spojená s akoukoľvek diskusiou o pôvode a etymológii chazarského mena. A tu je naša prvá otázka: Kto boli vlastne Chazari?
AUTOR: Ján Šafin
