V ranom stredoveku sa genocídnym Starým zákonom jahvizovanej latinskej cirkvi, ktorá ovládla nielen školstvo, ale aj celý Západ podarilo zastaviť dejiny (Le Goff, 1999). Systém bezštruktúrneho riadenia (náboženská i svetská moc rímskych pápežov), ktorý prekročil múry kláštorov a cirkevných rádov (benediktínov, františkánov, dominikánov, a najmä jezuitov) a zaviedol do škôl a univerzít kódujúcu pedagogiku so základom tvoreným scholastickou kultúrou myslenia, si na mnohé storočia zabezpečil strategickú prevahu nad systémom štruktúrneho riadenia (mocou kráľov, prezidentov, generálnych tajomníkov a ďalších mocných tohto sveta) najprv v Európe ničenej konfliktmi a neskôr v celej biblickej civilizácii. Nedokázali na tom nič zmeniť ani revolúcie.
V rámci biblickej koncepcie riadenia zvíťazil inštitút rímskych pápežov presvedčivo nad všetkými druhmi svetskej moci a zaviedol do vzdelávacieho systému všetkých úrovní (školy, univerzity, akadémie) princípy kódujúcej pedagogiky, čím si bezštruktúrne podriadil celý systém prípravy kádrov biblickej civilizácie. Západní „intelektuáli“ sa stali prisluhovačmi pápeža. Systém kódujúcej pedagogiky má za cieľ naplniť študentov hotovými názormi – ako papagáje – namiesto toho, aby im dal metódy na vytvorenie zručnosti samostatnej interpretácie spoločenských javov, textov a artefaktov minulosti i prítomnosti (Petrov, 2024). A aby si vybudoval kritické myslenie, čo je logická analýza javu, veci, inicioval vybudovanie mozaikového videnia sveta a vytvorenie architektúry súvislostí (Dudáš, 2023).
Antihumánne zameranie kresťanských univerzít na boj proti gréckej a arabskej vede bolo od 12. storočia v zásadnom rozpore s účelom, so založením a s vývojom prvých svetských univerzít v Indii, Grécku, Rímskej ríši, v Byzancii a v arabskom svete. Ich účelom bolo predovšetkým bádať a vzdelávať. Vzdelávanie môžeme chápať ako najväčší objav, ktorý dáva životu zmysel a hodnotu. Vzdelávaním sa ľudstvo postavilo proti animálnemu biologickému bytiu, ktoré nepozná nič iné, len sa najesť, napiť a uspokojiť sexuálne pudy, ako je to pri zvieratách. A k špičkovej činnosti ľudského intelektu patrí veda.
V období staroveku spočívalo ťažisko vzdelávania v rôznych civilizáciách na jednotlivých učiteľoch, ktorí okolo seba sústreďovali žiakov, prípadne vyučovali v domácnostiach. Napríklad v Indii existovalo množstvo „jednoučiteľských“ škôl, existovali tam domy čítania či bunky čítania. V Indii však vznikli aj vysoké školy s viacerými učiteľmi. Prvou z nich bola veľká univerzita Taxila, miesto učenia véd. Bola založená približne v 7. storočí pred n. l. Priťahovala študentov z celej Indie, vrchol jej rozkvetu nastal asi pred 2 000 rokmi (Nehru,1961). Rozvíjať a rozširovať múdrosť a vedomosti bolo úlohou brahmanov, ktorí boli najvyššou kastou v Indii, oni prijali aj kritérium statusu univerzity: počet študentov nemá byť menší ako 10 000. Univerzita Taxila mala približne 10 000 študentov a učilo v nej asi 100 učiteľov. Študenti začali na nej študovať vo veku 16 rokov. Študovali védy a osemnásť umení vrátane práva, medicíny, vojenstva, lukostreľby a poľovníctva. Od 5. storočia sa tu rozvíjalo učenie Budhu. Neskoršie ešte za života Budhu v 5. storočí pred n. l. vznikli ďalšie dve univerzity: univerzita Nálanda a univerzita Paliputra (Dudáš, 2011).
Vývoj ľudstva smerujúci k humánnemu a civilizovanému bytiu v Európe nastal v Grécku. Grécky zázrak spočíval v znesení pohľadu „z nebies“ na človeka a v intelektuálnej činnosti. Gréci mali predchodcov v staviteľstve, sochárstve, maliarstve, básnictve i hudbe, ako prví však dospeli k vedeckému pohľadu na svet. Stali sa prvými vedcami. Ako prví spracovali získané poznatky do systému objektívne platných poznatkov. V antickom Grécku vznikla taká ohromujúca intelektuálna činnosť, akou sa predtým žiadna iná civilizácia nevyznačovala. Grécka paradigma vývoja spoločnosti reprezentuje aj intelektuálny zdroj našej doby.
Gréci majú prvenstvo v zavedení verejného školstva už v 6. storočí pred n. l. Z dôvodu kontrarevolúcie latinskej cirkvi v 4. až 6. storočí n. l., ktorá odsúdila celú antiku ako výplod diabla, sa verejné školstvo v Európe začalo systematicky celoplošne etablovať až v 18. storočí, teda 24 storočí po Grécku, čo predstavuje anticivilizačné a antihumánne zabrzdenie vývoja školstva s katastrofálnymi následkami. Dlhé obdobie stredovekej sterility a antihumánneho ťaženia spôsobili zástancovia svätej nevedomosti s následkom, že latinská cirkev inkorporáciou antikresťanského genocídneho Starého zákona cieľavedome ničila a „presrala“ civilizáciu. V ranom stredoveku sa jahvizovanej latinskej cirkvi, ktorá ovládla celý Západ, podarilo zastaviť dejiny (Le Goff 2016).
Organizáciu aténskej výchovy vytvoril v 6. storočí pred n. l. Solón. Cieľom bola všestranná výchova a vzdelávanie – kalokagatia, ideál krásy a dobra, pokus o syntézu telesnej, rozumovej, mravnej a estetickej výchovy. Do siedmich rokov boli deti doma pod dozorom opatrovkýň a učených otrokov. Obsahom ich činnosti boli rozprávky, mýty, pravidlá slušného správania, rôzne hry s kockami a loptou, lepenie a vystrihovnie. Dievčatá zostávali doma pod dozorom matky aj po 7. roku, učili sa domácim prácam, tancu, hudbe a spevu. Ich rozumová výchova sa podceňovala. Chlapci chodili do súkromných škôl v sprievode otroka – paidagogos (ten, kto vedie dieťa). Vo veku 7 – 14 rokov navštevovali školu gramatistov a školu kitharistov, v 14. – 15. roku života navštevovli školu palaistra zameranú na telesnú výchovu, zápas a gymnastiku. V 15. – 18. roku navštevovali gymnasion, kde sa pripravovali na výkon funkcie v štátnych úradoch. V 18. – 20. roku absolvovali efébiu – vojenskú školu. V 20. roku života sa stali Aténčania plnoprávnymi občanmi. Štát mal dohľad nad súkromnými školami, a najmä dozeral, aby sa rodičia starali o výchovu a vzdelávanie detí.
Odlišný systém vzdelávania mala Sparta, kde sa vplyv rodiny na výchovu detí potláčal. Do 7. roku boli deti vychovávané v rodine a od 7. do 18. roku boli vzdelávané v štátnom ústave, kde sa rozvíjala hlavne telesná a vojenská výchova. V 18. – 20. roku absolvovali systematicky vojenský výcvik – efébiu, a potom nasledovala desaťročná povinná vojenská služba. Až po nej sa Sparťania stali plnoprávnymi občanmi a mohli si založiť rodinu. Vojenskú a telesnú výchovu dostávali aj dievčatá. Systém výchovy v Sparte čiastočne ovplyvňoval perzský vzor. Grécka kultúra má pre ľudstvo význam všeobecnej paradigmy, pretože svojím sústredením sa na človeka kalos kai agatos (všestranne a harmonicky rozvinutá osobnosť po stránke telesnej a duševnej, človek fyzicky zdatný a krásny, pritom vzdelaný a mravne dobrý, ušľachtilý) nastavuje mysleniu a konaniu modernej doby kritické zrkadlo (Zamarovský, 1972).
AUTOR: Ján Dudáš
